UTOROK, 8. apríl.

RÁNO na intráku býva kruté. Po večierku ako po výbuchu, tí čo prežili, tvária sa ako vlastní pozostalí. Maťko sa zdvíha celý pomačkaný, zhúžvaný, zahodený a znovu sám sebou nájdený, motkavo sa sype do kúpeľne, kde sídli aj záchodová misa. Len, čo vťapká bosými nohami do vnútra, s prekvapením zistí, že namiesto fľašiek od vína okupuje tentoraz sprchu nejaká ženská silueta. Ani to nestihne oceniť, lebo spoza igelitového závesu začuje zreteľné zavrčanie: „Zavri, ale zvonku!“ „Jáj...aha...“ Maťko sa zmätene vymotká, zavrie za sebou a k vlastnému vedomiu ho preberie smiech inej spolužiačky, ktorá v predsienke kmochtí niečo jedlé a nech je to čokoľvek, vzhľadom k Maťkovmu hladu, neodolateľné. Ale nasáčkovať sa niekomu do raňajok v trenkách pripadá Maťkovu odrazu predsa len moc a tak vlezie naspäť do izby, kde už nie je Eva a zvyšní spolužiaci. Zato sa tu slastne rozťahuje Viera a Maťko má na chvíľu pocit, akoby si Vierino ľavé stehno šepkalo s pravým „tak a teraz si ho podáme“. A nad tým všetkým trčia Vierine nárazníky, pohoria večnosti. Viera zíva, naťahuje sa, poškuľuje po Maťkovi, dychčí stehnami akoby nebolo triezve ráno so svojím neláskavým tvrdým svetlom, ktoré nešetrí žiadny detail na jej pokožke, posypanej materskými znamienkami, na jej prsiach, ktoré sa pri každom pohybe prelievajú, ovísajú zakončené nateraz nebojovne zvráskavenými bradavkami so širokými dvorcami. „Tak čo, ľažkáš si ešte?“ Maťko si neľažká, tlačí ho moč, je hladný a... „...ozaj, koľko je hodín.“ „Pol deviatej, prečo? Však nemáme školu...“ Šok, Maťko na chvíľu mŕtvy a bez pohybu. „...až o jedenástej...“ Ježišmarijá, nohavice! Košeľa?! „...máme cvičko...“ Bože, ako Maťko neznáša tieto zdrobnelinky. Cvičko, labko, robotka... Kde sú botičky? Bundička? „Ale, veď to je len tá potrafená biofyzička...“ Je to všetko? Ešte pohľad na Vieru, ktorá každou chvíľou opäť naberá hormóny, aj bradavky sa jej už zase nalievajú. Mať tak chvíľu čas... Vyšťať sa, najesť a zase ľahnúť na mäkké... „...tak čô sa plašíš, zlatko?“ „Čau.“

Tentoraz naozaj ľútostivé hrabnutie po voľne pohodených ceculiach, umlčiavací bozk otrávane sa tváriacej Viere. Predsa len nie je taký chrapúň ako spolužiak zvaný Hrbo – na brigáde sa vraj Viera zobudila na to ako vedľa nej preťahuje fajnovku Moniku a keď sa z nej po chvíli zdvihol a odchádzal, vypočula si ako ona šepká „a máš ma rád?“, a on „nie“. Maťko si aspoň dáva pozor na reči. Mimochodom, o týždeň sa Hrbo na Monike húpal znova... Prebehne už vážne rozvoniavajúcou predsieňou. Ľútostivý pohľad na panvicu plnú praženice a zrážka s práve osprchovanou šumienkou. Nechcený dotyk s mokrou pokožkou, ach jaj, koľko vecí na svete Maťko nestíha!

VO VÝŤAHU nápis: „Jestliže provedete volbu vyššího poschodí a výtah se přesto pohne směrem dolů, trpělivě vyčkejte. Výtah sjede do nejspodnější stanice, kde můžete opět provést volbu kteréhokoliv vyššího poschodí.“ Podpis – Transporta Brno. Ešte šťastie, že ide len dolu.

TOTO mesto je choré. Už to toľkí nebratislavskí spolužiaci Maťkovi povedali, že by tomu mohol konečne uveriť. Ako domáci mal vždy ešte ten pocit, že tejto „Krásavici na Dunaji“ nevliezli pod sukňu. Lenže Maťko sa v tejto chvíli zúfalo motá „Krásavici“ pod sukňami a zisťuje, že má kŕčové žily. Toto mesto je nevládne na obe nohy, jeho doprava je chronicky ochrnutá. Je to masová výrobňa nervákov, cholerikov, schizofrenikov, infarkťákov dunstujúcich sa vo vlastnej spenenej krvi. Tak ako teraz Maťko, ktorý podupáva na zastávke pred intrákom a podobne ako väčšina ostatných nemá nič lepšie na práci, než vyzerať za zákrutu, či sa konečne nedovalí smradľavý Ikarus. Pomalý, smradľavý a uchrchlaný dobytčí vagón, ale bol by skvelý, keby tu už aspoň bol. Je to bezmocnosť abonenta nefungujúcej civilizácie, pretože toto mesto spája so svetom predovšetkým vzorná zbierka civilizačných chorôb, nemohúcností a absurdít. Maťko sa mučí pohľadom na hodinky. Je už takmer deväť, je to hrozné a horšie o to viac, že do labáku je to púhe tri zastávky. V podstate cez kopec. V tejto chvíli je z Maťka skvelá laboratórna myš, ktorej je už pomaly jedno, či ju náhodou niekto nepozoruje ako nervózne prechádza kúsok tam a kúsok späť, ako dokonale kopíruje kyvotanie zblbnutého slona, ktorý v neďalekej zoologickej záhrade tiež prešľapuje z nohy na nohu akoby čakal nejaký zmysluplný dopravný spoj späť do Afriky. Lenže Maťka, na rozdiel od slona, nikto nepozoruje, takýchto prešľapujúcich Maťkov je už na zastávke celý zástup.

Konečne, šťastný výdych! Autobus namáhavo dosmrdí do malého stúpania k ich konečnej zastávke, vyflusne neskutočné množstvo študákov a študentiek, zatvorí dvere, pohne sa, prejde polovičný oblúk a slabých desať metrov pred Maťkom, už stepujúcim vo výhodnej štartovnej pozícii, zastane. Šofér vybalí svačinu a noviny a na Maťka padá celá márnosť sveta. Maťko v duchu preberie celý ešte nevydaný Krátky slovník sprostých slov a rozbehne sa odovzdane do svahu popri panelákových internátoch (dobrý nácvik pre študákov, aby vedeli aké klietky na bývanie ich čakajú po skončení školy), okolo cintorína, večne zablatenou a roky rozkopanou, zhnusenou, sprznenou a spustnutou cestou, popri polozborených domčekoch, na ktorých neúplnú demoláciu ešte socialistický plán myslel, ale ich zvalené kostry už zase nikoho nezaujímajú. Maťko sa upotene silí do indiánskeho pauzovacieho behu, sám sebe smrdí potom a upatlanou beznádejou. Nikdy toľko nenadával na socializmus, nikdy ho ani len nenapadlo spájať ho s týmto budovateľsky rozbombardovaným mestom. On, ktorý ešte stále verí, že ide len nedorozumenie a že kdesi v jeho poznámkach existuje socializmus skutočný, v tejto malej upotenej chvíli kapituluje. Zadychčane, bohujúc v duchu, vrhá sa vždy po chvíli do márneho behu. Proti nemu sa vracajú z ranných prednášok na Elektro-fakulte zástupy študákov a Maťko priznáva jedinú kvalitu tomuto chorému mestu. To jediné, čo tu funguje bez zásluhy budovateľských plánov a výročných schôdzí, sú pekne oblečené sexy-baby. O to horšie sa Maťkovi teraz potkýna v uštvanom behu naproti nim. Je to chvíľa tak päť minút po prehre, ale Maťko nerád prehráva. A tak ešte stihne vybehnúť na návršie medzi budovami Elektro-fakulty, Prírodovedeckej a Mat-Fyzu ďalšou rozbombardovanou krajinou po budovateľoch univerzitného areálu. V tej chvíli Maťka zrádza vlastné telo. Beh s plným močovým mechúrom nepatrí ešte medzi olympijské disciplíny. A tak sa Maťko v malebnom zátiší za rozbitou betónovou rúrou, vedľa stočeného oceľového lana, ktoré nikomu nechýba, jednou nohou na rozbitých keramických dlaždičkách, druhou na krtinci, odvážne rozkročí a uprostred centra slovenskej vzdelanosti, univerzitného areálu, pietne močí na pahýľ akéhosi nesmrteľného stromčeku. Je to chvíľa zmierenia, je to chvíľa poznania. Nad tristnými odpadkami po veľkých plánoch si optimisticky vysokým oblúkom uľavuje nastupujúca generácia v počte jeden. Optimizmus aj vysoký oblúk vzápätí opadáva. Maťko sa v úžase díva dolu na vzdialenú zákrutu so zastávkou električiek. Električky stoja. Je to dlhý, možno kilometrový zástup červenobielych vozov, chromých lariev z plechu, rozheganých, škrípajúcich a hroziacich rozpadnutím, keď sú v chode. Ich špecialitou je, že zatiaľčo niektoré sú v zime ako mraznička, iné zasa v najsparnejšom lete kúria. Ale teraz tu stoja a to znamená, že od centra mesta je odrezaných hneď niekoľko štvrtí a sídlisk. Maťko sa s úžasom díva na stovky cestujúcich, ktorí sa ticho a apaticky presúvajú zrýchleným krokom po chodníkoch i ceste v smere, kam sa pôvodne chceli dostať. Peniaze, ktoré dali za túto cestu Dopravnému podniku, ostávajú tomuto paralyzovanému monštru ako prémia za neschopnosť. Maťka s údivom napadá, či v tomto meste vôbec ešte existuje nejaká fungujúca spoločenská zmluva – ja som zaplatil, ty ma zvezieš; ja som si objednal, ty mi dodáš; ty si ponúkol, ja kúpim. Tu asi ľudia už zabudli, že spoločenská zmluva na tomto svete vôbec niekedy existovala. Oni už nielenže neprotestujú, oni sa už ani nepozastavujú nad touto každodennou chronickou haváriou. Zdá sa, že najlepšou výchovou k stoicizmu je státie na zastávke Mestskej hromadne dopravy. A Maťko sa, bez údivu nad sebou samým, porazene pridáva k zástupu poslušných, aby vlastnými nohami šliapal na päty už celkom inému času, než aký pôvodne stíhal. Mimochodom, v tomto meste obecné hodiny na križovatkách a kostolných vežiach aj tak nefungujú. V tomto meste sa čas zastavil a predsa ho toľkí sústavne naháňajú.

JEDINÝM PLUSOM dňa je Maťkovo letmé zistenie, že vrátnicu budovy, kde je labák, už obsadil iný pajdulák, ktorý o upoteného študáka vrhajúceho sa zúfalo do dverí, nejaví žiadny záujem. Práve totiž vo vrátnici rozvešiava a umiestňuje neskutočné samorasty, odlišujúce sa od bežnej zbierky lesných haluzí len tým, že sú lakované. Maťko nemá čas oceniť ľudovo-umeleckého vrátnika, lebo už je na chodbe a začína pociťovať prvé mínusy. Maťko v behu stretáva ľudí známych i povedomých, zdraví na všetky strany, ale až na schodoch dolu k labáku mu dôjde, že ho nikto z nich nezaregistroval. Maťko je dnes neviditeľný. Ani pani Churavá Maťka nevidí, hoci jeho vtrhnutie do labáku by ju inokedy vyvrátilo z koreňov. Maťko sa vrhá k vešiaku s bielymi plášťmi, ale táto vždy tak zvedavá pani sa ani len neobzrie. Ďalej, pomaly, monotónne ráta kolónie na miskách a až keď sa Maťko vrhne k stolu a začne loviť zošit s protokolom pokusu, pomaly sa zdvihne a vyjde z labáku. Maťko si uprostred horúčkovitého listovania zošitom plným nečitateľných poznámok s fatálnou istotou uvedomuje, že môže do piatich minút očakávať vstup docenta privolaného pani Churavou. A čo je horšie, konečne nalistovaný protokol ho usvedčuje z trestuhodnej nedbalosti, pretože aspoň tri chemikálie mal mať pre pokus nachystané už včera. Tento okamih priznania je tým pravým okamihom pre vstup docenta. Tentoraz sa Maťko neotáča, neodváži sa obzrieť, keď sa dvere už po druhý krát za krátku dobu prudko otvoria.

Trest je krutejší, než si Maťko bol schopný v behu, čo i len predstaviť. Ani docent ho totiž nevidí. Za Maťkovým chrbtom sa deje čosi šuchotavo nevšímavé, ľahostajné k jeho udýchanej existencii, k jeho manifestačnému, snaživému prešľapovaniu na štartovom bloku za laboratórnym stolom. To najhroznejšie, čo sa môže stať, práve sa deje – Maťko prestal byť vnímaný, Maťko tu nie je. Tie sklenené, neúčastné pohľady na chodbe, to sú následky docentovho revu, ktorý možno doznel len slabučkých päť minút dozadu, keď bol Maťkov prípad ešte natoľko živý, že sa oplatilo vykričať sa o ňom pred ostatnými. Ale krik doznel a prípad Maťko vychladol do nepríjemnej spomienky. Vlastne, pamätá si tu naňho ešte niekto? Maťko sa potrebuje ešte chvíľu vydýchať, ale takto to predsa nemôže skončiť. Veď sme tu, u nás, kde platí malé, ale naše a kde pred dvoma rokmi urobili pre iného zázraky obetavosti. Zmeškal, ale veď tu, rovno pred očami má na poličke prilepený citát „Nikdy nie je čas urobiť to poriadne, ale vždy je ešte čas urobiť to znova“. Snáď mu ešte dajú šancu? „Pán docent, ja som...“ Netrpezlivé gesto cez plece, aby mlčal. Pán docent sa len hlasnejšie dohaduje s pani Churavou o niečom pre Maťka veľmi nepodstatnom. Tak to Maťko skúsi inak. Zlomene, ale s odhodlaným nádychom, začne vyťahovať chemikálie z ľadničky, vyberať skúmavky, stiahne igelitový obal zo série za sebou napojených prístrojov. Snaží sa to všetko robiť rýchlo a nenápadne, ale každý zvuk až tak zvrieskne, neslušne a oplzlo v tom tichu, ktoré preruší až docentov zdanlivo formálny hlas. !Nesiľte sa Daxa. Volal som už s vedúcim katedry. Tiež si myslí, že by sme mali zvážiť vaše účinkovanie v tomto kolektíve. Už aj preto, že ste vraj ešte stále nedodal nejaké potvrdenia pani docentke Cvikľovej... Zasadanie katedry bude na budúci pondelok. Dovtedy dovidenia...“ Zaplesnutie dverí je ako tupý úder kladivka sudcu vynášajúceho rozsudok. Majú tí, čo nevlastnia stranícku knižku, nádej na milosť?

TENIS je jeden z najlepších spôsobov ako sa vybiť z veľkých nervov. Pri behu za loptičkou a snahe dočiahnuť ju raketou, človek prirodzene zabúda na obvyklé životné trable. Myseľ sa sústreďuje na časový úsek niekoľkých sekúnd, kým loptička priletí zo súperovej strany a hráč má čas si rozvážiť ako ju vráti späť. Maťko má toto poobedie dosť príležitostí nemyslieť na nič iné, než prudko prilietajúcu loptičku. Aj sa nabehá do vypľutia duše. Na druhej strane kurtu totiž stojí skvelý hráč, s výborným, životu nebezpečným podaním, rýchlymi nohami a istou rukou. Je to Džordžo. Ako vždy, keď Maťko hrá s veľmi dobrým hráčom, hra odsýpa strašne rýchlo a kým sa z tej lavíny úderov stihne spamätať, je po zápase. Ešte šťastie, že to nebolo úplne na nulu, pretože Džordžo pri svojej ochote do všetkého mlátiť, zvykne zopár loptičiek aj bohapusto vyhodiť do autu.

Obraz 8/1/1 (Po tenise):

U Džordža si nikdy nemôžete byť celkom istí, čo urobí. Teraz, kým Maťko obieha kurt so špeciálnou „metlou“ na uhladenie antuky po zápase, sa Džordžo posadil na pás trávy medzi kurtami, pomaly sa zosúva a už o chvíľu leží tvárou k zemi, ruky roztiahnuté ako Ježiš objímajúci planétu. Maťko dozametá, odtloží „metlu“, podíde k lavičke vedľa natiahnutého Džordža, zoberie si tašku s tenisovými vecami a raketu a na chvíľu zaváha nad nehybným súperom. Po netrpezlivo odstátej chvíli, odkladá kabelu a neisto sa nahne k Džordžovi.

Maťko: Je ti zle?

Džordžo sa pomaly-pomaličky odvalí na chrbát, usmieva sa pre seba a bez toho aby pozrel na Maťka, odpovedá sám sebe.

Džordžo: Je mi strašne dobre...

Pohne hlavou smerom k Maťkovi, zažmúri oči proti slnku za Maťkom a povie opäť skôr pre seba.

Džordžo: Ako malí sme zem, pôdu, trávu cítili permanentne. Čím viac rastieme, vzďalujeme sa týmto základným životným pocitom. Podrážky na topánkach nás izolujú od kontaktu s prazákladňou všetkého života – Gaiou. Gaia je viac ako planéta Zem, je to súhra všetkého živého i neživého, je to jeden obrovský organizmus, po ktorom nevšímavo šliapeme. Mali by sme si raz za čas venovať tú chvíľu a dotknúť sa jej opäť ako deti. Ešte stále sme deti tejto Zeme...

Náhle otvorí oči, pozrie už celkom vecne na Maťka a dodá:

Džordžo: Nikdy som nevidel trávový kurt. Majú ho len tam... (mávne neurčito do diaľky). Nikdy som sa naň ešte nedostal a asi už nikdy nedostanem. Ale, ak by som mal to šťastie, hral by som bosý... Hrať bosý na trávnatom kurte, to musí byť viac ako orgazmus!

Džordžo sa pomaly zdvihne, opráši, zoberie si tašku s raketou a akoby neveril, že bolo povedané všetko a jasne, zopakuje celkom vecne a bez emócií:

Džordžo: Chcel by som aspoň raz v živote hrať tenis na tráve.

Maťko: Aj ja...

Maťko to povie automaticky a až dodatočne ho zaskočí pocit, že si nie je celom istý, či hovoria o tom istom.

Z dôvodu, ktorý nemá prečo extra niekde ohlasovať, má Maťko takmer istotu, že je v istom slova zmysle aspoň nateraz Džordžovi bližšie, než ktokoľvek iný z ich spoločných známych. V prvom rade Džordžo je priam dávkovo závislý na tenise. Hral by ho od rána do večera, a Maťko je ten borec, ktorý objavil tieto univerzitné kurty pri Dunaji, kam takmer nikto nechodí. Podstatnejšie ale je, že tenis je veľmi spoločenská hra. Debaty po každej loptičke a pri ich zbieraní medzi jednotlivými hrami, dôverné výmeny povzdychov kto kedy a ako trafil zle a naopak vzájomná pochvala dobrých úderov, patrí ku koloritu tejto hry. Navyše pred každým zápasom je tu čas na prezlečenie v šatni a po každej hre čas strávený pod spoločnými sprchami. V istom slova zmysle je to asi najbližšie ne-erotické spojenie, pretože čo už asi tak pred sebou môžu ľudia skrývať, keď idú pod tie isté sprchy vybavení len uterákom a mydlom? Samozrejme, že reči sa vedú hlavne o tom ako kto hral a ešte občas o politike. Džordžo je zvláštny v tom, že on výhradne politizuje ešte aj pod sprchou. Čítal totiž Maťkov najnovší článok v Novom slove a má preňho návrh.

Obraz 8/1/2 (V sprche):

Džordžo a Maťko na seba najskôr pokrikujú v sprche, potom pokračujú v debate pri obliekaní sa v šatni.

Džordžo: Založili sme skupinu environmentálnych žurnalistov, chápeš. Aby sme boli jednotní. Počítame aj s tebou.

Maťko: Čo to znamená?

Maťko veľmi dobre tuší, čo to znamená. Doteraz bol blízko odbojníckemu jadru okolo Džordža, ale skôr z pozície pozorovateľa. Keď chcel pridal sa, keď mu to nič nehovorilo, nepridal sa. Teraz by mal byť už zaradený, organizovaný, naozajstne člensky pričlenený k čomusi. A to už je zásadná zmena. Nehľadiac na to, že okrem pár článkov a s tým súvisiaceho jedného vyšetrovania, jediným jeho odbojným gestom bolo, keď sa pri návšteve ruskej pionierskej delegácie na ich základnej škole omylom pri družobnej besede vysmrkal do vlastnej pionierskej šatky. Tesne pred ich príchodom ju totiž nevedel nájsť, tak mu požičali inú. A keď ho svrbel nos, našiel ju nechtiac v pravom vrecku nohavíc. Vzhľadom k tomu, že z toho nič nebolo, zdá sa, že si to vlastne všimol len zhrozený Maťko a ešte zopár ruských pionierov, ktorí kvôli tomu dodnes nemôžu spávať.

Džordžo: No nabudúce, keď budeš chcieť niečo napísať, tak za mnou prídeš a povieš mi to. Sadneme a uvážime, čo by sa zišlo do toho pridať, alebo tak... Ber to ako náš boj. Každý ten tvoj článok, keď nesplní nejakú našu postupovú úlohu v tomto boji proti nim, tak vlastne vychádza nazmar... A to je škoda. Lebo veľa takých šancí nemáme. Tebe, ako vidieť, ešte v stále v novinách veria...

Maťko: Lenže oni mi veria, lebo ja tam nosím do detailu spracované, vyargumentované veci. A nie preto, že som v nejakej skupine. Ja si na to dám proste čas...

Džordžo: No práve... To je výborné!

Maťko: No ale práve tí ľudia v tých redakciách predsa nie sú len komunisti. Sú to normálni ľudia, teda tí ktorí mi pomáhajú to uverejniť, ktorí vidia šancu niečo napraviť v nejakej konkrétnej oblasti...

Džordžo: Však aj ich môžeme zapojiť...

Maťko: Nie som si istý, či si to oni takto predstavujú...

Džordžo: Pozri, ja ti rozumiem. Ja by som tiež napísal také články, ale mňa tam jednoducho nepustia...

Maťko, už sediaci v šatni a pokúšajúci sa utrieť celé telo do miniručníka, sa v momente zarazí. Na toto je citlivý.

Maťko: A ty si myslíš, že by si to napísal tak dobre, myslím objektívne, ako ja?!

Džordžo ale nie je len tak nejaký spoločník. Na Maťkovi mu záleží a vie vycítiť, keď im to spolu neladí.

Džordžo obracia: Píšeš to skvelo, fakt... Lenže ja mám viac skúseností v tých jednotlivých bitvách, čo tu musíme zakaždým vydobíjať, chápeš? Raz sú to historické cintoríny, inokedy parky... A s tou objektivitou... Oni majú svoju pravdu a my svoju. To je buď, alebo. Nič medzi...

Džordžo to všetko hovorí popri obliekaní a tak na Maťka vlastne nepozerá. Ale teraz sa náhle zarazí, akoby si náhle zhrozene uvedomil, že vykladá komusi integrály, keď ten ešte nevie ani malú násobilku. S napoly natiahnutými nohavicami si pomaly sadne, vynúti si chvíľkovou nehybnosťou a mlčaním Maťkovu pozornosť a potom pomaly, zreteľne, trpezlivo, akoby sa priam bál, že Maťko nepozorumie, či nebodaj už rozumie, ale inak, deklamuje.

Džordžo: Dúfam, Matej, že ti je jasné, že bez ideológie, nejakej ideológie, spoločnosť neexistuje. Vždy je nejaké spoločenská dohoda a tá musí mať ideu. Ľudia to potrebujú, potrebujú v niečo vyššie veriť, bez toho nedokážu žiť! To mi vždy pripomínal môj otec a tak sa dúfam neurazíš, keď ti to teraz pripomínam ja. Náboženská, komunistická, demokratická... vždy je nejako zafarbená tá spoločenská zmluva. Komunisti tú zmluvu s občanmi tohto štátu okázalo podpísali a okázalo nedodržujú. Preto aj my máme právo nedržať sa všetkých pravidiel takzvaného slušného správania. Keď je komunistom dobré čokoľvek pre obhájenie ich pravdy, nesmieme sa toho báť ani my...

Tento priam politický prejav akoby Džordža náhle vyčerpal, unavil. Zosunie sa v polohe sediaceho strelca, zadíva na druhú stranu šatne a bez toho, aby pozeral na Maťka, dodá takmer nepočuteľne, akoby neoficiálne, akoby len pre nich dvoch, privátne.

Džordžo: Vo chvíľach, keď ti vlastný rozum hovorí, že niet nádeje, v takej chvíli potrebuješ čosi, čo sa neopiera o logiku. Lebo logické východisko z tohto obrovského väzenia by mal byť napríklad pre mňa skok na ostnaté drôty napustené prúdom. Deliace tento kontinent na polovicu...

Maťkovi bez ohľadu na vážnosť slov i Džordžov prejav, automaticky naskočí v mysli smutný vtip, keď idú na nedeľnej prechádzke otec zo synom popri hraničnom pásme a syn sa opýta „tati, kto je za týmito drôtami?“, odpoveď znie „my, synček, my“. Lenže Džordžo sa tvári, že by tento vtip práve teraz neocenil. Sústreďuje sa na niečo v tejto chvíli preňho vážne. Nakoniec vzhliadne nečakane k Maťkovi a páli slovo za slovom k v rozpakoch prešľapujúcemu protihráčovi.

Džordžo: Viera je to, čo mi bráni skoncovať so všetkým. Prostá viera je to najsilnejšie, čo ťa udrží pri živote aj v tých najbasurdnejších protivenstvách. Preto verím...

Maťko sa v rozpakoch posadí vedľa Džordža, kým ten naopak nečakane vyskočí už opäť plný energie. Až v tejto chvíli si konečne spokojne dotiahne nohavice, zapne si opasok a už opäť celkom zaujatý obliekaním a balením tenisových vecí, pokračuje nevzrušene v teraz už aj ideologicky zdôvodnenej agitácii.

Džordžo: Kolegovia v našej environmentálnej skupine pre médiá ti pomôžu...

Maťko: Kto to je?

Džordžo: Hroch... Vlaštovka, Rys...

Maťko: Keď budem potrebovať, tak za Hrochom zájdem aj sám. O tých druhých som v živote nepočul, publikovali vôbec?

Džordžo: Hlavne v samizdatoch, ale ručím za to, že sú to odborníci... Sú tam aj tvoji rovesníci ako napríklad Študák.

Maťko: Čo ten vie o životnom prostredí?

Džordžo: On je náš politický analytik, je politicky zrelý.

Maťko: To mi niečo pripomína. Politicky zrelý je vraj aj ten oný... Štraus, to ma raz bude kádrovať aj on?

Džordžo: Panebože, neurážaj sa. Samozrejme, že nie. Mimochodom, ono je viac týchto literátov, celá grupa. Tvária sa ako reformní komunisti, ale bližšie pravde asi bude, že majú minimálne politické schopnosti a megalomanské ambície. Ale to je v poriadku, ešte ich budeme potrebovať. Neboj sa, mám to pod kontrolou. A čo sa teba týka, samozrejme, že budeš v kontakte len so skutočnými odborníkmi.

Maťko: Džordžo, daj si tú robotu a vysvetli mi to. Verím, že to myslíš dobre, ale nepochopil som ešte, na čo je to všetko dobré.

Džordžo je v tejto chvíli pozoruhodne trpezlivý. Obracia sa k Maťkovi ako matka, čo vysvetľuje malému decku už po stý raz ako si zaviazať topánky.

Džordžo: Všetko stojí na veľmi prostej úvahe, že komunisti nepripustia žiadnu priamu kritiku socializmu. Po šesťdesiatom-ôsmom a za moci toho ideologického netvora Biľaka, je to slepá ulička. Preto o Charte vedia akurát chartisti a ešte eštebáci, čo ich majú pod kontrolou. To nie je cesta k normálnym ľuďom a normálni ľudia rozhodujú o tom, či tento socík bude prežívať ďalej, alebo nie. Ale ochrana životného prostredia, to je vlastne ochrana ľudského zdravia. A na zdravie je každý citlivý. Keď dokážeme na jednotlivých príkaldoch, dnes a denne, ako komunizmus už zo svojej podstaty odporuje zákonom prírody a ničí ju, bude to stotisíckrát účinnejšie, než vyhlásenia Charty. Lebo my oslovíme státisíce a nie pár obetavých a obetovaných. A ty sa v tých jednotlivých prípadoch vyznáš, vieš ich aj opísať, v redakciách ti veria...

Maťko ako obvykle nepočúval pozorne, zaujatý vlastnou myšlienkou.

Maťko: Ozaj, keď už hovoríš o zdraví... Vieš o tom, že ty ako čistý vegán máš nádej zomrieť skôr ako ja, bohapustý konzumný všežravec?

Džordžo sa pozrie na Maťka prekvapene, priam neveriaco. Nie že by mu neveril, čo hovorí. Skôr sa mu nechce veriť o čom to vlastne hovorí, keď riešia čosi podľa Džordža veľmi podstatné. Ale Džordžo je schopný veľmi rýchlo prepnúť na príjem, keď má pocit, že to za to stojí. Už je opäť ústretový, počúva.

Maťko: Zdá sa totiž, že látka zvaná selén má ochranný účinok proti rakovine. Nachádza sa v pôde, ale pôda na Slovensku je na selén chudobná, takže v zelenine je ho málo. Zato v mäse je ho ďaleko viac, pretože je pridávaný do kŕmnych zmesí. Takže ani tí, čo ohovárajú veľkochovy a šliapu doma po dvore po kuracincoch na tom nemusia byť najlepšie. Čo ty na to?

Džordžo na to nič. Usmieva sa, pokyvuje hlavou, možno myslí na čosi iné. Vie, že o detailoch, čo má Maťko určite odniakadiaľ načítané, sa nemá zmysel hádať. A Džordžo sa dnes nechce hádať.

Maťko: Toto ti tí tvoji environmentálni asi zabudli povedať. Veci totiž nie sú jednoduché. A práve preto ja tie svoje články už aj tak píšem len po debatách s odborníkmi. Vždy keď dokončím rukopis, dávam to ešte čítať najmenej trom nezávislým odborníkom v tej danej veci. Ja si nemôžem dovoliť vecnú chybu práve keď sa dá vykladať ako dôkaz komunistickej neschopnosti..

Džordžo: No vidíš, teraz tých odborníkov už nemusíš zháňať. Vyberieš si troch z našej skupiny. Tí to prečítajú, poradia... Skvelý nápad.

Maťkovi sa to nezdá. Musí naraz riešiť dva závažné problémy. Ako sa utrieť tak malým uterákom, navyše jediným, čo má na podnájme. A ako ubezpečiť Džordža, že grupovanie Maťka baví len v gruppen-sexe. A aj to zatiaľ len teoreticky. Džordžo má dobrý nos na to, aby vedel, že Maťko je na vážkach. A tak pridáva na svoju stranu všetko, čo má po ruke.

Džordžo: Pozri, uvedom si, že tým získaš aj nové publikačné možnosti. Môžeš publikovať v našich samizdatoch! A naplno. Všetko, čo si myslíš. U nás cenzúra neexistuje, to si môžeš byť istý.

Lenže na Maťka akurát toto nezaberá.

Maťko: Ale na čo je dobré vykvákať sa na plnú hubu, keď si to prečíta päť a pol človeka. A navyše mi to pripadá ako keď presvedčení presviedčajú presvedčených.

Džordžo: Nemaj strach, ono je to ako domino efekt. Jedna kocka padne a za ňou idú ďalšie...

Maťko: Veď o tom ti práve hovorím! Nám to je trt platné, keď sú to izolované kocky odtrhnuté od akéhokoľvek kontaktu s ostatnými. Ja radšej uverejním článok v Pravde na pol huby, pretože viem, že naši ľudia nie sú žiadni polopatistickí blbci a vedia si tú skladačku doložiť. To nie sú žiadne bezduché kocky v domine. Ja nemusím vykladať na plnú hubu a polopatisticky, že komunisti sú blbci, keď mi stačí dať na kopu konkrétny príklad s konkrétnymi faktami. A okrem toho jeden takýto môj článok bude čítať štyristo tisíc ľudí, ktorých môže presvedčiť. To snáď za to stojí, nie?!

Džordžo zmierlivo: Veď práve preto ťa potrebujeme. Uvedom si, že sa konečne musíš rozhodnúť. Ja viem, že sa ti páči veda, ale predsa sa nemôžeš odtrhnúť od toho, čo sa tu deje...

Maťko mlčí. Pomaly, zamyslene sa oblieka. Ale nevyzerá veľmi presvedčene a tak Džordžo nasadzuje najťažší kaliber.

Džordžo: Pozri, vyjadri sa jasne. Si s nami, alebo proti nám?

Maťko: Ako to myslíš? To predsa vymysleli komunisti, že kto nejde s nami, ide proti nám.

Džordžo: Ja viem, len ti pomáham sa rozhodnúť. Tak odpovedz!

Maťko: Som proti nim.

Džordžo: No tak je to v pohode. Máš schopnosti, ktoré sú skutočne pozoruhodné. Veľmi užitočné pre ten náš spoločný boj. Tak zabojuj, konečne!

Maťko sedí napoly oblečený, oproti nemu Džordžo už v civile a tenisové oblečenie v ruke. Argumentuje, vykladá, šermuje rukami. Maťko má odrazu pocit, akoby mu vypol sluch, presne ako pri monológoch jeho otca. Ani ho to veľmi neprekvapí, ani mu to veľmi nevadí. V duchu sa rozhoduje, že na budúce naozaj zabojuje a konečne vyhrá na Džordžovi aspoň tri gamy na set.

NA MEDZIPOSCHODÍ k Maťkovmu podnájmu ktosi stojí. Silueta sa jasne črtá proti oknu. Maťko v zamyslení zabudol zažnúť a teraz na sekundu zaseknutý, preľaknutý, zhrbene, zrýchlene uvažuje. Je to len okamih, sekunda vypadnutá v údive z jeho lacných náramkových hodiniek a už sa za ňou tlačí ďalšia, trochu zarazená náhlou myšlienkou a tretia plná nečakanej nádeje. „Dada?!“ Maťko to zo seba vytlačí vyschnutým hrdlom, sám sa ledva započuje. Takže znova, hlasnejšie. „Dada!!“ Zvyšné sekundy sa nahŕčia do rýchlo sa rozpadávajúceho otáznika. Postava sa prekvapene otáča od okna, zablikne horiaca špička cigarety, Maťko konečne nahmatá svetlo... „Dobrý večer...“ Maťko automatizovane vyfučí pozdrav a pohne sa ťažkým krokom hore schodišťom. „Dobrý...“, odpovie udivený sused v teplákoch a kým sa Maťko vyvlečie okolo neho na poschodie ku svojej garsónke, tisíc krát hrozí niečo vtipné ako citácia šlágru „nechodí, stále nechodí... čo je s ňou?“, ale Maťko už je preč a na schodoch po ňom ostáva len na betón stvrdnutá kocka ticha.

DADA čaká vo dverách, či skôr jej odkaz na malom, dôkladne preloženom papieriku. Maťko ho nemá odvahu čítať hneď, schová ho do dlane, rýchlo otvorí dvere, vojde, zabuchne dvere nohou, zažne, vyzuje sa, vojde do jedinej obývateľnej izby a zapne starý televízor, ktorý sa rozsvieti, až keď už Maťko polovyzlečený sedí v kresle naproti obrazovke a opatrne rozbaľuje lístoček. Ešte zmení polohu na pohodlnejšiu a konečne vletí očami do textu. Žiadna zo známych melódií len im povedomých slovíčok, suchý obchodný oznam. Potrat stojí päťsto korún, na Maťka pripadá dvestopäťdesiat. Fifty fifty, splatné do zajtra. Miesto: kaviareň Tulipán, čas: 11.00 doobeda. Nezabudnúť peniaze. V televízore, ktorý sa konečne nažhavil do zrozumiteľného obrazu a zvuku, práve končí relácia 24 hodín vo svete. Nahradzuje ju vrieskavá estráda. Maťko na to chvíľu nechápavo pozerá, potom zavrie oči. Vedieť tak zaspať a zobudiť sa o rok...