„Symbol vzniká navrstvením ďalších významov  na prvotný význam. Symbolom môže byť vlastne všetko, čo zmyslovo, predmetne alebo jazykovo zastupuje nejaký pojem alebo jav. Slovo označujúce konkrétny predmet nadobúda zároveň abstraktný zmysel.“ (Kol. autorov: Teória a dejiny slovenskej literatúry, Nitra 1997) Tatry sa pre básnikov romantickej generácie stávajú symbolom celého Slovenska a národa. Skoro všetky ich básni obsahujú motív Tatry ako matky Slovákov, Tatry ako symbolu Slovenska. 

 

                Širokú škálu akordov na mohutnosť a krásu tatranskej prírody, od poetických popevkov, cez vnútorné vyznania a pôsobivé básnické obrazy, až po hymnické a oslavné slohy rozvinuli vo svojej tvorbe štúrovskí básnici a prozaici. Štúrovci nie len snívali a básnili, ale poznali Vysoké Tatry aj z autopsie, pričom zvlášť pamätnými boli tatranské výlety a výstupy na povesťami opradený Kriváň. Tatry a Kriváň mal v osobitnom obdive vodca mladej generácie Ľudovít Štúr. Najnovší prehľad o výstupoch štúrovcov na Kriváň podáva Branislav Choma v práci Z dejín Liptovského Hrádku a okolia (2005 ): „Vlastne prvý spoločný výstup Slovákov na Kriváň sa uskutočnil 24. septembra 1835, keď naň vystúpil známy mikulášsky osvietenec Gašpar Fejerpataky Belopotocký so svojimi šiestimi priateľmi. Tento výstup opísal v kuzmányovskej Hronke roku 1837 v stati Cesta na Křiváň Liptovský, a zrejme ním vzbudil záujem mladých štúrovcov, ktorí rok predtým boli na známom devínskom výlete. Druhý raz bol Belopotocký na Kriváni 16. augusta 1841 s Ľudovítom Štúrom, ktorý sem priviedol aj svojho bratislavského žiaka, grécke knieža J. Aristarcha, k nim sa pridal aj mikulášsky kňaz M. M. Hodža a trnovecký farár Ján Lehotský so svojou spanilomyseľnou paňou, „okrasou Tatier“, ktorá sa pod pseudonymom Miloslava pokúšala o básne, ale napísala 1847 aj hodnotný Opis Liptova. Nadšený Štúr napísal z tatranských dojmov básne Ku KřiváňuNazábudky, neskoršie aj ďalšie básne. Ďalší výstup na Kriváň absolvoval už nasledujúceho roku 16. júna s mladým ruským bádateľom I. I. Sreznevským. Štúr si tak obľúbil „ krásny Liptov“, že ho spolu s Tatrami považoval za „ stredok slovanstva“ a jeho „najdávnejšie sedaliská“, a tak i jeho „nárečie v pokojných, údolistých Tatrách našich“, čiže jeho „ľuptáčtinu“ povýšil na základ svojej jazykovej kodifikácie spisovnej slovenčiny. Sreznevskij o tejto svojej ceste slovenským krajom (spolu aj s B. Nosákom Nezábudovom a J. B. Guothom) písal listy matke, publikované až koncom devätnásteho storočia, no už na bratislavskom lýceu inšpirovalo mladého „Slowáka z Liptowa“ J. Kalinčiaka, aby koncom r. 1842 písal rozprávky a prózu zo „Svatojan“ v domácom „ podnářečí liptovském“. Štúr bol v nasledujúcom roku u trnoveckých Lehotskovcov a Hroboňovom sielnickom Dieli, ale koncom augusta 1844 bol s bratom Samuelom v Štrbskom Plese. To boli tri inšpiratívne návštevy Liptova, vyúsťujúce do novozaloženého osvetového spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši a účasti na revolučných Žiadostiach slovenského národa z jari 1848.

 

                Štúrovská generácia a Liptov mali to dejinné šťastie, že v Liptovskom Mikuláši sídlil ako miestny kňaz M. M. Hodža, ktorý nielen organizoval podujatia na vytvorenie spisovného jazyka a národné vystúpenie so Žiadosťami, ale sám sa podieľal na teoretickom zdôvodnení spisovnej slovenčiny a tiež na prípravách nadšených národných ciest na Kriváň. Na nich sa zúčastnil aj tretí zo slávnostného štúrovského súhvezdia J. M. Hurban, ktorý 29. augusta 1844 vystúpil tiež s J. Kráľom, J. Franciscim a J. B. Guothom na Kriváň a v revolučnom roku viedol do Liptova svojich povstaleckých hurbanistov. S Liptovom a Kriváňom bol teda úzko spojený celý uvedomovací a slovenčiaci pohyb štúrovcov, z neho sa i na plti 1847 vydali na cestu do Čachtíc na ďalšiu tatrínsku sednicu.“ (Choma B.: Z dejín Liptovského Hrádku a okolia, Bratislava 2005)

 

                Vysoké Tatry často navštevovali aj ďalší známi štúrovskí dejatelia. Ján Botto uskutočnil výlety do Tatier s Pavlom Dobšinským a ďalšími priateľmi v lete r. 1850, 1851 a 1857, ako zaznamenal v jeho kalendáriu Pavol Vongrej. (Vongrej P.: Listy Jána Bottu, Martin 1983) A takýchto návštev a výletov štúrovcov  vo Vysokých Tatrách bolo iste oveľa viac, ako poznamenáva aj Stanislav Mečiar. (Mečiar S.: Tatry v slovenskej a poľskej literatúre, Martin)

 

                Štúrovci neospevovali len vonkajšie krásy Tatier, ale mali v zornom uhle aj „ odraz ducha prírody v duchovnom utváraní Slovákov“. (Mečiar, S.: ib.)  Tak vznikli najkrajšie básne či slohy o Vysokých Tatrách, ktoré už v začiatočnej fáze tvorby v novej spisovnej slovenčine dokumentuje hymnická báseň Janka Matúšku Nad Tatrou sa blýska. Len na základe takéhoto hlbokého vnútorného vzťahu k našim veľhorám možno dokumentovať, že r. 1844 štúrovci pomenovali celonárodnú kultúrnu ustanovizeň Slovákov TATRÍNOM. A keď o rok neskôr (1845) Ľ. Štúr začal vydávať Slovenskje národňje novini, ich literárna príloha dostala názov OROL TATRÁNSKI.      

 

                Najvýstižnejšie úvahy a state o Vysokých Tatrách ako výraznom fenoméne v tvorbe spisovateľov štúrovskej generácie formuloval a publikoval Jozef Miloslav Hurban (1817 – 1888), ktorý po absolvovaní teologických štúdií pôsobil od r. 1837 ako ev. farár v Liptovskom Mikuláši, teda pod samým úpätím Tatier. V slovenských literárnych dejinách je známy ako vydavateľ literárneho almanachu Nitra (od r. 1842), v ktorom r. 1844 uviedol štúrovskú spisovnú slovenčinu, a zakladateľ a vydavateľ literárneho časopisu Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru (od r. 1846 ) ako nášho najvýznamnejšieho literárneho orgánu, ktorý má pokračovanie do súčasnosti. Svoje názory o Tatrách a ich zástoji v slovenskom i slovanskom kontexte J. M. Hurban najvýraznejšie prezentoval v poviedka Prítomnosť a obrazy zo života tatranského (Nitra, 1844),  v rozsiahlej literárnohistorickej práci Slovensko a jeho život literárny, ako aj v ďalších básnických a publicistických príspevkoch.

 

                J. M. Hurbanovi, ako aj ďalším jeho básnickým druhom, pri pohľade na Tatry a tým aj na Slovensko – na „túto svätú zem otcov našich, na tieto sväté oltáre kráľovských Tatier obživí sa duša (človeka), v poklade tom leží večne čerstvá sila silu rodiaca. Sú to tuná na Slovensku zakliate zámky svätých, vnútorných svetov duše slovanskej.“ V úvahách Slovensko a jeho život literárny J. M. Hurban o mohutnosti, sile, kráse a velebnosti Tatier sa vyslovuje na mnohých miestach, pričom sa otvorene priznáva: „... ja by som aspoň do skonania mohol kŕmiť dušu svoju rozkošami, pohľadmi na Tatry nazbieranými.“ A ďalej zovšeobecňuje: „Tatry sú skamenelá, v tvrdej hmote vtelená idea Slovenska; lebo tá velebnosť, moc, sila, to ozorné, to veličizné, zrutné, ktoré hľadí na teba, kriesi v slovenskom duchu akýsi temný cit veľkého povolania.“ (Hurban J. M.: Slovensko a jeho život literárny, Bratislava 1972)

 

                Úchvatný je Hurbanov opis mohutnosti a krásy tatranskej prírody, z ktorej vyviera čistá voda Váhu, vtekajúca s ostatnými riekami do Dunaja. Spisovateľ je presvedčený, že „tatranská príroda mocne zasahuje na Slováka, vtláčajúc sa na jeho ducha so všetkou svojou rozmanitosťou; on je jej živý odblesk, opravdivý ohlas tých tajných, v hmote tatranskej ukrytých hlasov.“ Kto navštívil a poznal tatranské kraje a videl ich divokú krásu a velebnosť, kto toto všetko len raz videl, „bude si vedieť vysvetliť hlbokú pobožnosť Slovákov a znať si spolu aj predstaviť, čo to môže byť za ľud, ktorý takéto výstupy krásy, takéto hudby prírody, takéto divadlá odplekali, vykolembali“. (Hurban J. M.: ib.)

 

 

                Nádhera nebeských Tatier vzbudzuje v človeku túžbu po modlitbe, vďaku za Božie dary, ukryté v krásach prírody. Človek hľadiaci z vrcholov Tatier na slovenskú krajinu modlieva sa za celé Slovensko a jeho ľud, vyznávajúc sa z hlbokej lásky k rodnému kraju – ako zaznamenal J. M. Hurban: „...ľúbime si tieto svoje krásne, divé, obrovské, nebeské Tatry naše. Ľúbim ťa, vlasť moja spanilá, ľúbim ťa, kraj môj rodný, domáci, spanilý.“ (Hurban J. M.: ib.) Poviedka Prítomnosť a obrazy zo života tatranského začína opisom tatranskej prírody: „V temných Tatrách, kde kŕdle divých sokolov poletujú a orly zo skál cez oblaky k večným jasninám sa vynášajú, tam, kde príroda zanechala prvé šľapaje svojho utvárania, v tých našich Tatrách tajomných mnohé zjavenia v novšom čase povstávajú...“ (Hurban J. M.: Svadba kráľa veľkomoravského, Bratislava 1975) V tomto cestopisnom rozprávaní nachádzame popri obdive aj realistickejší  pohľad na Tatry: „Vysočiny a kovoví obri, ako sú aj naše Tatry, majú svoje dobré, ale aj zlé stránky.“ Jedno je však isté, že nás ochránia pred podmaniteľom, ako zachytávajú verše: „Hej, vy naše Tatry, / vy ste naše hrady, / od vekov Slovákov / mávali ste rady.“ (Hurban J. M.: ib.) Protagonista poviedky Vladimír, ktorý sa po putovaní vrátil do rodnej zeme, „vystúpil na prvý vŕšok tatranského pohoria a bozkal svätú zem citom najhorúcejšieho povedomia“, rozhodnúc sa pracovať pre svoj národ. (Hurban J. M.: ib.) Odozvy na kraj „večne mocných Tatier“ sa nachádzajú aj v Hurbanovom cestovnom denníku Prechádzka po považskom svete, v ktorom mu Tatry a ich ľud symbolizujú Slovensko a slovenský národ.. Týmto náhľadom zostal spisovateľ verný celý život. Tatrám prisúdil nielen mohutnosť a krásu prírody, ale aj poslanie ducha ako hýbateľa života. A keď neprajníci slovenského národa v ťažkých časoch po zatvorení Matice slovenskej a slovenských gymnázií rozširovali výrok, že „slovenského národa niet“ – J. M. Hurban odpovedal jasným slovom, že slovenský národ je praobyvateľom kráľovských Tatier a my sme tu pod Karpatami od nepamäti. (Hurban J. M.: Neni slovenského národa, in: Nitra VI 1876) Napokon v záverečnom období svojich životných úsilí spisovateľ sťaby labutiu pieseň publikoval báseň Uplakaná tvář, ktorá podľa mienky S. Mečiara obsahuje „svojho druhu najkrajšie slohy, čo o Tatrách boli napísané za celé desaťročia, tým viac, že ich zakončenie vyznieva pointou až nadľudsky mocnou.“( Mečiar S.: ib.) Hurban v týchto veršoch zachytil premenu časov, v ktorých „slunce zapadá a zase vychází / po Tater sličných uplakané tváři“, avšak básnik neupadá do beznádeje, ale svoju báseň končí veršami, plnými nádeje a viery, vyvierajúcimi zo symboliky Tatier: „Vyjasní se zase Tater sličných tváře / a nevyhyne víc ta louč ze země, / když opět vstanou z rumů svých oltáře / a bohatýrské vyjde z hlubin plémě.“ (Hurban J. M.: Uplakaná tvář, in: Nitra VI 1876)

 

                Podobne ako J. M. Hurban – v rovnakom čase, národnom i kultúrnom rozpoložení na Slovensku v polovici 19. storočia – vyjadril „nevysloviteľné nadchnutie“ velebnými Tatrami aj jeho blízky druh a vodca mladej generácie Ľudovít Štúr (1815 – 1856 ). Popri básnických textoch svoj obdiv Tatier vyslovil po tatranskej návšteve v lete 1844 v liste Samovi Bohdanovi Hroboňovi 4. Septembra 1844 : „ Liptou Váš takí sa mi zjaviu pekní jako pred troma rokmi v pokojňejších časoch. Ožilo vo mňe ťisíc a ťisíc citou pri pohlaďe na tje naše Tatri velebnje a tajomnje. Ťažko opusťiť tomu tento kraj, kdo ho raz viďeu a ťažko Slovákovi odtrhnúť sa od svatíň Tatranskích. Hoc bi si sa aj kam obráťiu, misel sem ubehuje, sem kďe príroda veďje život prekrásni a kíva príchodu iních šťastňejších vekou nad naše. – Boli sme v Prosječnej a pri Štrbskom plese. Ňevisloviťedlnou nadchnuťja uchváťilo ma pri tomto. Čo to za hĺbka pokojná v tích vodách, čo to za pokoj svatí a velebnosť v tích vrchoch ohromních?! Bolo nás tam mnoho a aj vrúcne krajanki naše z Lučivnej. S bohom pleso, ozvalo sa vo mňe, ti mjesto pokoja svatjeho! Slzi ma poljali a prechúmelilo sa sto mišljenok ces hlavu. S bohom aj ti Liptou náš uťešení, v ktorom som krem roďišťa zažiu najsladšje chvíle : kdo vje či sa viďíme vjac!“ (Listy Ľudovíta Štúra II, Bratislava 1956)

 

                Vo svojej básni Rozlúčková pieseň prirovnáva Slovensko k rodine a k svojej milej. Tatry sú pre neho nielen Slovenskom, ale aj celým svetom. Majú chrániť Slovensko a Slováci sa v nich majú vidieť a ľúbiť ich ako blízku osobu. Oni sú hojivým balzamom na rany, tak ako odvaha Slovákov je hojivým balzamom na rany slovenského národa: „ Tá moja dedina / o Tatry opretá, / bôľne k nej zhliadajú – / i ďalej do sveta... / Z Tatier sa ženie tá / bystrina šumivá, / k nej chodí za šera, / rany si vymýva.“ (Kondrót V.: Ľudovít Štúr (Stratený syn Slovenska), Bratislava 1982)

 

                Báseň Spomienka venoval svojej druhej platonickej láske Márii Pišlovej. Na Tatrách vládne chladná zima a v jeho srdci sa však vzmáha cit, ktorý symbolizuje leto. Tento protiklad zimy a leta predznamenávajú rozpor v jeho vnútri, v ktorom sa „bijú“ láska k vlasti a láska k žene. Tento večný súboj vychádzal zo Štúrovho presvedčenia o tom, že ak sa chce venovať službe národu a boju za národ, nemôže mať ženu a rodinu. Tento jeho súboj zachytil aj jeho druh Jozef Miloslav Hurban. Pre Štúra bola najdôležitejšia jeho vlasť. Tatry mu symbolizujú otčinu, ktorá ho volá do boja za jej práva a za jej ľud. Pre ňu sa musí zriecť všetkých slastí, lebo národ má starosti a ohrozujú ho nepriatelia. Tatru zobrazuje ako matku všetkých Slovákov, ktorú treba neustále chrániť. Jeho osud bol vopred stanovený, on bol predurčený do boja za národ. Jeho milá by to mala pochopiť. Na prácu pre národ vyzýva v básni Rozlúčenie: „ Keby si drahá videla tie mračná, / čo vôkol Tatry hrozivo sa valia, / zastrela by sa aj tvoja tvár krásna! / Náš pohľad je však pevný ani skala. / Nech hromy bijú; Tatra je naša mať, / my pri nej budeme verne stáť!... / Tatra sa halí, mládenec sa rmúti. / Čo by si mala z mládenca smutného, / ktorého osud je už rozhodnutý; / víchrice, búrky čakajú na neho; / on v hromoch, bleskoch zabudne na svet zlý, / len občas kradmo na druhých pomyslí.“  (Kondrót V.: ib.)

 

                V básni Kriváň vyjadruje pocity, že tak ako tento vrchol sa dvíha do výšky, aj ľudia pod ním žijúci povznášajú svoje myšlienky k oblakom, ale hneď sa musia vrátiť k zemi, lebo si uvedomujú ťažké položenie národa a jeho žial. Tak ako sú však silné a mohutné Tatry, takí sú aj ľudia pod nimi. Kriváň chápe ako symbol Slovanov. Sám seba s ním stotožňuje, musí byť pevný, vysoko v oblakoch a predsa pripútaný k zemi. Aj tak však dokáže preraziť všetky mraky nad slovenským národom. Tento pocit stotožnenia pretrváva od jeho výstupu na Kriváň v roku 1835. Jednu zo svojich básní venoval aj Jurajovi Palkovičovi. Slovensko prirovnáva k háju, ktorý ráňajú mohutné vetry a voda, tak aj Slovákov ničili cudzie národy. Avšak jeden „dub“ ostal stáť a sám je v boji. Tým dubom je Palkovič. Štúr si však kladie otázku, či sa môže udržať, keď ho všetci opustili. On sa však nepoddáva a bojuje za národ. Jeho myšlienky ako semiačka padnú do úrodnej zeme a z nich začína vyrastať mladá generácia pod opaterou svojho nestora. Za to mu  národ pod Tatrami vzdáva vďaku. Podobný charakter má aj báseň Nepoznaný, v ktorej vzdáva úctu Mátušovi Čákovi Trenčianskemu. Štúrovci ho považovali za veľkého vodcu a ochrancu slovenského národa. Na to spomína aj Štúr, keď opisuje slávne mesto pod trenčianskym hradom. Matúš Čák Trenčiansky by sa podľa neho mal ešte vrátiť na svet lebo ešte môže pre krajinu pod Tatrami vykonať veľké veci. Jeho hrad ochraňoval celé Slovensko, ktoré označuje ako tatranskú krajinu. V závere básne vyznieva nádej v lepšiu budúcnosť Slovákov: „ Za jeho času na veži trenčianskej / oheň vraj jasný horieval, / po celej krajine tatranskej / zlatú vraj žiaru rozlieval... / Oj, zhasla už tá žiara od Trenčína, / len rumy tam sa belejú, / ale tá veža jej blesk pripomína / a zachováva nádeju.“ (Kondrót V.: ib.)

               

                Z básní Nezabudky (Liptovu) a Uvítanie zaznieva Štúrovo očarenie mohutnými Tatrami a národom pod nimi, ale zároveň aj smútok, že je tento národ utláčaný a zbavený všetkých práv. Z oboch básní však zaznieva viera, že sa nájde niekto, kto sa národa zastane a ochráni ho. Postave Matúša Čáka Trenčianskeho sa venoval v bohatierskom speve Matúš z Trenčína. Rozdelil ho na Vstup a dva Spevy. Vstup aj prvý spev sa ešte ďalej členia na niekoľko častí. V časti Mračno, temno na Považí podáva Matúša Čáka Trenčianskeho ako veľkého vodcu a udatného bojovníka a tak ako sa Kriváň týči nad Liptovom, tak sa Matúš týči nad svojimi druhmi. Pre Štúra bol Kriváň najkrajším vrchom Tatier a bol pre neho symbol veľkosti tohto horstva. Tatry  mu predstavujú celé Slovensko, v ktorom nachádza veľa udatných ľudí: „ Chlapi sťa duby, čo ich napájali / skalnaté Tatry čerstvými vodami... / čo majú Tatry ľudu bojovného / všetko do zámku tiahne obrovského.“ (Štúr Ľ.: Spevy a piesne, Martin 1929) Tatry tu opisuje ako skrýšu, kaplnku, kde žil Matúš Čák Trenčiansky.

    

                Ľudovítov starší brat Karol Štúr (1811 – 1851), rektor evanjelického gymnázia v Modre, v súzvuku s Jozefom Miloslavom Hurbanom rozvíja myšlienky o Tatrách ako kolíske Slovanov, ale aj o položení vlastného národa. (Mečiar S.: ib.) Vyjadril to v básnickej zbierke s príznačným názvom Ozvěna Tatry ( Bratislava, 1844 ), ktorú recenzent Jozef Miloslav  Hurban privítal slovami : „Prekvapujú nás silné, malebné, uchvacujúce obrazy, akoby chceli nasilu povedať, aký život v tých mŕtvych ríšach prebýva“. (Hurban, J. M.: Životopisy a články, Bratislava 1973) Básnik adresuje svoje spevy Slovensku v nádeji, že sa dočká ozveny, ako sa vyjadril v básni Ozvěna: „ I já zpěv můj nesu / do Tater údolí, / snad ozvěna zpěv ten / v skálí zahláholí.“ (Kondrót V.: ib.) Karol Štúr však nepodáva len „uchvacujúce obrazy“, ale búši do spiacich veľhôr a tým aj do nečinnosti Slovákov, ako čítame v básni Nevole: „ Kde náš život plyne – tam spíte a spíte! / Kde sílu hledaté, tam vás čeká nemoc – / Dobrou noc, Slováci, Slováci, dobrou noc !“ (Kondrót V.: ib.) Svojou básňou Clivota sa snaží prebudiť celý národ z nečinnosti. Aj keď je slovenský národ utláčaný a „pochovaný“, predsa má nádej na vzkriesenie: „ Tatry nepohnú sa / klesnú naše kosti – / no slovanský spev ich / zdvihne k vysokosti.“ (Kondrót V.: ib.)

 

                V básni Morava vyjadruje nádej, že sa nájde niekto, kto povzbudí a ochráni slovenský národ. Mal by to byť „ rodák spod Kriváňa“. Tatry zobrazuje aj ako prírodný úkaz. Fascinovali ho kraje pod Tatrami. Tak je to v básni Pltníkova pieseň a v básni Výšky. Obdivuje krásu stromov pod Tatrami a porovnáva ich s krajom a rovinami pri Dunaji. Pritom mu kraje pod Tatrami vychádzajú krajšie ako tie pri Dunaji. Opisuje aj krásne tatranské dedinky a ľudí, ktorí v nich žijú. Vedia krásne spievať a tým by mali upútať celý svet. Báseň Svätyňa prináša presvedčenie, že myšlienka musí Tatry oživiť. Tatry „dávna kolíska Slovákov, sú mu svätyňou, ktorá je naším krovom už oddávna, ale tak sa zdá, ako by sa nám už mala stať  hrobom, pretože myšlienku tie „ hrobové úžasy“ času a poroby mätú“. (Mečiar S.: ib.) Len v srdci môže človek nájsť svoju vlasť a len tak ju môže chrániť. Tatry dávajú ľuďom pocit ochrany a slobody a sú jedinou vlasťou, ktorú človek nosí všade so sebou. Tatry sú mohutné a plné života, ale v kraji pod nimi je všetko clivé a tiché. Len on sám bude spievať dovtedy, kým sa k nemu niekto nepridá. Slovákov opisuje ako zimnú krajinu a tak ako na jar ľudia ničia Morenu, tak by mali priniesť jar aj do svojho kraja. Z básní Krásny vekU Devína zaznieva prudký vlastenecký cit. Báseň Srdce je ostro polemická, zameraná proti odrodilcom, ktorým je bližšia cudzia reč ako jeho vlastná. Tatry sú matkou všetkých Slovákov a ich smútok vyjadril vo veršoch:  „Pod Tatrou smutno nyní, / Synu slávy ! to smutek tvůj – / Synu! u matky pevně stůj / od níž tě zlost odervati míní!“ (Štúr K .: Ozvena Tatry (Zpevy a povesti), Prešporok 1844)

 

                Básnik – búrlivák Janko Kráľ ( 1822 – 1876 ) v básni Duma bratislavská, zloženej pri príležitosti odchodu štúrovcov z Bratislavy do Levoče r. 1844, opisuje Tatry ako pevnú hradbu, ako symbol vzdoru, vyzývajúc druhov, aby sa nebáli, ale stáli pevne ako naše Tatry na svojej postati: „ Hej chlapci slovenskí, nič sa my nebojme, / len my v našich Tatrách jak tie Tatry stojme! / A tie naše Tatry zďaleka sa smejú, / Zahatajte páni, keď máte nadejú !“ (Kráľ J.:  Verše Janka Kráľa, Martin 1893)

 

                Viera v silu prírody sa výrazne prejavuje aj v básni Slovenom, mohutnosť Tatier má povzbudzovať, ako odolávať neprajnostiam a veriť vo vlastné sily. Badať tu aj opustenosť a melanchóliu, takú príznačnú pre celú jeho poéziu. Podobné revolučné myšlienky zaznievajú aj z jeho básne Orol vták, v ktorej svojho ducha vplieta do prírody a divoké Tatry sa podobajú jeho vlastnému životu. Na vlastnej tragike poukázal na tragiku celého národa, ktorý jeho neprajníci ničili už v jeho vývine. Slovensko však zostáva pusté a mŕtve. Len niekoľko ľudí dokáže bojovať za národ: „Tatra pusté doliny, / ja váš vtáčik rodinný, / letím v blesku, hrmení! / zaplieskal bych krídlami / nad našimi Tatrami.“ (Kráľ J.: ib.) Vysokourodzenému pánovi Ďurkovi Košuthovi je oslavou mecenáša mladej štúrovskej generácie. Tatry stavia ako protiklad Turcu, ktorý je maličký a Tatry sú mohutné. V piesni Jarná pieseň burcuje podľa vzoru iných národov do boja za národnú slobodu. „Slobody hlas mocný budí zase všetky zeme: / a my chlapci podtatranský či sedieť budeme?... Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody, / nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody.“ ( Kráľ J.: ib.) Báseň Duma vyjadruje túžby a nádeje celého národa a opisuje jeho ťažké položenie. Všetci Slováci poznajú len psotu, hlad a biedu, ale aj napriek tomu majú veľkú vieru v lepšiu budúcnosť. V básni Slovenčina vyzdvihuje slovenskú reč a vyzýva na jej ochranu. Slovákov oslavuje  ako „ deti svätého Kriváňa“.  (Kráľ J. ib.) Výstižnú charakteristika života a duše Janka Kráľa podáva Jaroslav Vlček: „Na pustých skalách vysokých Tatier, v rozlehlých pustinách uherských, kde v samotě mohl oddati se myšlenkám svým, byl zdomácnelejším, než v příbytcích lidských, kde se nikdy dlouho nezdržel.“ (in Kráľ J.:  ib.) Kráľ žije medzi ľuďmi a cíti, vidí zaostalosť národa. Rád by ho vyniesol k ľudskosti, rovnosti s ostatnými a k slobode. V prírode je však viac doma a ona mu dáva priestor pre zádumčivé blúdenie.

 

                Popri Jankovi Kráľovi sa melancholický tón poézie objavuje aj u Sama Chalupku (1812 – 1883). Po vyštudovaní na evanjelickej bohosloveckej fakulte pôsobil ako farár na rozličných miestach. Jeho melanchólia sa naplno prejavila v básni s príznačným názvom Smútok: „ Nad Tatrou sa nebo kalí, / kalí mraky hromovými: / mútny sa Váh i Hron valí / krajmi žiaľom uvädlými... / Matka Tatra smútok nosí, / jej deťom do hrobu zvonia... / Nesmúť, Tatro, milá mati! / Zlož zo seba ten šat tmavý; / hoj, – Boh  zradu tú prevráti / zradcom na ich podlé hlavy.“ (Chalupka S.: Spevy, Bratislava 1998) Tatry sú zahalené smútkom a stoja nad priepasťou, do ktorej padá nenaplnená slovenská obeta. Zároveň sa tu objavuje aj nádej, že raz príde úsvit podtatranskému národu. Podobnú náladu cítiť aj z básne Bolo i bude, kde sa črtá popri melanchólii, aj myšlienka krajšej a lepšej budúcnosti Slovákov. V tejto básni dominuje symbolika mohutného Kriváňa, ktorá bola v štúrovskej romantickej poézii mimoriadne výrazná: „ Boli sme my, boli / medzi národmi, / ako ten náš Kriváň / nad tými Tatrami... / Stojí ešte, stojí / Kriváň nad Tatrami: / bude Slovák, čím bol! / medzi národami.“ (Chalupka, S.: ib.) V básni Mor ho! sa Tatry stávajú pyšnou kolískou Synov Slávy a mohutnou hradbou, ktorá ochraňuje celé Slovensko. Len pod Tatrou môžu vyrásť takí udatní junáci, korí bez váhania položia život za svoju vlasť. Motív Tatry ako hradby a ochrankyne celého národa sa objavuje aj v básni Branko, v ktorej podáva obraz odvážneho bojovníka za slobodu národa: „ stál som nad tým pekným krajom, medzi Tatrou a Dunajom.“ (Chalupka S.: ib.) Slovensko je síce pekný kraj, ale nie je slobodný a Slovák v ňom nikdy nie je svojím. Je vždy len pod nadvládou, z ktorej sa snaží oslobodiť. Sú však ľudia, ktorí sa bijú za svoje práva a ničia pritom cudziu nadvládu. Zároveň z nej zaznieva bojovný tón a Chalupka vyzýva do boja za národ: „ A od Matry až na Tatry / zasvietili moje vatry: / kto ich videl, vedel čo je, / a poberal sa do zbroje... / A z hôr a brál junač smelá, / šabľu v pästi, vdol udrela. / Deti slovenského rodu / leteli v boj za slobodu.“ (ib.) Báseň Likavský väzeň je o mladom uväznenom junákovi, ktorý sa pozerá na Tatru, či už ožíva a či sa v nej prebúdza sloboda. Chce sa dostať na slobodu, aby mohol pomáhať svojmu ľudu. Tatry tu teda predstavujú symbol Slovenska a jeho slobody. Motív Tatier ako hranice sa objavuje aj v básni Vojín na úmore. Ide o báseň, v ktorej vyjadruje bolesť mladého junáka nad tým, že musí umrieť v cudzej zemi. „ Hen slovenská Tatra, / tam bystrý Váh beží; / tam moja dedinka / v šírom poli leží.“ (ib.)