PONDELOK, 6. apríl.

 

                JUSTIČNÝ PALÁC je šedivá budova. Súdy a úradovne bezpečnosti v tomto hlavnom meste sú budované ako šedivé pevnostné masívy. Nič pekné zvonka, ešte horšie zvnútra. Maťka bol v Justičáku doteraz dokopy dva krát - ako divák. Raz ho kamoši právnici dotiahli na proces s dvojnásobným vrahom, krpatým a ušatým mladíkom v riflovom komplete, ktorý sa prvý deň chválil tým, že ženy sú nejlepšie pri milovaní, keď ich škrtíte pyžamovým opaskom a posledný deň mu to zrazu prišlo tak ľúto, že plakal. Pozoruhodné na celej veci bolo skôr to ako môže jeden chlap zabiť naraz dve ženy. Zistilo sa, že jednoducho. Najskôr, v byte tej prvej zavraždenej, dotyčnú skúsil znásilniť, dokúsal jej prsia a nakoniec ju uškrtil. Potom zobudil tú druhú (všetci traja boli predtým na opileckom ťahu), aby mu pomohla odpratať mŕtvolu. Tá druhá to naozaj urobila a až keď mali vychladnutú kamarátku v kroví pod starým mostom, došlo jej, že je teraz na rade. Alebo možno ani nedošlo, pretože nikto nepočul hluk zápasu, keď nakoniec skončila aj ona uškrtením. Bol to jasný trest smrti. Mesto sa ani nestihlo vyľakať z dvoch polonahých ženských mŕtvol pod starým mostom a už ho mali. Pochválil sa manželke. Bol to jeho, ako vysvitlo, smrteľný zlozvyk. Maťko z vraha videl len zvädnutý chrbát a predtým nadupaný zástup chrbátov zvedavcov, ktorí sa pokúšali vylomiť dvere na najväčšej z miestnych súdnych sál. A ešte trápne gesto žalobcu, ktorý po nekonečne dlhej reči plnej nudného výpočtu detailov technických expertíz, konečne vyslovil toľko očakávané a predsa celým sálom ohromene vydýchnuté slová "trest najvyšší - trest smrti". Maťko nevzdychal, pozorne si všímal ako sa žalobca triumfálne usadil a nejakému známemu vzadu zamával ako olympijský víťaz po rekordnom skoku. Exhibujúci prokurátor mohol byť spokojný, aj keď ním ožialené budúce matky obhajca sucho profesne označil za prestarnuté prostitútky a pokus o tretiu vraždu za prostú fackovačku v opitosti. Chlapíka nakoniec obesili, aby sa už toľko nevyťahoval.

 

                Druhý raz zase priatelia novinári prepašovali Maťka na uzavretý proces s Kráľom Oravy. Ten po socialisticky neobmedzene vládol a ako správny pohraničný pán odvádzal povinnú daň do hlavného mesta. Poučné bolo to, že v tomto prípade neobmedzená moc bola obmedzená len na oravské teritórium. A keď sa kráľ Oravy rozhodol urobiť veľký kšeft zo s kamiónom piva z Topoľčian, odrazu mal dočinenia s príslušníkmi bezpečnosti, ktorí o jeho všemocnosti nič nevedeli. Doma by si ho netrúfol niekto zatknúť, tam mal pod palcom od bežného strážnika až po prokurátorov všetkých. V Bratislave bol poistený najvyššími straníckymi celebritami, keď robil starostlivého opatrovateľa oravskej mamičke Súdruha Prvého. Ale kdesi medzi týmito dvoma istotami sa náhle zamiešal do hry normálny policajt, ktorý dostal za úlohu úradujúceho Kráľa Oravy predviesť. Vybral si na to sobotu, prekvapil dotyčného doma na gauči čítať noviny, oznámil mu zatýkaciu formulku a keď sa ten začal vzpierať, takú mu vypálil, že mu až okuliare odleteli. A bolo po Kráľovi Oravy. Vlastne omylom. Lebo, keď sa už raz z hlúposti dostal do basy, jeho veľkí protektori dali rýchlo ruky preč. Márne sa ich dovolával a keď bolo najhoršie, aj sa vyhrážal, čo všetko na nich vie. A o to šlo, to bola tá pikoška – ísť si vypočuť neuveriteľné. Ísť si vypočuť nahlas a úradne vyslovované mená Najvyšších straníckych bohov obviňovaných zo spoluzlodejstva. Pravdaže dosť márne. Hoci Kráľ Oravy sa možno ešte aj teraz vytrvalo pokúša stiahnuť do basy za nohu aspoň niektorého z nich. Ešte vcelku pevne sedia na svojich vysokých stoličkách v hlavnom meste. Medzi novinármi sa šepkalo aj to, že sa odhalením tohto provinčného mafiána len pokúšajú cvične strkať jeden do druhého. Na proces posielali miesto seba manželky, aby vlastnou nepoškvrnenou hruďou svedčili o ich božskej nevinnosti. Sudca im to žral aj s navijákom a novinárom vytrvalo vysedávajúcim na pojednávaniach nedoprial ani len tú trochu radosti, vypočuť si v originále ako na Orave prebiehal „nábor ruštinárok“. To bolo totiž heslo tichého odchytu miestnych radodajok pre prípadné potešenie pánov-súdruhov Najvyšších. Sudca tieto šťavnaté opisy, pri ktorých novinárom (ktorí mali aj tak zakázané rozpisovať sa o procese) vopred natešene horeli uši, príkro prerušoval a zo vzrúša nebolo nič. Pojednávanie, na ktoré sa Maťko dostal, bolo nudné a zdĺhavé, žena obžalovaného ho dokonca spokojne oddriemala medzi nemnohými vyvolenými divákmi. O tom, že niektorí vybraní bojovníci za vzdialený ideál komunizmu, si ho v tichosti vyberali už dnes, vedia všetci dosť. Kráľa Oravy odsúdili podľa očakávania, Najvyšší sa udržali, tiež podľa očakávania. Jedinou neočakávanosťou bolo oficiálne vyhlásenie bývalého oravského monarchu, že sa cíti zdravý a na schodoch si dáva pozor. Teraz je pre zmenu na Maťkovi, aby si on dal pozor.

 

                Obraz 7/1/1 (Priznanie):

 

Príslušník: Čo by ste rád?

Maťko Daxa: Za poručíkom Vlčkom.

Príslušník: Máte služobný preukaz?

Maťko Daxa: Prosím?!

Príslušník: Moment, ste zamestnancom ministerstva vnútra?

Maťko Daxa: Nie.

Príslušník: Tak moment, ja ho zavolám...

 

Než mu príslušník na vrátnici namáhavo poopisuje údaje z občianskeho preukazu, spomenie si Maťko, že na uzavretom nádvorí tejto budovy dokonca obesili jediného slovenského prezidenta. A to na špeciálnom kole domácej výroby. Pekné vyhliadky.

 

                Obraz 7/1/2 (Priznať sa, to nie je len tak):

 

                V JUSTIČÁKU sa asi vyšetruje čakaním. Maťka usadili pred tapacírované dvere a teraz čaká na dlhej tmavej chodbe. Ešte si poriadne ani nesadol a už sa na začiatku chodby objavili dvaja zaujímaví exoti. Vysoký, dobre stavaný sympaťák a za ním nahrbený podvraťák s diplomatkou v ruke. Obidvaja oblečky, ten prvý rozopnutý, ten druhý zapnutý a pokrčený od hrbenia. Šlapú rýchlo smerom k Maťkovi a vedú podozrivé reči.

 

Vysoký: To ma nezaujíma...

Nahrbený: Ale snáď by sa predsa len dalo...

Vysoký znechutene: Nedalo!

A zabodne sa v behu rovno pred nezúčastnene načúvajúcim Maťkom. Nasledujúce odpálenie už prednáša nad Maťkom a akože nenápadne na adresu celého ľudstva.

Vysoký: Koho ja raz dostanem do ruky, ten bez trestu nevyviazne!

Hneď na to mäkko a bez prechodu: A vy ste kto?!

Maťko Daxa sa vydáva do jeho rúk tým, že sa priznáva k vlastnému menu. Prihrbený, asi nejaký advokát, sa tvári, že Maťka by v žiadnom prípade nechcel obhajovať a v tichosti vycúva. Asi oznámiť svojmu klientovi, nech nedúfa.

Vysoký sa zamračí a prednesie hrozivú vetu: Daxa?! Do pekla, čo tu vlastne robíte Daxa?!

Maťko: Prišiel som sa priznať.

Vysoký: Chvályhodné. Hneď si vás podám.

A hrnie sa bez obzretia do tapacírovaných dverí.

Maťko: Mám počkať, súdruh poručík?

Vysoký sa zasekne v pohybe, potom sa znechutene otočí na Daxu.

Vysoký: Moment, odkedy si ma delikventi hodnotia tak nízko? Ja nie som žiadny poručík a nikdy som nebol. Ja som námestník mestského prokurátora!

Maťko (úplne odovzdane): Vy nie ste poručík Vlčko?

Vysoký (s dešpektom): Daxa, tento fór s nejakým Vlčkom vás ešte môže mrzieť. Ale kľud, hneď vyzistím odkiaľ vietor fúka... Ešte budeme mať to potešenie...

Maťko už nemá to potešenie vidieť Vysokého znovu. Po trištvrte hodine sa na začiatku dlhej chodby objaví vychrtlá postava v civile. Ide neomylne rovno po Maťkovi. Predstaví sa konečne ako poručík Vlčko a vedie Maťka mlčky za sebou dlhými chodbami a schodišťami Justičáku. Po ceste stretávajú prítulné trojice v zložení dva krát príslušník plus jeden v želiezkach, roztrúsené zástupy ľudí mlčky postávajúcich a posedávajúcich pred rôznymi netapacírovanými dverami, tesne minú výron účastníkov, divákov a svedkov z nejakej súdnej siene a za rohom najvyššieho poschodia objavia krátku slepú chodbu s jedinými dverami bez nápisu. Poručík sa ospravedlňujúco otáča k Maťkovi, kým odomyká dvere a púšťa ho dnu.

Poručík: Viete, my sme tu vlastne len na návšteve. Sídlime U dvoch levov, poznáte? Lenže teraz tam niečo opravujú a tak nás strčili sem. Veď preto som vás tiež tak dlho hľadal. Poslali vás totiž na špatné oddelenie...

 

                Obraz 7/1/3 (Koniec priznania):

 

V kancelárii, kde práve skončila Maťkova výpoveď.

Poručík: Dáte si ešte jednu cigaretu? Na rozlúčku.

Maťko Daxa: Áno, iste. Vďaka. Môžem sa vás, keď už je po všetkom, niečo opýtať?

Poručík: Ale kľudne.

Maťko Daxa: A čo bude s tými mojimi kamarátmi... Teda s tým jedným, vlastne druhým...

Poručík: Keď už som si ho predvolal, tak ho vypočujem. Predpokladám, že potvrdí, čo ste mi povedali.

Maťko Daxa: Samo, jasne. A potom?

Poručík: A potom si dúfam nabudúce vymyslíte nejaký lepší prvý apríl...

 

                Obraz 7/1/3 (Po priznaní):

 

                Maťko dofajčí smradľavú Čárdu od poručíka, potrasú si rukou a kráča preč. Chvíľu blúdi nevábnymi koridormi tejto nevábnej budovy, ale nakoniec nájde hlavné schodište. Keď po ňom kráča dolu, pri službukonajúcom príslušníkovi Bezpečnosti postáva Rasťo Egalla s občianskym v ruke. Tí dvaja sa už nepozdravia. Hrdina našej doby sa bude musieť zaobísť bez nesmrteľného portrétu na striebrom posypanom celuloidovom páse. Nemusí vždy platiť Rasťovo presvedčenie, že skutočnosťou sa stáva až to, čo je nafilmované.

 

                KAŇEC FIĽMA. The end. Film o hrdinovi našej doby by mal skončiť práve tu. Zvlášť keď jeho režisér sa práve ostantatívne vzdal hlavného hrdinu. Lenže život ide ďalej. Daxa vychádza z veľkej šedivej budovy Justičného paláca, kráča bezmyšlienkovito k zastávke električky, vystojí si dlhú chvíľu, konečne nastúpi, nájde si miesto na sedadle pri okne, automaticky vytiahne knihu a... až vtedy sa v ňom rozsvieti ako v kinosále po skončení predstavenia. Pozrie zmätene von z okna, knihu stále pred sebou. Pokúsi sa v nej nalistovať kam až dočítal, pokúsi sa začať čítať, ale nejde to... Či chce, alebo neche, musí myslieť na Rasťa Egallu. Lúči sa s ním. Lúči sa s jeho ženou. Lúči sa s ich filmom, ich debatami v Spisovateľskom klube a začína si zvykať na predstavu, že dobrého priateľa nemusí akurát zraziť auto na to, aby pre vás prestal existovať. Ale, pýta sa sám seba Maťko, je to vôbec možné? Stalo sa to? Je to naozaj tá osudná vec, ktorá sa už neodstane? Takto nenápadne, banálne, nepostrehnuteľne?

 

                Ich otcovia sa pred takmer dvadsiatimi rokmi museli rozhodnúť a to rozhodnutie ich mnohých od seba navždy rozdelilo. Lenže to bolo... A ich synovia sa dnes rozhádzajú z nezmenšeným fatálnym odhodlaním kvôli takejto somarine, kvôli prvoaprílovému fóru. Dokázali si odpustiť (a načo také veľké slová! oni si až doteraz ani nepripustili nutnosť odpúšťania) horších vecí a teraz to má všetko stroskotať na následkoch akéhosi nepodareného vtipu? Nie je toto samo o sebe nepodarený vtip?

 

                Na zastávke blízko kaviarne Tulipán, Maťko zaklapne knižku, z ktorej neprečítal ani jeden súvislý riadok a spolu s električkou opúšťa aj úvahu o priateľstve. Nie je totiž čas! Nie je čas rozlúčiť sa čo len v duchu s priateľom raz a navždy, nie je čas dožuť načaté myšlienky o otcoch a synoch, nie je čas na smútok z takýchto koncov priateľstiev i veľkých tvorivých projektov. Maťko je už opäť o tých pár chvíľ zamyslenia na pevným časovým plánom tohto dňa. A tak pridá do kroku...

 

                MAŤKO dobieha do Tulipánu na poslednú chvíľu, ale v rámci štýlu Uragána Uragánoviča stihne súčasne vyzliecť bundu, bozknúť odťahujúcu sa Dadu, zamávať na čašníka a zubiť sa na celý svet. Také jemné varovanie, akože Dada nefajčí a nechce piť víno, ešte prehliadne. Dada si nedá ani kávu, čašník donesie otrávene džús a Maťkovi dve deci. Maťko sa rozhliada, zapaľuje si a je trestaný za svoju obvyklú nepozornosť odstrelom na mieste. Dada totiž tentoraz páli ostrými. „Som tehotná.“ „Ale... hovno.“ Maťkove prekvapenie je vulgárne nefalšované, ale Dadu to nezastaví ani na okamih. „Ale áno, je to fakt. Dostala som v piatok výsledky. Je to už druhý mesiac. Čo by si chcel, chlapčeka, alebo dievčatko?“ „Ale Dada.“ „Aké ale?“ „Ale veď...“ „...veď čo?!“ „No, moment...“

 

                SPOMIENKA. Tvrdí sa, že určité typy sa osudovo priťahujú. Závisí to od rodinného zázemia každého z nich. Napríklad sa tvrdí, že dievča, ktoré vyrastalo popri staršom bratovi je ideálnou ženou, lebo sa dokáže vyhnúť konfliktom, či prispôsobiť. Väčšinou sa však počíta s príťažlivosťou protikladov. V prípade Maťka a Dady je to však záhada, lebo ich rodinné zázemia sú takmer zhodné. Pravda, nemusí to viesť k rovnakým výsledkom. Maťko sa o tom presvedčil už pri prvej návšteve v domácnosti Dadinej famílie.

 

                Obraz 7/2/1 (Maťko u Dady doma - retro):

 

                Dada je ten posledný človek, ktorý by otvoril, keď u nich Maťko zazvoní. Otvára malý Dadin brácho a hneď reve: „Adriš, máš tu frajera!!... Dada...“ Otočí sa a okamžite začína na svojej úrovni do jedného metra nad zemou prehľadávať stiesnený bytík. Na prasknutie nabitý životný priestor zvaný úradne „dva plus jedna“. Maťko chvíľu postáva vo dverách. Lenže malý pátrač zmizne za rohom a nevracia sa. Atak Maťko vstúpi do tesnej a tmavej chodby so vstavanou skriňou vľavo a nepriehľadnými bočnými dverami vpravo. Jeden kút je zaprataný obstarožnou výrivou práčkou, na stene vedľa vstavanej skrine sériová zjednodušenina vešiaku a medzi tým zošliapaný koberec s porozhadzovanou zmäťou topánok. Napriek toľkej presilovke na malom priestore, Maťko tu prešľapuje pomerne opustene. „Čááuuu...“, nečakane sa otvárajúce bočné dvere vpravo, asi záchodové, Maťka tesne minú a okolo sa obtrie Dadina štrnásťročná mladšia sestra. Sex budúcich päťročníc ju núti zaujímať zvodné pózy aj pri zhasínaní svetla. Blik a je tu nový vresk. Tentoraz Dadin, keďže vysvitá, že záchod je asi dvojmiestny: „Čo si sprostá, zažni ty krava!“ do toho vytrvalý buchot zvnútra na dvere, „nevieš, že sa kúpem?!“ „Sorry,“ poznamená prichytená štrnástka k Maťkovi, zažne a urazene sa odvlní za malým bráchom.

 

                Dadina máti pribieha z kuchyne zachraňovať trapas a vyvolá ďalší, lebo tým, že neústupne pozýva Maťka ďalej, donúti ho vyzuť sa a vyzutý Maťko nemá veľké šance zatajiť dieru na ľavej ponožke. Len čo nad tým dezorientovaný návštevník sám v duchu mávne rukou, už sa sype, či skôr leje, z bočných dverí Dada vo veľkom froté uteráku a zvodne mu máva. Maťko skúša vycúvať späť do predsiene, ale už je neskoro. Spravodlivému rozhorčeniu neunikne. „Dora jedna hambatá,“ sťažuje sa úbohá matka celému svetu a Maťkovi zvlášť. Pre Dadu je určené to isté, len na zreteľne jačavejšej frekvencii. „Ako takto môžeš chodiť pred hosťom!“ Dada z otvorených dverí spálne: „Ále, však ten už také videl x-krát...“ Keby Maťko študoval medicínu, hneď by mohol priskočiť na pomoc ukážkovému infarktu. Matka rodu demonštruje skvelý zásah na srdce. „Dada!! Ako takto môžeš vyprávať!“ Aký úžasný uragán spôsobený jediným zazvonením! Lenže Maťko to ako hosť nemôže zliznúť... „...v televízii! Však ma nenecháš dohovoriť...“, Dada si to švihá zo spálne v elečančnej blúzke a už vyčesaná, ibaže od pása dolu zachraňujú česť rodiny len polopriesvitné gaťky s nápisom „Sunday“. Maťko s matkou rodu nenachádzajú dych. Dada otvára vstavanú skriňu, ťahá z nej sukňu a spoza dverí oznamuje: „...však si to už videl v telke, fešáčik...“. Do toho všetkého naplno magiš Dadinej sestry a televízny večerníček malého brácha, čo sestre ani malému neprekáža plne sa zúčastniť diskusie. Navrch Dada úspešne trieska dverami od skrine: „Nechajte ma aspoň obliecť!“ Spoločensky nemého a zdvorilo ponožkovo deravého Maťka zaťahuje nakoniec matka rodu do kuchyne, kde mu utrápene oznamuje: „Ja sa z nich všetkých raz už zmyším.“

 

                SPOMIENKA. U Maťka doma oznamuje Dada rovnako utrápene: „Ja sa z nich raz fakticky zmyším.“ Maťko nalieva starostlivo pripravené víno do jediných dvoch, nerovnakých pohárov. Dade nižší, ritnatejší, sebe vyšší, športovitý. Dadu to neruší. „Ja už mám toho nášho rodinného šlapacieho betlehému akurát dosť. Štyria v troch malých izbách, ak zarátam aj kuchyňu. Keby otec nechodil na týždňovky do Čiech a brácho Laco sa neodsťahoval k frajerke na intrák, tak sa tam ušlapeme. So švegrou v jednej izbe ako haringy, to nie je normálne – ostanem tu u teba!“ Kým si Dada pripíja, spokojná s rozhodnutím, tentoraz sa myší Maťko. „Ježišmarijá, Dadi, neblázni! Však toto je len taký prenájom na chvíľu. Tu keď kopnem do parkety, tak o tom vie domová dôverníčka aj s celým občianskym výborom... Musel som kamošovi podpísať, že keď sa vráti v septembri z vojny, tak to tu okamžite uvoľním... zakladá rodinu, chápeš...“ „A my nie?“ „Neviem o tom, ale navrhujem, aby sme začali aspoň s nácvikom...“ „Čo robíš?! Ale choď do kelu... čo si ratlík, aby si po mne furt skákal?!“ Veľká urážka á la Maťko. Servíruje sa okamžite, najlepšie chrbtom k dotyčnej netýkavke. „Brzdi mladá, začína ma prechádzať humor.“ „Mňa prešiel už dávno... ja tam bývať nebudem! Odsťahujem sa k nejakej starej panej... Na to sú už paragrafy, za opatrovníctvo môžem zdediť jej byt... Beztak mi to už ponúkala jedna suseda z vedľajšieho baráku... Ozaj, však aj ty by si sa tam mohol aspoň ukázať, nech ťa vidia susedia... Však je to pre nás oboch... Čo?... čo robíš?“ „Fajčím.“ „Aj ja chcem.“ „Hm...Dada! Moje nervy...“ Dada vie ako ukľudniť Maťkove nervy a zároveň ho potešiť tak žiadaným nácvikom na otecka a na mamičku. Žiaľ následky sú momentálne nemilé.

 

                MAŤKOVI začína pri týchto spomienkach chutiť cigareta. Keď sú nervy, pomáha upokojujúcim saním z nikotínového prsníka. Dáva šancu naťahovať čas, spamätať sa, skúsiť to otočiť. Skúsiť to inak, skúsiť pomaly odvaľovať ten balvan, čo Maťka práve pripleštil k stolíku a nedá mu poriadne vydýchnuť. Hypnotizuje Dadu a loví v sebe silu riešiť ešte aj toto. „Pozri Dadi...“ Dada pozerá a Maťko chytá slinu na dlhú reč k tomuto jednočlennému parlamentu. Reč je dlhá, ale ako každá dlhá reč, dá sa zhrnúť do veľmi stručných bodov:

 

1. čo to má znamenať?! dieťa? teraz a tu ?!!

2. veď nie je čas, veď treba dokončiť školu

3. veď nie sú peniaze, treba si nájsť zamestnanie

4. veď nie je kde, treba nájsť byt

 

Ale predovšetkým: „Veď dieťa, to je... to by malo prísť až keď my dvaja zvládneme tento svet. Až... veď ani v labáku sa nedostavujú výsledky hneď. Vždy to začína mať zmysel, až keď už je všetko zabehané a my ešte nie sme vôbec zabehaní. Ešte stále je to hrozne namáhavé všetko okolo, ešte toľko vecí kladie odpor... Dúfam, že ma rozumieš, pozri, ja viem, že sa ti to nebude páčiť, ale ja keď som niekedy, na chvíľu uvažoval o tomto, tak... proste... človek, ktorý splodí dieťa by mal byť ako Boh-Stvoriteľ... no ták, netvár sa tak, hovorím vážne... lebo privádza na zem malú bezbrannosť a mal by tento svet, aspoň ten svoj svet, to svoje okolie bezpečne ovládať, rozumieš... Aby ho mohol dieťaťu ukázať, predviesť, uviesť ho do vecí. Lebo to je ako z tých Jiránkových vtipov, ale je to fakt, že vlastne ty ako rodič akože dávaš novému, neznámemu a neznalému tento svet, ten svoj svet do užívania... Ale keď túto prevahu nemáš, keď sám neovládaš jasne ani vlastný vesmír, keď si v ňom sám bezbranný a nevedomý, tak toho, čo privlečieš takto na svet, ukrižuješ ešte skôr, než dorastie do Kristových rokov... Čo?“ Nič. Dada mlčí a pozerá. Je to ten prázdny pohľad, ktorý už Maťko niekde videl. Pohľad baby, ktorá to na nejakom večierku dotiahla už tak ďaleko, že sa jej ktosi vráža pod sukňu. Toľko sa vyzývavo smiala, toľko volala vysokým nepočuteľným hlasom po samcovi, až tu nejaký je a nakladá ju v tmavej bočnej izbe na gauč. A ona, s roztiahnutými nohami, bez pohybu, meravo pozerá vytasenému vtákovi rovno do vlhkého očka a bez slova deklamuje – tak si ma pretiahni, keď toľko chceš, ale švihni si, nech to už mám za sebou. Je to tá chvíľka, kým jej nenavrie lono búšením živého pneumatického kladiva a ona sa medzi dvoma priklepnutiami nezblázni od nového výskavého, tentoraz víťazného kriku. Ale Maťko neznáša ani len tú chvíľkovú pózu a podozrieva z nej teraz Dadu. Nabieha v ňom zlosť na tú veľkú výsadu mladých pekných žien, nemusieť nič povedať a predsa pútať pozornosť. Kým on musí turbovať mozog, loviť slová, presviedčať, Dade stačí za normálnych okolností len zhlboka dýchať. Alebo pozerať, ako teraz.

 

                „A okrem toho. Ja to nechápem, veď o tom dieťati by sme mali rozhodnúť obaja. Ty nemôžeš proste... to predsa nejde, aby som ja nemohol povedať, alebo nemal právo hovoriť k tomu, či sa to dieťa narodí, alebo nie! Jak to, že u nás muž nemá šancu rozhodovať o tak dôležitej veci... Veď keby si rozhodovala sama o svojom osude, prosím, to je tvoja vec, ale ty si berieš právo rozhodovať ešte aj za ďalších dvoch! Ty si automaticky prisvojuješ právo rozhodovať ešte aj o tom druhom, nenarodenom osude... a vlastne aj o mne, lebo však... dieťa, to je na celý život... to sa už nedá zmazať... to už je na doživotie! A prečo? Prečo by ten druhý osud nemal vzniknúť dohodou nás oboch, vtedy, keď si muž a žena povedia, že už ovládajú svoje životy, svoje osudy, vytvorili nový svet a teraz doňho môžu pozývať ďalších... Však to by mala byť dohoda medzi nami dvoma, dieťa by malo prísť až po súhlase nás oboch... A ja hovorím nie...“ Maťko začína byť v tichosti zúrivý, lebo dostáva strach, že v tom ostane teraz sám. Dieťa si už spustilo svoj budík a za sedem mesiacov im všetkým zazvoní v ušiach, keď sa automaticky, vytrvalo a nezadržateľne dostaví na svet. Dada sa zosynchronizuje s dieťaťom, spustia si čas, ktorého tikanie Maťko nemá šancu zachytiť. Proste ich čas začne byť iný, Maťkom neovplyvniteľný. Dada s dieťaťom ho už medzi seba nepustia. Už budú ona a ono dýchať iný rytmus a prežívať vlastné tajomstvá. Jemu len pošlú účet?! On jediný tu má zostať tou špinou, čo nechce zázrak zrodenia, čo naraz do mystérií rodu prináša malé praktické nechutnosti, čo akože nechápe a nechce prestať byť prízemne praktický? Maťko by teraz s chuťou zatriasol Dadou, poriadne ňou pohrkal, pokúsil sa ju zastaviť ešte skôr, než mu ujde do iného času. Preplieskal ju po tej jej rozkošnej riťke, aby ešte naskočila na bývalú spoločnú vlnu, aby ešte chvíľu počúvala a dala mu šancu do-ro-zu-mieť-sa. Veď on tu nechce byť za netvorov a nechápavých! Ale nech ona láskavo pochopí, že je nielen štvancom času, ale už aj ľudí. A vlastných plánov. Že je malé, na smrť vystrašené zvieratko, ktorému občas bije srdce až v hlave. Brúsilo si ostré zuby na veľké veci a ostali mu už len tie zuby, ktoré, zdá sa, dokážu ublížiť len jej. Keby sa aspoň tak kravsky tupo nepozerala, keby si nebola tak odporne istá v tom svojom nenamáhavom mlčaní.

 

                „Pozri Dadi, Daduš, dohodnime sa... skončím školu, však aj ty ešte musíš doštudovať... mám teraz perfektný výhľad na ašpirantské miesto, chápeš... to je šanca... sú to len ďalšie tri roky... budeme mať na všetko čas...“ Dada už nepozerá na Maťka, ale na hodinky. Aká vedela byť kedysi pozorná, keď do nej nalieval svoje nacvičené hlášky a veľkolepé projekty budúcnosti. Aká vie byť dnes odporne nepozorná, keď sa pred ňou teraz zo seba celý improvizovane žmýka. Ale Dada konečne prehovorí: „Prosím Ťa, nehovor mi o svojich veľkoplánoch, to si mi hovoril už triliónkrát... bude lepšie, keď si prečítaš tieto Pravidlá pre prideľovanie bytov podľa sociálneho poradovníku...“ Maťko sa nechápavo pozerá na mizerný päťstránkový cyklostyl. „Odkiaľ to máš?“ „Na každom Národnom výbore ti to ochotne venujú.“ Maťko pozerá na paragrafy, odstavce, vysvetlivky, ale nie je schopný vbúrať sa do textu, porozumieť. O čom to je, na čo to je?! „Ako si si dúfam všimol, prednosť na pridelenie bytu majú tí, čo nebývajú spolu a deti majú v detskom domove. Potom tí, čo nebývajú spolu a deti sú u jedného z nich... potom som už zabudla... potom sú tí, čo bývajú s deťmi v podnájme a tí, čo bývajú spolu s deťmi a rodičmi jedného z manželov... tu, odsek päť bez vysvetliviek... No a tak sa teda dohodnime, pre ktorú z týchto úradne menovaných variant zakladania rodiny sa rozhodneme? Aspoň vidíš, že nechcem o všetkom rozhodovať sama. Veď keby som sa rozhodla žiť sama, dostanem byt hneď. Osamelé matky s deťmi majú byty mimo poradovníku. Lenže ja chcem normálnu rodinu, aj s otcom môjho dieťaťa...“ „No ale... takto nemáme šancu...“ „To máš pravdu, lebo v tomto štáte ti je predvídavosť na prd – bez prepáčenia. Pre bytovú komisiu nie je totiž ani moje tehotenstvo argumentom... Veď, čo keby zomrelo, že? Neexistuje, aby bola mladá rodina uznaná hodnou bytu len preto, že čaká dieťa... To už nehovorím, že by sme mali byť dlhoroční manželia... A do dotazníkov sú najlepšie hneď dve-tri deti a pokiaľ možno odrastené... Dieťa, ktoré by som kojila ešte nikoho v tomto štáte sociálnej spravodlivosti nezaujíma!“ „Kľud... kľud... nekrič... ja ti verím...“ „Jaké nekrič, však sa už musíš raz zobudiť a zistiť, kde žiješ?! Tu tisíce mladých začínajú tým, že sa musia stať najskôr sociálnymi prípadmi a dotiahnuť to na pokraj rozvodu, aby mali vôbec šancu kde tú rodinu mať! Ak vydrží. Buď budeš sociálny prípad, alebo ťa vyfinancujú rodičia. Normálnosť je v tomto meste výnimkou. Alebo máš 90 tisíc na kúpenie bytu, či 20 tisíc na podplatenie? A ak cez to všetko prebruslíme, skončíme s najväčšou pravdepodobnosťou v betónovej džungli zvanej Petržalka. A tam je teda nepôjdem!!“ „Tichšie, prosím ťa... o tom ani nemá zmysel hovoriť, veď vieš, že som od našich odišiel... tí mi nič nedajú, u nás bývať nemôžeme... A to tvoje opatrovníctvo nejakej cudzej babky za to, že po nej dostaneš byt, Dada, to vyzerá na nekonečno... A ja mám predsa ešte vojnu, Dadi, chápeš?“

 

                Dada, zdá sa, chápe veľmi dobre. Pomaly sa opäť vráti do relaxačnej polohy, opretá o operadlo stoličky. Neveriaco sa rozhliada, akoby bola v tejto kaviarni po prvý krát. A pomaly, dôrazne deklamuje: „Ale iste, už sa len neboj... Nechám si to zobrať... Nie kvôli tým tvojim plánom, ale kvôli tomuto... hoci sa u nás už toľko vybudovalo, že?... Moje dieťa sa musí narodiť do pripraveného... A ja mám jedinú šancu, aby sa moje dieťa malo kam narodiť... aby sa vôbec mohlo narodiť, musím počkať až stará pani umrie...“ Maťko je vyplašený, ale drží hubu. Zo všetkých tých výkrikov zachytil to podstatné – je po probléme. Dieťa nebude. „Ak sa ti zdá hrozné čakať na smrť iného, tak mne sa zdá hrozné, že si ešte nepochopil... že v tomto meste sa dá užívať, ale prežiť je ťažko!!“ Dada sa každým slovom zdvíha, berie kabelku a je preč. Maťko si pomaly zapaľuje ďalšiu cigaretu, namiesto tej čo vyhasla v popolníku. Obzrie sa von z okna kaviarne, ale Dadu už nikde nevidí. Maťko na nič nemyslí, cigareta ho na chvíľu plne zamestnáva. Keď ju konečne dofajčí, ostane mu v hlave po toľkých žeravých slovách, veľkom ohni a dyme jediná monotónne sa opakujúca veta - tak prosím, ona si odkráča s veľkým gestom a na mňa nechá tú polhodinu mávania na čašníka, aby som to vôbec mohol zaplatiť. Až keď odchádza, spomenie si Maťko, že sa zabudol pochváliť svojou návštevou Justičáku. Že by si Dada bola už dopredu taká istá ako to dopadne, že ju to ani nezaujíma? Je pravda, že myšlienka na dieťa odsúva všetko iné bokom?

 

                Maťko na vyučovanie dobieha ako obvykle. Výnimkou je len to, že akurát vymákol krátku pauzu medzi prednáškami. Snaží sa urýchlene zapadnúť, nahodiť mimikry svojich kolegov a tak žoviálne sadá vedľa kamoša Atillu, ktorý práve žuje suchý rožok a trúsi omrvinky na rozloženú hrubú knihu. Nie je zase také ťažké stratiť sa medzi svojimi, študáci majú večne tie isté starosti. „Máš prednášky?“ „Hm.“ „Tak naval, musím zase švihať.“ Mlčanlivé odovzdávanie vedomostí učenlivých zaostávajúcim. Momentálne zaostávajúci Maťko prelistuje tých pár zdrapov papiera a sklamane vzdychne. Nie je ľahké vyznať sa v tom koncentráte Atillovho škrabopisu, ktorému navyše robí poriadne ťažkosti aj slovenčina, keďže pochádza nejakej prevážne maďarskej dedinky na Žitnom ostrove. Ale zato si píše len to, čo naozaj musí. Nie ako tie kozy spolužiačky, ktoré úhľadným písmom spíšu celé traktáty bez toho, aby ich zaujímalo o čom to vlastne je. „Čo prednášal?“ „Sprostosti...“ „Hm, a čo čítaš?“ „To čítam, čo mal on prednášať.“ Atilla zhrnie omrvinky, hodí ich do svojej širokodolnozemskej chlebárne a mimochodom otočí chrbát knihy, aby si Maťko mohol prečítať nadpis. Z autorov pozná Maťko akurát Watsona, notoricky známeho spoluatora objavu základnej stavby DNA, ale nadpis Krátky kurz mu nehovorí vôbec nič. To ho dokonale odradí od ďalšej odbornej debaty. Zasunie sa do lavice, mrkne po babách a pokúsi sa o krátky, osviežujúci spánok. Ale Atilla oznamuje knihe zaujímavé veci. „Som čítal ten tvoja článok. V novinách.“ „A ktorý?“ Maťko sa rád robí sprostý, keď ide o jeho články. Jednak mu robí dobre, keď sa o nich čím viac hovorí, druhak by sa už konečne raz mohlo pritrafiť, že vyjde aj niektorý z tých článkov, ktoré ležia celé týždne po rôznych redakčných šuflíkoch a v ktorých vydanie Maťko vlastne už ani nedúfa. „Ten o tom ochrane životného prostredija. Že treba ako ochrániť to... Nový slovo sa volajú tije noviny?“ „Nové slovo, ty hotentot, Nové slovo...“ „Šak dobre, už nerozčuľuj sa, Matiej...“ Maťko je vlastne naštvaný nie na Atillu. Len že si spomenul ako napríklad túto jeho záslužnú činnosť Dada ignoruje. A potom, že muži sú sebeckí?! „Ozaj, Attila, ty by si mi nechcel pomôcť s nejakým takým článkom? Napríklad o tom, že Slovnaft, tá rafinéria, by mohla znečistiť vodou najväčší rezervoár pitnej vody v Európe – Žitný ostrov? Čo?“ „Mňa ty do toho neťahaj, Matiej...“ „Ale prečo?!“ „Lebo ja neštudujem hento... Ja som prišiel študovať vedu.“ „Vedu, vedu, kto nerobí vedu?! Každý niečo robí, ale toto sú naše spoločné veci, ty oštinoha!“ Atilla je skvelý človek. Atilla je kľuďas, ktorému môže Maťko nadávať ako len chce. Atilla vie svoje. „Ja nechcem zachraňovať dnes cintoríny, zajtra duochodcov, pozajtra čokoľvek. Ja chcem byť vedec...“ „Čo to vyšívaš za magoriny, každý tu chce byť vedec! Ale kým sa ním staneš, vykape pol sveta!“ „To není je pravda.“

 

                Maťko vyletí z lavice, sadne si na ňu a pozrie na Atillu svojimi presvedčovacími reflektormi. Natrčí mu vztýčený prst až pod nos a skôr než začne, už je mu jasné, že nepochodí. Maťko má z celého ročníka najväčší rešpekt pred Atillom a jeho cieľavedomým kľudom. Pretože za Attilom je cítiť jasný ťah na bránku. Zatiaľčo taký záhorácky bulo Tóno by tiež rád dával góly, ale najradšej rovno z tribúny. Veď aj preto sa asi dal do strany. Ešte jedna vec tých dvoch spája - neprehliadnuteľný prízvuk. Maťko zbožňuje ten Atillov stály súboj slovenčiny s maďarčinou, z ktorého vychádzajú skvosty typu „neni je“. Z toho by sa priemerný český jazykovedec musel zblázniť („tak pánové, není, nebo je?“). Atilla pokojne pozerá na Maťka, čaká otázku. Ale Maťko má už hotové odpovede. „Slepec, sebec!“ „Sobcovia pre túto planétu urobili vždy najvijac. A zavadzali im v tom najvijac diletantskí záchrancovija sveta... Hotoví sa mobilizovať do piatich minútov...“ Maťko sa zosúva vyfučane do lavice. „Neuveriteľné!“ Atilla sa vracia ku knihe. „Aj ja si myslím tak.“ „To myslíš aj mňa? Aj ja som záchranca sveta? Diletant?!“ „Ale tebe to sluší.“ „Hovädo...“ Maťko by asi podrobnejšie rozviedol umiestnenie Atillu do živočíšnej ríše, čeľade párnokopytníkov, ale nanešťastie práve vchádza prednášajúci. „Toto si ešte vydebatujeme, zatiaľ máš u mňa a u lektora marx-leninizmu päťku z angažovanosti...“ „Až obaja konečne pochopíte, príďte odprosiť. Mimochodom, nehovorí sa marxizmus-leninizmus, ale vedecký komunizmus a ten nám dneskaj odpadá. Ten tvoj lektor rieši rodinné problémy, to je tým, že teoriu ovlada, ale sa toho komunizmu nevije dočkať v praxi.“

 

                SPOMIENKA. Ich lektor vedeckého komunizmu je mladý sympaťák, ktorý je až po uši zamestnávaný starosťami mladej rodiny a tak pri ňom majú na prednáškach hody. Kvôli Maťkovi trpezlivo vyložil celému ročníku princípy existancionalizmu, keď na to dotyčný narazil v nejakej literárnej recenzii zo 60-tych rokov. A Pitkinov referát o praktickej realizácii komunizmu s provokatívnymi citáciami z reformného ekonóma Otu Šika, komentoval veľmi ľudovo a po svojom: „To sa vám to teoretizuje, Responský, to sa vám to maľuje ideálna budúcnosť. Ale to, že ja neviem dostať deti do škôlky, pričom obaja ako rodičia robíme, takže sa buď pri nich musíme striedať, alebo si najať k nim pani, na to ste pri písaní referátu nemysleli! A to sme v pokročilom štádiu reálneho socializmu a ja o tom ešte mám aj s nadšením prednášať. To by sa tomu vášmu Šikovi tu iste nestalo. Disidentom tu teraz divže nefúkajú do riti, pre ich deti sa iste miesto v škôlke nájde, len aby na Západe zasa niekto nejačal...“ Taký je ťažký život lektora marxizmu-leninizmu! Miesto v škôlke nezohnal, protekciu nemá a pani k deťom si nemôže dovoliť. Tak pri nich sedí sám a Maťkov ročník má pokoj od marxistických teórií.

 

                „ŽE VÁS VIDÍM, Daxa!! Viete o tom, že nám už tretí deň blokujete termostat? Vy si to nastavíte na 37 stupňov a nikomu nič nepoviete!“ Nie práve najpríjemnejšie privítanie od docenta, ktorý má nahradiť šéfa Maťkovej diplomovky. Maťko sa pokúša urýchlene pretlačiť hustnúcou atmosférou v labáku k termostatu a zachrániť situáciu. Lenže nie je čo, pretože termostat je už samozrejme zase nastavený späť na 25 stupňov a Maťkove misky vyložené na jeho stole. V podstate na vyhodenie, ďalší pokus v kýbli. „Ani sušička nefunguje, necvičili ste s ňou náhodou?“

„Nie.“ Maťko sa zvädnuto obzerá. Je to jasné, pani Churavá má dnes deň úprimnosti a úprimne sa vyžalovala na všetky Daxove skutočné aj domnelé hriechy. Však sa hneď aj s veľkým vzdychaním zdvíha a na hrubých nohách sa odsúva niekam do susedného labáku. Asi aby sa na toľkú hrôzu nemusela dívať. „A keď už máme tú vzácnu príležitosť, že sa vidíme... ukážte mi láskavo ako ste na tom s diplomovkou...", docentov hlas s odchodom pani Churavej klesá do normálu (nepatrí zrejme k tým, ktorí by s radosťou robili poriadky, ale sťažnosti pani Churavej si nemôže dovoliť prehliadať),"...sám od seba neprídete...“ Toto by mala byť tá veľká chvíľa, na ktorú predsa Maťko toľko čakal. Konečne je tu záujem o jeho prácu, konečne šanca predviesť vlastné výsledky. Vedátorstvo na slovenský spôsob je predsa tak osamelá činnosť! Lenže Maťko z tejto samoty nemá naraz, čo vyniesť medzi ľudí. Ani len tomu jedinému, čo sa fakt zaujíma kam až dospel. Nie je pripravený, nie je sústredený. Prehrabáva sa šuflíkmi, pričom nenápadne likviduje zabudnutú vidličku z čias, keď ešte stíhal navštevovať obedy v študentskej menze, oklepáva zo zošitov rozsypaný cukor, v náhlivosti vyťahuje pomedzi stránky zastrčené výstrižky z novín a poznámky. Protokoly obvykle píše v náhlivosti, čarbavo takže po čase má sám problémy vyznať sa v jednotlivých poznámkach a údajoch. Týmito sutinami vlastnej hektickej nadpráce (kedy s chuťou prebehol celé dlhé trate pokusov bez snahy rozmyslieť si, či beží aj správnym smerom), teraz sprevádza zlomeným hlasom pozorne načúvajúceho docenta. Docent mlčí, ale nie ako Dada. Docent mlčí a je to horšie ako vodopád výčitiek. Nemá Maťkovi, čo povedať? Už ani s ním sa Maťko nemá na čom dohodnúť? Nakoniec predsa len: „Nevidím tu nič upotrebiteľné. Toto je tabuľka? Vysoká kontrola, to je celé zle. Máte dávkovú závislosť? Nie? Prečo? To je všetko, čo ste vyhodnotili? Málo!“ Docent odchádza, ale medzi dverami ešte otočka. „Daxa, je síce pravda, že na diplomovku stačí len predviesť, že ste schopný samostatnej práce, ale takáto samostatná práca nikam nevedie. Je mi ľúto...“ Daxa pre seba a pre náhle zavreté dvere vyfučí slovíčko „kretén“ a rýchlo dodáva, lebo dvere sa opäť otvárajú „Ja kretén...“

 

                Docent sa pomalým krokom vracia. „Sadnite si.“ Maťko si sadá s pohľadom zabodnutým do zošitu. Fakt je tá kontrola neuveriteľne vysoká, mohol si to všimnúť aj sám. Nemusel sa drieť s toľkými ostatnými preparátmi. Zase raz ťahal veľkú káru nadarmo. Docent si nesadá, pozerá von z okna. Potom pomaly oznamuje zakrpatenej breze naklonenej do otvoreného okna. „Pozrite, skúsme to ešte... Nie ste na tom časovo tak zle, niečo by sa snáď dalo urobiť. Ak máte ešte niečo dohodnotiť, kľudne to dokončite. A začneme odznova, pripravte sa a zajtra o ôsmej začneme s pokusom. Takže ráno, jasné?“ Maťko neodpovedá, prikyvuje. Docent už napoly na odchode, zastaví sa zamyslene pri vedľajšom laboratórnom stole, berie veľkú pinzetu do ruky a poklepkáva ňou nervózne o umakart. Priklepáva rýchlo, takmer nezrozumiteľne sa sypúce vetičky, len pre nich dvoch. „Vo vede nikdy nie ste sám. Vždy je tu ešte niekto, kto sa na ten váš pokus díva. Či už ja, alebo iný kolega, alebo niekto vo svete, až to raz opublikujete. Aj tá laborantka sa vlastne na vás pozerá, aj tú to svojím spôsobom... zaujíma, možno... Proste, vždy je tu ešte niekto, na koho sa môžete obrátiť. Nehanbite sa nevedieť, nehanbite sa pýtať...“, pohodí pinzetu, krátky studený bozk kovu s umakartom, „...no tak, zajtra.“

 

                VEČERNÉ LABORATÓRIUM, kde svieti len jedna stolná lampa na čiarkami sa pomaly plniaci protokol, jeden mikroskop ako zapálený kahan a chrčivo, až šušlavo intonuje malý tranzistorák, nie je miestom pre nečakané prekvapenia. Aspoň Maťko tomu verí až kým ho v zamyslení, uprostred malých drobných pohybov, neochromí čiasi ruka, ktorá sa mu položí na plece. Maťko zreve, vyletí napoly zo stoličky, otočí sa a dopadne so zúfalým zavytím. K jeho povestnej ľakavosti je tu navyše aj reálna príčina. Stojí pred ním skutočné strašidlo na dôchodku v polovojenskej košeli, železničiarskej čapici, svieti si do vráskavej tváre a hovorí mu piskľavým hlasom. „Čo sa ľakáte, však to som ja, nový vrátnik... záverečná, mladý pán... už bude desať...“ Maťko sa tíško zosype na stoličke, ale hneď sa pokúsi vzchopiť. „Čo sme vo vinárni? Však ja som tu kvôli robote!!“ Lenže Maťko už dávno nerozprával so žiadnym vrátnikom a nechápe, že hovorí s automatom. A ten má na všetky otázky len jednu odpoveď. „Ja za to nemôžem. Ja som si to nevymyslel. Darmo sa jedujete, po desiatej tu nemá nikto, čo robiť... Také je nariadenie.“ „Čo je to za nezmysel, ešte včera som tu mohol robiť aj do rána a nikomu to nevadilo!“ „To je možné, ale teraz som tu ja... A ja musím Bezpečnosti nahlásiť, keby sa pýtali, viete, že prečo ste tu...“ „Ja vám to hneď poviem – pre robotu!“ Na relatívne dobre platený automat nemá šancu žiadna argumentácia. „Nerozčuľujte sa, mladý muž, my dvaja to nevyriešime... Choďte pekne domov, vyspite sa a zajtra môžete zase robiť...“ Maťko sa už porazenecky balí, ale aj tak mu to nedá, aby sa len tak nechal vyštvať pánom Nezmyslom od zmysluplnej práce. „Teda vy ste tak múdry jak rádio... Vás by som si chcel doma púšťať namiesto správ o počasí...“ Vrátnik sa zasekne uprostred kontroly kľučiek od okien, tesne pred objavením variča. Pre zmenu teraz svieti Maťkovi do tváre a od rozčúlenia sa celý rozhrká. „Neurážajte, ano, neurážajte... A máte mi ešte vrátiť kľúč od budovy!“

 

                Maťko zabuchne šuflík a vypne mikroskop. Už toho má tiež dosť. Kašlať na celý tento blbý svet, ktorého sa kedysi dávno čosi opýtal a on sa mu odmeňuje láskavým zrútením na hlavu. A niet už úniku ani v doteraz tak spoľahlivom azyle drobnej vedátorskej práce. Keď už dnes stratil šancu na zmysluplné vydýchnutie, má sa vzdať aj kľúča k nej? „To je môj kľúč.“ „To je katedrálny.“ „Ja som ho osobne vyfasoval, na meno!“ „Mne ho máte vrátiť!“ „Ani náhodou.“ „Tak ja zavolám Bezpečnosť.“ Maťko sa obracia medzi dverami, už je to naňho fakt moc. „Počúvajte, čo vy ste úplné mešuge, čo vám v detstve premietali o samých špiónoch?! Ja tu niečo robím, na rozdiel od vás!!“ „Ja vás nepustím!!“ To už Maťko pre zmenu z labáku priam uteká zrýchleným krokom, ktorému stačí len vrátnikov prerývavý dych. Živý automat hrkoce namáhavo po schodoch a na zákrute ešte stihne chňapnúť Maťkov rukáv. Maťko sa vytrhne z trápneho naťahovania, vybehne z budovy a zabuchne dvere. Po ich sklenenej výplni zahabká svetlo baterky a vystrčí sa rozčúlená prepeličia hlavička vrátnika. „Toto zajtra nahlásim... Povedzte mi meno!!!“ „Zalez do búdy.“ „Vy ma nebudete urážať! Ja mám dve také univerzity ako vy!“ „A pozrite sa kam ste to dotiahli.“ Vrátnik zabuchne dvere a zamkne. Maťko je náhle sám s otázkou „čo teraz“. Aj hnev ho už prešiel, nahradil ho pocit márnosti. V tejto spoločnosti sa zo starých ľudí robia živé prekážky iným, lacné strojčeky na sústavné špiclovanie, dozor, buzeráciu. Vyžmýkanie dôchodcov v tak prostej úlohe bachárov tých ostatných, tých ešte živých. A Maťko to tak nenávidí! Bude aj on vrátnikom? Bude aj on posedávať ako terajší dôchodcovia po bufetoch a oznamovať si tú najdôležitejšiu zo svetových správ – najlacnejšie jedlo, čo sa dnes podáva? Bude aj on vystávať fronty na Večerník za iných, aby si malou službičkou zaistil kontakt so svetom ešte živých? Lebo aj uprostred tejto funebrácky čiernej noci sa žije. Neďaleko, na kopci nad okolitými rodinnými vilkami, svetielkuje útes, o ktorý sa rozbíjajú stále nové vlny smiechu, kriku, hudby, dievčenského výskania vybuchujúceho akoby sekundu pred radostne očakávaným znásilnením. Na kopci, medzi Maťkom a oblohou, je vysokoškolský internát. A internát ani dnes nespí.

 

                „KONEČNE si sa dovalil!“ „Čaute.“ „Ahoj, Daxa!“ „Čau.“ „Héj, čau Maťko!“ „Zdravím ťa, Pitkin!“ „Ako si došiel?“ Posledná otázka uprostred okázalého večierkového zvítania je logická. Nie každý sa dokáže prepašovať na dievčenskú polovicu internátu. „Preliezol som cez balkón nejakých kočiek.“ „Mal si ich zobrať so sebou!“ „Slabota...“ Na exponované miesta, kadiaľ sa dá preliezť do intráku, bývajú tradične ubytovávané prváčky, ktoré na zaklopanie ochotne otvárajú balkónové dvere, aby hneď na to jačali polonahé pod na rýchlo schmatnutou dekou, lebo do tmy sa vyvalí akurát vždy ktosi iný, než koho čakali. Ale tu na desiatom poschodí sú už všetci očakávaní na mieste. Maťko sa roztápa v teple a pohode už naplno roztočenej slávnosti mladých tiel. Pácha sa pravidelný ročníkový večierok, to magické podujatie oznamujúce koniec jednej etapy, tej zvláštnej ľahkosti žitia, na ktorú sa pri náhodných výročných stretávkach bude už len suchoprsto, falošne a nahlas spomínať. Ale teraz a tu sa pije a tancuje pre jediný, nikdy nahlas nevyslovený cieľ. Dospievajú k nemu len niekoľkí, ukrývajúci sa potom v pároch pred ostatnými pomalšie dospievajúcimi. A pritom sa klábosí, reční, háda, tíško niečo strašne vážne rozoberá. Alebo mlčí ako hen kolega Rišo, ktorý je stoickou rekvizitou všetkých ročníkových večierkov. S nikým sa nebaví a pritom akoby bol stále zatiahnutý do veľkej debaty každého s každým. „Ozaj, zabudol som víno.“ „Vyser sa na to, sleduj tú batériu.“ Áno, zásoby sú bohaté a ako vždy ležia fľaše v plytkej vaničke napolo pustenej sprchy so studenou vodou. Zopár ich trčí ešte aj z doplna napusteného umývadla. „Daj si a poď ďalej.“

 

                Ročníkové večierky sa konajú len raz, dva krát do roka. Je jasné, že internátnici sa stretávali častejšie, ale tiež v menších skupinkách. A asi nie s tak dravými výsledkami k akým obvykle dospejú tieto výročné stretnutia každého s každým. Celý tridsaťčlenný, biologický miniročník sa po rozdelení na špecializácie, v kompletnej zostave schádza už len na povinných brigádach a cvičebných kurzoch. A tam vlastne aj začal vnútroročníkový šport, ktorému Maťko hovorí „cvaknúť si permanentku“. Začal vlastne otázkou jedného asistenta na zemiakovej brigáde, ktorý bol zvedavý, čo hovoria chalani na spolužiačky. „Slabota,“ ozval sa vždy snaživý bulo Tóno, „ked sem došeu z gymnázia, tak sa mi zdáuo, že tam byuo dobre a že tu bude ešče lepší. Že tu budú enem tí najlepši... a aj ňejaké tý oné, muadé fifleny... ale kukám a vidzím, že ňigde ňic...“ „Vydržte, počkajte,“ usmieval sa veľavravne asistent, „po treťom ročníku uvidíte. Dievčatá si uvedomia, že škola končí a po nej čaká len manželstvo, detičky, skrátka rodina. Potom už nebude šanca, ani čas na veselý život a odvážne pokusy na vlastnom tele. Až na to prídu, uvidíte ako sa zmenia.“ Chalanom nezostávalo nič iné, než čakať a zatiaľ loviť medzi kočkami, ktoré na žiadne zmúdrenie nečakali.

 

                Maťko nebol na intráku nikdy tak zavedený, že by mal čas nazháňať dosť kontaktov s dievčatami, z čoho by podľa teórie veľkých čísiel vždy raz za čas nejaká polnočná radosť mohla vzísť. A tak úprimne privítal, keď sa presne podľa asistentovej predpovede v treťom ročníku ľady začali topiť a na obligátej povinnej brigáde v cukrovare došlo k masovému kríženiu spolužiakov a spolužiačiek. Odrazu aj najsuchopárnejšie príslušníčky ženskej polovice biologického ročníka začali prejavovať zvýšený záujem o vlastné telo a v zhode s módou nasadili do boja za väčšiu radosť v národe vypasované tričká bez podprsenky. A pod tričkami sa odrazu našlo dosť miesta aj pre jednu chalanskú ruku. Maťko si tak v prítmí improvizovaného intim-osvetlenia posledného z večierkov brigády v cukrovare, sediac na posteli a doťahujúc každou rukou iný prsník z oboch strán pritúlených dievčat, uvedomil, že teraz nastáva tá chvíľa, na ktorú toľko čakal. Konečne sa netreba útrpne domáhať túžob najprirodzenejších, keďže prichádzajú samé a hneď (bez planých prísľubov, že sa to už určite zajtra stane a bez zmluvy, ktorá popozajtra k čomusi zaväzuje). Dovtedy všetkým premúdrelým výkladom hluché ženské ušká naraz počujú, aj keď nehovoríš. To je ten zázrak, keď už nemusíš dotyčnej celý večer takzvane tlačiť kaleráby do hlavy (v preklade "Říkej mi ty sladký nesmysly"), len kvôli tomu, aby si odišiel s tupou bolesťou v krížoch a nejasným pocitom, že tu došlo k nedorozumeniu. Keď v ten večer nakoniec dočiahol do oboch výstrihov a na krátku chvíľu vylúpol spod tričiek dve navzájom si nekonkurujúce ňadrá, bola to chvíľa, kedy sa neuveriteľné stáva skutočnosťou. Zakrátko zistil (čo sa v skratkách porno-fotiek nedalo vytušiť), že nie je harmonikár a tak nedokáže ani len to, že by jednou rukou držal rytmus a druhou preludoval. Tento drobný technický problém ho zavrátil od neuveriteľného k praktickému. Výsledný pocit bol oslobodzujúci - toto načahovanie sa po plnej miske so smiechom sa vztyčujúcich bradaviek je najnormálnejšou z prirodzených vecí. Nenormálny naopak bol ten vykastrovaný čas, kedy dospievajúci samci a samice prechádzali okolo seba s okázalou nevšímavosťou. Konečne sa biológia v ich ročníku začala presadzovať aj v praxi. „Zdravím ťa, neprisadneš?“ „Ale iste, Evi. Ako sa máš?“ „Nuda...

 

                Eva je posledne cvaknutou permanentkou a Maťko si v rýchlosti nevie spomenúť, k čomu všetkému sa zaviazal. Eva mu nepomáha, len sa mlčky usmieva do poloprázdneho pohára. Navoňaná, pozorne naľahko nahodená, tak neuveriteľne silná vo svojom čakaní. Maťko sa na ňu díva a sám cíti, že na tento žiarivý večer proste nemá. Nedostáva sa mu síl rozprávať s Evou o čomkoľvek, ale hlavne o škole, pozorne dolievať, nahadzovať vtip za vtipom, aby sa tak krásne rozdýchala vďačným smiechom, a popri tom pomaličky, využívajúc prítmie, budovať na jej tele jeden postupový tábor za druhým, až kým by spolu nedosiahli vrchol v niektorej z internátnych izieb (ktorú by popri tom mal ešte akože nenápadko zaistiť). Alebo na jednom z kresiel tmavej študovne ako posledne. Maťko sa díva na Evu a uvedomuje si, že by to dnes bolo pomalé a útrpné. Nevládze nielen dobýjať dobyté, ale ani len hovoriť. Eva si s nudou bude musieť poradiť sama.

 

                „To prejde, Evi, vypi si... Mrknem sa tu ešte po ľuďoch. Hneď prídem!“ Maťko to nešepká, ale kričí. Vo vedľajšej miestnosti, kde nejaký snaživec namontoval takmer štadiónovú aparatúru, práve vybuchli decibely a všetko sa to valí do poskromne sa pomotkávajúcich tančiacich párov. Vedľajšia izba je osvetlená holým, surovým svetlom. Do toho kanonádový rytmus známej melódie, takže tancujúci to majú naozaj ťažké dopracovať sa aspoň k náznaku, v osvetovej literatúre doporučovanému, „zvykania si tiel“. Tancujú vlastne každý sám, mlátia sa s dravým prúdom hudby, ktorá len málokoho z nich strháva k súhre rúk a nôh, na ktorú by sa dalo s potešením pozerať. Maťko sa pretlačí pomedzi nich, v jednej ruke chráni pohár s vínom, druhou len tak mimochodom plesne povedomý zadoček, za čo vyfasuje namiesto televíznej facky, potešený úsmev. Zahuláka čosi na kohosi, ten mu tiež čosi odhuláka späť, ale ani spojený štáb všetkých tajných služieb sveta by o tomto rozhovore (rovnako ako aktéri) nemohol vydať zmysluplnú správu. Veď o zmysel tu tento večer nejde, ide o zmysly. A na tie sa útočí všetkými dostupnými prostriedkami. Maťko vyjde na balkón, ale nemá šancu v kľude postáť. Hneď sa za ním vovalí známy spolužiacky pár, povedia „čau“ a so smiechom začnú hltať pohotovo zapálené cigarety. O chvíľu aj jeden druhého. Cesta späť je už medzičasom pohotovo zabarikádovaná vždy veselým spolužiakom s prezývkou Pitkin, ktorý sa dneska spoločensky obetoval a ako prvý odpadol rovno na prahu balkónových dverí. Teraz už slastne chrápe. Maťko prejde teda spojeným balkónom doprava, na úroveň susednej izby, kde sedí Eva a zopár ďalších, hlavne klebetných kočiek, ktoré ešte nikto nezatiahol do vlnobitia tiel vo vedľajšej disco-izbe. Táto spoločnosť je práve v prudkej hádke, lebo niekto z domácich intrákových chalanov zohnal porno-diáky a Tóno ich teraz premieta za okázalo znechucujúcich poznámok prítomných dám. Len, čo Maťko vstúpi, už je zaťahovaný do debaty, ale rýchlo si sadá na posteľ pri balkónových dverách a hádku necháva na iných. Eva ešte stále sedí sama pri protiľahlých dverách. V prítmí nie je isté, či sa pozerá na Maťka, ale ten má pocit, že áno. Mal by vstať a ísť k nej. Mal by sa vzchopiť a začať chŕliť svoje osvedčené čísla Vulkána Vulkánoviča. Mal by byť šarmantný, dravý, pažravý a chtivý. A mal by to hlavne všetko na Evu v kocke vybaliť, aby mohla ponúknuť jedno veľké "íha", ktoré ju prekotí na lopatky. Lenže Maťko si v tejto chvíli nie je istý ani sebou, nie to ešte vlastnou dedukciou Eviných túžob. Díva sa na ňu cez celú izbu a cez všetok ten hluk a krik a cíti ochromujúcu únavu. Ako keby tu nebol, akoby bol zaliaty do sklenenej banky, v ktorej ešte donedávna prežíval tak spokojne s Dadou. A odrazu je sám. Možnosti vnútri sklenenej banky sú nulové, miesto Dady je tu prázdno jemne špricnuté smútkom, ale o to vytrvalejšie sýtené vyčerpaním síl aj možností. Ten pocit sa volá aj márnosť. Východy zo sklenej banky sú dávno nepoužívané a zatavené. Aj k Eve je odrazu cez celú izbu priďaleko. „Opri sa.“

 

                Maťko sa prekvapene spamätáva. Už hodnú chvíľu sedí na rohu postele vedľa dvoch švitoriacich spolužiačok, z ktorých tá bližšia, Viera, sa k nemu v prítmí obracia a jemne mu položí ruku na chrbát. Maťko je užasnutý, Maťko sa poddáva, Maťko nemôže odolať. Táto predsa ani nechce, aby zaháňal jej nudu, ani aby ju dobýjal, ani aby jej vysvetľoval prečo je otcom, keď to sám nevie. Ani prečo je čosi tak a nie naopak. Ona ani nehovorí. S ním. Už zase švitorí s kýmsi, kto sa pristavil. Ale ruku na Maťkovi necháva zľahka položenú. A Maťko sa pod jej váhou pomaly zosúva na Vierine kolená. Pohár s vínom zasunie pod posteľ k Vieriným nohám, na chvíľu akože provokatívne zavrtí hlavou na Vierinom lone, ale tá nereaguje a tak Maťko konečne robí to, po čom volá celé jeho telo a polovica ešte neumlátenej mysle. Jednoducho spočinie. Hovorí si v duchu, že len na chvíľu. A o chvíľu už nehovorí nič, ani len v duchu. Uprostred kriku, smiechu, decibelov, revu a hudby spí.

 

                NEJDE o nevinný výlet, Maťko sa prepadáva vyčerpaním až na dno vedomia. Až po tie štyri kontrolné žiarovky v mozgu, odborne zvané štvorhrbolie, ktoré podľa tvrdenia docenta anatómie ostávajú stále v pohotovosti. Maťko náhodou kdesi vylovil informáciu, že tepelné elektrárne tiež nikdy nesmú byť vypnuté úplne, pretože ich opätovné spustenie by trvalo celé dni. Ak odpočívajú pri stálom, hoci minimálnom, behu, sú schopné prebudiť sa k činnosti behom hodín. Bolo obdobie, na začiatku vysokej školy, kedy sa Maťko bál zaspávať. Bál sa, že ktorási z kontroliek v mozgu zlyhá. A on sa nedokáže zobudiť. Presnejšie, Maťko zažíval v spánku hrozné chvíle, kedy sa chcel, ale nedokázal zobudiť.

 

                Prvý ročník bol sám o sebe zaberák. Rozvrh bol nadupaný po celý týždeň. V niektoré dni od skorých ranných hodín, až do večera. Bola to asi skúška študentskej odolnosti a oni ju podstupovali naplno, lebo sa ešte báli nechodiť na prednášky, báli sa nepísať si poznámky, báli sa neprísť včas a odísť predčasne. A tak obvykle okolo druhej-tretej hodiny po obede niektorí v laviciach zaspávali. Maťko mal o sebe spočiatku aj pochybnosti. Myslel si, že na to asi nemá, keď je taký slabý, že nedokáže počúvať celý týždeň prednášky od rána do večera. Ibaže len, čo si trochu zvykol, pustil sa do hrania vo vysokoškolskom divadielku, prvých pokusov v labáku a prvých pokusov o články v novinách. Dostal sa do nekonečného behu a výsledok sa zakrátko dostavil. Domov prichádzal uštvaný. S plánom, čo všetko ešte musí urobiť. Ale len, čo si sadol, telo už si velilo samo. Maťko sa tíško zosunul a zaspával v stave bezvedomia. Neschopný spánok odvrátiť, neschopný aspoň vstať, vyzliecť sa a ľahnúť si, prepadávajúci sa do samoväzby vlastného tela. Lebo nebolo ťažké takto zaspať, ťažké bolo sa zobudiť. Maťkovi po čase akoby sa v spánku vrátilo vedomie. Počul zreteľne zvonenie telefónu, ale nedokázal sa zobudiť a ísť k nemu. Cítil jasne dotyk vankúša na svojej tvári, mal pocit že zreteľne vníma, čo sa okolo neho deje, ale nebol na to schopný reagovať. Bol v pasci.

 

                Maťkov otec, v dobe keď si ešte mali čo povedať, jediný krát spomenul čosi podobné. V povestnom 69-tom roku ho štvali a nakoniec uštvali tí, ktorí sa mlčaním dostali do vždy víťazného „zdravého jadra“. Keď otca vyrazili zo strany, vyhradili mu stolík v kúte veľkej pracovne a slabú šancu prežívať v zabudnutí. Vtedy sa jedno ráno zobudil a zistil, že nevie vstať. Ležal meravo na posteli a ani nedokázal zavolať na ostatných z rodiny, ktorí už boli naštartovaní do obvyklého behu novým dňom. Vtedy si stále opakoval jedinú myšlienku – musí pohnúť čímkoľvek, malíčkom, alebo viečkom, musí odkiaľsi začať! O dlhé roky neskôr jeho syn Maťko vo sne skúšal pohnúť čímkoľvek, aspoň malíčkom, viečkom, aby sa vrátil medzi živých. Chcel kričať, revať, ale nemohol a tiež nesmel. Břetislav Kafka, známy český experimentátor s hypnózou a nevedomím, vraj opísal niekoľko svojich neúspechov prebudiť ľahko a rýchlo tých, ktorých priviedol do hypnotického spánku. Preto si Maťko preventívne nariadil – nestratiť hlavu, nezošalieť, nezblázniť sa, zachovať kľud. Hoci paralyzovaný vo vlastnom tele, skúšal znovu a pomaličky nájsť s ním súznejúci signál. Ten istý pocit zažijete kedykoľvek pri počítači, keď urobíte chybu a prepadnete panike. Počítač funguje, hučí, obrazovka bliká, ale márne mlátite do klávesnice. Program nenaskočí, hoci poznáte šesť jeho volacích písmien, ale zabudli ste, že po treťom má byť medzera. A tak Maťko vyťukával vo svojom vedomí jeden volací signál za druhým. Bolo to zúfalé. Zreteľne cítil ako sa mu podarilo pohnúť hlavou, počul ako šúcha tvárou o vankúš – a nič. Ešte keď bol u rodičov doma, stalo sa, že vo chvíli takéhoto bezvedomého spánku prišiel kamarát od susedov. Maťko ležal v obývačke na gauči, oblečený, tak ako ho spánok zastihol. Počul, že ho budia, cítil blízkosť priateľa, ktorý si sadol vedľa do kresla. Na moment sa Maťkovi podarilo precitnúť ako keď sa topiaci vynorí z vĺn, ale hneď ho zaliala ďalšia vlna malátnosti. Priateľ chvíľu žartoval, chvíľu čakal, nakoniec musel odísť. Maťko sa prebral až neskoro večer. Nikdy o tom nikomu nehovoril. Len Dade. A s tou, zdá sa, práve dnes volací signál stratil.

 

                PRECITNUTIE je hrozné – topí sa v žeravej láve, horí akýmsi čudným studeným plameňom. Vyskočí, či pokúsi sa vyskočiť. Ešte stále totiž leží s hlavou na Vierinom lone, ešte stále beží veľká zábava. Viera ho zachytí a rýchlo mu stiera z ruky horúci vosk, ktorý kape z dohasínajúcej sviečky ovísajúcej z poličky nad nimi. Je to len moment, prebitý veľkým krikom a smiechom ostatných, a už sú obaja v kúpeľni. Viera mu zvlieka voskom poliatu košeľu a prepiera ju v umývadle, z ktorého už zmizli vypité fľaše. Ako sa z toho všetkého ešte poriadne neprebral, ako ešte napoly horí, uvedomuje si, že pozerá na to ako Viera perie. Nepozerá však na jej ruky, ale na jej prsia, ktoré sa energicky mechria pod vyzývavo polopriesvitnou blúzkou s veľkým výstrihom. Pomaly, ospalo pristúpi k predklonenej Viere a na isto, majetnícky ju lapne za prsia, za tie sýte plné cecule, ktoré sa aj v jeho rukách ešte živo mecú. „Maťko, ne... dnes nemôžem. Mám krámy.“

 

                Maťko nepočúva. Viera sa neotáča, ďalej čistí košeľu, ale už pomalšie. Maťko podvedomo zatvára oči a na slepo, po pamäti, mapuje na Vierinom tele jednu prijímacou stanicu mileneckých signálov za druhou. Už jej navreli vzrušením vztýčené bradavky. Prstík prieskumník vedený nenechavou dlaňou prenikol poza tesný textil Vieriných nohavíc, dočahuje čipku na nohavičkách a ako vyplašených slepúch hľadá útočisko vo zvlhnutej priehlbine medzi Vierinými, chápavo na široko rozkročenými stehnami. Viera konečne odkladá nedopratú košeľu, zabúda vypnúť vodu, utiera si ruky do ručníka a obracia sa k Maťkovi, ktorý si s úsmevom, akoby vyplaveným ešte z polospánku, sťahuje zips na nohaviciach. Viera si kľaká, opatrne vyťahuje neohrabane zdrevenelého vtáka a vsáva ho do úst. Rýchlo, hltavo, tak hltavo a hlboko, že ju na chvíľu napne na vracanie. Odtiahne hlavu, ale stráca rovnováhu, pomaly, na etapy padá na studené mokré dlaždičky a rovnako pomaly, na malé etapy strháva na seba Maťka. Potom je už všetko jedno, zmätené dokladanie tiel do tela jedného, horúčkovité hľadanie Vierinho vlhkého stredu, do ktorého by sa Maťko mohol konečne zapichnúť a naveky točiť v zrýchľujúcich sa obrátkach. Koniec rýchlejší, než myšlienka na prvé víťazoslávne kolo. Dokonávanie na Viere s pohľadom zabudnutým medzi prázdnymi fľašami, zvyškom pijanskej batérie na dne sprchy. Rozpačité obliekanie, zahladzovanie stôp po krátkom zasnúbení krve a semena, mlčanlivý odchod z kúpeľne. Maťko prvý. Ale keďže od pása polonahý, Viere už neujde. Tá si vysedí bez slova to miesto vedľa neho, až kým zábava neopadne, časť veselých i smutných sa roztráca, opití sú už zase raz v pravej chvíli zachraňovaní a zvyšok si líha na všetky dostupné postele a po zemi naukladané matrace. Únavou náhle stíchnutá spoločnosť mlčky rešpektuje, že Maťko s Vierou líhajú pod jednu deku. Izba tmavne sfúknutím sviečok, priplesnutím dverí z chodby, polohlasmi zaspávajúcich. Aj Viera zaspáva hladko, so spokojnosťou nasýteného dieťaťa. Leží napoly na Maťkovi, ktorý jediný nemôže zaspať... Jediný? Asi nie... Oproti, cez uličku medzi posteľami, sa prehadzuje strapatá hlava. Maťko sa opatrne otáča a pozrie rovno do prižmúrených očí Evy. V tme nedokáže odhadnúť, či sa Eva naozaj naňho díva, ale počuje ju krátko, netrpezlivo, prerývavo dýchať. Či skôr vzdychať, tá namrzenosť výdychu mu reže uši. Díva sa tak na Evu celé jedno vyvzdychané údolie času a keď už je Eva na samom vrchu tej nekonečnej doby, dôjde jej dych, nahlas vzdychne a obráti sa k nemu chrbtom. Maťko sa strhne, lebo Viera sa tiež pohla. Pomaly, pomaličky sa z neho odvaľuje jej ruka, mäsitý prsník, skĺzava noha a Viera pootočená s otvorenými ústami odchádza v sne kamsi preč od chvíľkového milenca Maťka a berie si so sebou aj deku. Maťko ostáva stŕpnutý, v trenírkach takmer nahý, na chvíľu sám po zrážke mnohých plánov. Nakoniec sa pomaly, po tichu posadí, vzdychne ako Eva, jemne sa nakloní a položí jej ruku na plece. „Poď von.“ Eva sa okamžite otáča a díva sa, ležiac na chrbte na neho ako keby prišiel z inej planéty a nebolo mu rozumieť. Pomaly, tou rozkokošnou stredoslovenskou zmäkčenou výslovnosťou sa pýta mimozemšťana: „Čô je?“ „Poď von, musím ti niečo povedať.“

 

                Dosť bolo slov, Maťko už vychádza z izby a Eva mlčky za ním. Mlčky otvorí Maťko dvere na kúpeľni a ona do nej bez zažnutia vojde. Maťko ju nasleduje, jednou rukou zatvárajúc za sebou dvere, druhou tápajúc vo výške Eviných pŕs. Evine cecíky sú menšie, Maťko dobre vie, že ľavé je kúsok nižšie a že to vôbec nie sú tie krásne, plné, nadupané, k sebe pritúlené Vierine cecane. Evine prsia sú zato neobyčajne pevné, tuhé ako gumový zvon na prečisťovanie drezu. Výbojne vztýčené, hebké, do ruky. Sú to černošské prsia, aspoň Maťko má pocit, že také videl v nejakej učebnici antropológie (alebo to bol cestopis?). Na základni malých pŕs sú veľmi široké a akoby napuchnuté dvorce bez obvyklých hrotov bradaviek. Ako dvojstupňové babylónske pyramídy, na tých malých prsiach akoby boli nastavené ešte menšie. Maťkovi nejde do hlavy ako prišla stredoslovensky odrastená Eva k typicky černošským prsiam, ale vie, že ho podržia rovnako dobre, keď sa ešte stále mlčky začne do nej prepadávať. Opäť ten kolotoč, ktorému treba nasadiť napätím stvrdnutú os. Ale teraz už pomalšie, pomalšie, a dokola až kým sa Eva neocitne chrbtom k Maťkovi, aby náhle spuchla medzi nohami, aby sa celá napla a v tvrdých úderoch bola bitá najnežnejším z kyjov. Trvá to dlho, nekonečne dlho, lebo čas tu odtikáva hlasné priplesnutie Maťkových stehien o Evin očakávaním ztuhnutý zadok. A medzi tým pomrnkávanie, popoťahovanie, plačlivé Evino vyrážanie dychu cez zaťaté zuby. Je to dlhé, dlhé, únavné. Maťkovi sa podlamujú kolená, ale skôr, než by sám odpadol, odpadáva konečne rotor tohoto kolotoča. Ešte vychŕli trošku oleja os náhle vylomená z mliečne teplého ložiska a zanecháva stopy na Evinej pokožke, na nohavičkách nájdených v tichosti kdesi pri nohách. Neodvratne už opäť mlčanliví, hoci za celý čas neprehovorili, rozchádzajú sa bez rozlúčky. Maťko bolestivo močí do umývadla, kým Eva ticho zmizne. V izbe ju nájde zamuchlanú pod dekou a otočenú chrbtom, akoby tak už celé hodiny spala. Maťko previnilo habká rukou po svojom vyležanom mieste, ale rozťahuje sa tam Viera. Keď ju pomaly, opatrne, nekonečne nešikovne odtláča, Viera sa napoly prebúdza a s ňou aj jej túžba pritúliť, pritisnúť, prisať, nakojiť Maťka raz a navždy z cecnatých bradaviek, aby už nikdy nezatúžil okoštovať iné. Lenže je to všetko v polospánku, je to nedokončený pohyb, po ktorom jej veľké stehno opäť zavaľuje Maťkove nohy a ruka mu pritláča cecok k hrudi. Maťko hladí previnilo Vierine čokoľvek, čo dosiahne voľnou, ľavou rukou a zdá sa, že toto zahladzovanie stôp ukončí šepoty a výkriky nad nocou po tomto večierku. V spokojnom tichu oddychujú mnohohlasy, len Maťko už asi nikdy nezaspí.