PONDELOK, 6. apríl.
JUSTIČNÝ PALÁC je šedivá
budova. Súdy a úradovne bezpečnosti v tomto hlavnom meste sú budované ako
šedivé pevnostné masívy. Nič pekné zvonka, ešte horšie zvnútra. Maťka bol v
Justičáku doteraz dokopy dva krát - ako divák. Raz ho kamoši právnici dotiahli
na proces s dvojnásobným vrahom, krpatým a ušatým mladíkom v riflovom komplete,
ktorý sa prvý deň chválil tým, že ženy sú nejlepšie pri milovaní, keď ich
škrtíte pyžamovým opaskom a posledný deň mu to zrazu prišlo tak ľúto, že
plakal. Pozoruhodné na celej veci bolo skôr to ako môže jeden chlap zabiť naraz
dve ženy. Zistilo sa, že jednoducho. Najskôr, v byte tej prvej zavraždenej,
dotyčnú skúsil znásilniť, dokúsal jej prsia a nakoniec ju uškrtil. Potom zobudil
tú druhú (všetci traja boli predtým na opileckom ťahu), aby mu pomohla odpratať
mŕtvolu. Tá druhá to naozaj urobila a až keď mali vychladnutú kamarátku v kroví
pod starým mostom, došlo jej, že je teraz na rade. Alebo možno ani nedošlo,
pretože nikto nepočul hluk zápasu, keď nakoniec skončila aj ona uškrtením. Bol
to jasný trest smrti. Mesto sa ani nestihlo vyľakať z dvoch polonahých ženských
mŕtvol pod starým mostom a už ho mali. Pochválil sa manželke. Bol to jeho, ako
vysvitlo, smrteľný zlozvyk. Maťko z vraha videl len zvädnutý chrbát a predtým
nadupaný zástup chrbátov zvedavcov, ktorí sa pokúšali vylomiť dvere na
najväčšej z miestnych súdnych sál. A ešte trápne gesto žalobcu, ktorý po
nekonečne dlhej reči plnej nudného výpočtu detailov technických expertíz,
konečne vyslovil toľko očakávané a predsa celým sálom ohromene vydýchnuté slová
"trest najvyšší - trest smrti". Maťko nevzdychal, pozorne si všímal
ako sa žalobca triumfálne usadil a nejakému známemu vzadu zamával ako
olympijský víťaz po rekordnom skoku. Exhibujúci prokurátor mohol byť spokojný,
aj keď ním ožialené budúce matky obhajca sucho profesne označil za prestarnuté
prostitútky a pokus o tretiu vraždu za prostú fackovačku v opitosti. Chlapíka
nakoniec obesili, aby sa už toľko nevyťahoval.
Druhý raz zase priatelia novinári
prepašovali Maťka na uzavretý proces s Kráľom Oravy. Ten po socialisticky
neobmedzene vládol a ako správny pohraničný pán odvádzal povinnú daň do
hlavného mesta. Poučné bolo to, že v tomto prípade neobmedzená moc bola
obmedzená len na oravské teritórium. A keď sa kráľ Oravy rozhodol urobiť veľký
kšeft zo s kamiónom piva z Topoľčian, odrazu mal dočinenia s príslušníkmi
bezpečnosti, ktorí o jeho všemocnosti nič nevedeli. Doma by si ho netrúfol
niekto zatknúť, tam mal pod palcom od bežného strážnika až po prokurátorov
všetkých. V Bratislave bol poistený najvyššími straníckymi celebritami, keď
robil starostlivého opatrovateľa oravskej mamičke Súdruha Prvého. Ale kdesi
medzi týmito dvoma istotami sa náhle zamiešal do hry normálny policajt, ktorý
dostal za úlohu úradujúceho Kráľa Oravy predviesť. Vybral si na to sobotu,
prekvapil dotyčného doma na gauči čítať noviny, oznámil mu zatýkaciu formulku a
keď sa ten začal vzpierať, takú mu vypálil, že mu až okuliare odleteli. A bolo
po Kráľovi Oravy. Vlastne omylom. Lebo, keď sa už raz z hlúposti dostal do
basy, jeho veľkí protektori dali rýchlo ruky preč. Márne sa ich dovolával a keď
bolo najhoršie, aj sa vyhrážal, čo všetko na nich vie. A o to šlo, to bola tá
pikoška – ísť si vypočuť neuveriteľné. Ísť si vypočuť nahlas a úradne
vyslovované mená Najvyšších straníckych bohov obviňovaných zo spoluzlodejstva.
Pravdaže dosť márne. Hoci Kráľ Oravy sa možno ešte aj teraz vytrvalo pokúša
stiahnuť do basy za nohu aspoň niektorého z nich. Ešte vcelku pevne sedia na
svojich vysokých stoličkách v hlavnom meste. Medzi novinármi sa šepkalo aj to,
že sa odhalením tohto provinčného mafiána len pokúšajú cvične strkať jeden do
druhého. Na proces posielali miesto seba manželky, aby vlastnou nepoškvrnenou
hruďou svedčili o ich božskej nevinnosti. Sudca im to žral aj s navijákom a
novinárom vytrvalo vysedávajúcim na pojednávaniach nedoprial ani len tú trochu
radosti, vypočuť si v originále ako na Orave prebiehal „nábor ruštinárok“. To
bolo totiž heslo tichého odchytu miestnych radodajok pre prípadné potešenie
pánov-súdruhov Najvyšších. Sudca tieto šťavnaté opisy, pri ktorých novinárom
(ktorí mali aj tak zakázané rozpisovať sa o procese) vopred natešene horeli
uši, príkro prerušoval a zo vzrúša nebolo nič. Pojednávanie, na ktoré sa Maťko
dostal, bolo nudné a zdĺhavé, žena obžalovaného ho dokonca spokojne oddriemala
medzi nemnohými vyvolenými divákmi. O tom, že niektorí vybraní bojovníci za
vzdialený ideál komunizmu, si ho v tichosti vyberali už dnes, vedia všetci
dosť. Kráľa Oravy odsúdili podľa očakávania, Najvyšší sa udržali, tiež podľa
očakávania. Jedinou neočakávanosťou bolo oficiálne vyhlásenie bývalého
oravského monarchu, že sa cíti zdravý a na schodoch si dáva pozor. Teraz je pre
zmenu na Maťkovi, aby si on dal pozor.
Obraz 7/1/1 (Priznanie):
Príslušník: Čo
by ste rád?
Maťko Daxa: Za
poručíkom Vlčkom.
Príslušník:
Máte služobný preukaz?
Maťko Daxa:
Prosím?!
Príslušník:
Moment, ste zamestnancom ministerstva vnútra?
Maťko Daxa:
Nie.
Príslušník: Tak
moment, ja ho zavolám...
Než mu
príslušník na vrátnici namáhavo poopisuje údaje z občianskeho preukazu,
spomenie si Maťko, že na uzavretom nádvorí tejto budovy dokonca obesili
jediného slovenského prezidenta. A to na špeciálnom kole domácej výroby. Pekné
vyhliadky.
Obraz 7/1/2 (Priznať sa, to
nie je len tak):
V JUSTIČÁKU sa asi vyšetruje
čakaním. Maťka usadili pred tapacírované dvere a teraz čaká na dlhej tmavej
chodbe. Ešte si poriadne ani nesadol a už sa na začiatku chodby objavili dvaja
zaujímaví exoti. Vysoký, dobre stavaný sympaťák a za ním nahrbený podvraťák s
diplomatkou v ruke. Obidvaja oblečky, ten prvý rozopnutý, ten druhý zapnutý a
pokrčený od hrbenia. Šlapú rýchlo smerom k Maťkovi a vedú podozrivé reči.
Vysoký: To ma
nezaujíma...
Nahrbený: Ale
snáď by sa predsa len dalo...
Vysoký
znechutene: Nedalo!
A zabodne sa v
behu rovno pred nezúčastnene načúvajúcim Maťkom. Nasledujúce odpálenie už
prednáša nad Maťkom a akože nenápadne na adresu celého ľudstva.
Vysoký: Koho ja
raz dostanem do ruky, ten bez trestu nevyviazne!
Hneď na to
mäkko a bez prechodu: A vy ste kto?!
Maťko Daxa sa
vydáva do jeho rúk tým, že sa priznáva k vlastnému menu. Prihrbený, asi nejaký
advokát, sa tvári, že Maťka by v žiadnom prípade nechcel obhajovať a v tichosti
vycúva. Asi oznámiť svojmu klientovi, nech nedúfa.
Vysoký sa
zamračí a prednesie hrozivú vetu: Daxa?! Do pekla, čo tu vlastne robíte Daxa?!
Maťko: Prišiel
som sa priznať.
Vysoký:
Chvályhodné. Hneď si vás podám.
A hrnie sa bez
obzretia do tapacírovaných dverí.
Maťko: Mám
počkať, súdruh poručík?
Vysoký sa
zasekne v pohybe, potom sa znechutene otočí na Daxu.
Vysoký: Moment,
odkedy si ma delikventi hodnotia tak nízko? Ja nie som žiadny poručík a nikdy
som nebol. Ja som námestník mestského prokurátora!
Maťko (úplne
odovzdane): Vy nie ste poručík Vlčko?
Vysoký (s
dešpektom): Daxa, tento fór s nejakým Vlčkom vás ešte môže mrzieť. Ale kľud,
hneď vyzistím odkiaľ vietor fúka... Ešte budeme mať to potešenie...
Maťko už nemá
to potešenie vidieť Vysokého znovu. Po trištvrte hodine sa na začiatku dlhej
chodby objaví vychrtlá postava v civile. Ide neomylne rovno po Maťkovi.
Predstaví sa konečne ako poručík Vlčko a vedie Maťka mlčky za sebou dlhými
chodbami a schodišťami Justičáku. Po ceste stretávajú prítulné trojice v
zložení dva krát príslušník plus jeden v želiezkach, roztrúsené zástupy ľudí
mlčky postávajúcich a posedávajúcich pred rôznymi netapacírovanými dverami,
tesne minú výron účastníkov, divákov a svedkov z nejakej súdnej siene a za
rohom najvyššieho poschodia objavia krátku slepú chodbu s jedinými dverami bez
nápisu. Poručík sa ospravedlňujúco otáča k Maťkovi, kým odomyká dvere a púšťa
ho dnu.
Poručík: Viete,
my sme tu vlastne len na návšteve. Sídlime U dvoch levov, poznáte? Lenže teraz
tam niečo opravujú a tak nás strčili sem. Veď preto som vás tiež tak dlho
hľadal. Poslali vás totiž na špatné oddelenie...
Obraz 7/1/3 (Koniec
priznania):
V kancelárii,
kde práve skončila Maťkova výpoveď.
Poručík: Dáte
si ešte jednu cigaretu? Na rozlúčku.
Maťko Daxa:
Áno, iste. Vďaka. Môžem sa vás, keď už je po všetkom, niečo opýtať?
Poručík: Ale
kľudne.
Maťko Daxa: A
čo bude s tými mojimi kamarátmi... Teda s tým jedným, vlastne druhým...
Poručík: Keď už
som si ho predvolal, tak ho vypočujem. Predpokladám, že potvrdí, čo ste mi
povedali.
Maťko Daxa:
Samo, jasne. A potom?
Poručík: A
potom si dúfam nabudúce vymyslíte nejaký lepší prvý apríl...
Obraz 7/1/3 (Po priznaní):
Maťko dofajčí smradľavú Čárdu
od poručíka, potrasú si rukou a kráča preč. Chvíľu blúdi nevábnymi koridormi
tejto nevábnej budovy, ale nakoniec nájde hlavné schodište. Keď po ňom kráča
dolu, pri službukonajúcom príslušníkovi Bezpečnosti postáva Rasťo Egalla s
občianskym v ruke. Tí dvaja sa už nepozdravia. Hrdina našej doby sa bude musieť
zaobísť bez nesmrteľného portrétu na striebrom posypanom celuloidovom páse.
Nemusí vždy platiť Rasťovo presvedčenie, že skutočnosťou sa stáva až to, čo je
nafilmované.
KAŇEC FIĽMA. The end. Film o hrdinovi našej doby by mal skončiť práve
tu. Zvlášť keď jeho režisér sa práve ostantatívne vzdal hlavného hrdinu. Lenže
život ide ďalej. Daxa vychádza z veľkej šedivej budovy Justičného paláca, kráča
bezmyšlienkovito k zastávke električky, vystojí si dlhú chvíľu, konečne
nastúpi, nájde si miesto na sedadle pri okne, automaticky vytiahne knihu a...
až vtedy sa v ňom rozsvieti ako v kinosále po skončení predstavenia. Pozrie
zmätene von z okna, knihu stále pred sebou. Pokúsi sa v nej nalistovať kam až dočítal,
pokúsi sa začať čítať, ale nejde to... Či chce, alebo neche, musí myslieť na
Rasťa Egallu. Lúči sa s ním. Lúči sa s jeho ženou. Lúči sa s ich filmom, ich
debatami v Spisovateľskom klube a začína si zvykať na predstavu, že dobrého
priateľa nemusí akurát zraziť auto na to, aby pre vás prestal existovať. Ale,
pýta sa sám seba Maťko, je to vôbec možné? Stalo sa to? Je to naozaj tá osudná
vec, ktorá sa už neodstane? Takto nenápadne, banálne, nepostrehnuteľne?
Ich otcovia sa pred takmer dvadsiatimi rokmi museli rozhodnúť a to
rozhodnutie ich mnohých od seba navždy rozdelilo. Lenže to bolo... A ich
synovia sa dnes rozhádzajú z nezmenšeným fatálnym odhodlaním kvôli takejto
somarine, kvôli prvoaprílovému fóru. Dokázali si odpustiť (a načo také veľké
slová! oni si až doteraz ani nepripustili nutnosť odpúšťania) horších vecí a
teraz to má všetko stroskotať na následkoch akéhosi nepodareného vtipu? Nie je
toto samo o sebe nepodarený vtip?
Na zastávke blízko kaviarne Tulipán, Maťko zaklapne knižku, z ktorej
neprečítal ani jeden súvislý riadok a spolu s električkou opúšťa aj úvahu o
priateľstve. Nie je totiž čas! Nie je čas rozlúčiť sa čo len v duchu s
priateľom raz a navždy, nie je čas dožuť načaté myšlienky o otcoch a synoch, nie
je čas na smútok z takýchto koncov priateľstiev i veľkých tvorivých projektov.
Maťko je už opäť o tých pár chvíľ zamyslenia na pevným časovým plánom tohto
dňa. A tak pridá do kroku...
MAŤKO dobieha do Tulipánu na
poslednú chvíľu, ale v rámci štýlu Uragána Uragánoviča stihne súčasne vyzliecť
bundu, bozknúť odťahujúcu sa Dadu, zamávať na čašníka a zubiť sa na celý svet.
Také jemné varovanie, akože Dada nefajčí a nechce piť víno, ešte prehliadne.
Dada si nedá ani kávu, čašník donesie otrávene džús a Maťkovi dve deci. Maťko
sa rozhliada, zapaľuje si a je trestaný za svoju obvyklú nepozornosť odstrelom
na mieste. Dada totiž tentoraz páli ostrými. „Som tehotná.“ „Ale... hovno.“ Maťkove
prekvapenie je vulgárne nefalšované, ale Dadu to nezastaví ani na okamih. „Ale
áno, je to fakt. Dostala som v piatok výsledky. Je to už druhý mesiac. Čo by si
chcel, chlapčeka, alebo dievčatko?“ „Ale Dada.“ „Aké ale?“ „Ale veď...“ „...veď
čo?!“ „No, moment...“
SPOMIENKA. Tvrdí sa, že určité
typy sa osudovo priťahujú. Závisí to od rodinného zázemia každého z nich.
Napríklad sa tvrdí, že dievča, ktoré vyrastalo popri staršom bratovi je
ideálnou ženou, lebo sa dokáže vyhnúť konfliktom, či prispôsobiť. Väčšinou sa
však počíta s príťažlivosťou protikladov. V prípade Maťka a Dady je to však
záhada, lebo ich rodinné zázemia sú takmer zhodné. Pravda, nemusí to viesť k
rovnakým výsledkom. Maťko sa o tom presvedčil už pri prvej návšteve v
domácnosti Dadinej famílie.
Obraz 7/2/1 (Maťko u Dady doma
- retro):
Dada je ten posledný človek,
ktorý by otvoril, keď u nich Maťko zazvoní. Otvára malý Dadin brácho a hneď
reve: „Adriš, máš tu frajera!!... Dada...“ Otočí sa a okamžite začína na svojej
úrovni do jedného metra nad zemou prehľadávať stiesnený bytík. Na prasknutie
nabitý životný priestor zvaný úradne „dva plus jedna“. Maťko chvíľu postáva vo
dverách. Lenže malý pátrač zmizne za rohom a nevracia sa. Atak Maťko vstúpi do
tesnej a tmavej chodby so vstavanou skriňou vľavo a nepriehľadnými bočnými
dverami vpravo. Jeden kút je zaprataný obstarožnou výrivou práčkou, na stene
vedľa vstavanej skrine sériová zjednodušenina vešiaku a medzi tým zošliapaný
koberec s porozhadzovanou zmäťou topánok. Napriek toľkej presilovke na malom
priestore, Maťko tu prešľapuje pomerne opustene. „Čááuuu...“, nečakane sa
otvárajúce bočné dvere vpravo, asi záchodové, Maťka tesne minú a okolo sa
obtrie Dadina štrnásťročná mladšia sestra. Sex budúcich päťročníc ju núti
zaujímať zvodné pózy aj pri zhasínaní svetla. Blik a je tu nový vresk. Tentoraz
Dadin, keďže vysvitá, že záchod je asi dvojmiestny: „Čo si sprostá, zažni ty
krava!“ do toho vytrvalý buchot zvnútra na dvere, „nevieš, že sa kúpem?!“
„Sorry,“ poznamená prichytená štrnástka k Maťkovi, zažne a urazene sa odvlní za
malým bráchom.
Dadina máti pribieha z kuchyne zachraňovať trapas a vyvolá ďalší, lebo
tým, že neústupne pozýva Maťka ďalej, donúti ho vyzuť sa a vyzutý Maťko nemá
veľké šance zatajiť dieru na ľavej ponožke. Len čo nad tým dezorientovaný
návštevník sám v duchu mávne rukou, už sa sype, či skôr leje, z bočných dverí
Dada vo veľkom froté uteráku a zvodne mu máva. Maťko skúša vycúvať späť do
predsiene, ale už je neskoro. Spravodlivému rozhorčeniu neunikne. „Dora jedna
hambatá,“ sťažuje sa úbohá matka celému svetu a Maťkovi zvlášť. Pre Dadu je
určené to isté, len na zreteľne jačavejšej frekvencii. „Ako takto môžeš chodiť
pred hosťom!“ Dada z otvorených dverí spálne: „Ále, však ten už také videl
x-krát...“ Keby Maťko študoval medicínu, hneď by mohol priskočiť na pomoc
ukážkovému infarktu. Matka rodu demonštruje skvelý zásah na srdce. „Dada!! Ako
takto môžeš vyprávať!“ Aký úžasný uragán spôsobený jediným zazvonením! Lenže
Maťko to ako hosť nemôže zliznúť... „...v televízii! Však ma nenecháš dohovoriť...“,
Dada si to švihá zo spálne v elečančnej blúzke a už vyčesaná, ibaže od pása
dolu zachraňujú česť rodiny len polopriesvitné gaťky s nápisom „Sunday“. Maťko
s matkou rodu nenachádzajú dych. Dada otvára vstavanú skriňu, ťahá z nej sukňu
a spoza dverí oznamuje: „...však si to už videl v telke, fešáčik...“. Do toho
všetkého naplno magiš Dadinej sestry a televízny večerníček malého brácha, čo
sestre ani malému neprekáža plne sa zúčastniť diskusie. Navrch Dada úspešne
trieska dverami od skrine: „Nechajte ma aspoň obliecť!“ Spoločensky nemého a
zdvorilo ponožkovo deravého Maťka zaťahuje nakoniec matka rodu do kuchyne, kde
mu utrápene oznamuje: „Ja sa z nich všetkých raz už zmyším.“
SPOMIENKA. U Maťka doma
oznamuje Dada rovnako utrápene: „Ja sa z nich raz fakticky zmyším.“ Maťko
nalieva starostlivo pripravené víno do jediných dvoch, nerovnakých pohárov.
Dade nižší, ritnatejší, sebe vyšší, športovitý. Dadu to neruší. „Ja už mám toho
nášho rodinného šlapacieho betlehému akurát dosť. Štyria v troch malých izbách,
ak zarátam aj kuchyňu. Keby otec nechodil na týždňovky do Čiech a brácho Laco
sa neodsťahoval k frajerke na intrák, tak sa tam ušlapeme. So švegrou v jednej
izbe ako haringy, to nie je normálne – ostanem tu u teba!“ Kým si Dada pripíja,
spokojná s rozhodnutím, tentoraz sa myší Maťko. „Ježišmarijá, Dadi, neblázni!
Však toto je len taký prenájom na chvíľu. Tu keď kopnem do parkety, tak o tom
vie domová dôverníčka aj s celým občianskym výborom... Musel som kamošovi
podpísať, že keď sa vráti v septembri z vojny, tak to tu okamžite uvoľním...
zakladá rodinu, chápeš...“ „A my nie?“ „Neviem o tom, ale navrhujem, aby sme
začali aspoň s nácvikom...“ „Čo robíš?! Ale choď do kelu... čo si ratlík, aby
si po mne furt skákal?!“ Veľká urážka á
MAŤKOVI začína pri týchto
spomienkach chutiť cigareta. Keď sú nervy, pomáha upokojujúcim saním z
nikotínového prsníka. Dáva šancu naťahovať čas, spamätať sa, skúsiť to otočiť.
Skúsiť to inak, skúsiť pomaly odvaľovať ten balvan, čo Maťka práve pripleštil k
stolíku a nedá mu poriadne vydýchnuť. Hypnotizuje Dadu a loví v sebe silu
riešiť ešte aj toto. „Pozri Dadi...“ Dada
pozerá a Maťko chytá slinu na dlhú reč k tomuto jednočlennému parlamentu. Reč
je dlhá, ale ako každá dlhá reč, dá sa zhrnúť do veľmi stručných bodov:
1. čo to má
znamenať?! dieťa? teraz a tu ?!!
2. veď nie je
čas, veď treba dokončiť školu
3. veď nie sú peniaze,
treba si nájsť zamestnanie
4. veď nie je
kde, treba nájsť byt
Ale
predovšetkým: „Veď dieťa, to je... to by malo prísť až keď my dvaja zvládneme
tento svet. Až... veď ani v labáku sa nedostavujú výsledky hneď. Vždy to začína
mať zmysel, až keď už je všetko zabehané a my ešte nie sme vôbec zabehaní. Ešte
stále je to hrozne namáhavé všetko okolo, ešte toľko vecí kladie odpor...
Dúfam, že ma rozumieš, pozri, ja viem, že sa ti to nebude páčiť, ale ja keď som
niekedy, na chvíľu uvažoval o tomto, tak... proste... človek, ktorý splodí
dieťa by mal byť ako Boh-Stvoriteľ... no ták, netvár sa tak, hovorím vážne...
lebo privádza na zem malú bezbrannosť a mal by tento svet, aspoň ten svoj svet,
to svoje okolie bezpečne ovládať, rozumieš... Aby ho mohol dieťaťu ukázať,
predviesť, uviesť ho do vecí. Lebo to je ako z tých Jiránkových vtipov, ale je
to fakt, že vlastne ty ako rodič akože dávaš novému, neznámemu a neznalému
tento svet, ten svoj svet do užívania... Ale keď túto prevahu nemáš, keď sám
neovládaš jasne ani vlastný vesmír, keď si v ňom sám bezbranný a nevedomý, tak
toho, čo privlečieš takto na svet, ukrižuješ ešte skôr, než dorastie do
Kristových rokov... Čo?“ Nič. Dada mlčí a pozerá. Je to ten prázdny pohľad,
ktorý už Maťko niekde videl. Pohľad baby, ktorá to na nejakom večierku dotiahla
už tak ďaleko, že sa jej ktosi vráža pod sukňu. Toľko sa vyzývavo smiala, toľko
volala vysokým nepočuteľným hlasom po samcovi, až tu nejaký je a nakladá ju v
tmavej bočnej izbe na gauč. A ona, s roztiahnutými nohami, bez pohybu, meravo
pozerá vytasenému vtákovi rovno do vlhkého očka a bez slova deklamuje – tak si
ma pretiahni, keď toľko chceš, ale švihni si, nech to už mám za sebou. Je to tá
chvíľka, kým jej nenavrie lono búšením živého pneumatického kladiva a ona sa
medzi dvoma priklepnutiami nezblázni od nového výskavého, tentoraz víťazného
kriku. Ale Maťko neznáša ani len tú chvíľkovú pózu a podozrieva z nej teraz
Dadu. Nabieha v ňom zlosť na tú veľkú výsadu mladých pekných žien, nemusieť nič
povedať a predsa pútať pozornosť. Kým on musí turbovať mozog, loviť slová,
presviedčať, Dade stačí za normálnych okolností len zhlboka dýchať. Alebo
pozerať, ako teraz.
„A okrem toho. Ja to nechápem,
veď o tom dieťati by sme mali rozhodnúť obaja. Ty nemôžeš proste... to predsa
nejde, aby som ja nemohol povedať, alebo nemal právo hovoriť k tomu, či sa to
dieťa narodí, alebo nie! Jak to, že u nás muž nemá šancu rozhodovať o tak
dôležitej veci... Veď keby si rozhodovala sama o svojom osude, prosím, to je
tvoja vec, ale ty si berieš právo rozhodovať ešte aj za ďalších dvoch! Ty si
automaticky prisvojuješ právo rozhodovať ešte aj o tom druhom, nenarodenom
osude... a vlastne aj o mne, lebo však... dieťa, to je na celý život... to sa
už nedá zmazať... to už je na doživotie! A prečo? Prečo by ten druhý osud nemal
vzniknúť dohodou nás oboch, vtedy, keď si muž a žena povedia, že už ovládajú
svoje životy, svoje osudy, vytvorili nový svet a teraz doňho môžu pozývať
ďalších... Však to by mala byť dohoda medzi nami dvoma, dieťa by malo prísť až
po súhlase nás oboch... A ja hovorím nie...“
Maťko začína byť v tichosti zúrivý, lebo dostáva strach, že v tom ostane teraz
sám. Dieťa si už spustilo svoj budík a za sedem mesiacov im všetkým zazvoní v
ušiach, keď sa automaticky, vytrvalo a nezadržateľne dostaví na svet. Dada sa
zosynchronizuje s dieťaťom, spustia si čas, ktorého tikanie Maťko nemá šancu
zachytiť. Proste ich čas začne byť iný, Maťkom neovplyvniteľný. Dada s dieťaťom
ho už medzi seba nepustia. Už budú ona a ono dýchať iný rytmus a prežívať
vlastné tajomstvá. Jemu len pošlú účet?! On jediný tu má zostať tou špinou, čo
nechce zázrak zrodenia, čo naraz do mystérií rodu prináša malé praktické
nechutnosti, čo akože nechápe a nechce prestať byť prízemne praktický? Maťko by
teraz s chuťou zatriasol Dadou, poriadne ňou pohrkal, pokúsil sa ju zastaviť
ešte skôr, než mu ujde do iného času. Preplieskal ju po tej jej rozkošnej
riťke, aby ešte naskočila na bývalú spoločnú vlnu, aby ešte chvíľu počúvala a
dala mu šancu do-ro-zu-mieť-sa. Veď on tu nechce byť za netvorov a nechápavých!
Ale nech ona láskavo pochopí, že je nielen štvancom času, ale už aj ľudí. A
vlastných plánov. Že je malé, na smrť vystrašené zvieratko, ktorému občas bije
srdce až v hlave. Brúsilo si ostré zuby na veľké veci a ostali mu už len tie
zuby, ktoré, zdá sa, dokážu ublížiť len jej. Keby sa aspoň tak kravsky tupo
nepozerala, keby si nebola tak odporne istá v tom svojom nenamáhavom mlčaní.
„Pozri Dadi, Daduš, dohodnime sa... skončím školu, však aj
ty ešte musíš doštudovať... mám teraz perfektný výhľad na ašpirantské miesto,
chápeš... to je šanca... sú to len ďalšie tri roky... budeme mať na všetko
čas...“ Dada už nepozerá na Maťka, ale na hodinky. Aká vedela byť kedysi
pozorná, keď do nej nalieval svoje nacvičené hlášky a veľkolepé projekty
budúcnosti. Aká vie byť dnes odporne nepozorná, keď sa pred ňou teraz zo seba
celý improvizovane žmýka. Ale Dada konečne prehovorí: „Prosím Ťa, nehovor mi o
svojich veľkoplánoch, to si mi hovoril už triliónkrát... bude lepšie, keď si
prečítaš tieto Pravidlá pre prideľovanie bytov podľa sociálneho poradovníku...“
Maťko sa nechápavo pozerá na mizerný päťstránkový cyklostyl. „Odkiaľ to máš?“ „Na
každom Národnom výbore ti to ochotne venujú.“ Maťko pozerá na paragrafy,
odstavce, vysvetlivky, ale nie je schopný vbúrať sa do textu, porozumieť. O čom
to je, na čo to je?! „Ako si si dúfam
všimol, prednosť na pridelenie bytu majú tí, čo nebývajú spolu a deti majú v
detskom domove. Potom tí, čo nebývajú spolu a deti sú u jedného z nich... potom
som už zabudla... potom sú tí, čo bývajú s deťmi v podnájme a tí, čo bývajú
spolu s deťmi a rodičmi jedného z manželov... tu, odsek päť bez vysvetliviek...
No a tak sa teda dohodnime, pre ktorú
z týchto úradne menovaných variant zakladania rodiny sa rozhodneme? Aspoň
vidíš, že nechcem o všetkom rozhodovať sama. Veď keby som sa rozhodla žiť sama,
dostanem byt hneď. Osamelé matky s deťmi majú byty mimo poradovníku. Lenže ja
chcem normálnu rodinu, aj s otcom môjho dieťaťa...“ „No ale... takto nemáme šancu...“
„To máš pravdu, lebo v tomto štáte ti je predvídavosť na prd – bez prepáčenia.
Pre bytovú komisiu nie je totiž ani moje tehotenstvo argumentom... Veď, čo keby
zomrelo, že? Neexistuje, aby bola mladá rodina uznaná hodnou bytu len preto, že
čaká dieťa... To už nehovorím, že by sme mali byť dlhoroční manželia... A do
dotazníkov sú najlepšie hneď dve-tri deti a pokiaľ možno odrastené... Dieťa,
ktoré by som kojila ešte nikoho v tomto štáte sociálnej spravodlivosti
nezaujíma!“ „Kľud... kľud... nekrič... ja ti verím...“ „Jaké nekrič, však sa už
musíš raz zobudiť a zistiť, kde žiješ?! Tu tisíce mladých začínajú tým, že sa
musia stať najskôr sociálnymi prípadmi a dotiahnuť to na pokraj rozvodu, aby
mali vôbec šancu kde tú rodinu mať! Ak vydrží. Buď budeš sociálny prípad, alebo
ťa vyfinancujú rodičia. Normálnosť je v tomto meste výnimkou. Alebo máš 90
tisíc na kúpenie bytu, či 20 tisíc na podplatenie? A ak cez to všetko
prebruslíme, skončíme s najväčšou pravdepodobnosťou v betónovej džungli zvanej
Petržalka. A tam je teda nepôjdem!!“ „Tichšie, prosím ťa... o tom ani nemá
zmysel hovoriť, veď vieš, že som od našich odišiel... tí mi nič nedajú, u nás
bývať nemôžeme... A to tvoje opatrovníctvo nejakej cudzej babky za to, že po
nej dostaneš byt, Dada, to vyzerá na nekonečno... A ja mám predsa ešte vojnu,
Dadi, chápeš?“
Dada, zdá sa, chápe veľmi
dobre. Pomaly sa opäť vráti do relaxačnej polohy, opretá o operadlo stoličky.
Neveriaco sa rozhliada, akoby bola v tejto kaviarni po prvý krát. A pomaly,
dôrazne deklamuje: „Ale iste, už sa len neboj... Nechám si to zobrať... Nie
kvôli tým tvojim plánom, ale kvôli tomuto... hoci sa u nás už toľko vybudovalo,
že?... Moje dieťa sa musí narodiť do pripraveného... A ja mám jedinú šancu, aby
sa moje dieťa malo kam narodiť... aby sa vôbec mohlo narodiť, musím počkať až
stará pani umrie...“ Maťko je vyplašený, ale drží hubu. Zo všetkých tých
výkrikov zachytil to podstatné – je po probléme. Dieťa nebude. „Ak sa ti zdá
hrozné čakať na smrť iného, tak mne sa zdá hrozné, že si ešte nepochopil... že
v tomto meste sa dá užívať, ale prežiť je ťažko!!“ Dada sa každým slovom
zdvíha, berie kabelku a je preč. Maťko si pomaly zapaľuje ďalšiu cigaretu,
namiesto tej čo vyhasla v popolníku. Obzrie sa von z okna kaviarne, ale Dadu už
nikde nevidí. Maťko na nič nemyslí, cigareta ho na chvíľu plne zamestnáva. Keď
ju konečne dofajčí, ostane mu v hlave po toľkých žeravých slovách, veľkom ohni
a dyme jediná monotónne sa opakujúca veta - tak prosím, ona si odkráča s veľkým
gestom a na mňa nechá tú polhodinu mávania na čašníka, aby som to vôbec mohol
zaplatiť. Až keď odchádza, spomenie si Maťko, že sa zabudol pochváliť svojou
návštevou Justičáku. Že by si Dada bola už dopredu taká istá ako to dopadne, že
ju to ani nezaujíma? Je pravda, že myšlienka na dieťa odsúva všetko iné bokom?
Maťko na vyučovanie dobieha ako
obvykle. Výnimkou je len to, že akurát vymákol krátku pauzu medzi prednáškami.
Snaží sa urýchlene zapadnúť, nahodiť mimikry svojich kolegov a tak žoviálne
sadá vedľa kamoša Atillu, ktorý práve žuje suchý rožok a trúsi omrvinky na
rozloženú hrubú knihu. Nie je zase také ťažké stratiť sa medzi svojimi, študáci
majú večne tie isté starosti. „Máš prednášky?“ „Hm.“ „Tak naval, musím zase
švihať.“ Mlčanlivé odovzdávanie vedomostí učenlivých zaostávajúcim. Momentálne
zaostávajúci Maťko prelistuje tých pár zdrapov papiera a sklamane vzdychne. Nie
je ľahké vyznať sa v tom koncentráte Atillovho škrabopisu, ktorému navyše robí
poriadne ťažkosti aj slovenčina, keďže pochádza nejakej prevážne maďarskej
dedinky na Žitnom ostrove. Ale zato si píše len to, čo naozaj musí. Nie ako tie
kozy spolužiačky, ktoré úhľadným písmom spíšu celé traktáty bez toho, aby ich
zaujímalo o čom to vlastne je. „Čo prednášal?“ „Sprostosti...“ „Hm, a čo
čítaš?“ „To čítam, čo mal on prednášať.“ Atilla zhrnie omrvinky, hodí ich do
svojej širokodolnozemskej chlebárne a mimochodom otočí chrbát knihy, aby si
Maťko mohol prečítať nadpis. Z autorov pozná Maťko akurát Watsona, notoricky
známeho spoluatora objavu základnej stavby DNA, ale nadpis Krátky kurz mu nehovorí vôbec nič. To ho dokonale odradí od ďalšej
odbornej debaty. Zasunie sa do lavice, mrkne po babách a pokúsi sa o krátky,
osviežujúci spánok. Ale Atilla oznamuje knihe zaujímavé veci. „Som čítal ten
tvoja článok. V novinách.“ „A ktorý?“ Maťko sa rád robí sprostý, keď ide o jeho
články. Jednak mu robí dobre, keď sa o nich čím viac hovorí, druhak by sa už
konečne raz mohlo pritrafiť, že vyjde aj niektorý z tých článkov, ktoré ležia
celé týždne po rôznych redakčných šuflíkoch a v ktorých vydanie Maťko vlastne
už ani nedúfa. „Ten o tom ochrane životného prostredija. Že treba ako ochrániť
to... Nový slovo sa volajú tije noviny?“ „Nové slovo, ty hotentot, Nové
slovo...“ „Šak dobre, už nerozčuľuj sa, Matiej...“ Maťko je vlastne naštvaný
nie na Atillu. Len že si spomenul ako napríklad túto jeho záslužnú činnosť Dada
ignoruje. A potom, že muži sú sebeckí?! „Ozaj, Attila, ty by si mi nechcel
pomôcť s nejakým takým článkom? Napríklad o tom, že Slovnaft, tá rafinéria, by
mohla znečistiť vodou najväčší rezervoár pitnej vody v Európe – Žitný ostrov?
Čo?“ „Mňa ty do toho neťahaj, Matiej...“ „Ale prečo?!“ „Lebo ja neštudujem
hento... Ja som prišiel študovať vedu.“ „Vedu, vedu, kto nerobí vedu?! Každý
niečo robí, ale toto sú naše spoločné veci, ty oštinoha!“ Atilla je skvelý
človek. Atilla je kľuďas, ktorému môže Maťko nadávať ako len chce. Atilla vie
svoje. „Ja nechcem zachraňovať dnes cintoríny, zajtra duochodcov, pozajtra čokoľvek.
Ja chcem byť vedec...“ „Čo to vyšívaš za magoriny, každý tu chce byť vedec! Ale
kým sa ním staneš, vykape pol sveta!“ „To není je pravda.“
Maťko vyletí z lavice, sadne si
na ňu a pozrie na Atillu svojimi presvedčovacími reflektormi. Natrčí mu
vztýčený prst až pod nos a skôr než začne, už je mu jasné, že nepochodí. Maťko
má z celého ročníka najväčší rešpekt pred Atillom a jeho cieľavedomým kľudom.
Pretože za Attilom je cítiť jasný ťah na bránku. Zatiaľčo taký záhorácky bulo
Tóno by tiež rád dával góly, ale najradšej rovno z tribúny. Veď aj preto sa asi
dal do strany. Ešte jedna vec tých dvoch spája - neprehliadnuteľný prízvuk.
Maťko zbožňuje ten Atillov stály súboj slovenčiny s maďarčinou, z ktorého
vychádzajú skvosty typu „neni je“. Z toho by sa priemerný český jazykovedec
musel zblázniť („tak pánové, není, nebo je?“). Atilla pokojne pozerá na Maťka,
čaká otázku. Ale Maťko má už hotové odpovede. „Slepec, sebec!“ „Sobcovia pre
túto planétu urobili vždy najvijac. A zavadzali im v tom najvijac diletantskí
záchrancovija sveta... Hotoví sa mobilizovať do piatich minútov...“ Maťko sa
zosúva vyfučane do lavice. „Neuveriteľné!“ Atilla sa vracia ku knihe. „Aj ja si
myslím tak.“ „To myslíš aj mňa? Aj ja som záchranca sveta? Diletant?!“ „Ale
tebe to sluší.“ „Hovädo...“ Maťko by asi podrobnejšie rozviedol umiestnenie
Atillu do živočíšnej ríše, čeľade párnokopytníkov, ale nanešťastie práve
vchádza prednášajúci. „Toto si ešte vydebatujeme, zatiaľ máš u mňa a u lektora
marx-leninizmu päťku z angažovanosti...“ „Až obaja konečne pochopíte, príďte
odprosiť. Mimochodom, nehovorí sa marxizmus-leninizmus, ale vedecký komunizmus
a ten nám dneskaj odpadá. Ten tvoj lektor rieši rodinné problémy, to je tým, že
teoriu ovlada, ale sa toho komunizmu nevije dočkať v praxi.“
SPOMIENKA. Ich lektor vedeckého
komunizmu je mladý sympaťák, ktorý je až po uši zamestnávaný starosťami mladej
rodiny a tak pri ňom majú na prednáškach hody. Kvôli Maťkovi trpezlivo vyložil
celému ročníku princípy existancionalizmu, keď na to dotyčný narazil v nejakej
literárnej recenzii zo 60-tych rokov. A Pitkinov referát o praktickej
realizácii komunizmu s provokatívnymi citáciami z reformného ekonóma Otu Šika,
komentoval veľmi ľudovo a po svojom: „To sa vám to teoretizuje, Responský, to sa
vám to maľuje ideálna budúcnosť. Ale to, že ja neviem dostať deti do škôlky,
pričom obaja ako rodičia robíme, takže sa buď pri nich musíme striedať, alebo
si najať k nim pani, na to ste pri písaní referátu nemysleli! A to sme v
pokročilom štádiu reálneho socializmu a ja o tom ešte mám aj s nadšením
prednášať. To by sa tomu vášmu Šikovi tu iste nestalo. Disidentom tu teraz
divže nefúkajú do riti, pre ich deti sa iste miesto v škôlke nájde, len aby na
Západe zasa niekto nejačal...“ Taký je ťažký život lektora marxizmu-leninizmu!
Miesto v škôlke nezohnal, protekciu nemá a pani k deťom si nemôže dovoliť. Tak
pri nich sedí sám a Maťkov ročník má pokoj od marxistických teórií.
„ŽE VÁS VIDÍM, Daxa!! Viete o
tom, že nám už tretí deň blokujete termostat? Vy si to nastavíte na 37 stupňov
a nikomu nič nepoviete!“ Nie práve najpríjemnejšie privítanie od docenta, ktorý
má nahradiť šéfa Maťkovej diplomovky. Maťko sa pokúša urýchlene pretlačiť
hustnúcou atmosférou v labáku k termostatu a zachrániť situáciu. Lenže nie je
čo, pretože termostat je už samozrejme zase nastavený späť na 25 stupňov a
Maťkove misky vyložené na jeho stole. V podstate na vyhodenie, ďalší pokus v
kýbli. „Ani sušička nefunguje, necvičili ste s ňou náhodou?“
„Nie.“ Maťko sa
zvädnuto obzerá. Je to jasné, pani Churavá má dnes deň úprimnosti a úprimne sa
vyžalovala na všetky Daxove skutočné aj domnelé hriechy. Však sa hneď aj s
veľkým vzdychaním zdvíha a na hrubých nohách sa odsúva niekam do susedného
labáku. Asi aby sa na toľkú hrôzu nemusela dívať. „A keď už máme tú vzácnu
príležitosť, že sa vidíme... ukážte mi láskavo ako ste na tom s
diplomovkou...", docentov hlas s odchodom pani Churavej klesá do normálu
(nepatrí zrejme k tým, ktorí by s radosťou robili poriadky, ale sťažnosti pani
Churavej si nemôže dovoliť prehliadať),"...sám od seba neprídete...“ Toto
by mala byť tá veľká chvíľa, na ktorú predsa Maťko toľko čakal. Konečne je tu
záujem o jeho prácu, konečne šanca predviesť vlastné výsledky. Vedátorstvo na
slovenský spôsob je predsa tak osamelá činnosť! Lenže Maťko z tejto samoty nemá
naraz, čo vyniesť medzi ľudí. Ani len tomu jedinému, čo sa fakt zaujíma kam až
dospel. Nie je pripravený, nie je sústredený. Prehrabáva sa šuflíkmi, pričom
nenápadne likviduje zabudnutú vidličku z čias, keď ešte stíhal navštevovať
obedy v študentskej menze, oklepáva zo zošitov rozsypaný cukor, v náhlivosti
vyťahuje pomedzi stránky zastrčené výstrižky z novín a poznámky. Protokoly
obvykle píše v náhlivosti, čarbavo takže po čase má sám problémy vyznať sa v jednotlivých
poznámkach a údajoch. Týmito sutinami vlastnej hektickej nadpráce (kedy s
chuťou prebehol celé dlhé trate pokusov bez snahy rozmyslieť si, či beží aj
správnym smerom), teraz sprevádza zlomeným hlasom pozorne načúvajúceho docenta.
Docent mlčí, ale nie ako Dada. Docent mlčí a je to horšie ako vodopád výčitiek.
Nemá Maťkovi, čo povedať? Už ani s ním sa Maťko nemá na čom dohodnúť? Nakoniec
predsa len: „Nevidím tu nič upotrebiteľné. Toto je tabuľka? Vysoká kontrola, to
je celé zle. Máte dávkovú závislosť? Nie? Prečo? To je všetko, čo ste
vyhodnotili? Málo!“ Docent odchádza, ale medzi dverami ešte otočka. „Daxa, je
síce pravda, že na diplomovku stačí len predviesť, že ste schopný samostatnej
práce, ale takáto samostatná práca nikam nevedie. Je mi ľúto...“ Daxa pre seba
a pre náhle zavreté dvere vyfučí slovíčko „kretén“ a rýchlo dodáva, lebo dvere
sa opäť otvárajú „Ja kretén...“
Docent sa pomalým krokom
vracia. „Sadnite si.“ Maťko si sadá s pohľadom zabodnutým do zošitu. Fakt je tá
kontrola neuveriteľne vysoká, mohol si to všimnúť aj sám. Nemusel sa drieť s
toľkými ostatnými preparátmi. Zase raz ťahal veľkú káru nadarmo. Docent si
nesadá, pozerá von z okna. Potom pomaly oznamuje zakrpatenej breze naklonenej
do otvoreného okna. „Pozrite, skúsme to ešte... Nie ste na tom časovo tak zle,
niečo by sa snáď dalo urobiť. Ak máte ešte niečo dohodnotiť, kľudne to
dokončite. A začneme odznova, pripravte sa a zajtra o ôsmej začneme s pokusom.
Takže ráno, jasné?“ Maťko neodpovedá, prikyvuje. Docent už napoly na odchode,
zastaví sa zamyslene pri vedľajšom laboratórnom stole, berie veľkú pinzetu do
ruky a poklepkáva ňou nervózne o umakart. Priklepáva rýchlo, takmer
nezrozumiteľne sa sypúce vetičky, len pre nich dvoch. „Vo vede nikdy nie ste
sám. Vždy je tu ešte niekto, kto sa na ten váš pokus díva. Či už ja, alebo iný
kolega, alebo niekto vo svete, až to raz opublikujete. Aj tá laborantka sa
vlastne na vás pozerá, aj tú to svojím spôsobom... zaujíma, možno... Proste,
vždy je tu ešte niekto, na koho sa môžete obrátiť. Nehanbite sa nevedieť,
nehanbite sa pýtať...“, pohodí pinzetu, krátky studený bozk kovu s umakartom,
„...no tak, zajtra.“
VEČERNÉ LABORATÓRIUM, kde
svieti len jedna stolná lampa na čiarkami sa pomaly plniaci protokol, jeden mikroskop
ako zapálený kahan a chrčivo, až šušlavo intonuje malý tranzistorák, nie je
miestom pre nečakané prekvapenia. Aspoň Maťko tomu verí až kým ho v zamyslení,
uprostred malých drobných pohybov, neochromí čiasi ruka, ktorá sa mu položí na
plece. Maťko zreve, vyletí napoly zo stoličky, otočí sa a dopadne so zúfalým
zavytím. K jeho povestnej ľakavosti je tu navyše aj reálna príčina. Stojí pred
ním skutočné strašidlo na dôchodku v polovojenskej košeli, železničiarskej
čapici, svieti si do vráskavej tváre a hovorí mu piskľavým hlasom. „Čo sa
ľakáte, však to som ja, nový vrátnik... záverečná, mladý pán... už bude
desať...“ Maťko sa tíško zosype na stoličke, ale hneď sa pokúsi vzchopiť. „Čo
sme vo vinárni? Však ja som tu kvôli robote!!“ Lenže Maťko už dávno nerozprával
so žiadnym vrátnikom a nechápe, že hovorí s automatom. A ten má na všetky
otázky len jednu odpoveď. „Ja za to nemôžem. Ja som si to nevymyslel. Darmo sa
jedujete, po desiatej tu nemá nikto, čo robiť... Také je nariadenie.“ „Čo je to
za nezmysel, ešte včera som tu mohol robiť aj do rána a nikomu to nevadilo!“ „To
je možné, ale teraz som tu ja... A ja musím Bezpečnosti nahlásiť, keby sa pýtali,
viete, že prečo ste tu...“ „Ja vám to hneď poviem – pre robotu!“ Na relatívne
dobre platený automat nemá šancu žiadna argumentácia. „Nerozčuľujte sa, mladý
muž, my dvaja to nevyriešime... Choďte pekne domov, vyspite sa a zajtra môžete
zase robiť...“ Maťko sa už porazenecky balí, ale aj tak mu to nedá, aby sa len
tak nechal vyštvať pánom Nezmyslom od zmysluplnej práce. „Teda vy ste tak múdry
jak rádio... Vás by som si chcel doma púšťať namiesto správ o počasí...“ Vrátnik
sa zasekne uprostred kontroly kľučiek od okien, tesne pred objavením variča.
Pre zmenu teraz svieti Maťkovi do tváre a od rozčúlenia sa celý rozhrká. „Neurážajte,
ano, neurážajte... A máte mi ešte vrátiť kľúč od budovy!“
Maťko zabuchne šuflík a vypne
mikroskop. Už toho má tiež dosť. Kašlať na celý tento blbý svet, ktorého sa
kedysi dávno čosi opýtal a on sa mu odmeňuje láskavým zrútením na hlavu. A niet
už úniku ani v doteraz tak spoľahlivom azyle drobnej vedátorskej práce. Keď už
dnes stratil šancu na zmysluplné vydýchnutie, má sa vzdať aj kľúča k nej? „To
je môj kľúč.“ „To je katedrálny.“ „Ja som ho osobne vyfasoval, na meno!“ „Mne
ho máte vrátiť!“ „Ani náhodou.“ „Tak ja zavolám Bezpečnosť.“ Maťko sa obracia
medzi dverami, už je to naňho fakt moc. „Počúvajte, čo vy ste úplné mešuge, čo
vám v detstve premietali o samých špiónoch?! Ja tu niečo robím, na rozdiel od
vás!!“ „Ja vás nepustím!!“ To už Maťko pre zmenu z labáku priam uteká
zrýchleným krokom, ktorému stačí len vrátnikov prerývavý dych. Živý automat
hrkoce namáhavo po schodoch a na zákrute ešte stihne chňapnúť Maťkov rukáv.
Maťko sa vytrhne z trápneho naťahovania, vybehne z budovy a zabuchne dvere. Po
ich sklenenej výplni zahabká svetlo baterky a vystrčí sa rozčúlená prepeličia
hlavička vrátnika. „Toto zajtra nahlásim... Povedzte mi meno!!!“ „Zalez do
búdy.“ „Vy ma nebudete urážať! Ja mám dve také univerzity ako vy!“ „A pozrite
sa kam ste to dotiahli.“ Vrátnik zabuchne dvere a zamkne. Maťko je náhle sám s
otázkou „čo teraz“. Aj hnev ho už prešiel, nahradil ho pocit márnosti. V tejto
spoločnosti sa zo starých ľudí robia živé prekážky iným, lacné strojčeky na
sústavné špiclovanie, dozor, buzeráciu. Vyžmýkanie dôchodcov v tak prostej
úlohe bachárov tých ostatných, tých ešte živých. A Maťko to tak nenávidí! Bude
aj on vrátnikom? Bude aj on posedávať ako terajší dôchodcovia po bufetoch a
oznamovať si tú najdôležitejšiu zo svetových správ – najlacnejšie jedlo, čo sa
dnes podáva? Bude aj on vystávať fronty na Večerník za iných, aby si malou
službičkou zaistil kontakt so svetom ešte živých? Lebo aj uprostred tejto
funebrácky čiernej noci sa žije. Neďaleko, na kopci nad okolitými rodinnými
vilkami, svetielkuje útes, o ktorý sa rozbíjajú stále nové vlny smiechu, kriku,
hudby, dievčenského výskania vybuchujúceho akoby sekundu pred radostne
očakávaným znásilnením. Na kopci, medzi Maťkom a oblohou, je vysokoškolský
internát. A internát ani dnes nespí.
„KONEČNE si sa dovalil!“
„Čaute.“ „Ahoj, Daxa!“ „Čau.“ „Héj, čau Maťko!“ „Zdravím ťa, Pitkin!“ „Ako si
došiel?“ Posledná otázka uprostred okázalého večierkového zvítania je logická.
Nie každý sa dokáže prepašovať na dievčenskú polovicu internátu. „Preliezol som
cez balkón nejakých kočiek.“ „Mal si ich zobrať so sebou!“ „Slabota...“ Na
exponované miesta, kadiaľ sa dá preliezť do intráku, bývajú tradične
ubytovávané prváčky, ktoré na zaklopanie ochotne otvárajú balkónové dvere, aby
hneď na to jačali polonahé pod na rýchlo schmatnutou dekou, lebo do tmy sa
vyvalí akurát vždy ktosi iný, než koho čakali. Ale tu na desiatom poschodí sú
už všetci očakávaní na mieste. Maťko sa roztápa v teple a pohode už naplno
roztočenej slávnosti mladých tiel. Pácha sa pravidelný ročníkový večierok, to
magické podujatie oznamujúce koniec jednej etapy, tej zvláštnej ľahkosti žitia,
na ktorú sa pri náhodných výročných stretávkach bude už len suchoprsto, falošne
a nahlas spomínať. Ale teraz a tu sa pije a tancuje pre jediný, nikdy nahlas
nevyslovený cieľ. Dospievajú k nemu len niekoľkí, ukrývajúci sa potom v pároch
pred ostatnými pomalšie dospievajúcimi. A pritom sa klábosí, reční, háda, tíško
niečo strašne vážne rozoberá. Alebo mlčí ako hen kolega Rišo, ktorý je stoickou
rekvizitou všetkých ročníkových večierkov. S nikým sa nebaví a pritom akoby bol
stále zatiahnutý do veľkej debaty každého s každým. „Ozaj, zabudol som víno.“ „Vyser
sa na to, sleduj tú batériu.“ Áno, zásoby sú bohaté a ako vždy ležia fľaše v
plytkej vaničke napolo pustenej sprchy so studenou vodou. Zopár ich trčí ešte
aj z doplna napusteného umývadla. „Daj si a poď ďalej.“
Ročníkové večierky sa konajú
len raz, dva krát do roka. Je jasné, že internátnici sa stretávali častejšie,
ale tiež v menších skupinkách. A asi nie s tak dravými výsledkami k akým
obvykle dospejú tieto výročné stretnutia každého s každým. Celý tridsaťčlenný,
biologický miniročník sa po rozdelení na špecializácie, v kompletnej zostave
schádza už len na povinných brigádach a cvičebných kurzoch. A tam vlastne aj
začal vnútroročníkový šport, ktorému Maťko hovorí „cvaknúť si permanentku“.
Začal vlastne otázkou jedného asistenta na zemiakovej brigáde, ktorý bol
zvedavý, čo hovoria chalani na spolužiačky. „Slabota,“ ozval sa vždy snaživý
bulo Tóno, „ked sem došeu z gymnázia, tak sa mi zdáuo, že tam byuo dobre a že
tu bude ešče lepší. Že tu budú enem tí najlepši... a aj ňejaké tý oné, muadé
fifleny... ale kukám a vidzím, že ňigde ňic...“ „Vydržte, počkajte,“ usmieval sa
veľavravne asistent, „po treťom ročníku uvidíte. Dievčatá si uvedomia, že škola
končí a po nej čaká len manželstvo, detičky, skrátka rodina. Potom už nebude
šanca, ani čas na veselý život a odvážne pokusy na vlastnom tele. Až na to
prídu, uvidíte ako sa zmenia.“ Chalanom nezostávalo nič iné, než čakať a zatiaľ
loviť medzi kočkami, ktoré na žiadne zmúdrenie nečakali.
Maťko nebol na intráku nikdy
tak zavedený, že by mal čas nazháňať dosť kontaktov s dievčatami, z čoho by
podľa teórie veľkých čísiel vždy raz za čas nejaká polnočná radosť mohla vzísť.
A tak úprimne privítal, keď sa presne podľa asistentovej predpovede v treťom
ročníku ľady začali topiť a na obligátej povinnej brigáde v cukrovare došlo k
masovému kríženiu spolužiakov a spolužiačiek. Odrazu aj najsuchopárnejšie
príslušníčky ženskej polovice biologického ročníka začali prejavovať zvýšený
záujem o vlastné telo a v zhode s módou nasadili do boja za väčšiu radosť v
národe vypasované tričká bez podprsenky. A pod tričkami sa odrazu našlo dosť
miesta aj pre jednu chalanskú ruku. Maťko si tak v prítmí improvizovaného
intim-osvetlenia posledného z večierkov brigády v cukrovare, sediac na posteli
a doťahujúc každou rukou iný prsník z oboch strán pritúlených dievčat,
uvedomil, že teraz nastáva tá chvíľa, na ktorú toľko čakal. Konečne sa netreba
útrpne domáhať túžob najprirodzenejších, keďže prichádzajú samé a hneď (bez
planých prísľubov, že sa to už určite zajtra stane a bez zmluvy, ktorá
popozajtra k čomusi zaväzuje). Dovtedy všetkým premúdrelým výkladom hluché
ženské ušká naraz počujú, aj keď nehovoríš. To je ten zázrak, keď už nemusíš
dotyčnej celý večer takzvane tlačiť kaleráby do hlavy (v preklade "Říkej
mi ty sladký nesmysly"), len kvôli tomu, aby si odišiel s tupou bolesťou v
krížoch a nejasným pocitom, že tu došlo k nedorozumeniu. Keď v ten večer
nakoniec dočiahol do oboch výstrihov a na krátku chvíľu vylúpol spod tričiek
dve navzájom si nekonkurujúce ňadrá, bola to chvíľa, kedy sa neuveriteľné stáva
skutočnosťou. Zakrátko zistil (čo sa v skratkách porno-fotiek nedalo vytušiť),
že nie je harmonikár a tak nedokáže ani len to, že by jednou rukou držal rytmus
a druhou preludoval. Tento drobný technický problém ho zavrátil od
neuveriteľného k praktickému. Výsledný pocit bol oslobodzujúci - toto
načahovanie sa po plnej miske so smiechom sa vztyčujúcich bradaviek je
najnormálnejšou z prirodzených vecí. Nenormálny naopak bol ten vykastrovaný
čas, kedy dospievajúci samci a samice prechádzali okolo seba s okázalou
nevšímavosťou. Konečne sa biológia v ich ročníku začala presadzovať aj v praxi.
„Zdravím ťa, neprisadneš?“ „Ale iste, Evi. Ako sa máš?“ „Nuda...
Eva je posledne cvaknutou
permanentkou a Maťko si v rýchlosti nevie spomenúť, k čomu všetkému sa
zaviazal. Eva mu nepomáha, len sa mlčky usmieva do poloprázdneho pohára.
Navoňaná, pozorne naľahko nahodená, tak neuveriteľne silná vo svojom čakaní.
Maťko sa na ňu díva a sám cíti, že na tento žiarivý večer proste nemá.
Nedostáva sa mu síl rozprávať s Evou o čomkoľvek, ale hlavne o škole, pozorne
dolievať, nahadzovať vtip za vtipom, aby sa tak krásne rozdýchala vďačným
smiechom, a popri tom pomaličky, využívajúc prítmie, budovať na jej tele jeden
postupový tábor za druhým, až kým by spolu nedosiahli vrchol v niektorej z
internátnych izieb (ktorú by popri tom mal ešte akože nenápadko zaistiť). Alebo
na jednom z kresiel tmavej študovne ako posledne. Maťko sa díva na Evu a
uvedomuje si, že by to dnes bolo pomalé a útrpné. Nevládze nielen dobýjať
dobyté, ale ani len hovoriť. Eva si s nudou bude musieť poradiť sama.
„To prejde, Evi, vypi si...
Mrknem sa tu ešte po ľuďoch. Hneď prídem!“ Maťko to nešepká, ale kričí. Vo
vedľajšej miestnosti, kde nejaký snaživec namontoval takmer štadiónovú
aparatúru, práve vybuchli decibely a všetko sa to valí do poskromne sa
pomotkávajúcich tančiacich párov. Vedľajšia izba je osvetlená holým, surovým
svetlom. Do toho kanonádový rytmus známej melódie, takže tancujúci to majú
naozaj ťažké dopracovať sa aspoň k náznaku, v osvetovej literatúre doporučovanému,
„zvykania si tiel“. Tancujú vlastne každý sám, mlátia sa s dravým prúdom hudby,
ktorá len málokoho z nich strháva k súhre rúk a nôh, na ktorú by sa dalo s
potešením pozerať. Maťko sa pretlačí pomedzi nich, v jednej ruke chráni pohár s
vínom, druhou len tak mimochodom plesne povedomý zadoček, za čo vyfasuje
namiesto televíznej facky, potešený úsmev. Zahuláka čosi na kohosi, ten mu tiež
čosi odhuláka späť, ale ani spojený štáb všetkých tajných služieb sveta by o
tomto rozhovore (rovnako ako aktéri) nemohol vydať zmysluplnú správu. Veď o
zmysel tu tento večer nejde, ide o zmysly. A na tie sa útočí všetkými
dostupnými prostriedkami. Maťko vyjde na balkón, ale nemá šancu v kľude postáť.
Hneď sa za ním vovalí známy spolužiacky pár, povedia „čau“ a so smiechom začnú
hltať pohotovo zapálené cigarety. O chvíľu aj jeden druhého. Cesta späť je už
medzičasom pohotovo zabarikádovaná vždy veselým spolužiakom s prezývkou Pitkin,
ktorý sa dneska spoločensky obetoval a ako prvý odpadol rovno na prahu
balkónových dverí. Teraz už slastne chrápe. Maťko prejde teda spojeným balkónom
doprava, na úroveň susednej izby, kde sedí Eva a zopár ďalších, hlavne
klebetných kočiek, ktoré ešte nikto nezatiahol do vlnobitia tiel vo vedľajšej
disco-izbe. Táto spoločnosť je práve v prudkej hádke, lebo niekto z domácich
intrákových chalanov zohnal porno-diáky a Tóno ich teraz premieta za okázalo
znechucujúcich poznámok prítomných dám. Len, čo Maťko vstúpi, už je zaťahovaný
do debaty, ale rýchlo si sadá na posteľ pri balkónových dverách a hádku necháva
na iných. Eva ešte stále sedí sama pri protiľahlých dverách. V prítmí nie je
isté, či sa pozerá na Maťka, ale ten má pocit, že áno. Mal by vstať a ísť k
nej. Mal by sa vzchopiť a začať chŕliť svoje osvedčené čísla Vulkána
Vulkánoviča. Mal by byť šarmantný, dravý, pažravý a chtivý. A mal by to hlavne
všetko na Evu v kocke vybaliť, aby mohla ponúknuť jedno veľké "íha",
ktoré ju prekotí na lopatky. Lenže Maťko si v tejto chvíli nie je istý ani
sebou, nie to ešte vlastnou dedukciou Eviných túžob. Díva sa na ňu cez celú
izbu a cez všetok ten hluk a krik a cíti ochromujúcu únavu. Ako keby tu nebol,
akoby bol zaliaty do sklenenej banky, v ktorej ešte donedávna prežíval tak
spokojne s Dadou. A odrazu je sám. Možnosti vnútri sklenenej banky sú nulové,
miesto Dady je tu prázdno jemne špricnuté smútkom, ale o to vytrvalejšie sýtené
vyčerpaním síl aj možností. Ten pocit sa volá aj márnosť. Východy zo sklenej
banky sú dávno nepoužívané a zatavené. Aj k Eve je odrazu cez celú izbu
priďaleko. „Opri sa.“
Maťko sa prekvapene spamätáva.
Už hodnú chvíľu sedí na rohu postele vedľa dvoch švitoriacich spolužiačok, z
ktorých tá bližšia, Viera, sa k nemu v prítmí obracia a jemne mu položí ruku na
chrbát. Maťko je užasnutý, Maťko sa poddáva, Maťko nemôže odolať. Táto predsa
ani nechce, aby zaháňal jej nudu, ani aby ju dobýjal, ani aby jej vysvetľoval
prečo je otcom, keď to sám nevie. Ani prečo je čosi tak a nie naopak. Ona ani
nehovorí. S ním. Už zase švitorí s kýmsi, kto sa pristavil. Ale ruku na Maťkovi
necháva zľahka položenú. A Maťko sa pod jej váhou pomaly zosúva na Vierine
kolená. Pohár s vínom zasunie pod posteľ k Vieriným nohám, na chvíľu akože
provokatívne zavrtí hlavou na Vierinom lone, ale tá nereaguje a tak Maťko
konečne robí to, po čom volá celé jeho telo a polovica ešte neumlátenej mysle.
Jednoducho spočinie. Hovorí si v duchu, že len na chvíľu. A o chvíľu už
nehovorí nič, ani len v duchu. Uprostred kriku, smiechu, decibelov, revu a
hudby spí.
NEJDE o nevinný výlet, Maťko sa
prepadáva vyčerpaním až na dno vedomia. Až po tie štyri kontrolné žiarovky v
mozgu, odborne zvané štvorhrbolie, ktoré podľa tvrdenia docenta anatómie
ostávajú stále v pohotovosti. Maťko náhodou kdesi vylovil informáciu, že
tepelné elektrárne tiež nikdy nesmú byť vypnuté úplne, pretože ich opätovné
spustenie by trvalo celé dni. Ak odpočívajú pri stálom, hoci minimálnom, behu,
sú schopné prebudiť sa k činnosti behom hodín. Bolo obdobie, na začiatku
vysokej školy, kedy sa Maťko bál zaspávať. Bál sa, že ktorási z kontroliek v
mozgu zlyhá. A on sa nedokáže zobudiť. Presnejšie, Maťko zažíval v spánku
hrozné chvíle, kedy sa chcel, ale nedokázal zobudiť.
Prvý ročník bol sám o sebe zaberák. Rozvrh bol nadupaný po celý týždeň.
V niektoré dni od skorých ranných hodín, až do večera. Bola to asi skúška
študentskej odolnosti a oni ju podstupovali naplno, lebo sa ešte báli nechodiť
na prednášky, báli sa nepísať si poznámky, báli sa neprísť včas a odísť
predčasne. A tak obvykle okolo druhej-tretej hodiny po obede niektorí v
laviciach zaspávali. Maťko mal o sebe spočiatku aj pochybnosti. Myslel si, že
na to asi nemá, keď je taký slabý, že nedokáže počúvať celý týždeň prednášky od
rána do večera. Ibaže len, čo si trochu zvykol, pustil sa do hrania vo vysokoškolskom
divadielku, prvých pokusov v labáku a prvých pokusov o články v novinách.
Dostal sa do nekonečného behu a výsledok sa zakrátko dostavil. Domov prichádzal
uštvaný. S plánom, čo všetko ešte musí urobiť. Ale len, čo si sadol, telo už si
velilo samo. Maťko sa tíško zosunul a zaspával v stave bezvedomia. Neschopný
spánok odvrátiť, neschopný aspoň vstať, vyzliecť sa a ľahnúť si, prepadávajúci
sa do samoväzby vlastného tela. Lebo nebolo ťažké takto zaspať, ťažké bolo sa
zobudiť. Maťkovi po čase akoby sa v spánku vrátilo vedomie. Počul zreteľne
zvonenie telefónu, ale nedokázal sa zobudiť a ísť k nemu. Cítil jasne dotyk
vankúša na svojej tvári, mal pocit že zreteľne vníma, čo sa okolo neho deje,
ale nebol na to schopný reagovať. Bol v pasci.
Maťkov otec, v dobe keď si ešte
mali čo povedať, jediný krát spomenul čosi podobné. V povestnom 69-tom roku ho
štvali a nakoniec uštvali tí, ktorí sa mlčaním dostali do vždy víťazného
„zdravého jadra“. Keď otca vyrazili zo strany, vyhradili mu stolík v kúte
veľkej pracovne a slabú šancu prežívať v zabudnutí. Vtedy sa jedno ráno zobudil
a zistil, že nevie vstať. Ležal meravo na posteli a ani nedokázal zavolať na
ostatných z rodiny, ktorí už boli naštartovaní do obvyklého behu novým dňom.
Vtedy si stále opakoval jedinú myšlienku – musí pohnúť čímkoľvek, malíčkom,
alebo viečkom, musí odkiaľsi začať! O dlhé roky neskôr jeho syn Maťko vo sne
skúšal pohnúť čímkoľvek, aspoň malíčkom, viečkom, aby sa vrátil medzi živých.
Chcel kričať, revať, ale nemohol a tiež nesmel. Břetislav Kafka, známy český
experimentátor s hypnózou a nevedomím, vraj opísal niekoľko svojich neúspechov
prebudiť ľahko a rýchlo tých, ktorých priviedol do hypnotického spánku. Preto
si Maťko preventívne nariadil – nestratiť hlavu, nezošalieť, nezblázniť sa,
zachovať kľud. Hoci paralyzovaný vo vlastnom tele, skúšal znovu a pomaličky
nájsť s ním súznejúci signál. Ten istý pocit zažijete kedykoľvek pri počítači,
keď urobíte chybu a prepadnete panike. Počítač funguje, hučí, obrazovka bliká,
ale márne mlátite do klávesnice. Program nenaskočí, hoci poznáte šesť jeho
volacích písmien, ale zabudli ste, že po treťom má byť medzera. A tak Maťko
vyťukával vo svojom vedomí jeden volací signál za druhým. Bolo to zúfalé.
Zreteľne cítil ako sa mu podarilo pohnúť hlavou, počul ako šúcha tvárou o
vankúš – a nič. Ešte keď bol u rodičov doma, stalo sa, že vo chvíli takéhoto
bezvedomého spánku prišiel kamarát od susedov. Maťko ležal v obývačke na gauči,
oblečený, tak ako ho spánok zastihol. Počul, že ho budia, cítil blízkosť
priateľa, ktorý si sadol vedľa do kresla. Na moment sa Maťkovi podarilo
precitnúť ako keď sa topiaci vynorí z vĺn, ale hneď ho zaliala ďalšia vlna
malátnosti. Priateľ chvíľu žartoval, chvíľu čakal, nakoniec musel odísť. Maťko
sa prebral až neskoro večer. Nikdy o tom nikomu nehovoril. Len Dade. A s tou,
zdá sa, práve dnes volací signál stratil.
PRECITNUTIE je hrozné – topí sa
v žeravej láve, horí akýmsi čudným studeným plameňom. Vyskočí, či pokúsi sa
vyskočiť. Ešte stále totiž leží s hlavou na Vierinom lone, ešte stále beží
veľká zábava. Viera ho zachytí a rýchlo mu stiera z ruky horúci vosk, ktorý
kape z dohasínajúcej sviečky ovísajúcej z poličky nad nimi. Je to len moment,
prebitý veľkým krikom a smiechom ostatných, a už sú obaja v kúpeľni. Viera mu
zvlieka voskom poliatu košeľu a prepiera ju v umývadle, z ktorého už zmizli
vypité fľaše. Ako sa z toho všetkého ešte poriadne neprebral, ako ešte napoly
horí, uvedomuje si, že pozerá na to ako Viera perie. Nepozerá však na jej ruky,
ale na jej prsia, ktoré sa energicky mechria pod vyzývavo polopriesvitnou
blúzkou s veľkým výstrihom. Pomaly, ospalo pristúpi k predklonenej Viere a na
isto, majetnícky ju lapne za prsia, za tie sýte plné cecule, ktoré sa aj v jeho
rukách ešte živo mecú. „Maťko, ne... dnes nemôžem. Mám krámy.“
Maťko nepočúva. Viera sa
neotáča, ďalej čistí košeľu, ale už pomalšie. Maťko podvedomo zatvára oči a na
slepo, po pamäti, mapuje na Vierinom tele jednu prijímacou stanicu mileneckých
signálov za druhou. Už jej navreli vzrušením vztýčené bradavky. Prstík
prieskumník vedený nenechavou dlaňou prenikol poza tesný textil Vieriných
nohavíc, dočahuje čipku na nohavičkách a ako vyplašených slepúch hľadá útočisko
vo zvlhnutej priehlbine medzi Vierinými, chápavo na široko rozkročenými
stehnami. Viera konečne odkladá nedopratú košeľu, zabúda vypnúť vodu, utiera si
ruky do ručníka a obracia sa k Maťkovi, ktorý si s úsmevom, akoby vyplaveným
ešte z polospánku, sťahuje zips na nohaviciach. Viera si kľaká, opatrne
vyťahuje neohrabane zdrevenelého vtáka a vsáva ho do úst. Rýchlo, hltavo, tak
hltavo a hlboko, že ju na chvíľu napne na vracanie. Odtiahne hlavu, ale stráca
rovnováhu, pomaly, na etapy padá na studené mokré dlaždičky a rovnako pomaly,
na malé etapy strháva na seba Maťka. Potom je už všetko jedno, zmätené
dokladanie tiel do tela jedného, horúčkovité hľadanie Vierinho vlhkého stredu,
do ktorého by sa Maťko mohol konečne zapichnúť a naveky točiť v zrýchľujúcich
sa obrátkach. Koniec rýchlejší, než myšlienka na prvé víťazoslávne kolo.
Dokonávanie na Viere s pohľadom zabudnutým medzi prázdnymi fľašami, zvyškom
pijanskej batérie na dne sprchy. Rozpačité obliekanie, zahladzovanie stôp po
krátkom zasnúbení krve a semena, mlčanlivý odchod z kúpeľne. Maťko prvý. Ale
keďže od pása polonahý, Viere už neujde. Tá si vysedí bez slova to miesto vedľa
neho, až kým zábava neopadne, časť veselých i smutných sa roztráca, opití sú už
zase raz v pravej chvíli zachraňovaní a zvyšok si líha na všetky dostupné
postele a po zemi naukladané matrace. Únavou náhle stíchnutá spoločnosť mlčky
rešpektuje, že Maťko s Vierou líhajú pod jednu deku. Izba tmavne sfúknutím
sviečok, priplesnutím dverí z chodby, polohlasmi zaspávajúcich. Aj Viera
zaspáva hladko, so spokojnosťou nasýteného dieťaťa. Leží napoly na Maťkovi,
ktorý jediný nemôže zaspať... Jediný? Asi nie... Oproti, cez uličku medzi
posteľami, sa prehadzuje strapatá hlava. Maťko sa opatrne otáča a pozrie rovno
do prižmúrených očí Evy. V tme nedokáže odhadnúť, či sa Eva naozaj naňho díva,
ale počuje ju krátko, netrpezlivo, prerývavo dýchať. Či skôr vzdychať, tá
namrzenosť výdychu mu reže uši. Díva sa tak na Evu celé jedno vyvzdychané
údolie času a keď už je Eva na samom vrchu tej nekonečnej doby, dôjde jej dych,
nahlas vzdychne a obráti sa k nemu chrbtom. Maťko sa strhne, lebo Viera sa tiež
pohla. Pomaly, pomaličky sa z neho odvaľuje jej ruka, mäsitý prsník, skĺzava
noha a Viera pootočená s otvorenými ústami odchádza v sne kamsi preč od
chvíľkového milenca Maťka a berie si so sebou aj deku. Maťko ostáva stŕpnutý, v
trenírkach takmer nahý, na chvíľu sám po zrážke mnohých plánov. Nakoniec sa
pomaly, po tichu posadí, vzdychne ako Eva, jemne sa nakloní a položí jej ruku
na plece. „Poď von.“ Eva sa okamžite otáča a díva sa, ležiac na chrbte na neho
ako keby prišiel z inej planéty a nebolo mu rozumieť. Pomaly, tou rozkokošnou
stredoslovenskou zmäkčenou výslovnosťou sa pýta mimozemšťana: „Čô je?“ „Poď
von, musím ti niečo povedať.“
Dosť bolo slov, Maťko už
vychádza z izby a Eva mlčky za ním. Mlčky otvorí Maťko dvere na kúpeľni a ona
do nej bez zažnutia vojde. Maťko ju nasleduje, jednou rukou zatvárajúc za sebou
dvere, druhou tápajúc vo výške Eviných pŕs. Evine cecíky sú menšie, Maťko dobre
vie, že ľavé je kúsok nižšie a že to vôbec nie sú tie krásne, plné, nadupané, k
sebe pritúlené Vierine cecane. Evine prsia sú zato neobyčajne pevné, tuhé ako
gumový zvon na prečisťovanie drezu. Výbojne vztýčené, hebké, do ruky. Sú to
černošské prsia, aspoň Maťko má pocit, že také videl v nejakej učebnici antropológie
(alebo to bol cestopis?). Na základni malých pŕs sú veľmi široké a akoby
napuchnuté dvorce bez obvyklých hrotov bradaviek. Ako dvojstupňové babylónske
pyramídy, na tých malých prsiach akoby boli nastavené ešte menšie. Maťkovi
nejde do hlavy ako prišla stredoslovensky odrastená Eva k typicky černošským
prsiam, ale vie, že ho podržia rovnako dobre, keď sa ešte stále mlčky začne do
nej prepadávať. Opäť ten kolotoč, ktorému treba nasadiť napätím stvrdnutú os.
Ale teraz už pomalšie, pomalšie, a dokola až kým sa Eva neocitne chrbtom k
Maťkovi, aby náhle spuchla medzi nohami, aby sa celá napla a v tvrdých úderoch
bola bitá najnežnejším z kyjov. Trvá to dlho, nekonečne dlho, lebo čas tu
odtikáva hlasné priplesnutie Maťkových stehien o Evin očakávaním ztuhnutý zadok.
A medzi tým pomrnkávanie, popoťahovanie, plačlivé Evino vyrážanie dychu cez
zaťaté zuby. Je to dlhé, dlhé, únavné. Maťkovi sa podlamujú kolená, ale skôr,
než by sám odpadol, odpadáva konečne rotor tohoto kolotoča. Ešte vychŕli trošku
oleja os náhle vylomená z mliečne teplého ložiska a zanecháva stopy na Evinej
pokožke, na nohavičkách nájdených v tichosti kdesi pri nohách. Neodvratne už
opäť mlčanliví, hoci za celý čas neprehovorili, rozchádzajú sa bez rozlúčky.
Maťko bolestivo močí do umývadla, kým Eva ticho zmizne. V izbe ju nájde
zamuchlanú pod dekou a otočenú chrbtom, akoby tak už celé hodiny spala. Maťko
previnilo habká rukou po svojom vyležanom mieste, ale rozťahuje sa tam Viera.
Keď ju pomaly, opatrne, nekonečne nešikovne odtláča, Viera sa napoly prebúdza a
s ňou aj jej túžba pritúliť, pritisnúť, prisať, nakojiť Maťka raz a navždy z
cecnatých bradaviek, aby už nikdy nezatúžil okoštovať iné. Lenže je to všetko v
polospánku, je to nedokončený pohyb, po ktorom jej veľké stehno opäť zavaľuje
Maťkove nohy a ruka mu pritláča cecok k hrudi. Maťko hladí previnilo Vierine
čokoľvek, čo dosiahne voľnou, ľavou rukou a zdá sa, že toto zahladzovanie stôp
ukončí šepoty a výkriky nad nocou po tomto večierku. V spokojnom tichu
oddychujú mnohohlasy, len Maťko už asi nikdy nezaspí.