Akosi mi dosiaľ nedochádzalo, že bezdomovec nie je človek bez prístrešia a ani bez domu – ale je to človek – bez domova. Zrazu mi pripadá všeličo jasnejšie.

Bezdomovec, človek, ktorý stratil sociálne kontakty, väzby. Nikam teraz nepatrí, nepatrí už do komunity „domovcov“. Je teda iracionálne dodržiavať pravidlá komunity, do ktorej nepatrí. Alebo sa mýlim? I keď je tu samozrejme rozdiel, predsa: Či sa my držíme pravidiel skupiny šimpanzov? Alebo, skúste ma presvedčiť, že dodržiavate vnútorné pravidlá židovského kibucu, alebo tie, ktoré platia medzi Eskimákmi, či v niektorom z afrických kmeňov...

A tak sa čochvíľa môže trpiaci človek bez domova javiť ako asociál. Môžeme sa hnevať, môžeme ním opovrhovať, pritom on koná celkom rozumne. Ak si potrebuje uspokojiť základné životné potreby, kľudne si aj ukradne...

Že my by sme na jeho konali mieste – inak? Aký by sme mali motív? Čo by bolo tak silné, že by sme nechali „plávať“ vlastný život a starali by sme sa o oveľa menej naliehavé potreby skupiny, do ktorej nepatríme, a ktorá sa od nás i dištancuje?

No áno, ale sám si je na vine, že sa tým bezdomovcom stal, oprávnene je vylúčený! počujem odpoveď. Môžeme o tom diskutovať, poznám množstvo argumentov o tom, že na každého môže prísť i nezaslúžene podobné trápenie. Predsa však, zdá sa mi strácaním času niekoho takto obviniť.

Skôr sa mi zdá, že priľahké je nehľadieť v (zavinených či nezavinených) ťažkostiach na trápenie iných, obviniť ich a sťažovať sa len na nich – a nesieme dôsledky... a tiež, zdá sa mi, že i pre nás najvýhodnejšou cestou je pomoc. A ešte predtým prevencia!

Nedovoliť, aby sa ľudia v životných krízach ocitli bez pomoci komunity, do ktorej patria.