Spisovateľka Nora Baráthová ( nar. 7. 6. 1944 ) v Kežmarku v rodine inžiniera, po maturite na Jedenásť ročnej strednej škole v Kežmarku absolvovala  štúdium na Univerzite P. J. Šafárika v Prešove (odbor slovenský jazyk – história). Od roku 1965 pracuje ako historička v Mestskom múzeu v rodnom Kežmarku. Publikuje samostatné prozaické diela, ale aj príspevky do odborných časopisov a publikácií (Kežmarok 1969, Literárny Kežmarok a i./ Vo svojich prózach zobrazuje najmä historické udalosti týkajúce sa Kežmarku a okolia, ale nevyhýba sa ani súčasným témam, literatúre pre deti a mládež.

„Upísala sa histórii, učarovalo jej rodné mesto. Hrad jej, ako každému Kežmarčanovi učaroval už dávno, vždy na ňom nachádzala niečo nové, lákavejšie, tajuplnejšie. Práve tak to bolo aj s históriou celého mesta. Škoda by bolo nechať si tieto zaujímavosti len pre seba, preto ich dáva na papier. Ako historik i ako prozaik. Chce odhaľovať minulosť pre dnešné generácie, aby sa z nej mohli ľudia poučiť, aby mohli byť hrdí na prácu tých, čo žili v Kežmarku pred desaťročiami i stáročiami. Zaujíma ju život človeka v 16. – 18. storočí, jeho zvyky, obyčaje, súkromný život.“ ( Rakovský, T. – Winczer, P.: Z čistého prameňa, almanach podtatranských literátov a výtvarníkov, Okresné osvetové stredisko Poprad 1980) V jej próze ožívajú udalosti celého regiónu, ktoré však mali dosah až na celú Európu. Zaoberala sa prostým malým človekom, jeho duchovnou obrodou a dozrievaním vo veľkých dejinných udalostiach. Snažila sa zachytiť komplex historických ideí slovenského obrodenia. Cez tieto idey konfrontovala zapojenie udalostí v kráľovskom meste do európskych politických pohybov. Historické námety jej poskytli možnosť vyjadriť svoje myšlienky, postoje, ale aj lásku k rodnému mestu. Spracúva mocenské, náboženské i národnostné spory, ktoré sa prejavujú v plnej sile. Sčasti ich však zahaľuje rúško civilizovanosti. Píše síce historické knihy, ale sústreďuje sa skôr na vnútro človeka. V jej knihách môžu čitatelia nájsť všetko, čo ich obklopuje v bežnom živote. Či už je to prvá láska, rodičovská a súrodenecká láska. Významným historickým postavám ako sú knieža Rákóczi, grófka Sieniawska, generál Bercsényi, ruský cár Peter a iní prisudzuje bežné ľudské vlastnosti. Zobrazuje ich ako ľudí s chybami, ale aj kladmi. Veď aj tí, ktorí žili v minulých storočiach mali také isté starosti ako my. Celý príbeh je síce rámcovaný históriou, ale dôležitejšie sú ľudské príbehy. Cez ne chce aj dnešným čitateľom priblížiť svet pre nich tak vzdialený a mnohokrát nezaujímavý a nedostupný. Každý z nich si môže vybrať postavu, ktorá mu bude najbližšia, či už správaním, zmýšľaním alebo životnými osudmi. Veď mali skoro také isté problémy s láskou a so vzťahmi ako my. Ľúbia sa, nenávidia, bojujú za svoje presvedčenie. Museli bojovať za svoju vieru. Nás sa to síce v dnešnej dobe priamo netýka, ale ak by nebolo odvážnych ľudí, ktorí s odvahou bojovali za svoju vieru, boli by sme si ju museli vydobýjať sami. Cez pútavé príbehy ľudí nám ukazuje celú našu históriu.

Román Aj zradcom sa odpúšťa je voľným pokračovaním románu Muž, ktorý kráčal za smrťou. Obidva romány spája prostredie, v ktorom sa odohrávajú – sú zasadené do slobodného kráľovského mesta Kežmarok. Spájajú ich dve ústredné postavy – Jakub Kray a Martin Dévay. Okrem toho aj množstvo ďalších postáv, ktoré výraznejšie alebo menej výrazne zasahujú do celkového smerovania románu, ale aj do osudov ústredných postáv. Práve tieto dve ústredné postavy autorka zobrazila ako predstaviteľov dvoch ústredných princípov lásky a nenávisti. Martin Dévay je zaľúbený do Márie Roxerovej. Ona však dáva prednosť Jakubovi Krayovi. Dévay neprestáva o ňu bojovať ani vtedy, keď sa stala Krayovou manželkou. Táto udalosť urobila z dovtedy veľkých priateľov sokov na život a na smrť. Martin Dévay nakoniec neváha použiť ten najväčší zločin na to, aby získal to, čo chcel. Netuší však, akú veľkú daň za to zaplatí.

Román Muž, ktorý kráčal za smrťou ( Baráthová, N.: Muž, ktorý kráčal za smrťou, Okresné osvetové nakladateľstvo Košice 1975) je kompozične rozvrhnutý do troch častí: I. Mesto a hrad, II. Pro libertate, III. Ústup zo slávy, ktoré sú rámcované úvodom Kto má právo na milosť a záverom Codrus.

Dej románu sa odohráva v Kežmarku na prelome 17. – 18. storočia, v čase protihabsburského povstania Františka II. Rákócziho. Hlavný hrdina popredný kežmarský mešťan a richtár Jakub Kry, je prívržencom Rákócziho. Celý sa odovzdá do jeho služieb a  ostane mu verným aj po porážke povstalcov cisárskymi vojskami. Prednosť tu má dobrodružno-sentimentálna fabula pred historickými udalosťami. Autorka si v  románe zvolila retrospektívny sled udalostí – už v úvode sa dozvedáme o porážke Rákócziho vojsk, ako aj o tom, čo sa stane s ústrednou postavou románu. Tento postup neuberá celému príbehu na pútavosti, lebo autorka si zvolila taký opis udalostí, po ktorých čitateľ očakáva priame smerovanie deja a záchranu všetkých mešťanov. Nie je však pripravený na to, že budú nasledovať iné udalosti;  celkové vyriešenie toho, čo autorka naznačila v úvode sa dozvedáme až v závere románu nazvanom Codrus.

Richtár Jakub Kray a ďalší poprední mešťania Kežmarku sú odsúdení na smrť za to, že boli prívržencami Františka Rákócziho. O ich chytenie a odsúdenie sa výraznou mierou pričinil Martin Dévay, ktorý sa po Krayovi stáva novým richtárom. Celé mesto ho však za to prekľaje. Krayovi synovia sa vyberú k cisárovi po milosť a práve vtedy, keď ju získajú, sa prejaví autorkin cit pre nečakané udalosti a smerovanie deja. To zabezpečuje celému dielu sviežosť a pútavosť a celý román sa tak stáva dielom, ktoré musí čitateľ chtiacť – nechtiacť dočítať lebo ho pripúta výraznou fabulou i svojským spracovaním historických udalostí. Čitateľ sa zrazu ocitá v prvej časti nazvanej Mesto a hrad a dozvedá sa o udalostiach, ktoré predchádzali samotnému odsúdeniu kežmarského richtára. Autorka ako historička vychádza z reálnych udalostí, ktoré zasadzuje do dobrodružnej fabuly. Obidve ústredné postavy sú nielen odrazom dobovej rozpoltenosti spoločnosti, ale aj rozpoltenosti vnútornej ľudskej. U Kraya je to rozpoltenosť medzi láskou k žene a službou mestu. A u Dévaya je to rozpoltenosť medzi nenávisťou voči Jakubovi Krayovi a službou mestu. Obidve sa navzájom podmieňujú. Postavy musia voliť medzi vlastným životom, vlastnými cieľmi a prácou v prospech spoločnosti a cieľmi celej spoločnosti. Vzájomný súboj postáv je odrazom súboja prelínajúceho sa celými dejinami. Obidvaja slúžia mestu ale zároveň ich ovplyvňujú aj ich vlastné vnútorné city – lásky a nenávisti. Tieto city podmieňujú ich správanie a usmerňujú ich konanie. Autorka sa sústredila na vnútorný život postáv a na osobnosť, a tak umožnila prerod niektorých postáv natoľko nakoľko boli ovplyvnené udalosťami odohrávajúcimi sa okolo nich. U mnohých sa však prejavuje plastické vykreslenie charakteru : tie postoje a názory, ktoré autorka vyjadrila ich vlastnými slovami na začiatku románu si udržiavajú počas celého smerovania diela.

V celkovom hodnotení môžeme tieto postavy rozdeliť na kladné a záporné. Medzi kladné postavy zaraďujeme Jakuba Kraya, jeho manželku a jeho synov, senátorov Hulíka a Cornidesa, prívržencov Rákócziho. Medzi záporné postavy zaraďujeme senátorov Zaunera a Meltzera, maršala Heistera a prívržencov cisára. Osobitné postavenie má Martin Dévay, ktorý zo začiatku vystupuje ako negatívna postava, ale postupne sa mení na kladnú. Charakter postáv autorka odhaľuje prostredníctvom ich myšlienok a postojov, zameriava sa na to, čo hovoria a ako sa stavajú k problémom. Len veľmi málo priestoru dáva ich praktickému konaniu. Sústreďuje sa hlavne na konanie kolektívu ako takého a len kde tu upriami pozornosť na konkrétnu postavu. Konanie postáv má teda kolektivistický ráz – všetci sa snažia obrániť svoje mesto. Všetky postavy (kladné i záporné) spája jeden cit a tým je láska k vlasti.

Autorka sa však neobmedzila len na dve základné podoby týchto citov, ale pracuje aj s ich rozličnými obmenami a podobami. Jedným z nich je aj závisť. Ako sa však hovorí - závisť mnohokrát plodí nenávisť a to platí aj u románov Baráthovej. Nenávisť sa prejaví úplne bez príčiny a dôvodu. Tieto ju však nakoniec vždy privedú k pôvodným citom, ktoré rezonujú celým dielom. Nie sú to len city medzi ústrednými postavami, ale celé dielo zastrešila ďalším „citom“, a to náboženskou neznášanlivosť medzi katolíkmi a evanjelikmi. Ide o spor evanjelického vojska proti katolíckemu cisárovi. Tento spor však tvorí len akúsi kulisu k postavám. Autorku oveľa viac zaujíma psychológia jednotlivých postáv a ich vnútorný svet. Zaujíma sa najmä o vnútorne „rozpoltené“ postavy, pretože môže pracovať s ich charakterom a môže ho dotvárať. Takou postavou je aj jedna z ústredných postáv – Martin Dévay, ktorý sa pod vplyvom udalostí mení so zatrpknutého muža na človeka chápajúceho a pomáhajúceho ostatným. Autorka majstrovsky zobrazila jeho prerod, ktorý sa začína pod vplyvom šoku zo smrti vlastného syna a končí sa počas morovej epidémie v Kežmarku. Jeho úplný prerod však završuje až jeho smrť. Jeho vnútorný prerod je spojený aj s prerodom vzťahov, ktoré k nemu cíti celé mesto. Obidve ústredné postavy teda na začiatku románu symbolizujú určité charakterové vlastnosti. Kým Jakub Kray si tú svoju ponecháva až do konca u Martina Dévaya dochádza k prerodu. Dá sa povedať, že tieto dve postavy symbolizujú dva hlavné princípy, na ktorých autorka vystavala celé dielo. ´

U Kraya je to jednoznačne láska – láska k mestu Kežmarku a k vlasti, ktorú dopĺňa jeho láska k manželke. Aj keď počas čítania diela má čitateľ dojem, že lásku k vlasti a k mestu povyšuje nad lásku k manželke – nie je tomu tak, autorka ani chvíľu nenechá čitateľa na pochybách, že tieto tri lásky sa u neho spájajú do jednoliateho celku.

Ďalšou postavou je Martin Dévay – to je postava u ktorej nájdeme oba city. Na jednej strane je to láska k Márii, z ktorej potom pramení nenávisť voči Jakubovi. Aj u neho sa prejavuje láska k mestu aj keď v trochu inej polohe ako u Jakuba Kraya. Pre neho je výhodnejšie byť na strane cisára, aj keď vyberá nekresťanské dane a zbedačuje tak ľud. Je to slepá poslušnosť voči autorite. Nemá svoj názor a tak sa podriaďuje väčšine. Je vždy na strane toho, kto má väčšiu moc, a to mu umožňuje zároveň sa postaviť aj proti Jakubovi Krayovi. Táto postava spája v sebe oba protipóly a preto nemá vyhranené postavenie ani v jednom z románov; v druhej časti dokonca dochádza k jej prerodu.

Okrem ústredných postáv autorka zapája do diela aj množstvo epizódnych postáv, ktoré rámcujú celý príbeh a umožňujú formovať hlavné postavy. Maršal Heister je postavou s osobitne ponímaným charakterom. Autorka ho odsudzuje pre to, že poslal na smrť Kraya a ďalších mešťanov. Tu pracuje s charakterovou vlastnosťou – nenávisťou. Nenávidel všetkých, ktorí sa postavili proti cisárovi a bojovali proti nemu. Heister bol cisárovi oddaný telom aj dušou. Autorka tu pracuje aj keď nie veľmi výrazne s ďalšou jeho vlastnosťou a tou je vernosť. Neukazuje ju síce priamo, ale z toho ako manipuluje s milosťou a každého nepriateľa cisára dá odsúdiť na smrť sa dá vytušiť, že je mu absolútne verný. Autorka zobrazuje však len jeho vzťah ku Kežmarku, a preto vystupuje ako negatívna postava, ktorá vezme osud mnohých ľudí do vlastných rúk. Jeho charakter najlepšie vystihuje jeho túžba vysporiadať sa so všetkými rebelmi, ktorí boli v meste. Vyjadruje to v dvoch pasážach, keď sa Heister dozvedel o ďalších, ktorí bojovali proti cisárovi a keď kat odmietol popraviť mešťanov.

„Aj tí ďalší bojovali proti nám?

Do jedného!

Dobre. Má mesto kata?

Senátori pozreli po sebe. – Preboha to nie ! – neovládol sa Zaunera. – Sú to vážení mešťania, nemôžeme ich popraviť ako zločincov !

Bojovali proti nám ? – opýtal sa Heister stroho.“

(Baráthová, N.: Aj zradcom sa odpúšťa, Východoslovenské vydavateľstvo Košice 1980)

„Vaša milosť, – spamätal sa Meltzer, – je to jednoduchý človek, ľahko sa dal oklamať.

Maršal mávol rukou.

V pondelok musí byť v Kežmarku kat. Nezaujíma ma, kde ho zoženiete.“

(ib.)

Všetky tieto postavy autorka preniesla aj do voľného pokračovania románu. Tu sa však ústrednou postavou stáva už len Martin Dévay. Práve v tomto románe zaznamenala jeho vnútorný prerod. Na začiatku sa dozvedá o smrti svojho syna a to ho poznačí. Pomôže Márii Krayovej, aby neprišla o dom a majetky a to tak, že ich nechá z jej muža prepísať na ňu, aby jej ich cisársky vojaci nezobrali. Tak isto pomôže aj rodinám ďalších dvoch popravených mešťanov. Začne sa starať o svoju neter i o svojho synovca a postupne si ako richtár získava úctu celého mesta. Dokonca až natoľko, že ho zvolia aj pri druhých voľbách bez podpory cisárskeho vojska. Jakuba Kraya popravenia hneď v prvej časti. Je to román Aj zradcom sa odpúšťa, v ktorom sa tiež objavujú obidve vášne – láska aj nenávisť. Dej je situovaný do Kežmarku na začiatok 18. storočia. Mesto sa dostáva do víru protihabsburských povstaní. Autorka rozvíja ďalšie osudy Jakuba Kraya a jeho nástupcu Dévaya, ktorých vzťah poznačila láska k jednej žene Márii Krayovej. V románe nájdeme aj historické postavy /knieža Rákóczi, grófka Sieniawska, generál Bercsényi, ruský cár Peter a iní/.

Román Aj zradcom sa odpúšťa je rovnako ako predchádzajúci rozvrhnutý do troch častí: I. Mesto žije ďalej (strachom), II. Čierna smrť, III. Vzdušné zámky. V prvej časti sa zrejme chybou vydavateľa vo vydaní z roku 1980 objavili dva odlišné názvy. V pomenovaní kapitoly je názov „ Mesto žije strachom“ a v obsahu je názov „ Mesto žije ďalej“.

V začiatku románu sa autorka vracia k udalosti, ktorá uzatvárala predchádzajúci román, teda k poprave Jakuba Kraya a ďalších dvoch mešťanov. Pozorný čitateľ si však musí všimnúť, že tento opis sa trochu líši od predchádzajúceho. Možno je to tým, že autorka chcela byť trocha realistickejšia ako v predchádzajúcom opise. Do deja nás dostáva pasážou:

„Slobodné kráľovské mesto Kežmarok horelo. Horelo strašným plameňom, ktorý zúrivý dych besniaceho víchra ešte ďalej roznecoval. Dozneli posledné výstrely z kanónov cisárskeho vojska. Stíchli výstrely pušiek z mestských hradieb. Obrancovia museli ustúpiť. Knieža František Rákóczi, večný bojovník a rebel proti rakúskemu cisárovi, stratil dňa 12. decembra 1709 ďalšie zo svojich verných miest.“

(ib.)

Dozvedáme sa, že Kežmarok je celý v plameňoch po dobytí cisárskym vojskom pod vedením maršala Heistera. Kray je odsúdený na trest smrti sťatím, ale to všetko sú už pre čitateľov známe veci. Na miesto richtára je zvolený Dévay a do vnútornej rady všetci, ktorí boli verní cisárovi. O to sa postaral maršal Heister, ktorý dozeral na priebeh volieb. Sám Dévay však na prekvapenie všetkých ostatných navrhol do tzv. vonkajšej rady aj mešťanov, ktorí boli oddaní nebohému Krayovi. Maršal Heister sa postaral aj o ochranu cisárových prívržencov, ktorých v meste považovali za zradcov a chceli sa im pomstiť. Tu sa prejavuje jeden z citov, ktoré tak ako v predchádzajúcom románe sú veľmi úzko prepojené a dopĺňajú sa. Tým citom je nenávisť, a to nenávisť mesta voči zradcom. Každý z nich dostal dvoch vojakov, ktorí ich sprevádzali na každom kroku. Ľudia im neustále pripomínali ich zradu a preklínali ich. Autorka však už upustila od retrospektívneho zobrazenia udalostí. Na sa síce začiatku vracia k tomu, čo už bolo povedané v prvom románe na konci, ale podáva to trochu inak a v širších súvislostiach. Výraznou postavou sa v tomto diele stáva Mária Krayová – manželka Jakuba Kraya. Aj napriek tomu, že cisársky vojaci dobyli Kežmarok a popravili jej manžela, prijíma jedného z nich do svojho domu a dokonca mu navrhne, aby išiel študovať s jej synom. Mária sa teda stáva nositeľkou tých charakterových vlastností, ktoré v prvom diele prislúchali jej manželovi. Starší zo synov Jakuba Kraya sa vracia do cisárskeho vojska a tu sa dozvedá, že jeho milá mu je neverná. Autorka si vyberá ďalšiu podobu nenávisti, a to neveru, z ktorej potom vznikne nenávisť ako taká. Tak si vytvorila ďalší motív, ktorý spája prvý a druhý diel. Pod vplyvom mešťana Hulíka sa dostáva do Rákócziho vojska a začína sa u neho tak ako u jeho otca prejavovať oddanosť a láska k rodnej krajine. Spolu s týmito citmi sa tu objavuje ďalší cit formujúci celú podobu diela a to cit lásky. Prejavuje sa ako synovská láska voči rodičom a oddanosť mestu. Zároveň však aj ako láska medzi mužom a ženou: mladý Kray si v armáde nájde manželku a aj mešťan Hulík si nájde ženu, ktorú po smrti manželky miluje.

Do Kežmarku prišiel mor (čierna smrť), na ktorý umrela väčšina obyvateľov mesta. Práve tu sa prejavuje spolupatričnosť a oddanosť ľudí v meste. Dévay ako richtár bojuje za svoje mesto a za jeho obyvateľov. Dokonca nedovolí, aby nakazení boli izolovaní od ostatných ľudí. Tu dochádza k jeho osobnostnému prerodu. Ľudia si ho začnú vážiť natoľko, že pri nasledujúcich voľbách na richtára za neho hlasujú aj tí, ktorí ho predtým odsudzovali a preklínali. Vtedy si Dévay uvedomuje, akí sú ľudia nestáli. Ostanú pri ňom tí, ktorí ho predtým odsudzovali a nenávideli, a tí čo boli na jeho strane, mesto opúšťajú a utekajú preč. Hulík sa stáva vyslancom Rákócziho, ale pri tom používa iné meno, aby ho nespoznali a neposlali na smrť. Aj jemu však počas moru vymrie celá rodina a ostane len syn. V tom čase k Dévayovi prichádzajú jeho neter a synovec, ktorým rodičia umreli počas moru. Dévay sa ich ujal a vychovával ich – zo synovca urobil tovariša. Krayov syn sa zaľúbil do Dévayovej netere a práve vtedy keď si už všetci mysleli, že ich láska dokáže prekonať nenávisť oboch rodov, zablúdili vo víchrici a obidvaja zomreli na zápal pľúc. Keďže nemohli byť spolu počas života, rozhodli sa ich rodiny, že ich pochovajú do jedného hrobu, nech sú aspoň po smrti spolu. Všetci sa zišli na pohrebe, avšak ani ich smrť nedokázala zmieriť tieto rody. Autorka využíva shakespearovský motív nesmrteľnej lásky. Vytvára si však vlastné podanie a vlastný prístup k tomuto motívu. Zatiaľ čo u Shakespeara zaľúbenci zomierajú dobrovoľne u Baráthovej na následky choroby. Shakespear sa končí zmierením oboch rodov, Baráthová ich necháva nezmierené a zmierujú sa až v čase smrti Martina Dévaya. Východiskom sa jej však stáva tento motív, z ktorého prebrala myšlienku zmierenia dvoch rodov, ale zasadila ju do udalostí odohrávajúcich sa v inom prostredí a v inom čase. Zasadzuje ho do vzťahov poznačených predchádzajúcimi udalosťami, a preto volí iné smerovanie deja aj jeho koniec. Najstarší Krayov syn sa v armáde zaľúbil a oženil a dokonca mal aj syna. Keď však príde k porážke Rákocziho, rozhodne usadiť sa a pracovať ako roľník. Jeho šťastie však netrvá dlho: jeho manželku, syna a svokra zabijú Tatári. Po tejto udalosti sa pridáva do vojska ruského cára. Aj tu sa stretávame s nenávisťou, ktorá však iba nepriamo zasahuje do diela. Aj túto druhú časť rovnako ako prvú zastrešuje „citom“ náboženskej neznášanlivosti medzi katolíkmi a evanjelikmi. V prvej časti však tento „ cit“ tvoril len akúsi kulisu celého deja. V druhej časti už priamo zasahuje do osudov postáv a priamo ich formuje. Najskôr je to celé mesto, ktoré je porazené a dobité ako mesto, ktoré stálo na strane Rákócziho. Potom je to osud Jakuba Kraya, ktorý umiera za svoje presvedčenie. Do istej miery formuje aj osud Martina Dévaya, ktorý sa stáva richtárom Kežmarku a musí sa vyrovnať s nenávisťou voči svojej osobe. Formuje postavu aj Krayovho syna, ktorý najskôr odchádza k vojsku kvôli žene, ale pri Rákoczim zostáva z presvedčenia. Ďalšou je postava mešťana Hulíka, ktorý ako Rákócziho vyslanec nachádza uplatnenie v živote a dokonca aj svoju životnú lásku. O niečo viac ako v prvej časti sa tu stretávame aj so samotnou postavou Rákócziho a sledujeme jeho márny boj o získanie peňazí na financovanie novej armády. Pritom ho však zradia jeho najbližší, ktorí prisahajú vernosť cisárovi. Sledujeme aj jeho lásku ku grófke Sieniawskej, ale aj pokus o jeho dolapenie. Opäť ho zradili ľudia, ktorým dôveroval. Autorka viac odhaľuje pozadie náboženských bojov, ktoré neformovali len osudy románových postáv, ale celej krajiny. Neskôr sa pravdu o milosti dozvedeli aj všetci senátori, ale snažia sa zatajiť pravdu pred Máriou Krayovou aby sa nedozvedela pravdu.

Tretia časť má názov Vzdušné zámky. Začína sa tým, ako najbližší ľudia Rákócziho bez jeho súhlasu uzavrú mier s cisárom. Dokonca rozpustili aj jeho armádu; len tí, čo mu boli najvernejší, sa vyberú za ním do Poľska. Ostatní kuruckí vojaci prisahajú vernosť cisárovi. Vyžaduje sa to aj od radných pánov všetkých miest, ktoré boli prívržencami kurucov. Dévay v Kežmarku navrhne, že prisahať bude za všetkých len on. Ostatní nemusia zložiť krivú prísahu. Opäť si tak získava všetkých radných pánov. Rákóczi chcel svoju armádu opäť postaviť na nohy, ale keďže bol uzavretý mier – francúzsky kráľ mu odmietol finančnú pomoc. Vtedy ho začína opúšťať väčšina z tých, ktorí ešte boli na jeho strane. Ostanú mu len tí najbližší. V prezlečení za kňaza sa k Rákóczimu dostáva cisársky vojak, ktorý ho chce zajať, ale nepodarí sa mu to. Po tomto incidente sa Rákóczi rozhodol odísť do Francúzska. Spolu s Hulíkom odchádza aj kňažná, do ktorej sa zamiloval, a tak opäť nachádza stratené šťastie. Po smrti manželky a syna sa Jakub Kray vracia späť k matke – domov do Kežmarku. Pri podpisovaní cechových kníh Dévay zisťuje, kto bol autorom listu pre Kraya, v ktorom ho obviňujú, že mu chodil za manželkou a kvôli ktorému Jakub nechcel prísť domov. Oni sa mu ospravedlňujú ale on im povie, že sa majú ospravedlniť Márii. Do mesta sa vracia aj Daniel Lányi, ktorý si má zobrať za manželku dcéru Jakuba Kraya. Cisár však žiada čoraz väčšie dane, a preto sa mešťania rozhodli pýtať od cisára úľavu. To všetko natoľko doľahne na Martina Dévaya, že ho to doženie k smrti. Prosí Máriu, aby prišla za ním. Ona najskôr odmieta, ale potom súhlasí. Nakoniec mu sľúbila, že sa postará o jeho synovca a pomôže mu spravovať majetok. Práve vtedy prichádza domov Jakub Kray mladší. Keď ho Dévay uvidel naposledy vydýchol. Mária ho zoznámila s Dévayovým synovcom Martinom. Zobrali ho k sebe a sľúbili mu, že zariadia všetky súvislosti s pohrebom jeho uja. Táto udalosť ukončila druhý diel a vlastne aj osudy dvoch znepriatelených mužov.

Okrem základných postáv, ktoré sú „prenesené“ z prvej časti a formujú celý dej, vystupuje tu aj množstvo menších postáv, ktoré viac či menej zasahujú do deja. Najväčším prerodom zo všetkých už spomínaných postáv prechádza Martin Dévay. Zostáva síce verný cisárovi, ale na poste richtára výrazne pomáha celému mestu i tým radným, ktorí držali s Jakubom Krayom ( prisahá za nich cisárovi, podrží ich pred ostatnými, ktorí ich nenávidia ); a tak si získava ich obdiv a spoluprácu. Dokonca aj čitatelia, ktorí ho predtým nemali radi, sa prikláňajú na jeho stranu a začína im byť sympatický.

Ďalšou postavou je František Rákóczi, ktorý dostáva v tomto diele trochu väčší priestor ako v predchádzajúcom. Charakterizuje ho rebelská povaha, láska k vlasti a odpor voči cisárovi. Je rozhodnutý za každú cenu brániť svoju krajinu a svoju vieru. Prejavuje sa tu láska k vlasti. Ďalšou postavou je Hulík, ktorého charakterizuje láska k vlasti a k rodnému mestu. Okrem toho nachádza aj lásku k žene a tak napĺňa svoj život. Na Rákócziho strane bojuje Jakub Kray mladší, aj on je postavou, ktorá aj keď nepriamo formuje dej. Je zaľúbený do svojej manželky, s ktorou má syna, ale neskôr o ňu prichádza, keď ju aj syna zabijú Tatári. Preto sa vracia do Kežmarku aj keď nevie či ho tu neodsúdia ako zradcu. Nestane sa tak a ostáva tu žiť. Postavou, ktorá veľmi zasahuje do deja, je radný Cornides, prívrženec Jakuba Kraya. Aj napriek tomu sa však postaví za Dévaya a veľmi mu pomáha. Dokonca aj presvedčí ostatných, aby ho aj druhýkrát zvolili za richtára. On sám sa stáva jeho zástupcom a pomáha mu.

Do deja zasahujú aj traja mladí ľudia – synovec a neter Martina Dévaya a najmladší syn Jakuba Kraya. Dvaja z nich umierajú pre svoju lásku, ale aj napriek tomu nedokážu zmieriť znepriatelené rody. Až synovec Martina Dévaya sa stáva akýmsi spojovateľom týchto dvoch rodov, keď sa po smrti uja presťahuje ku Krayovcom a oni sa o neho starajú. Všetci ostatní síce zasahujú do deja, ale neovplyvňujú ho až natoľko ako tieto postavy. Vlastne len dotvárajú všetky udalosti a do istej miery predznamenávajú ich smerovanie.

To sú teda dva základné motívy, ktoré vytvorili pútavé románové diela. Obidva tieto princípy vytvárajú podklad mnohých konfliktných udalostí, ale zároveň aj dávajú možnosť vytvoriť na pôde reálnych historických udalostí dojímavý prerod ústredných postáv. Práve v tom sa prejavuje spisovateľské majstrovstvo Nory Baráthovej, ktorá dokáže pútavým spôsobom opísať historické udalosti a zaujať tak aj tých, pre ktorých tieto udalosti nie sú známe a možno by po takomto diele z histórie inak ani nesiahli. Autorka však dokáže čitateľa strhnúť a na malom priestore vyrozprávať pútavý príbeh. Tak nám približuje históriu mesta, ktoré je pre mnohých známe len ako mesto Pavla Országha Hviezdoslava. Ona však ukazuje, že Kežmarok mal aj predtým veľmi zaujímavé dejiny, ktoré zasiahli aj do formovania dejín celej krajiny.