SOBOTA, 5. apríl.

 

                RÁNO po zkurvenom dni ich vykopáva rovno doprostred chrchlajúcej, škrípúcej, vyzváňajúcej a rachotiacej premávky na križovatke pri Blumentáli. Toto mesto, ktoré je oficiálne označované ako „Krásavica na Dunaji“, sa prebúdza ako uštvaná, nadávajúca starena. O pár rokov pridá komunistická správa mestu nové označenie „Mesto mieru“, to už ale bude vyzerať pre zmenu ako po bombardovaní. „To je deň.“ Bimbo sa zatvári filozoficky. „Ani ležať, ani bežať.“ „Tak to ja si idem ľahnúť.“ „No ale jedného dobre vytočeného čapáka by si zniesol...“ Maťko sa zatvári, že to by teda zniesol rád, takže je načase pristúpiť k zásadnej otázke. „Máme prachy?“ „Trochen.“ „Ukáž? Eine bír z toho bude, poď, dáme si na poly... nejaké raňajky musíme investovať do seba, nie? Poď, zbehneme do Štajna...“ „Do Štajna? Ja ťa kašlem, za rohom je nový Budvar!“ „Ale my ideme do Štajna.“ „Prečo?!“ „Milé dieťa nepýtaj sa toľko a zver sa do rúk tatka Bimba. On už vie, čo taký pivný kojenec ako ty potrebuje.“ „No ale...“ „Netráp ma, pozri ako sa mi práši z huby. Všetky prípadné otázky zodpoviem na mieste.“

 

                Obraz 5/1/1 (Ráno opilcovo).

 

                „Na mieste“ znamená pivársku záhradu, z ktorej je rovno vidieť na pivovar, takže človek má názornú predstavu, koľko si ešte môže trúfnuť vypiť. Do toho rachot dopravy z blízkej križovatky a obsluha, ktorá by mohla pretekať s leňochodmi. Bimbo sa nepokojne vrtí, ale zároveň zahovára, aby tu zbytočne vo vzduchu nesmrdela otázka, či toto je to najlepšie miesto na svete.

 

Bimbo: Človeče, tu sa dejú veci. Pred týždňom som tu zažil veľké vzrúšo. Predstav si, že vyniesli z lokálu chlapíka zmontovaného na mŕtvolu. Vôbec sa ti nehýbal. Celý do modra, úplne tvrdý.

Maťko: Jak starý.

Bimbo: Starý kus jak olomoucké syrečky... No a toho chlapa zložili hentam v kúte na tri k sebe zrazené stoly... človeče, ale úplne vyšponovaného na tvrdo, vyzeral jak tie údenáče, čo predávajú v Rybe. No šoky... Nikto mu nevedel pomôcť, akurát taký mladý chalan došiel s pivom ruke, že je ako medik a hneď mu mrkol do oka, tam nič, starý skoro ani nedýchal, tak nad ním chvíľu mudrovali a potom mu ten medik išiel niečo urobiť s nohami, podložiť, alebo čo... odložil si pivo, otočil sa k nohám a starý vyletel ako péro a normálne mu to pivo vyslopal!

Maťko: Šumienky.

Bimbo: Čestné slovo! Prisahám na pánbožkovú kravičku, čestné pionierske! Fakt...

Maťko: Hm. Mňa za chvíľu asi tiež vystrie, lenže od smädu...

Bimbo: Vydržať, kľud... no...nó... sláva, Šaňo, Šani, tu sme hej, haló hospodo!

Z dverí od lokálu sa prebíja pomedzi pivármi obsypanými stolmi chalan približne vo veku Maťka a Bimba. Trochu pri sebe, čierne, akoby napomádované vlasy, trochu unavený úsmev, ktorý sa máličko zdvihne, keď si Bimba konečne všimne. Je to v hodine dvanástej, lebo na rozchytanej tácke mu ostáva už len jediné pivo.

Šaňo: Hlbočím sa, páni, jedno pivečko...

Bimbo: Rukynohybozkávam, Alexander! Čo nového vo vláde?

Šaňo: Ako vždy, pán veľkomožný, a u vás v parlamente?

Bimbo: Ani neviem, Šani, furt hlasujeme a furt jednohlasne...

Šaňo: Tak to máme jedno exportné pivečko za tri osemdesiat...

Bimbo: Štyri, keď mi dosvedčíš to s tým chlapíkom, čo tu kvôli nemu minulý týždeň volali sanitku...

Šaňo: Čistá pravda, čistá pravda, chalani, ale už musím švihať  Šaňo mizne v nabitom lokále a Bimbo sa za ním díva ako by ho už nikdy nemal vidieť. Maťko zato radšej zaostruje na blízko a vidí až príliš dobre.

Maťko: Otrasne nedočapované.

Bimbo: Ale to je dobré...

Maťko: Čo dobré, čo dobré?! Odkedy si ty taký frajer, že ti je to jedno, keď ťa niekto takto okradne?

Bimbo: Odkedy sem chodím každý deň.

Maťko: Áno? Ty si taký pivár?

Bimbo: Čoby pivár, však mne to ani nechutí. Tento bratislavský samoser je asi najhoršie pivo v meste...

Maťko: Tak, čo sem lozíš?

Pauza.

Bimbo: Videl si toho Šaňa?

Maťko: No, normál.

Bimbo: Ženatý, dve deti.

Maťko: Tak to sa poponáhľal.

Bimbo: Nedokončená vysoká. S jeho mozgom nadupaným literatúrou – nie ako ty! Tento to fakt žere, toho by si mohol skúšať od Babela až po Kunderu... a robí v tomto pajzli poskoka...

Maťko: Keď si to vybral...

Bimbo: Nevybral si to, oženil sa, pol rodiny má emigrovanej, druhá polka naňho kašle, tak sa musel začať živiť.

Maťko: A myslíš si, že sa ako čašník živí zle?

Bimbo: Naopak.

Maťko Tak čo ho toľko ľutuješ?

Dve pauzy.

Bimbo: Mne len pripadá nenormálne, že taký starý chalan ako my, čo fetuje ten istý zasvinený vzduch ako my; žerie ten istý prehnojený fujtajbl, čo sa u nás predáva; že chalan, ktorý nemá život, ale vrtulu, čo sa furt točí dokola a furt rýchlejšie... že proste, taký človek vyfasuje od života navrch ešte leukémiu... čerstvý nález...

Tri pauzy.

Bimbo: Tak sem vždy zájdem, keď môžem.

Maťko: Na debatu?

Bimbo: Čoby na debatu. O čom by si si asi tak pokecal s človekom, ktorý má údajne dva mesiace života? Ani opiť sa s ním nedá, po šichte uteká za deckami a ženou... že si ich chce ešte užiť...

Maťko: Tak načo sem chodíš?

Jedna veľká pauza.

Bimbo: Ja ti ani neviem... ale koncom mesiaca ho majú zobrať do nemocnice... A je asi lepšie navštevovať kamoša v krčme, než v nemocnici, nie?

Dlhé ticho, prerušované pomalým dopíjaním. Za ten čas Šaňo vybehne, aby obslúžil druhý koniec záhrady. Plný okožovaných a ocvokovaných pankáčov, s ktorými tu posedávajú aj tie ich dohola ostrihané príšerky.

Maťko: Človeče, Bimbo, nás v škole buzerovali kvôli dlhým vlasom, ale týchto musia asi dávať do saponátu celých...

Bimbo: Tí na to kašlú...

Pauza na jeden pivný log.

Maťko: Ozaj, volal som s tvojou rodičkou. Nepríjemný rozhovor.

Bimbo ožije.

Bimbo: Majú bobky. To vieš, fotrík je našponovaný, že má synátora protištátneho živla. Ale oni už so mnou zažili horšie veci. Hovoril som ti o tom výlete do Istanbulu?

Maťko: Nie.

Bimbo: Tak to stojí za jedno pivo navyše.

Maťko: Však nemáme prachy.

Bimbo: Kľud, Šaňo nás založí...

 

                SPOMIENKA. Zaujímavá, lebo Bimbova. Bimbo sa totiž v prvom ročníku štúdia umeleckej fotografie rozhodol vyskúšať obetavosť svojho mužského rodiča a vymyslel si výlet do Istanbulu. Dôvod – prázdninová úloha nafotiť náladu leta, ktorú chce splniť na výbornú, čo v takej exotike ako je Istanbul nemôže byť problém. Bimbova rodinka prejavila výnimočné pochopenie pre študijné nadšenie syna, vybavili mu devízák, naložili ho peniazmi a so slzami v očiach vypravili na vlak. Bimbo sa im za to odmenil pohľadnicou, ktorú odoslal krátko po príchode do Istanbulu, s nasledovným textom: „Drahí príbuzní! Mám sa tu dobre. Rozhodol som sa zostať. Nehľadajte ma zbytočne. Váš...“

 

                Obraz 5/1/2 (Pokračovanie opilcovho rána).

 

                Čašník Šaňo prináša pollitrák piva.

 

Bimbo: Že sa nehneváš, Šani. Zajtra ťa poctivo vyplatím.

Šaňo v behu mrzuto mávne rukou.

Bimbo ospravedlňujúco: Daj si, však to zajtra vyplatím. Tých pár šušňov naškrabem kedykoľvek...

Maťko: Ty ma schválne naťahuješ, čo?

Bimbo s rozkošou zdržuje obradným odfukovaním peny, srknutím trochy piva a podaním pohára Maťkovi: O čom to hovoríš?

Maťko: O Istanbule, ty dilino!

Bimbo s rozkošou svetáka: Jáááj, Istanbul...?

 

                SPOMIENKA. Ešte stále Bimbova. Bimbovi rodičia samozrejme skoro skolabovali. Jedináčik milovaný, nielenže by ušiel spod ich ochranných krídiel (čo keby sa mu niečo stalo?), ale pekne by im zavaril (čo by sa stalo s rektorom, ktorému ušiel vlastný syn a vlastne aj študent?). Bimbo medzitým stihol preflákať peniaze, lebo v nadšení zo života hral v miestnych podivuhodných zaflusaných kasínach hazard. Aj do uličky bordelov zašiel, ale to už jednak nemal peniaze a druhak odvahu si omočiť. Takže len chodil z bordelu do bordelu, všade sa nechal v predsieni poošahávať ochotnými radodajkami, vybral si tú najkrajšiu, zašiel s ňou k pokladni (platí sa predom, to neviete?) a tam vyrobil škandál akože je to drahé. Ale aj takéto, náhradné, radosti sa prejedia. Pomaly ale iste bolo po radosti a Bimbo začínal rozpredávať veci, čo mal ešte v batohu, aj na sebe. Pravá chvíľa pre zjavenie sa zhrozených rodičov.

 

                Obraz 5/1/3 (Dokončenie opilcovho rána).

 

                Tá istá scéna, akurát piva je menej.

 

Maťko: Ako ťa našli?

Bimbo: Ťažko, ale boli vytrvalí. Ja som totiž už vtedy nemal veľa bubákov, tak som im tú pohľadnicu poslal na takom propagačnom letáčiku toho penziónu, kde som býval. Skrátka, malo to formát pohľadnice, boli tam popísané nejaké srandy po turecky a hlavne meno toho penziónu, a na druhej strane dosť fleku na adresu a stručný odkaz. Takže toho sa moji drahí roditelia chytili, sadli do auta a dofrčali do Istanbulu. Lenže... nevedeli adresu. Tak zašli na hlavnú poštu. Tam sa musulmani pol dňa chytali za hlavu, ale penzión nenašli. Takže moji rodní na druhý deň vraj išli na políciu, tam sa unfiromovaní musulmani chytali pol dňa za hlavu, ale penzión nenašli. Do tretice, geniálny nápad, vieš ako ten pajzel vypátrali?

Maťko: Nemám tucha.

Bimbo: Na daňovom. Aj ten najmenší podnikateľský migrifič bez adresy musí platiť dane. Aj v tureckom hospodárstve. To ma zachránilo...

Maťko: Však si im písal, že sa máš dobre a nech ťa nehľadajú.

Bimbo: No, vtedy keď ma našli, to som už bol pekne plonkový. Zostalo mi akurát tričko a gate, čo som mal na sebe...

Maťko: Tak ste sa zvítali a veselo domov...

Bimbo: Momentík, nie tak nafriško, mám svoju hrdosť... Najskôr sa mátinka vyplakala, potom sa tatíčko vybohoval, samo, že sa tvárili akože ma prišli hlavne zachrániť, ale z matky aj tak vyliezlo, že keby sa zistilo, že som emigroval, tak by mali po vtákoch... A vieš na čo ma akože nakoniec prehovorili?

Maťko: Nemám tucha po druhý krát.

Bimbo: Nechal som sa ukecať na to, že mi fotrík dovolil šoférovať celou cestou domov. Teda skoro celou. A to vieš, že si to odtrpeli, lebo ja jazdím ako Fitipaľko, pekne zostra. A tá naša Renault šestnástka je slušné žihadielko. Ale naši boli tichučkí až po Bratislavu. Potom mi v garáži pri vystupovaní tatík jednu jebol. Prdli mu nervy. Ale to som sa zas až tak veľmi nečudoval...

Maťko: Ty si exot...

Bimbo: Mám exotických rodičov. Mátinka v domácnosti, tatíček zdravý jadrista.

Maťko: Keď už sme pri tom... Odpi si... Tvoj otec sa poznal s Džordžovým?

Bimbo si pridlho odpíja.

Bimbo: Fuj, ale je dobré. Kto bonzoval?

Maťko: Nikto, dozvedel som sa.

Bimbo: Nelaguj ma, kto robil chytrého? Rasťo?

Maťko: Je to podstatné?

Bimbo: Neni, ale každý si rád niečo popridáva... a potom sa človek nestačí čudovať..."

Maťko: Takže sa vaši nepoznali?

Bimbo: Ale áno. Džordža poznám od malého chalana. On bol starší, tak sme zasa neboli až takí veľkí kamoši, ale naše rodiny boli prakticky permanentne spolu. Až do nejakého sedemdesiateho prvého? Čo ja viem, bol som šrac. Skrátka sa prestali stretávať. Potom starý Džordžo zomrel, to bol medzi nami fajn chlap, taký mierny, zaujímavý... no zomrel a hotovo. Už sa potom neráčili a neráčia sa dodnes.

Maťko: Pohádali sa?

Bimbo: Nerob blbého. Tvoj snaživý informátor ti iste vykvákal kto s kým, proti komu a o ktorej... Starý Džordžo bol charakter, nepodpísal, keď iní podpisovali. A medzi tými, čo podpisovali bol aj môj fotrík. Mäkota, zachraňoval rodinu, vraj. A asi aj v tom je kus niečoho... Rozhodne môžem spomínať na šťastnejšie detstvo, než Džordžo...

Maťko: Takže vy ste sa s Džordžom celé tie dlhé roky potom nevideli?

Bimbo: Ale áno. Občas. On bol vždy iný ako ja, viac do seba. Disciplinovaný. Možno preto tak obdivuhodne zvládol všetko to, čo mu komunisti urobili.

Maťko: Aj tvoj otec?

Bimbo: Môj otec sa skôr vyznamenal tým, čo všetko neurobil, hoci mohol. Bál sa ísť starému Džordžovi na pohreb. A to boli veľkí stranícky kamaráti... A bál sa pomôcť Džordžovi, keď to potreboval. Vlastne urobil pokus, keď mal ísť Džordžo na vojnu... Neviem, či vieš, že Džordžo bol skvelý tenista.

Maťko: Ešte je.

Bimbo: Vtedy bol mladší, vážny kandidát na šampióna... Vtedy sa ešte nezaujímal vôbec o politiku, makal na sebe, trénoval. Hovorili, že bol veľký talent. Tak keď šiel na vojnu, môj fotrík mu vybavil, že ho odvelili do Bystrice, do Červenej hviezdy. Úradne za atléta, bežca na krátke trate. Ale v skutočnosti tam od rána do večera hral tenis. Hovorilo sa, že mal hrať aj za naše Davis Cup-ové družstvo... Lenže tak do mesiaca, dvoch sa veci zvrtli... Nejaký zelený mozog si všimol to meno, súdruhovia urobili rýchle poriadky a náš Džordžo šlapal pekne na Šumavu. Tam mu dali záhul! Žiadny forhend, žiadny bekhend, do stráže... a nechali ho tam aj tri dni, lebo akože zabudli...

Maťko: To ti všetko rozprával?

Bimbo: Pozor, Džordžo o týchto veciach nikdy nehovorí. Ale boli tam s ním chalani, ktorých som niekde, už neviem, kde, aha, na folklórnom festivale v Detve... no tak tam som stretol takých, čo ho poznali... Džordžo je skvelý chlap, fakt, osobnosť... A keby neboli komančovia takí blbí ako sú, tak by ho dnes nemali na krku...

Maťko: Ale Baby hovorí...

Bimbo: Tak to je ten tvoj pán chytrý?! Tsss, Baby... Čo už ten môže drístať o Džordžovi! Dovalil sa sem z Košíc ako veľká voda a myslel si, že všetci padnú na riť. No a nepadli... Tak, uznávam, nápady on má, ale nič nedotiahne. Príliš veľký individualista, nezodpovedný... úplný opak Džordža. Džordžo má zmysel pre organizáciu vecí, rozumieš, to je rodený vodcovský typ... Nie, na Džordža mi nikto nesmie šáhnuť. A už najmenej nejaký Baby, ten mu nesiaha ani po päty... Ten nech si radšej vybaví, aby sa mu raz aj konečne postavil. Vždy keď naženiem nejaké šušky, tak slintá od toho aký je nadržaný a pri tom to aj všetko skončí...

 

                UŽ SA VÁM stalo, že ste počúvali dvoch sugestívnych rečníkov súčasne, ako sa vo vás hádajú? Maťko to práve zažíva a nie je si istý, či na tom nemá zásluhu aj prebdená noc a alkoholový koktajl zalievaný momentálne pivom. Zreteľne však počuje ako v Maťkovej hlave Bimbovi vehementne oponuje Baby. To všetko, čo za posledné dni od Babyho počul, sa v Maťkovi skladá v pádnu odpoveď spoločnému priateľovi Bimbovi a nielen o spoločnom priateľovi Bimbovi.

 

                Sú to predovšetkým sebci, egoisti, ktorí hrajú len na seba. Žiadna obeta ľudstvu, či proletariátu, či čomukoľvek pomnožnému. Zapamätaj si, že Bimbov aj Džordžov otec boli odjakživa funkcionári. Nič iné nevedia. V živote nefachčili rukami a v živote ich ľudia fachčiaci rukami nezaujímali. Žili z nich. Ako komunistická pseudo-elita, ktorá si nahovárala, že drístaním ovláda masy a tie sú jej za to povinné odovzdávať daň. Počul si ten vtip o papalášskych recepciách? Kamoši mi ho rozprávali v Prahe, tak počúvaj – recepcie sú miesta, kde ľud konzumuje plody svojej práce ústami svojich volených zástupcov. Dobré nie? A práve toto boli fotríci Džordža i Bimba! Pražská jar bola pre nich výzvou. Vtedy začali chodiť na recepcie iní. Džordžov otec sa pridal, Bimbov nie. Za pár mesiacov sa to otočilo, došli nové metre na tých, čo nás môžu vyžierať. Bimbov otec sa pridal, Džordžov nie. Môžeme si myslieť, že je za to väčší charakter, ale ja ti ručím za jednu vec. Dokiaľ ešte žil, urážalo ho, že už nemá privilégiá. Že je odrazu nútený byť jedným z tých, ktorým predtým očkoval komunistické drísty. Veľmi rýchlo zistil aký chujový život to je. Makať a ešte si nechať trúbiť tie blbosti do hlavy! To sa mu určite nepáčilo. Tak sa, ešte s ďalšími rovnako „postihnutými“, rozhodol, že urobia novú, inú elitu. A opäť to bola a je len pseudo-elita, pretože o nich okrem ich nových mecenášov aj tak nikto nevie. Predtým ich škrabkali za ušami z Moskvy, teraz zasa z opačnej strany. A normálnych ľudí sa to netýka, tí majú stále rovnako ďaleko do huby ako predtým a ako do nej budú mať ďaleko o desať, dvadsať, sto rokov. A pritom to je tá skutočná elita tejto krajiny! Tí, čo sa dnes a denne starajú o to, aby sme mali čo jesť; aby sme mali, kde bývať a aby sme si mali, čo zaspievať, keď nám je zle a pomôže už len z núdze cnosť; lebo pre týchto je táto zem skutočný Najkrajší kút v šírom svete... Rozumieš, ty bambulo, technici, vedci, umelci; ľudia makajúci na tom, aby sme sa zajtra posunuli v praktických i duchovných veciach aspoň o drístošmi povolený kúsok dopredu. A najsmutnejšie na ich živote je to, že s nimi pseudo-elitári cvičia a nútia ich raz robiť ideologické prostocviky tak a inokedy inak ako podmienku toho, či im bude vôbec dovolené robiť to, čo vedia – robiť! Na druhej strane najväčšou pracovnou náplňou Bimbovho i Džordžovho otca bolo sto krát za deň povedať „Práci česť!“. Z toho chceli, v rámci všeľudovej kampane, dopriať aspoň svojim synom ten sľubovaný raj na zemi. Bimbov otec to dodržal a nezdá sa, že by z toho bol Bimbo šťastný, či vďačný. Džordžov to nedodržal a tiež sa nezdá, že by to Džordža tešilo. Všetko je to postavené na super-egoizme tohoto druhu ľudí, na ich vlastnom navrávaní si pocitu výlučnosti. A teraz mi, drahý Matvej, povedz jedno - ako ja k tomu prídem, že sa takéto kreatúry majú na mňa pozerať z vysoka?! Len za to, že som odmietol si nechať pomáhať oteckom, nech by bol akýkoľvek; len za to, že makám ako mula v prístave a len za to, že mám vlastnú hlavu a nemám chuť si ju nechať zasierať múdrosťami týchto chytrákov?! Komunistov nenávidím, ale nech ma nepoučujú ani v kostýmoch disidentských demokratov! A nech sa ich zlaté detičky neskúšajú pozerať na mňa cez prsty!

 

                Maťko v duchu počúva tieto výkriky super-egoistu Babyho a zároveň Bimbove výlevy a z hrôzou si uvedomuje, že ich nevie rozsúdiť. Maťko má rád a uznáva priateľstvo aj Babyho, aj Džordža, aj Bimba... A práve preto, že je každý iný. Hrozivé je, že si až doteraz namýšľal ako sa všetci navzájom majú radi a uznávajú. Na jedinom z nich nenašiel žiadnu vinu a nechce ju hľadať. A preto sa teraz, s vnútorným povzdychom nad tou fuškou, pokúša pred Bimbom obhájiť neprítomného a tiež asi neobhájiteľného krikľúňa Babyho.

 

Maťko: Vieš... Baby je možno životný stroskotanec, ale sa tiež nikdy na nič nehrá. On si môže dovoliť hovoriť aj veci „čo sa nepatria“ a ja mám vážnu obavu, že nebyť takýchto exotov, žili by sme v hrozných bludoch. Lebo ono sa patrí hovoriť, že za všetko môžu tí kreténi komunisti, ale nepatrí sa hovoriť aká je to dobrá výhovorka na nič nerobenie a aj kradnutie bokom. Patrí sa hovoriť, že potom čo komunistická ideológia zlyhala, človek musí to prázdno v duši niečím zaplniť a to že je šanca na návrat k Bohu. Ale už sa nepatrí hovoriť, že práve pre absurdity, netolerantnosť, vraždenie a korupciu sa ľudia tej istej cirkvi kedysi zriekli a dali sa na komunizmus. Patrí sa hovoriť akí sú Slováci strašne nedocenení v Československu, ale nepatrí sa hovoriť akí nímandi a trotli sa nám tu hrajú na národovcov. Skrátka, veci nie sú také jednoznačné aké by sme ich chceli mať. Ja verím skôr v paradoxy a Baby je živým paradoxom...

Bimbo nepočúva. Obzerá sa roztržito po pivárskej záhrade. V jednom rohu ho zaujala grupa pankáčov, okolo ktorých je vždy plno revu. Zvlášť sa medzi nimi rozdrapujú dvaja traja s vyholenými lebkami a tetovaním na rukách a na krku. Práve im prišla posila v grupe ďalších kožených príšer v naschvál prepratých rifliach, takže kriku je ešte viac.

Maťko: Znášaš sa s otcom?

Bimbo skontroluje obsah pohára, už je skoro dopité.

Bimbo: A čo by si mi tak poradil? To ho mám zabiť za to aký je?! Džordžov to skúsil tak a môj to zase skúsil inak. Každý mal svoju pravdu. Čo vieš, ako by sme my dopadli, keby sme museli riešiť takú pakáreň ako oni. Ty si iný, ja som iný, môj foter je iný... Čo ja viem, čo ma spovedáš, nemal som doboha dosť toho výsluchu včera..?! A kvôli tebe, ty fas!

Tentoraz Maťko dlho skúma dno pohára. Naozaj už ostáva len pol glga.

Maťko: Kľud, radšej pozri na tie príšerky ocvokované. Tí nemajú naše starosti. Tí, zdá sa, nemajú žiadne starosti. Im sú komunisti, disidenti, církevníci aj snaživí ochrancovia prírody u riti. Majú ich všetkých v jednom vreci a pekne na háku. Niekedy si myslím, že v tomto štáte je nenormálne byť normálny...

Bimbo: Taký prepych si tu môže asi málokto dovoliť. Jak chceš byť normálny v krajine, ktorá sa už druhé desaťročie normalizuje?

Bimbo chce ešte niečo dodať, lenže holohlaví sú už tu. Jeden z nich klepe Maťkovi po pleci.

Pankáč: Tuším si dopil, kamoš, tak by si mohol uvoľniť flek. Kočka si chce sadnúť. Vykecáš sa aj doma!

Kočka je meter päťdesiat vysoká príšerka, okožovaná, domaľovaná a hlavne úplne apatická baba. Pozerá na Maťka ako by ho ani nevidela. Zato sa sem sype celá banda zreťazených pankáčov očividne presvedčených, že terén je dobytý. Len domorodci tu ešte zbytočne zavadzajú. Maťko vyvalene mrkne na Bimba, vyzerá to na bitku, ale Bimbo sa už zdvíha.

Bimbo: Poď, starec, vykecáš sa doma, ako povedal tu súdruh kožená hlava.

Nadávky a víťazoslávny rev pankáčskej bandy ich odprevádzajú celou kľukatou cestou pomedzi stoly na ulicu. Nie je to žiadna sláva, ani Šaňa už nevidieť.

 

                DOOBEDŇAJŠÍ poflámový spánok je ako svadobná noc safalátky s octovým nálevom, v skratke sa to volá utopenec. Maťko by si jednu takú chuťovku teraz dal, ale na taký prepych nie je jeho hladová domácnosť zariadená. Takže jediné, čo si môže dovoliť je bezplatné posedenie na doske, ktorú pozná celý svet. Včerajšok vyjadrený v tlačenej skratke a následné nostalgické spláchnutie. Je sobota a Maťko má dnes jedinú povinnosť, ale práve tej by sa strašne rád vyhol. A to ešte netuší, že Rasťo Egalla (to je tá Maťkova dnešná povinnosť) o všetkom už vie vďaka telefonickému predvolaniu na pondelok na výsluch. Takže vďaka tejto milosrdnej nevedomosti, Maťko kráča v ústrety nepríjemnosti ešte nepríjemnejšej.

 

                Obraz 5/2/1 (U Rasťa Egallu).

 

                Takto si Rasťo Egalla účinkovanie svojho hrdinu našej doby iste nepredstavoval. Sám nie je na zvečnenie tejto scény najlepšie pripravený. Práve leží s nesmiernou nádchou a chvíľami nie je jasné, či mu tečie z nosa od nádchy, alebo slzí od ľútosti nad sebou samým. Nášmu hrdinovi, Maťkovi Daxovi sa naopak ponúka užitočná lekcia o takzvaných „slušných ľuďoch“. Teda tých, ktorí pre usporiadanosť svojho vlastného života sú schopní potopiť každého mimo najbližšej rodiny. Nikdy vedome neublížia, ale tiež nikdy nepodržia. A Maťko má dnes úlohu prehovoriť kamaráta Rasťa, aby ho práve teraz podržal. Utešuje sa, že to vyžaduje od Rasťa naozaj málo – len mlčať. Maťko Daxa zvoní pri dverách panelákového bytu. Otvorí mu žena, ktorú poznáme z perinovej scény. Je naštvaná, ani sa na neho nepozrie.

 

Rasťova žena: No len poď!

Pes v kúte vrčí na Maťka.

Maťko: Je Rasťo doma?

Rasťova žena prikývne: Dostal predvolanie. V pondelok ho budú vypočúvať. (náhle sa rozkričí) Riky poď sem, poď sem! To je fuj! Do kuchyne, Riky. Riky, fuj!

Maťko Daxa (ironicky): Ja som už fuj?!

Odpoveďou je zabuchnutie kuchynských dverí. Za nimi počuť vytrvalý štekot psa a trieskanie riadom.

Rasťo (ticho z diaľky, nachladnuto): Ty nie si fuj, ale poriadny chuj...

Maťko Daxa vojde do obývačky. Odtiaľ otvorenými dverami uvidí Rasťa ako leží v nám známej posteli. Okolo seba porozkladané rekvizity zanieteného modelára zlepovacích plastikových lietadielok.

Maťko Daxa ostane stáť medzi dverami. Atmosféra je ako z betónu a tak si Maťko Daxa ani nesadne. Postaví sa k oknu a hoci hovorí k Rasťovi, prednáša svoje argumenty skôr von okna, či (vôbec nie symbolicky) kamsi do vetra. Najradšej bol tam vonku, ak by sa dalo ujsť. Ale nedá.

Maťko Daxa (zmierlivo): Ale Rasťo...

Rasťo: Nechaj ma, neni sa o čom baviť...

Maťko Daxa (naliehavo): Ale Rasťo...

Rasťo: Ty debil... ty...

Maťko Daxa: Rasťo...

Rasťo: Ty ani nevieš, čo si spáchal, ty imbecil!

Maťko Daxa: Veď to bol fór.

Rasťo (nachladnuto, zoslabene, ale rozčúlene): Fór za ktorý ma vyhodia z telky! Vieš ako tam budú všetci naštvaní, keď sa začne vyšetrovať a zistí sa, že som do toho namočený?! Dopadnem ako úplný idiot. Teraz, keď som dostal šancu robiť poriadne relácie... Konečne som mohol točiť sám!

Maťko Daxa (chlácholivo): To ešte bude...

Rasťo: Čo bude, čo bude! Úplne ma znemožníš tými svojimi srandičkami...

Maťko Daxa: Ale Rasťo...

Rasťo (hovorí celý čas viac menej pre seba): Na festival do Juhošky mám ísť. Teraz som vyplňoval žiadosť o devízák! A vieš čo je tam napísané? Že či proti vám nebolo v poslednej dobe vedené súdne to... vyšetrovanie... Moje nervy, a to som sľúbil, že Elenu zoberiem zo sebou. Prachy som zohnal, devízák pre ňu už prakticky vybavil...

Maťko Daxa akoby precitol a zaostrí na pohľad z okna – cez ulicu sa mu v protiľahlom veľkom okne blízkeho Kultúrneho centra naskytá obraz komornej koncertnej sály s pozorne počúvajúcimi, či podriemkávajúcimi návštevníkmi. Dokonalý kontrast k tomu, čo zažíva sám. Ale odtrhne sa od toho obrazu idylky a pokúsi sa ešte zabojovať.

Maťko Daxa: To nemôže byť také husté, len sa Ťa niečo opýtajú ako Bimba...

Rasťo: Pcha, teba sa to netýka! Ale my s Bimbom v tom lietame ako prd v gatiach. Panebože... prečo práve teraz?!

Otvorenie dverí, opäť zúrivý štekot psa až do konca scény.

Rasťova žena: Rasťo, tu máš čaj. Mal by si sa vypotiť. Zajtra točíte.

Rasťo: Ani mi nespomínaj.

Rasťova žena: Mal by si ísť, Matej. Ešte nachladneš aj ty.

Maťko sa letmo pozrie na túto kedysi celkom blízku tvár, ale hneď sa odvráti. Okamžite sa mu totiž vybavuje nezmyselná a situácii neadekvátna spomienka, ktorú mu raz rozprávala Rasťova žena v pauze medzi číslami. Tie pauzy neboli dlhé, tak aj príhoda je krátka. Rasťova žena cestovala ranným prímestským vlakom, osobáčikom. Dá sa tak skrátiť cesta zo vzdialeného sídliska do práce v centre mesta. V jednom boxe sedadiel s ňou sedeli známi, s ktorými neprerušene drkotala. Ale popri tom si stihla všimnúť, že naprieč uličkou sedí osamelý, ošuntelý muž. Díval sa na ňu a vo vrecku si intenzívne honil frčinu. Rasťova žena bola tou scénou naživo i v spomienkach priam fascinovaná. Ako povedala, bola celkom potešená, že vyvolala takú reakciu a zároveň jej bolo ľúto, že sa mužská sila takto nadarmo vymrháva. Maťko s údivom zisťuje ako ľahko sa v myšlienkach necháva odviesť od podstaty tejto návštevy. Súvislosť materinskej starostlivosti Rasťovej ženy, aby Maťko zbytočne nenachladol a aby sa neznámy muž zbytočne nevystriekal do nohavíc, je absurdne ďaleko od toho, o čom tu má byť reč. A Maťko musí, napriek všetkej nechuti a pocitu márnosti, v sebe nájsť tú silu roztáčať tú reč znova a znova.

Maťko Daxa: Rasťo...

Rasťo: Ja sa o tom už nemienim baviť...

Rasťova žena: Choď už, Matej!

Maťko Daxa: Jasné, jasné...

Rasťo (medzi hlasitým chlípaním horúceho čaju): Ak si sa prišiel spýtať, či ťa nebonznem, tak môžeš byť kľudný, starec. Ale Babyho spomenúť musím.

Maťko Daxa (po chvíľkovej úľave, zhrozenie): Ale prečo?!

Rasťo: Tak, nechcem v tom byť sám.

Maťko Daxa: Ale veď už je v tom Bimbo!

Rasťo: Bimba z toho vysekajú rodičia. Uvidíš. Papalášska linka zapracuje. Divím sa, že ešte nie je niekde zašitý v sanatóriu, alebo na študijnom pobyte, alebo čojaviemkde... Poznáme nášho Bimbiša, protekčný cecek...

Maťko Daxa: Ale Rasťo... čím viac vás bude, tým skôr sa prekecnete a bude naozaj prúser. Vieš aký je Baby, čo keď sa tam poháda, alebo čojaviemčo...

Rasťo: Tak v poriadku, nahlásim Džordža.

Maťko Daxa: Rasťo, neblázni. Ten je kvôli Charte a zeleným u eštebákov naozaj na zozname!

Rasťo: Tak vidíš, na pána chartistu sa berú ohľady a Bimba chráni rodina. Zase som v tom sám. To je spravodlivé?!

Maťko zúfalo hľadá za oknom odpoveď, ktorá by Rasťa uspokojila. Ale ten na nič podobné nečaká. Už sa dávno rozhodol.

Rasťo: Nezradím ťa, ale nahlásim Babyho. Kvôli spravodlivosti. On je srandičkár, tak nech si to tiež užije.

Maťko Daxa: Čo blázniš. Povedal som ti, že na neho nie je spoľahnutie.

Rasťo: Ale je, musí. Viac sa nedozvedia. Baby to ukončí.

Maťko Daxa: A prečo nie ty?!

Rasťova žena: Choď už!

Rasťo: Choď už...

 

 

 

                NEDEĽA, 6.apríl.

 

                NEDEĽNÝ rodinný obed sa u Maťkovcov nikdy nejako zvlášť neorganizoval, ale odkedy je Maťko hoci aj prechodne z domu, matka trvá na tom, aby všetci naraz zasadli k prestretému stolu. Pre Maťka je to pochopiteľne úľava, lebo sa konečne naje. Podľa toho, čo sa podáva, by si mohol zaviesť kalendár. Možné sú totiž len štyri varianty nedeľného jedla a tie sa pravidelne obmieňajú. Piata, ľadvinky na rasci, vypadli potom, čo Maťkov otec vyhlásil, že smrdia po moči. Veľmi efektná hláška, v tú nedeľu dojedla statočne len Maťkova máti. Maťkov otec v poslednej dobe hovorí málo. Obvykle to bývajú komentáre, ktoré málokoho z rodiny potešia. Maťko sa tým nikdy podrobnejšie nezaoberal, až kým nevypadol z domu. Teraz má šancu sledovať svojho rodiča raz za týždeň na dve hodiny a čím ďalej, tým viac zisťuje, že jeho vlastný otec je ukážkovým príkladom takzvaného „stochastického“ javu.

 

                „KTO ROZDÁVAL PRÍBORY?! U Maťka zasa chýba lyžička!“ Maťkova máti je plne zamestnaná organizáciou obeda, čo zvyšok rodiny dokonalo sabotuje. Otec leží v spálni na posteli a študuje niečo do práce. Maťkova sestra má pocit, že sa doma za týždeň nadrie dosť a teraz je rad na Maťkovi. Nech si stravnú dávku odpracuje. Jediný Maťkov brat sa hrnie do pomáhania a následkom sú zmätky na nedeľnom stole. Okrem Maťkovej lyžičky totiž zabudol, že ich pubertálna sestra neznáša rodinné horčičáky a pre nedeľný obed má vyhradený jediný kus pohára s nápisom Pepsi. To je dôvod na hádku s mladším súrodencom, do toho mátinkyno poučovanie, takže Maťko automaticky vypína zvuk a myslí na svoje...

 

                SPOMIENKA. Pokiaľ bol schopný Maťko vypátrať (a treba priznať, že zasa až tak veľmi nepátral) a pokiaľ rodinné legendy zaznamenávajú, Maťkov otec bol odjakživa veľmi energický mladý muž s presvedčením, že všetko sa dá, keď sa chce. A hlavne preveliký srandista. Tak sa mu napríklad podarilo presvedčiť zodpovednú súdružku na Akadémii, že by mal byť prijatý do Socialistického zväzu žien, pretože Daxa je jasne ženské meno. A bolo by iste nesprávne diskriminovať v našom pokrokovom zriadení niekoho so ženským menom len preto, že je muž! Na odporúčanie do komplotu zapletených spolupracovníčok ho naozaj prijali. Keď prišiel študovať z malej dedinky na Horehroní do Bratislavy, zišli sa tu z blízkych dedín a celého kraja viacerí, čo viedlo k spontánnemu krajanskému spolkárčeniu a veľkým vylomeninám. Študentskí kamoši Maťkovho otca nezaostávali v srandistických nápadoch, pričom za zmienku stojí, že väčšinou to boli študenti marxizmu-leninizmu. Ešte najmiernejšie fóry boli tie písomné (v tomto sa Maťko vlastne podal na otca), kedy sa listami, či oznamami na nástenkách vyzývali k tým najneuveriteľnejším budovateľským činom („S tou pravou súdružkou na večné časy a nikdy inak!“). Tú pravú súdružku si Maťkov otec našiel opäť vďaka fóru, tentoraz grandióznych rozmerov. Niekto zo spriatelených marxistov-leninistov prišiel pri príležitosti blížiaceho sa Veľkonočného pondelka na nápad zatelefonovať úradným hlasom do najbližšieho Osvetového strediska a doporučiť tamojšej agilnej vedúcej vpravde revolučný čin. „Dnes sa už, milá súdružka,“ oznamoval ten hlas, „šibe po novom. Kolektívne. Preto vás žiadame, zhromaždite uvedomelé súdružky na pondelok od ôsmej hodiny ráno. Súdruhovia prídu autobusom a šibačka prebehne v duchu nových súdružských vzťahov. Účasť súdružiek bude vyhodnocovaná. Nezabudnite na výzdobu. Práci česť!“

 

                A tak v ten pamätný pondelok výzdoba bola, aj súdružky boli, len súdruhovia sa nedostavili ani autobusom, ani pešo. Zaujali totiž pozorovacie stanovisko za plotom blízkeho staveniska a tak sa tam váľali od rehotu, že jeden skoro skončil v nehasenom vápne. Treba povedať, Maťkov otec sa napriek bujarej veselosti zamyslel aj nad tým, čo takáto veselá príhoda urobí s ideálmi postihnutej súdružky vedúcej a tak sa tam na druhý deň tajne vybral akože ospravedlniť. Okamžite vyfasoval jednu súdružskú po hube, čo viedlo vzápätí k uzmierovaniu. Zákonitým následkom je tu prítomný Maťko Daxa. Tá vedúca totiž bola budúca pani Daxová. A treba povedať, že manželstvo s Maťkovým otcom ju pripravilo aj o ďalšie ideály. S obľubou sa napríklad sťažuje ako sa dostavila, už tehotná, na promóciu svojho nastávajúceho a ku gratulácii sa dostala až po piatich iných „trasorítkach“ (ako ona hovorí), ktoré mali k Daxovi staršiemu zjavne veľmi blízko. Poslednou legendou, ktorú si Maťko nemôže pamätať, je jeho vlastný krst. Priatelia jeho otca, marxisti-leninisti-srandisti, prišli na nápad, že by dieťa o taký obrad nemalo prísť, ale na druhej strane bola by hamba zveriť to do rúk takým reakcionárskym živlom ako sú kňazi. Preto zorganizovali krst „po novom“. Skúpili po protekcii od ruských lektorov basu pravého „Sovietskoe igristoe“, u Maťkovcov vyložili plechovú vaničku na stôl, naliali do nej šampanské, Maťkov otec za vzdornej asistencie mladej mamičky (ktoré predsa len tajne počítala s krstom u nich doma na dedine) malého Maťka pokrstil a potom to šampanské s chuťou a za bujarého spevu tých pravých horehronských vypili. Niektorým z toho bolo ešte týždeň zle.

 

                NA DNEŠNÝ NEDEĽNÝ obed zvolila mátinka svoje momentálne vrcholné kuchárske číslo a najnovší objav – na tenko vyklepaný biftek a horčicou, hráškom a opekanými zemiakmi. Najskôr ale nastupuje polievka. Tá je vždy rovnaká – zeleninová. Na Maťkovu počesť je to viac krém, než polievka. Najskôr si však všetci musia vypočuť mátinkynu osvetovú prednášku o tom aká je zeleninová polievka zdravá. To švegru okamžite zduje, pretože ona má iné predstavy o zdravej výžive a polievky sa demonštračne vzdáva. Chlapskej časti rodiny je to jedno. Malý brácho sa odhodlane rozbabre v hocičom, Maťko by jedol od hladu aj klince a hlava rodiny skonzumuje všetko, čo má na sebe solídnu vrstvu soli. Práve v tejto chvíli zasadol Daxa najstarší za vrch stolu a načiahol sa po solničke.

 

                SPOMIENKA. Prvé čo si Maťko z otca pamätá bolo, že spieval. Spieval pekne a rád. Teraz si uvedomuje, že ho už dávno nepočul zanotovať nejakú „tú našu, hučavú“. Maťko si navyše pamätá dlhé monológy, ktoré k nemu Maťkov otec viedol za pravidelných sobotných prechádzok, keď matka upratovala a oni kočíkovali po parku malú Maťkovu sestru. Tie monológy boli sumárom závažného odkazu otca synovi. Maťkov otec si dal vtedy veľkú prácu vysvetliť Maťkovi všetko to, čo si teraz Maťko za boha nevie spomenúť. Nepamätá si z tých dlhých spoločných hodín generačnej akadémie života vôbec nič. Jediné, čo si s istotou pamätá je, že extra monológy k nemu viedol otec večer, keď fajčil pri kuchynskom stole a Maťko už ležal v posteli. Maťkov otec bol vášnivý fajčiar. Niekedy sa kvôli cigarete budil aj v noci. Pre Maťka zarážajúce na tom všetko je to, že mu z tých otcových odkazov nič neostalo nie preto, že by si to nezapamätal, ale preto, že si nemal čo zapamätať. Akýsi biologický zákon večného začínania od nuly spôsobil, že Maťko svojho otca proste nepočul. Zakaždým totiž, keď Daxa starší začal novú lekciu, Maťkovi automaticky vypol príjem. Na to jediné si Maťko spomína perfektne. Prvá veľká zmena v živote veselého mladého otca rodiny nastala v roku 1956 počas nepokojov vysokoškolákov v Bratislave. Študenti vtedy hromadne pálili montérky, ktoré fasovali na cvičenia v rámci vojenských katedier, odmietali spievať sovietsku hymnu zakaždým s československou a trvali na tom, aby ich požiadavky uverejnila Pravda. Podarilo sa im získať aj nejakú podporu robotníkov zo závodov, takže s nimi vtedajší režimisti nemohli len tak zamiesť. Na týchto nepokojoch rečnil aj mladý asistent, Maťkov otec. Bol skôr za rozumné vyjednávanie, než extrémy, ale aj tak si ho mnohí zapamätali. Za študentov rečnili aj jeho kamaráti z lektorátu marxizmu-leninizmu. Nepokoje skončili tým, že Pravda uverejnila požiadavky vysokoškolákov. Trik bol ale v to, že to bolo len vo vydaní, ktoré rozdávali štrajkujúcim študentom. A potom prišli represálie. Kamarátov marx-leninistov vyhodili z učiteľských postov. Viacerí odišli z Bratislavy, čo Maťkova matka po tichu aj nahlas oceňovala, lebo jej už tá partia večných srandistov začala liezť na nervy. Ich mulatovanie až do ráááána, až do rááána, až do rána bieleho, nesvedčilo dennému režimu rodinky s malými deťmi. Maťkov otec dopadol relatívne dobre, pretože súdruhovia usúdili, že ako otec mladej rodiny môže ešte dôjsť k rozumu a hlavne, že jeho odbornosť nie je ideologicky exponovaná. Maťkov otec robil a dodnes robí v Slovenskej akadémii vied, Oddelenie snehu a ľadu. Keď bol Maťko malý, myslel si, že je otec je zamestnaný v rozprávke. V skutočnosti je zamestnancom Hydrologického ústavu SAV.

 

                KONEČNE prichádza na stôl zlatý klinec nedeľného programu – biftek. Pre Maťka to znamená symbolický súboj kvality s kvantitou. Biftek je príjemná inovácia, ale je na tanieri len jeden. U kurčaťa je väčšia šanca, že sa Maťkovi ujde z pekáča ešte extra porcia a tak naplní ideál afgánskeho horala - nadžgať sa do prasknutia, keď je čo, aby bolo z čoho tráviť v hladovom týždni. Maťkova sestra sa ešte stále vzdúva, ale tentoraz len čiastočne, lebo neznáša horčicu. Najmladší sa spokojne napcháva, kým mátinka sa pokúša ťahať zo strateného syna Maťka rozumy o tom, čo sa za posledný týždeň udialo v škole. Na klasické otázky má Maťko po ruke klasické odpovede. Maťkov otec sa nepýta. Mlčí. Ale znateľne zaostrí uši, keď mátinkyn výsluch zabrúsi na známu tému – Dada. V tom jedinom sa obaja najstarší mužskí príslušníci rodiny zhodnú. Maťkov otec mal vždy pochopenie pre Maťkove ľúbostné eskapády, ale Dada má v tomto smere výnimočné privilégium. Raz dokonca Maťkov otec z tajných finančných fondov uvoľnil bez mihnutia oka stovku, keď sa mu Maťko zveril, že musí Dade kúpiť nové nohavičky, lebo jej jedny roztrhal. Vtedy výnimočne, jediný raz, siahol Maťkov otec ľahkou rukou do peňaženky a vyfinancoval svojho syna bez odporu. A ani sa nepýtal ako sa také nohavičky trhajú.

 

                SPOMIENKA. Ak Maťkov otec v poslednej dobe mlčí, tak predovšetkým o práci. Predtým to bola jeho obsedantná téma, pretože aj v rodine si užil dosť poznámok na tému ako sa to komusi báda, keď celú zimu lyžuje a v lete nemá do čoho pichnúť. Istej úcty, najmä širšej rodiny, sa dočkal, keď sa zistilo, že o to, čo vybádal, majú záujem aj v Škandinávii. Konferencie, krátkodobé stáže a hlavne návštevy severských kolegov (Maťko si ako decko spomína na fínskych hostí, ktorí sa tak zmontovali z domácej borovičky, že jedného vynášali v stave úplného telesného rozkladu a nemohúcnosti), pomaly ale isto zvyšovali prestíž hlavy rodiny. Hlavne, keď občas doniesol zo zahraničných ciest také zázraky ako farebné fixky, alebo platne Beatles. To všetko po roku 1968 zo dňa na deň skončilo. Maťkov otec dostal zákaz nielen vycestovať, ale aj publikovať v zahraničí. Maťkov otec prešiel na minimálny vedecký plán. Čo najmenej žiadať od okolia (pri vedomí, že aj tak je na čiernej listine a nič nedostane) a čo najviac urobiť. Iste mu to zopár rokov celkom dobre šlo, kým si poupratal zo stola a šuflíkov všetky tie nápady a výsledky, na ktoré predtým nemal čas. Zaujímavým spôsobom sa prispôsobil aj denný rytmus Maťkovho otca. Akoby sa zacyklil v každodennom okruhu raňajky – cesta do práce – práca – obed – práca – cesta z práce – večera. Cesta do práce a späť trvá Maťkovmu otcovi štandardných tridsaťpäť minút krížom cez celé mesto. Zásadne nevystupuje, samotné mesto pozná len z okna električky. Aj to je otázne, pretože si obvykle v električke číta. Ak už musí v meste vystúpiť, ide si svojou cestou a nepozerá sa okolo. Raz mal Maťko zážitok, pretože stretol vlastného otca na hlavnom námestí. Kráčal priamo oproti nemu, ale ten sa mu v zamyslení proste vyhol. Nevníma okolie, nezaujíma sa ani o to, čo sa deje v bezprostrednom okolí. A ako roky ubiehajú, Maťko začína mať pocit, že sa jeho otec s týmto životom v kruhu a s tou vedeckou filatéliou v robote akosi podivuhodne zžil. Ako bunka, ktorá prejde na bezkyslíkový životný cyklus, keď sa jej kontakt s okolitým svetom drasticky obmedzí. A Maťko začína vlastného rodiča upodozrievať, že na ten čerstvý vzduch už ani nechce vyliezť. Prestal komunikovať s kolegami v severských krajinách, hoci korešpondenciu mu nikto nezakázal a zo známok (ktoré mu otec predsa len vždy poctivo odstrihol z cudzokrajných obálok) Maťko vie, že oni sami sa ozývali vytrvalo ešte roky. Bez odpovede. Intenzívne publikuje v domácich časopisoch a vyťahuje sa ako učí celý svet slovenčine. Ale takmer dvadsať rokov po zákaze by mu iste už nejaký ten článok v zahraničí prešiel. Navyše, keď vedecké články sa síce povinne predkladajú na schválenie šéfovi, ale šéf Maťkovho otca je jeho rovesník a priateľsky naladený kolega. Čím viac o tom Maťko v poslednej dobe uvažuje (a treba priznať, že to nie sú nijaké siahodlhé úvahy, skôr akési prekvapené pozastavenia), tým viac mu jeho vlastný otec pripomína špičkový jednorázový stroj na výrobu skvelých vedeckých výsledkov o snehu a ľade, ktorý ktosi násilím odstavil a všetka tá dômyselne nahromadená energia z neho odkapáva už roky bez úžitku na kameninovú podlahu labáku a odtiaľ do kanála. Všetky parametre časom klesli pod kritické hodnoty a tento mechanizmus nenaštartuje už ani vlastný majiteľ.

 

                OPAŤ je raz po bifteku i po nedeľnom obede. Sestra skladá hrmotavo zo stola, mátinka si dáva kávičku, brácho ako prvý okupuje rodinnú búdku a Maťko s otcom zasadnú za neďaleký konferenčný stolík v miestnosti, ktorá je jedálňou, obývačkou a večer aj spálňou starších detí. Maťkov otec si dáva k poobedným koláčom pivo, Maťko minerálku. Maťkova máti robí skvelú ťahanú jablkovú štrúdlu a Maťko sa jej napchá do zásoby. Aby pritom nevyzeral ako nenažranec, a aj zo zvedavosti, siahne po starých novinách, ktoré otec kupuje vždy ráno, keď ide do práce.

 

                SPOMIENKA. Maťko ako prvorodený musel nutne naraziť na rodičovský odpor, keď si začínal vydobíjať právo na samostatnosť, ale časom na prekvapenie zistil, že jeho otec hovorí principiálne na čokoľvek „nie“. Akoby sa zablokoval v hektickej chvíli zlomu desaťročí a ľudských osudov z rokov 1969-70 a každá zmena mu pripadala nevšímavá, neoprávnene opomínajúca tento tragicky dejinný fakt. Dvadsať rokov po veľkom „bratskom tresku“ Maťkov otec nosí tie isté dederónky a tie isté obleky. Mátinka má zhodou okolností podobný reflex z celkom iných dôvodov. Vždy keď si kúpi niečo nové, vyhlási, že je to desať rokov stará vec, ktorú práve vytiahla zo šatníka. Maťkova mátinka zásadne nepriznáva, že si z rodinného rozpočtu kupuje niečo na seba. Možno aj preto veľké rodinné financie drží pod palcom otec. A bol to jeho nápad založiť všetkým deťom vkladné knižky a každý väčší príjem rodiny rozdeliť na päť rovných dielov. Takto má Maťko aspoň jednu istotu socializmu. A síce, že po štvrťstoročí na tej vkladnej knižke bude dosť, aby (až sa ožení) mal s čím začínať. Momentálne je ale v stave finančného vydedenia. Otec vyhlásil, že keď má Maťko na to, aby si platil podnájom (čo je čistá pravda, hoci sú to len dve stovky na mesiac), musí mať aj na ostatné výdavky.

 

                ZATIAĽČO mátinka so švegrou umývajú riad v kuchyni a najmladší z rodu trápi obstarožný gramofón, Maťko a Maťkov otec sedia oddelení od ostatných a mlčia. Je to tak lepšie, pretože ak by prehovorili určite by sa nezhodli. Beztak sa vlastne po celý čas mlčky hádajú.

 

                SPOMIENKA. Z celej plejády hádavých tém sa oplatí spomenúť ich kompletne odlišný názor na Čechov. Maťkov otec ich nemá rád, odkedy si na štúdiách geofyziky v Prahe vytrpel nejakého docentíka, ktorý ho neustále vyvolával k tabuli, aby celému ročníku predviedol „jak jsou ti Slováci blbí“. Maťkov otec kvôli tomu nakoniec z Prahy aj odišiel. Maťko strávil síce na preddiplomovej praxi v Prahe len mesiac, ale bol nadšený a miestni kamoši mu pripadali omnoho zaujímavejší ako väčšina tých, ktorých stretáva v rodnej Bratislave. Rozhodne v Blave nikto nedokáže, tak ako kolega biológ Zdeněk, zdvihnúť jazyk a vystreknúť z podjazykovej žľazy jemný prúd slín, čím nebezpečne pripomínal zvyky niektorých jedovatých hadov. Kolega Zdeněk samozrejme nepatrí k jedovatým hadom a túto atrakciu dával až do vyčerpania záujemcov k dobru na pive v krčme U dvou koček.

 

                Druhé, spomenutiahodné, nedorozumenie medzi Maťkom a jeho otcom je kvôli náboženstvu. Maťkovi sú všetky náboženstvá ľahostajné, jeho otcovi nie. Maťkov otec má vlastnú teóriu vysvetľujúcu hrozivý predstih technologického pokroku pred schopnosťou ľudstva mentálne tieto obrovské technické schopnosti ovládať. Práve túto smrtonosnú nedostatočnosť, nedospelosť ľudstva má podľa neho na svedomí církev. To ona, argumentuje Maťkov otec, potláčala všetky snahy o poznanie kto sme a kde sme, pálila vedecké knihy a ich autorov, bránila nám poznať vlastné telo, postavenie planéty, na ktorej žijeme, a otázky skutočného zmyslu našej existencie. Tých, čo sa odvážili so zaujatím pozrieť na hviezdy, alebo chceli poznať náš krvný obeh, kriminalizovala, štvala a upaľovala. Ale paralelne s tým požehnávala bez problémov vývoj najzabijáckejších zbraní a ochotne asistovala vzájomnému ľudskému vraždeniu. Stačí sa prejsť po kostoloch, najmä v tých krajinách, kde mali odjakživa silnú armádu. Ich kostoly a katedrály sú plné sôch vojenských vojvodcov, pamätných tabúľ požehnaných vojnových výprav a krvavých bojových zástav donesených z tých výprav. Nikde, hovorí Maťkov otec, v žiadnom kostole ale nenájdeš oslavnú tabuľu ľudského poznania, nenájdeš tam posmrtnú bustu výnimočného vedca, nenarazíš ani na náznak toho, že by pokrok v myslení cirkev v najmenšom zaujímal. Naopak, držať nás v nevedomosti a bludoch je životný záujem našej cirkve. Maťkov otec hovorí "našej", pretože ako chlapec miništroval.

 

                A do tretice, nekonečný spor vedú Maťko so svojím otcom o politike. Hoci Maťkov otec sa veľmi nerád háda, naopak Maťko sa háda s chuťou a rád. Najmä keď rozvíja svoju obľúbenú teóriu o tom, že predsa celý ten obrovský komunistický aparát nemôže existovať na vedomej myšlienke škodiť ľuďom a ak sa im to napriek tomu tak skvelo darí, chyba musí byť niekde v zásadnej tendencii, ktorá je ľudskou vôľou neovládateľná. Je predsa vôbec mysliteľné, aby systém, ktorý je založený len na snahe dať ľuďom to najlepšie, bol tou najhoršou tyraniou akú v súčasnosti poznáme? Keď to tak Maťko (predstierajúc, že ho zaujímajú známe a otrepané schémy novinových správ) zhrnie – jeho otec neznáša Čechov, hoci v Prahe študoval; neznáša cirkev, napriek tomu, že jej ako malý chlapec oddane posluhoval a neznáša politiku, aj keď sa do nej odjakživa plietol. O tom sa už oplatí mlčať.

 

                Obraz 6/1/1 (Po nedeľnom obede):

 

                V tejto domácnosti sú všetci tak dokonalo zamestnaní sami sebou, že Maťko musí svoj odchod nahlas oznámiť, aby si to vôbec všimli.

 

Maťko: Tak ja idem rodina. Vďaka za obed, mami.

Matka: Rádo sa stalo, Maťko.

Maťko: Čaute decká!

Sestra: Tsss, sedlák, kto ti je tu decko!

Bratské decko: Brácho, kedy ma zoberieš k sebe? Aspoň mrknúť, len na chvíľúúúú...

Matka: O týždeň budeme mať kurací perkelt, nezabudni prísť.

Maťko: Tak ahojte všetci.

Dovidenia o týždeň - povie Maťkov otec.

 

                Obraz 6/2/1 (Pátranie po Babym):

 

                Baby nemá telefón a jedinou šancou ako ho zastihnúť, je ísť za ním na loď, kde je najnovšie ubytovaný ako prístavný robotník. Babyho kajuta je však zatvorená. Najskôr klopanie, potom búchanie na plechové dvere.

 

Maťko Daxa (najskôr stíšene, potom čoraz hlasnejšie, až takmer kričí): Baby... Baby... Baby...

V chodbe sa objaví rozospatý chlap.

Chlap: Čo reveš, som po nočnej.

Maťko Daxa: Hľadám kamaráta.

Chlap (zívne): Zbytočne búchaš, dnes som ho tu ešte nevidel. A ani včera. Aj tak chodí len po nociach, vyspať sa...

Na dverách je zavesená rola toaletného papiera, na ktorej sú odkazy až po zem. Maťko Daxa tam rezignovane pridáva ďalší. Ale v poslednej chvíli sa rozhodne k zúfalému činu – vyčkať na Babyho celé hodiny, až kým dotyčný nepríde. Keďže je neskoré nedeľné popoludnie, zvezie sa autobusom na stanicu, navštívi staničný bufet, nakúpi si údenáče, rohlíky a kofolu a do hodiny je späť. Usadí sa na lodi, v chodbe pred Babyho kajutou, a začne sa napchávať do rezervy pre prípad, že by tu mal bivakovať až do príchodu zimy. Poznámky Babyho kamarátov z lode naznačujú, že aj taká alternatíva sa môže prihodiť. Maťko Daxa dožuje, pozorne uprace a oprie sa o dvere, aby si oddýchol. Už predtým bolo počuť podivuhodné zvuky, ktoré si však Maťko ako cudzinec radšej nevšíma.

Náhle sa dvere Babyho kajuty zvnútra otvoria. Maťko Daxa padne dovnútra a naopak von sa valí rozospaný a domačkaný Baby.

Maťko Daxa: Baby!!!

Baby (nezrozumiteľné mumlanie).

Maťko Daxa (zúfalo): Baby... kam ideš?!

Baby: Srať...

Vyzerá to priam psychodelicky, keď v tom sa spoza rohu Baby zase vráti.

Baby: Daj ten hajzlák sem.

Maťko Daxa: Tu máš, ale je plný odkazov.

Baby: Práve na tie ja seriem. Po chvíli (a zvučnom spláchnutí) sa objaví už o poznanie živší Baby. Mávnutím ruky pozve Daxu do svojho kráľovstva, ktoré je práve v dezolátnom poflámovom stave. Na stenách sú veľké plagáty s rôznymi dokonalými cecaňami, prekladané amatérskymi fotkami holých báb po spoločných akciách („lovoch na Emilov“) s Bimbom. Máloktoré stoja za druhý pohľad, ak pravda, nepatríme k lovcom kuriozít.

Baby: To je pohoda. Nič mi nebolo a je mi akosi lepšie.

Maťko Daxa: Baby, ty si tu bol po celý čas?

Baby: A kde som mal byť?

Maťko Daxa: Čo ja viem, niekde v krčme. Alebo u nejakej...

Baby: Omyl, keď pijem, tak zásadne doma, aby som sa nemusel ďaleko trepať nadrbkaný. A čo sa týka báb, tie prídu aj samé.

Maťko Daxa: Nevyťahuj sa.

Baby: Ja?! Ja sa nemusím vyťahovať. Zbalil som jeden perfektný kusanec ženskej na fotenie. Tuším včera večer. Alebo predvčerom? No ako ste ma zavreli v labáku.

Maťko Daxa: No dovoľ. To bolo pred štyrmi dňami! A okrem toho, bol si tvrdý ako štolverka.

Baby: To si ma s niekým pletieš. (Zarazí sa) Že by som pil v kuse už piaty deň? To bude zase absencií... (Zasnene) Ale tak krásne sme sa s tou kočkou zdrali.

Maťko Daxa: A bolo niečo?

Baby: Jéžiš, to keby som vedel...

 

                SPOMIENKA. Keď Baby hovorí, že nevie, čo sa dialo; tak to s istotou znamená, že sa nedialo nič. Baby by ďalšiu „potopenú loď“ (ako to on nazýva) oslávil predovšetkým chválenkárskymi hodami na tému aké to bolo a aký bol on v tom všetkom borec. Vo vzácnych chvíľach úprimnosti sa Baby sťažuje, že si neomočil, ani už nepamätá. Okrem všetkých jeho trablov, navrch ešte zle vidí a nerád nosí okuliare, pretože by to vraj špatilo (?) jeho „oduševnelú tvár“ (?!!!). Takže napríklad jeho tvrdenie, že si každú kočku pred súložou najskôr omrkne, či za to stojí; a to tak, že jej ponúkne osprchovanie a potom si skontroluje jej telo cez kľúčovú dierku; patrí do ríše rozprávok. Nehľadiac na fakt, že na tejto lodi, sú sprchy spoločné. Pri Babyho smole by aj tú, čo by sa do nich odvážila, už za päť minút na to šmýkal niekto iný. Naopak, veľmi dôveryhodné sú (a treba podotknúť, že veľmi zriedkavé) Babyho úprimnosti na tému „leštenia bambusu“, ako on nazýva masturbáciu. Ako sám hovorí, cíti sa niekedy sám sebe nebezpečný, keď to na neho príde. Baby totiž nemasturbuje len tak, štýlom „hop na kozu“. On vraj už v mladosti povýšil túto odbavovaciu samoobsluhu na jedno z erotických umení. A tak ako toho málo absolvoval v normálnom sexe, s „Ančou Dlaňovou“ už povymýšľal tie najzdivočelejšie kúsky. Súlož do fľaše od mlieka naplnenej vatou zvlhčenou teplou vodou je len slabý odvar jeho masturbačných fantázií. Vrcholom vraj bolo, keď ešte doma, v rodných Košiciach, využil neprítomnosť zvyšku rodiny; chytil muchu, odtrhol jej krídielká, potom si ľahol do naplnenej vane a muchu položil na z vody trčiaci žaľud svojho vztýčeného prirodzenia. „Matejko, a vtedy som pochopil, že mucha je žena. Čo tá so mnou vyvádzala...“ A Matejko, teda náš Maťko Daxa, po zrelej úvahe usúdil, že z tejto Babyho príšeráckej životnej úprimnosti sa dá s dôverou „zožrať“ aspoň to, že to naozaj skúsil. To ostatné môže byť čistá hovadina, vrátane pochybnej Babyho schopnosti rozlíšiť pohlavný dimorfizmus u múch.

 

                Obraz 6/2/2 (Pokračovanie)

 

                Baby sa stále ešte motá po kajute pritom ako zháňa niečo do čoho by sa obliekol, čo by zjedol, prípadne zase vypil.

 

Maťko Daxa: Čo hľadáš?

Baby: Ále... na sto péro som tu mal niekde nedopitú fľašku piva. Tá by teraz bodla...

Maťko Daxa: To už bude nechutné...

Baby: Čo ty vieš. Nechutné je to hnojisko, čo mám teraz v hube. Nemali sme si s neznámou robiť ten koktajl.

Maťko Daxa: Aký koktajl?

Baby: Alpský zjazd. Víno s alpou. Odporné... Ale účinné. Aj to víno tu ešte musí byť. To víno sa ani normálne nedalo piť. Poznáš takzvané ľútostivé víno? To je také, že ti je ľúto, keď ťa s ním ponúknu. Vykšeftoval som tou za pätnásť korún s niekým, čo nemá dosť robotovania a ešte hrdlačí na vinohrade. Počkaj, ponúknem ťa.

Maťko Daxa (vzdych): Veľká vďaka, Baby, ale ja som došiel kvôli jednej dôležitej veci.

Baby: Nenechaj sa rušiť a kľudne ma informuj o dianí doma i vo svete. Ja zatiaľ nájdem zvyšok toho piva.

Maťko Daxa: Baby, Bimba vyšetrovali na ŠtB.

Baby: Ale čo?! To sa mu raz ešte zíde do kádrového posudku až tu spojenými silami strany a vlády zvíťazí kapitalizmus.

Maťko Daxa: Nesranduj. Je to vážne. Ide o ten môj prvoaprílový fór.

Baby: Prvoaprílový fór – a to má byť vážne?

Maťko Daxa: Rozbehli pátranie, myslia si, že to je nejaká sieť na únik peňazí z telky. Bimbo ma zatajil, ale povedal o Rasťovi. A Rasťo chce do toho zatiahnuť aj teba.

Baby: No konečne! Konečne som ťa našiel, fľaštička... Bože, mohol som si nechať aj viac. Vôbec na seba nemyslím, keď pijem...

Baby si dáva dlhé logy.

Baby: Fúj. A je po rozkoši.

Maťko Daxa (zhrozene): Baby, počúvaš ma ty vôbec?!

Baby: Ale áno, pokojne. Zbytočne sa plašíš.

Maťko Daxa: Myslíš, že ťa Rasťo nezradí?

Baby: Rasťo urobil v živote jedinú skutočne obetavú vec a aj tá ho nič nestála. Keď z nás urobil zboristov... To bol život!

 

                SPOMIENKA. Maťko nechápe ako môže Babyho mozog fungovať na tak odľahlých asociáciách. Áno, Rasťo Egalla im trom aj s Bimbom a Babym vybavil perfektnú brigádu v telke. Ich úlohou bolo obliecť sa do erárneho smokingu, alebo inej uniformy príslušného speváckeho zboru, potom sa zaradiť medzi tristo iných, skutočných zboristov, a príležitostne otvárať ústa. Stovka za jedno postátie. Logiku to malo, pretože v tak veľkých súboroch obvykle vždy niekto pre chorobu, či iné, vypadne akurát na termín televízneho natáčania. Skvelá prácička nebyť toho, že ich nakoniec vyrazili, lebo ich trio špatil Babyho „nefotogenický“ kukuč. Je pekné, že si na to práve toto indivíduum spomenulo, ale čo to má s Raťovou schopnosťou odolávať vyštrovateľským metódam?

 

                Obraz 6/2/3 (Pokračovanie pokračovania):

 

Baby: Rasťo, Bimbo, všetko jedno... (grgnutie)... Tfuj, mal by som sa najesť... Oni sú nezaujímaví.

Maťko Daxa: Ako to?

Baby: Takto, že ty sa pekne zoberieš... máš ešte nejaké tie staré zmluvy?

Maťko Daxa: Mám.

Baby: No tak ich pekne zober, odnes ich na tú fízláreň, pekne pozdrav a povedz – prvý apríl!

Maťko Daxa: A oni ma zavrú!

Baby: Hovno ťa zavrú. Budú len chvíľu smutní, že nedostanú prémie za odhalenie bandy rozkrádačov, ale to ich prejde.

Maťko Daxa: Ako si môžeš byť tak istý.

Baby: Ty zabúdaš, že ja som z dobrej rodiny. Otcov brat, môj strýko, je známy právnik v metropoli Východu... teraz si ma zaskočil, lebo už neviem, či metropolou Východu sú ešte stále Košice, alebo už Prešov. Neni podstatné, podstatné je, že tohto strýka som sa už čoby malé dieťa často pýtal a tak rozum bral.

Maťko Daxa: Nesranduj.

Baby: Nesrandujem. A keď budeš na mňa veľmi dobrý, tak sa dám trochu do poriadku, použijem tajné zásoby mydla a vydám sa spolu s tebou k najbližšiemu telefónu. Zavolám vzdialenej rodine a požiadam strýka o bezplatnú radu. Dúfam, že si ma ešte bude pamätať. Dávno sme sa nevideli. Poďme, lebo vidím, že sa netváriš práve veriaco, ty neveriaci Matvej...

Po krátkej dobe vidíme dve postavy vychádzať z kajuty lodnej ubytovne. Prvá postava, pomenší chlapík so slamovými vlasmi, je v mimoriadne dobrej nálade. Keď zamyká kajutu, obráti sa k spoločníkovi.

Baby: Hladce oholen, čerstvě ostříhán a jako vždy nebezpečně krásný – ako hovorí klasik.

Druhý spoločník nič nehovorí (asi nie je klasik), len zamyslene nasleduje prvého na mostík na breh. Ale v polovici ten prvý prudko zastane, takže druhý doňho nechtiac vrazí. Prvý roztiahne ruky vo veľkopanskom geste a pozrie do oblohy.

Baby: Zdravstvuj tavarišč, Slnko! Kedy sme sa videli naposledy?

Pohľad kamery do oblohy. Tavarišč Slnko neodpovedá a napriek pokročilej hodine páli ako besné...

 

                AK IDE O MEDZIMESTSKÝ telefón, Maťko požíva zásadne ten v laboratóriu. V tomto je dôsledne socialistický. Teraz sedí odovzdane na stoličke a počúva ako Baby šumne hutori, hutori a hutori až dohutori. Zloží telefón a s otcovsky zhovievavým pokyvovaním hlavy pokračuje v ďalšej lekcii školy života: „Čo som hovoril, bazmek... Radi ma nemajú, ale vychodňare držia pokope... Je to bezpečné. Hlavne preto, že to asi ťažko budú vyšetrovať ŠtB-áci. Tí majú iné starosti. A informácie. Toto bude mať na starosti nejaký dilino z kriminálky.“ „Poručík Vlčko. Bimbo mi dal naňho aj telefón. Rasťo má predvolanie už na pondelok dodobeda.“ „No! Tak tam musíš byť v pondelok ráno, pred Rasťom... Navštíviš poručíka Vlčka a pekne sa s ním, aj za mňa, porozprávaš... Myslím, že mu to vysvetlenie bude stačiť. A ak nie, kľudne ma môžeš predstaviť. Takých som už ja videl...“ Baby náhle zvážnie a začne sa roztržito motať po laboratóriu. Maťko využije prestávku vo vyučovaní a začne si vykladať mikroskopické inštrumentárium. Keď už je tu, aspoň niečo užitočné urobí. Nepozerá na Babyho, ale má nejasné tušenie, že sa ešte dnes nejakej lekcie dočká. Baby si sadne po chvíli tesne vedľa Maťka, chvíľu zamyslene pozoruje jeho rutinné pohyby pri príprave preparátu a potom konečne začne. Hovorí pomaly, unavene, nepoučuje. Oznamuje. „Ty si šťastný človek, Matvej... ani o tom nevieš. Ja mať tvoje starosti... Prvý apríl! O tom ešte raz budeš svojim deťom vykladať hrdinské príhody... Ja to také veselé nemám...“

 

                BABYHO SPOMIENKA adresovaná Maťkovi: „Mal by si vedieť, že pre tento režim som tak zaujímavý, že na mňa nasadili očko. Permanentného telesného strážcu na útraty socialistického štátu. Sledujú ma, lebo ma nemôžu odpočúvať. Na lodi nie je telefón. Na sledovanie si časom zvykneš. To len spočiatku máš neisté pocity, keď nevieš odhadnúť, kto ti to vlastne šlape po stope. Takže po čase som už spoľahlivo poznal toho svojho. A bolo by to všetko v pohode, keby mi pred dvoma týždňami neprdlo v lebke a nedostal som jeden zo svojich nečakaných skvelých nápadov. Išiel som totiž v pohodičke po meste, očko za mnou, a naraz mi napadlo, že neďaleko je pasáž s dvorom. A v ňom sú dva veľké obytné domy. Reku, keď už je chlapec platený za sledovanie, nech sa ukáže, či si svoj špiclovský plat zaslúži. A pekne som to naštartoval behom do pasáže, prvý vchod do domu som minul, skončím do druhého, štyri skoky a som na prvom poschodí a pozerám, čo môj profesionál. No, prosím ťa, a ten splašenec vbehne do pasáže, vidí, že je prázdna, tak nie, aby kretén zastal a porozmýšľal, ale ešte pridal a vybehol z pasáže druhou stranou. Neviem, čo ich v tej ŠtB-árni učia... Tak som pomaly zišiel dolu a pekne za svojím pätolízačom. Našiel som ho s hlavou ako melón ako stojí úplne opustený pár krokov od pasáže. Tak k nemu slušne podídem, poklepem mu na rameno a hovorím: „Príjemný dobrý deň, nepoznáme sa odniekadiaľ?“. A ten pako začne nadávať ako nejaká kurva, čo jej zákazník nezaplatil. Slovník doslova nehodný pracovníka zaslúžilej socialistickej inštitúcie. Tak som počkal kým sa vynadáva, lebo už som pochopil, že nadáva hlavne sebe, a potom sa slušne pýtam: „Ujo, a čo sa toľko rozčuľujete?“. Rozumieš, ja mám úctu k starším a tento mohol mať tak kúsok pred päťdesiatkou. Zaslúžilá šlapka. No a on sa mi začne sťažovať, že teraz je v riti, lebo keď som ho odhalil, tak to ho dajú určite na sledovačku niekoho iného a že on si už na mňa zvykol. Služba pri mne je celkom príjemná, lebo jeho najhlavnejšou úlohou je vysedávať po všetkým krčmách, kde sa zjavím. Tak mi ho prišlo ľúto, že hovorím: „Počúvajte, keď sme už skoro známi, nemohli by sme to teda nechať ako to je?“. A on, že to nejde, že to by poznali a že by to bolo ešte horšie. Tak sme sa rozlúčili naozaj ako starí známi a on sa šiel udať za neschopnosť. No a to bolo posledný raz, čo som si namýšľal, že som s týmto režimom vybabral. Lebo o pár dní na mňa nasadili mladého, a kurva ostrého. Vôbec sa neschovával. Pekne si ma počkal pred loďou a dýchal mi na chrbát z piatich krokov. Drzo, vyzývavo. Ja chuj, mal som vedieť, že to je varovanie. Pretože oni sa nehrajú s tými, čo sa s nimi chcú hrať na schovávačku. Stačili dva dni, aby som pochopil, že je koniec srandy. Že ma idú vážne poučiť. Že mi takzvane dohovoria. Skrátka veľká nakladačka visela vo vzduchu. Asi tak pred týždňom si povedali, že je ten najvyšší čas. Ráno ma čakali hneď traja. A išli po mne, natesno, bez skrývania. Ver mi, že v takej chvíli by každému lepilo. Radšej som ani nešiel do roboty, tam by si ma medzi skladmi ľahko podali. Vyrazil som do mesta, medzi ľudí. Ale nemohol som sa ich aj tak zbaviť celý deň. To sú vážne nervy. Na nič iné nedokážeš myslieť, kdekoľvek si, len to jedno ti turbuje hlavu – že sú ti proste na stope. Kamkoľvek som zašiel, vedel som že ich vonku znovu nájdem. Až mi okolo obeda prdli nervy. Hovorím si, ešte to predsa nevzdám. Pri Perličke som urobil rýchlu prešmyčku do reštaurácie a šup do babského záchoda. Hovorím si, musí tam byť okno do dvora. Bolo, lenže zamrežované. Asi aj baby zvyknú utekať bez platenia. No a než som sa rozkukal, vymákla ma tam upratovačka. Tak hovorím: „Tetuška, vonku sú takí zlí chalani a chcú ma zbiť. Nie je tu niekde zadný východ?“ Ona hovorí, jasné, že je, cez kuchyňu. A ja: „Dám vám dvacku, keď ma vyvediete“. No a ona to zobrala vážne. Lenže si chudera nedomyslela, že do tej kuchyne musíme ísť cez reštauráciu. A tam už dvaja z nich čakali. A ako ma ona vlečie za ruku do tej kuchyne, tak jeden z nich ma chytí za druhú ruku a že kamže kamarát? A tak som tam zostal visieť – tá ma ťahá na jednu stranu, ten kretén na druhú. A ja medzi nimi jak taký Ježiš. Tak hovorím, tetuška, pustite ma, nemá to cenu. No trapas, hamba, krik, ešte aj tú dvacku som jej dal, aby nemala pocit, že som si z nej robil srandu, no a nechal som sa pekne poslušne vyviezť von. A ten, čo čakal vonku, mi hovorí: „Prebehni sa ešte, do večera času dosť“. Lenže ja už som vedel, že je to v riti. Celé hodiny som sa len motal po meste, čo najbližšie k ľuďom a tlačenici, v nádeji, že na niečo prídem. Ale začalo sa ztmievať a to bol čas na ústup. Vieš, že do prístavu je to kus cesty. Keď som nastúpil na autobus, tak tí traja tiež, zadnými dverami. Okrem nás tam bol už len nejaký opilec. Tak som si k nemu prisadol a hovorím, že či mu to nevadí, lebo s ním sa cítim bezpečnejšie. A on, že čo sa deje. A je že tí traja za mnou sa mi vyhrážali, tak ma opilecky pritúlil a šiel so mnou až na konečnú. Tam sa chudák ožratý rozhodol, že tých troch zmláti aj sám, ale ja už som nečakal a kým tam na nich niečo vykrikoval, naštartoval som treťou kozmickou rovno na loď a zavrel som sa v kajute. Celú noc a nasledujúci deň som tam sedel. Nevedel som sa pohnúť. Spal som oblečený. Potom som si nakoniec povedal, že to aj tak nemá cenu. Obliekol som sa do pracovného, ako na smenu, nech mi pri tej bitke nezničia normálny textil a šiel som von. Lenže nikto ma pred loďou nečakal. Odvtedy chodím von, len keď musím. Vždy skontrolujem, či za mnou idú. Ale akoby sa vyparili. Nerozumiem tomu. Po prvý krát v živote toho mám vážne dosť. Baby sa na chvíľu odmlčí. Potom si vzdychne. „Zlatý môj eštebáčik. Že som si ho nevážil, kým som mal len toho na krku...“

 

                MAŤKO sa na chvíľu odtrhne od mikroskopu a pozerá pred seba. Čosi ho vyrušilo... Baby už je preč, Maťko ostal v labáku sám. Starý čaj skoro vyvrel, ako ho zase zabudol včas vypnúť. Teraz je to hustá, kalná, vyvarená tekutina presýtená drevitou chuťou, ktorú Maťko riedi vodou z vodovodu. Z poličky pri variči (kontrola bude až o pol roka, zatiaľ sa kuchynský kútik v labáku rozrastá opäť do domáckych rozmerov) ukradne kus sirupu, pre farbu a chuť, ktoré sa však nedostavia. Brekeke, horúce aj horké, až do stŕpnutia huby. Ale naše. Lebo iného niet. Ako v tom našom socializme, ako v tej našej literatúre, ako v tej našej vede. Maťko môže aspoň chvíľu popíjať, zaháňať hlad a rozmýšľať. Svet, do ktorého sa Maťko narodil, mu čoraz viac pripomína generačnú pieseň a v nej výkričané verše: „Vyzuť sa z topánok, odletieť zo Zeme, na tajnú planétu, o ktorej nevieme...“ Tak sme tu, bosí a uletení, na planéte plnej tajných. V krajine, kde došlo k pokusu uskutočniť všetky ľudské ideály najneskôr do tretej päťročnice. A až nastane raj na zemi, príslušný úradník nám to nezabudne zahlásiť. Veď komunistické ideály sa prirovnávali k Prométeovmu ohňu – a koľko popálených po sebe zanechali! Takže tu žijeme, uprostred nedokončeného raja spolu s Babym a jeho strateným, známym eštebákom. A s Maťkovým známym eštebákom, bývalým spolužiakom Ivankom. Spolu s nami je tu aj uznanlivý Námestník mestského prokurátora, snaživý šéf fakultného ZČSSP docent Jeleňský, ropucha Blatúchová sediaca na prameni katedrálneho života, ale aj s Jožko Trémista, sociálne čistá zlodejka Kalerábová a falošná študentka Pórová. A žije sa opatrne, popálene. Už ľudia nechodia do ulíc kričať „obeste ich, sabotérov“, už aj oficiálne ideologické odstrely sa robia pod pseudonymami a keď vás úradne vypočúvajú tajní, nesmiete povedať, že vás úradne vypočúvali tajní. Uprostred toho bojujú o svoju existenciu, o takzvané prosté ľudské šťastie všetci vyššie menovaní. A kto by im ho bral? Bojujú podľa vlastných pravidiel, pretože pravidlá akoby neexistovali.

 

                Táto spoločnosť sa v úprimnej a dobrej viere rozhodla diktovať Prírode. Pretože prírodné zákony počítajú aj s bolesťou, smrťou, márnosťou, náhodou. To všetko sa rozhodli ľudia zmeniť a prvé, čo prírode zobrali bola smrť. Ktosi kdesi vyhlásil, že komunizmus je vraj večnou mladosťou ľudstva. Odvtedy táto spoločnosť umiera každým dňom. Lebo je chorá, nekompletná, umelá. Tu žije aj to, čo by inde nemohlo prežiť. Fabriky, ktoré vyrábajú nezmysly. Služby, ktoré zotročujú zákazníkov. Úrady, ktorým slúžia občania. Ale kto si v spoločnosti, kde sa musí o všetkom hlasovať, zoberie do pracovnej náplne smrť? Pôjdete vy rozpustiť tie fabriky a „brať ľuďom prácu“? Zrušíte služby, keď iné nie ste schopný naplánovať? Tak všetko v tomto umelom svete prežíva, živorí a dusí nové. Občas sa to všetko premenuje a premiestni jeden krok vzad a dva kroky vpred. Ale hlavne, hlavne sa čaká. Do takéhoto sveta dorastá Maťkova generácia. Štart je hromadný (najskôr iskričky, potom pionieri, potom szmáci a takzvane najlepší hurá do strany), tak aký by mohol byť cieľ? Chcete niekomu uprieť právo dobehnúť? Lebo tu nejde o rekordy, úlohou je dobehnúť. A tak v miernom pokluse, plece pri pleci, až do dôchodku. A chceli by ste im to brať? A čo vy ste lepší? Vy sa strháte od roboty? A čo si VY vlastne o sebe myslíte?! Všetko je to biológia. Dávno pred komunistami prišiel biológ Lamarck s myšlienkou, že všetko v prírode má svoj účel a ten vedie k nejakému vyššiemu cieľu. Bola to učene a primerane nezrozumiteľne vyslovená idea, ktorú dávno pred ním hlásali kresťania. Všetkých týchto ideológov spája neotrasiteľná viera v mimoriadnosť ľudskej existencie, v ktorú sme zrejme náchylní uveriť všetci. A dopúšťať sa dvoch najobľúbenejších omylov - viery, že každé úsilie by malo byť korunované úspechom a nádeje, že svetu je vlastné účelné usporiadanie a sklon k neustálemu pokroku. Z toho sa už logicky odvíja presvedčenie, že mimoriadne ľudské bytosti smerujú k raju, ktorý dosiahnu buď po smrti (po splnení príslušných biskupských plánov práce), alebo za svojho života a to pokiaľ možno v najbližšej päťročnici (po splnení príslušných úderníckych záväzkov). Jedni aj druhí sú pritom zaklínaní, buď morálnym desatorom, alebo desatorom budovateľa komunizmu. Tak funguje to, čomu Maťko súkromne hovorí zbožný Lamarxizmus.

 

                A ak si Maťko tú biológiu dobre naštudoval, tak nemohlo neprísť jedného dňa ku kruto triezvej teórii pána Darwina. Nič sa v nej nehovorí o vznešených ľudských ideáloch a už vôbec o revolučných zápasoch. Nehovorí sa v nej o krajšej ľudskej budúcnosti, za ktorú sa oplatí položiť život, či skôr životy iných (napríklad tzv. kacírov, či triednych nepriateľov). Hovorí sa v nej o rozmnožovaní. Organizmy sa totiž prispôsobujú vonkajším životným podmienkam tým, že bojujú o čo najväčší úspech pri rozmnožovaní. Nič viac. A tí, čo nasledujú Darwina dnes dokonca tvrdia, že aj my ľudia, sme len nosiče, akési schránky deoxyribonukleovej kyseliny, ktorú šírime v čase a priestore. Budha, Homér, Šeherezáda, Cézar, Cleopatra, Napoleon, Hitler, Stalin, Eistein, Liz Taylorová – tí všetci tu boli a sú len na to, aby šírili vlastným telom v priestore a čase nejakú neviditeľnú malú sobeckú kyselinu? A aj vy, a aj ja? Absurdné!! Tak takto, v skratke, z odporu k biologickým zákonitostiam, asi vznikol ten vyšinutý, Marťanský svet, v ktorom žije aj Maťko, aj Jožko Trémista. Z tej najlepšej dobrej vôle vyšinutý svet. V mnohom nenormálny, náhražkový. Práca v ňom sa stala oficiálnym kultom zbožňovania, takže pracovať už akosi nie je kedy. Všetci vlastnia všetko, takže nikto nič konkrétne. Najčastejšie a najväčšie krádeže sú preto zo spoločného. A ten svet, v ktorom žije Maťko, je ešte pre istotu postavený na hlavu, na veľkom klamstve, o ktorom všetci vedia, ale nesmú ho vysloviť nahlas. Úradne sa tomu hovorí bratská sovietska pomoc. Kvôli nej boli Maťkovi rodičia vyrazení spomedzi úradne označených bojovníkov za pokrok ľudstva. A to aj jemu (ako kádrovo nespoľahlivému) visí nad hlavou a môže dopadnúť v ktorejkoľvek chvíli. Vzhľadom k miliónom rokov ľudskej histórie smiešna hádka o to, či sem prišli Rusi na pomoc, alebo okupovať. Ale teraz a tu smrteľne vážna selekcia tých, čo dostanú šancu prežiť a rozmnožovať sa.

 

                V takomto svete stretol raz Maťko v labáku indického profesora. Žijúceho v Holandsku, vedúceho svetoznámeho laboratória. Bol tu na medzinárodnom sympóziu, prijal docentovo pozvanie, prišiel sa pozrieť. Keďže mal povedať čosi aj o ich výskume, zo všetkých pracovní boli do knižnice nahnaní pracovníci, aby poslucháčstvo bolo početné. Tak sa tam dostal aj Maťko. Keďže profesor hovoril po anglicky, čomu málokto rozumel, pri prvom nadýchnutí prednášku prerušil ktosi s prípitkom. A po ňom ďalším, až konečne prepukla zábava a všetci sa začali cítiť lepšie. Toto predsa ovládame, tu sme doma. Maťko sedel kdesi na konci a díval sa na jemne dezorientovaného profesora. Skutočného svetobežníka. Úspešného, žijúceho v nenáhražkovom svete, prísnom a presnom, kde áno by malo byť áno a nie by malo byť nie. V tej chvíli sa docent v dobrom rozmare rozhodol predstaviť profesorovi študentov pracujúcich v jeho labáku. Možno sa chcel pochváliť, ale hlavne vedel, že Maťko má za sebou gymnázium s prednostnou výukou anglického jazyka. A tak za chvíľu sedeli oproti sebe – zelenáč Maťko a usmievajúci sa indický profesor. Maťko nabral odvahu a konečne sa opýtal – keď už profesor toľko dosiahol, čo by chcel ešte dosiahnuť? Je jeho životným cieľom sto článkov publikovaných v najlepších časopisoch, alebo dvesto, alebo štyri knihy, alebo nejaké ocenenie? Profesor sa usmial ešte viac a skôr než ho odtiahli k šalátovej mise odpovedal – mojím životným cieľom je istota, nebáť sa o zamestnanie, nebyť v napätí, čo bude zajtra... Typicky socialistický sen. Nezostal by vám z toho rozum stáť?!

 

                VONKU už je tma, ale Maťko ešte nemôže utiecť domov za vidinou konzervovej večere, ešte neurobil dosť preparátov. Vytrvalosť je to, čo mu doporučil indický profesor, keď odchádzal (rovnako usmievavý ako na začiatku) z ich laboratórneho sveta plného miestnych podivuhodností. A tak je Maťko vytrvalý, hoci oči už štípu a chrbtica sa vážne ozýva od dlhého sedenia. Dnes si Maťko nepustil tranzistoráčik, lebo experimentálne zistil, že hudba gumuje myšlienky v hlave. A Maťko má dnes chuť v kľude si premyslieť napríklad aj to, že... to bol predsa americký filozof (alebo anglický?), ktorý povedal, že každý národ potrebuje Univerzitu a na tej Univerzite katedru filozofie. Nie preto, že by bola filozofia pre život tak dôležitá, ale preto, že je to znakom určitého stupňa civilizácie. Každá spoločnosť, a najmä jej stredná technická vrstva, totiž potrebuje ideológiu. Aby neprepadávala fatalizmu, aby bolo v čo veriť. Preto ideológia musí byť prijateľná pokiaľ možno pre drvivú väčšinu ľudí, jej detailné štúdium by však malo byť dostatočne nezrozumiteľné, aby sa nedalo každodenne konfrontovať so skutočnosťou. Pretože každodenná prax je čato výsmechom tomu, čo sme si tak vznešene predsavzali. Preto, dodal v akomsi rozhovore ten filozof, na každej Univerzite je síce katedra filozofie, ale pokiaľ možno poriadne zastrčená. Teraz už Maťko chápe Longove prirovnávania - náboženstvo a komunizmus, tieto dva údajné protipóly, sú predsa obe pokusom o lamarkizmus v praxi. Životaschopné sú len do tej miery, do akej netrvajú na striktnom dodržiavaní svojich umelých kánonov. Pretože či je tu jeden Boh, alebo jeden Generálny tajomník, jar našťastie prichádza so svojou monotónnou pravidelnosťou. A s ňou nová chuť žiť. Rýchlo odovzdať cisárovi, čo je cisárove a vrátiť sa k tisícročným ľudským starostiam. A Maťka odrazu, proti jeho vôli i povahe, ohromuje podozrenie, že najväčším hrdinstvom na tomto svte je ubrániť si normálny život. Veď len čo v tomto kúte Zemegule pominie vychyľujúca sila ruských armád, všetko sa vráti späť. Ale akí potom budeme? Veľký plán dokonalej ľudskej spoločnosti stroskotal na tom, že každý sme nejaký. A hlavne, že ľudí si nemožno dokonale vymyslieť. Ani oni to nedokázali. Ale až ich moc zanikne, zostanú tu tí istí ľudia. A tie isté problémy. Pretože papalášov je vždy len hŕstka a nás sú milióny. V tej chvíli Maťka napadne, že oni to sme aj my.

 

                Logicky sa teda ponúka otázka ku komu teda Maťko vlastne patrí? Veď nešplhá do oficiálneho oblečku, ale tiež sa ešte nevzdal cieľov. Lebo podzemníci žijú nielen iný svet, ale aj svoj svet. Znamená to, že napríklad taký Fedor Hroch je jedným z najlepších novinárov akého Maťko na svojom výšľape redakciami stretol. Chlap so svetovým rozhľadom a svetovými nápadmi, prvý človek, ktorý mu pred rokmi (vo všeobecnom a pôvodne aj oficiálmi podporovanom nadšenectve za zdravé životné prostredie) povedal, že musíme vedieť nielen hľadať vinníkov, ale mali by sme dokázať prelámať sa aj do ich myslenia, aby nám neušlo, či to náhodou nepáchajú preto, že ich k tomu vedie samotný systém radenia hodnôt. Tak tento chlap má vlastný systém hodnôt, ktorý ho vedie k tmu, že pravidelne doobeda uteká z redakcie obrázkového týždenníka, aby si zahral tenis. A tým, že na čierno (a iste s potešním) bojuje na tenisovom dvorci, vzdáva sa vedome redakčných bojov, urgovania vlastných článkov, ktoré starnú každým dňom, až kým sa po polroku s úľavou vedenie redakcie nezhodne na nezvratnom fakte, že už ich aj tak nemá zmysel uverejňovať. Toto má byť Maťkova budúcnosť? Nemá už zomierať netrpezlivosťou, kým mu výjde článok, nemá sa už hádať o každé slovo, ktoré mu v redakcii vyškrtnú? A čo keď to isté robil Gial roky, ale dostal sa na čiernu listinu a vie, že už je vyčlenený ako nenormálny, lebo sa odmietol normalizovať? Je tu ale malá námietka. Povedzme, že Gial je cyklistický šampión, ale z akýchsi dôvodov nemôže, alebo nechce závodiť. Ak je veľmi snaživý, zmontoval si doma bicykel na stojane a teraz sa na ňom na sucho a na mieste preváža zázračnou rýchlosťou. No fajn, ale až raz možno bude konečne vyhlásený regulérny závod, nevyrúbe sa náš podzemnícky šampión na prvej zákrute, pretože už zabudol ako sa klopí?

 

                V TOMTO štáte je propagované heslo „Kto nepracuje, nech neje.“ Lenže Maťko pracuje a nemá čo jesť. Chvíľu pozerá von oknom, potom na nedopitý pohár (nie, viac čaju tejto chuti určite nezvládne). Prízemne praktický a už neumlčateľný hlad zdvíha Maťka od mikroskopu, dlhej myšlienky, ale hlavne abstraktného cieľa dobádať sa dnes niečoho zo zástupu vzoriek a preparátov. Dnes toho opäť urobil tak málo, zase myslel na iné. V medzičase, pri pokuse vzpružiť unavené telo a najmä oči čajom magorákom, Maťka ako vždy sprevádza hudba uvádzaná padlým hlasom federálneho moderátora: „Jak je vidět z našich příspěvků, nemůžeme vás potěšit dobrou správou nejen z oblasti ekologie, ale ani v spotřební elektronice a našem zdravotnictví se nemáme čím chlubit... Tak si aspoň zahrajeme hezkou písničku..“ a k veľkej poteche poslucháčstva nasleduje slaďák „...že aj vo vesmíre láska planie, s tebou som to pochopil... keď si blízko mňa ťažko loď sa riadi... a preto sa hviéézd na odpoveď pýýýtame...“ Maťko akoby sa vystieral, pomaly prejde ku kuchynskému kútiku a nenápadko nakukne do príručnej špajzky pani Churavej. Nič. Poháre, tanieriky, servítky, káva, cukor, záchodový papier, alobal... A cukrík! Zabudnutý pod utierkou vytrasený zo sáčka, našťastie zabalený. Cukor pomáha nervom, sacharóza vraj ukľudňuje, tento cukrík zaháňa Maťkov hlad. Aspoň na čas, kým absolvuje trištvrtehodinovú cestu rozhrkotanou električkou na okrajové sídlisko, domov. Za ten čas má dosť príležitostí všimnúť si nad oknom elektrčiky amatérsku inováciu rutinného oznamu „Ak stojíte, držte sa!“ na omnoho sľubnejšiu variantu „Ak stojí, držte si!“ Maťko stojí pred touto výzvou ešte dlhú pol hodinu a ledva sa drží od únavy a hladu na nohách.

 

                POZNÁTE ten beh chodbou k vášmu bytu, odkiaľ počuť márne vyzváňanie telefónu? Tú náhlu neohrabanosť, pomalosť s akou sa na tretí krát konečne podarí otvoriť dvere, vpád do predsiene, zažnutie, skok po telefóne – a nič. To všetko absolvuje Maťko so zlým tušením za uchom, s neistou zvedavosťou, ktorá sa mu v poslednej dobe vnucuje ako trvalý, svrbivý pocit. Maťko bol odjakživa zvedavý na to, čo mu píše jeho schránka na listy a čo mu povie telefón. Od čias gymnázia a prvých vážnych životných cieľov otvára listy a zdvíha slúchadlo telefónu s nadržaným očakávaním nejakej veľkej, prekvapujúcej, potešujúcej správy. Niečoho, čo jedného dňa nasadí jeho žitiu prekvapujúce prídavné zapaľovanie, zrýchli všetky Maťkove plány a začne ich, po toľkých rokoch vytrvalosti, jeden za druhým premieňať na úspechy tak, ako keď sa dlho schovávané tromfy kladú na stôl. Plesk a plesk a ešte jeden, vyhral som! Pozoruhodné na tom je, že si Maťko nie je celkom istý, čo za správu tak vytralo čaká a aká by vlastne mala byť, že by mala takú moc. Ale asi je to tá správa, ktorú čakáme všetci. A nechodí... Ku koncu toho pamätného cintorínskeho pátrania, prvého jeho kontaktu s podzemníkmi, pri dokončovaní článku a čakaní na jeho zverejnenie, vypínal telefón a schránku otváral nedôverčivo ako balíček s pumou. Vedome sa odstrihol od sveta a dával si pozor, aby ho svet neprekvapil zlou správou. Lenže zlé správy si musel domyslieť nakoniec sám. ONI sa odstrihli od neho! V ten deň, keď pochopil, že oficiáli už o jeho pátraní vedia a konečne mu došlo, že prestal byť v tomto cudzom predstavení anonymom, chalanom z publika, čo len trochu neslušne vykrikuje všetečné otázky, ale že už aj naňho svietia reflektory a terčom bude on – prepadol sa bez prípravy do stiesňujúcej samoty. Hoci svet samozrejme išiel ďalej; za stenami podnájmu sa ľudia hádali, splachovali, trieskali riadom ako predtým. Hoci v električke si ho nikto nevšímal a na prednáškach ho spolužiaci vítali s rovnakým prekvapením akoby sa vracal len z akéhosi výletu. Ale on už cítil, že sa, tak ľahkomyseľne a neodvolateľne, ocitol v tom inom svete. Vo svete fackovačky oficiálov s podzemníkmi. Oficiáli si ho už zrejme napísali na čiernu listinu, podzemníkom nijako nepomohol. Svoje možnosti vyčerpal, zastal. Bola to chvíľa o ktorej mu raz hovoril Džordžo. Nebolo ťažké začať, ťažké bolo čakať až príde protiúder. Ťažké bolo vydržať, neposrať sa, nezosypať sa skôr, než úder naozaj príde. Keďže rozhodovanie o spoločnosti, funkcionárska politika, sa už roky robia v zákulisí, Maťko nechtiac vliezol aj tam. A bol prichytený, bol poznačený, oficiálnou poštou od ucha k uchu ukazovali si teraz naňho prstom. Nemohol sa necítiť osamelý o to viac, že stratil kontakt aj s ochranármi. Čo im mohol ponúknuť, keď sa aj na nich zosypala lavína? Mohol im ísť len ukázať tú svoju očakávanú ranu, pridať k ich ranám za odvahu myslieť, ďalšiu? Tak ostal sám a čakal. Aj si domyslel, že jediné, čo mu môžu oficiáli vziať je škola. Tak sa jej kŕčovito chytil, vrátil sa na prednášky, na ktoré polovica jeho spolužiakov nechodí, lebo veď načo. Vysedával na cvičeniach a spomínal si, čo všetko musí v labáku urobiť. Vrátil sa k pokusom. Čas plynul a pomaly odplavoval sebaobranný reflex, prestal sa tak kŕčovito túliť k vlastnej škole a aj na pivo už konečne so spolužiakmi zbehol. Každý ďalší deň ho ubezpečoval (hoci to pravdupovediac nebolo lichotivé), že jeho výlet do iného sveta bol príliš krátky a on pre oficiálov tak málo zaujímavý, že zabudnú. A zabudol, takmer. Až kým v schránke nenašiel oznámenie a na pošte predvolanie na prokuratúru. Odvtedy neotvára schránku s dobrým pocitom, odvtedy je každé zvonenie telefónu ako rana do tyla. Lebo je tu zase. Maťko sa ani nestihne poriadne vyzliecť, ešte len blúdi svojim útulným domácim bordelom a už opäť zvoní telefón. „Ano?“ „Maťo?“ „No.“ „Tu je Dada.“ Zásah priamo na srdce! Dada, na ktorú skoro zabudol. Dada, ktorá je predsa vždy tu niekde po ruke. Dada, ktorá sa vždy ozve. Dada, najkrajší z horúcich obkladov. Jediné spoľahlivé miesto vo vesmíre, do ktorého sa môže Maťko s chuťou zavŕtať, namáhavo a na chvíľu skryť, spoľahlivo na minútu zabudnúť. „Dada! Zdravím ťa pampúšik, srdiečko, bublinka...“ Maťko sa nadšením celý nadrobno sype do telefónu. Vykladá všetko, všetko, všetko čo zažil a čo ho napadlo, ale pritom už zase chytá prehľad o svete, pomaličky sa nahne k televízoru (ktorý spúšťa automaticky, len čo príde domov), stišuje a s ľútosťou zisťuje, že začína jeho obľúbené spravodajstvo, bujónová kocka informácií zvaná „24 hodín vo svete“. To ho na chvíľu zaujme a tak má Dada konečne slovo. „Kde si stále, prečo sa neozveš?“ „Ale Daduš...“ Niekde sa zase strieľa. Izraelské tanky v Bejrúte, blesková vojna proti Libanonu a Palestíncom. „...veď vieš, že mám robotu.“

 

                Klasický záber, nejaký ochotník v napodobenine khaki uniformy, celý oturbanovaný, sa zdvihne spoza zátarasu a začne páliť neznámo kam. Potom zábery vyhorených áut, neprirodzené polohy mŕtvych tiel... „To myslíš tú prácu, čo ste sa s Lacom flákali celú noc?“ „Ale Dadi...“ V Turecku zatkli nejakých odborárskych predákov, alebo komunistických? Nie je počuť. „Už ma to nebaví!“ Ježišmárija, ju to nebaví a v nejakom lietadle zase vybuchla bomba! Teroristi? Ale ktorí? „Dadúšik, drahý človek...“ „Počúvaj...“ Nepočúva. Špicuje uši. Komentár k dnešnej Reaganovej reči v Kongrese. Že vraj dohoda SALT nezaručuje bezpečnosť Spojených štátov, že Američania musia ešte viac zbrojiť, aby dobehli náskok Rusov. Zase tie už stokrát otrepané „závody v zbrojení“. Ža sa na to nevykašlú... „...je to vážne...“ „Viem, Dadi, viem... Čo je vážne?“ „Počúvaš?“ Samozrejme, že hneď inzerujú rozkysnutú tvár Brežneva, to jeho spojené obočie ako protiváhu Spojeným štátom. Mierotvorca mrmle, naša generácia už vojnu poznala, chceme mier... Lenže je tu ešte výnimočný stav v Poľsku... Nejaké incidenty pri Malvínach ako dozvuky britsko-argentínskej vojny. To bol napínák! „Tak prídeš?“ „No... a kam?“ „Do V-éčka, čo si ma nepočúval?“ „Ale áno, Dadi, áno...“ To otrasné V-éčko, vysokolský klub, z ktorého sa stala zoologická záhrada vyhradená len určitým exotom. Ak je v tomto meste niekde zlatá mládež, tak je to tam. Relatívne je to ešte čisté, lebo mafiánski Cigoši tam nepáchnu kvôli tvrdým vyhadzovačom pri dverách. Ale Maťkovi aj tak lezú na nervy všetky tie manekýny a manekýni, čo sa tam chodia predvádzať a producírovať. Tá tlačenica pri jedinom bar-pulte, dusno v sále, opité šupácke reči ksichtov, ktorí nevedia nič iné, len spomínať kedy sa kde ožrali a ktorú už pretiahli a ktorú ešte nie. Zvláštna zmeska szmáckych bosov, svetovo olepených šumienok a osamelých lovcov a to všetko premiešané s ožranmi. Maťka to bavilo chvíľu, ale Dadu to baví stále. Jej stačí, že tam zasadne s kámoškou a prekvákajú celý večer obstreľované nadržanými pohľadmi. Pre Maťka je to nuda, hoci pravdupovediac, preňho je to nuda všade, kde nemá kamoša s ktorým by mohol prekvákať celý večer o svetových problémoch a mrkať pri tom na nejaké lepivé baby. “Dnes je tam tá perfekt nová skupina, Dedina.“ „To nejde, Dadi, nestíham, musím ešte niečo písať.“ „Lenže ja ti musím niečo povedať...“ „Fajn povieš mi to zajtra ve...“ „Večer nemôžem!“ „Tak...“ „O desiatej doobeda v Tulipáne, jasné?!“ „Jasné, ale nemohlo by to...“ „Nemohlo. Čau!“ „Čau...“ Nechápavá chvíľa zabodnutá do steny oproti. Ako pusto je v byte, kde vám frajerka už nenadáva a správy o svetových kŕčoch skončili.