PIATOK, 4.apríl.

 

                RÁNO ako po úspešnom teroristickom útoku. Na zemi jedna polonahá mŕtvola chabo prikrytá dekou a mužsko-ženské šaty rozhádzané takmer aj po stenách. Na lampe prehodené červené trenírky sťaby intímne tienidlo a pod stolom obitá tácka s prázdnou fľašou červeného vína plus dva poháre, jeden ritnatejší, druhý športovito štíhly. Kdesi tu tečie voda a to strháva mŕtvolu k životu. V mŕtvole sa spoznáva sám Maťko. Povzbudený týmto objavom, ťapká rozospato, hambato za zvukom vody. Len nevytopiť susedov! To je myšlienka, kvôli ktorej sa po ránu oplatí vstať. Maťkove oči sa rozlepujú až v kúpelni, kde sa práve pácha večne zvodná scéna z obrazov asi všetkých storočí. Afrodita vstáva z peny, či skôr Tintorettova Zuzana je už opäť v kúpeli sledovaná chlípnymi starcami. Chlípny starec Maťko chvíľu zaostruje zrak, potom mrkne dolu, čo na to jeho schlípnuté mužstvo, to na to nič a tak si zbehne do izby po cigaretu a nanominuje sa k Dade do vane.

 

                „Ále...“ „Bez protestov, mohlo by to byť aj horšie.“ „Ale?“ „No, keď som tu býval prvý týždeň, tak ma došla pozrieť domová dôverníčka. Šesťdesiatpäťročná pani srdečných spôsobov. Vyžrala osobne asi pol kila hrozienok, čo tu zostali po kamošovi, vypila väčšinu vína a prezradila mi, že už pochopila jak to je s tým... No, že vo svojom pokročilom veku by mala vrátiť mužovi všetku tu lásku, čo do nej on investoval za mladi... nerehoc sa, je to vážne... tak si požičala náležité knihy a rozhodla sa prevziať iniciatívu. No a najviac sa jej to páčilo jak to robia „ty Japonky“...“ „A jak to robia tie Japonky, zlatko?“ „Zlatko Dadko, netlač sa na mňa predčasne, lebo prídeš o teóriu... takže no, „ty Japonky“ to robia, ako mi vysvetlila tá domová dôverníčka, vo vode.“ „Áááánoooo?“ „Áno, morská voda, rytmy vlnobitia a podobne... pardón, tú ručičku by som prosil sem, dobre... no a keďže u nás ani na druhom poschodí, v domovníckom byte more nemáme, tak povedala starému, teda ako jej starému, že keď už maľuje tú kúpelku, nech to hodí na ružovo... Samo, že on nič netušil, lebo však to malo byť prekvapenie, že... nerehoc sa a trochu sa potlač, ták... takže tak nejako to nachystala, až konečne nadišla chvíľa zaslúženej odplaty, no a... kde máš tú nohu, moment... a ako znie životné poučenie našej dôstojne šedivejúcej domovej dôverníčky – my zo starým sme sa do tej vane dostali, ale tá voda nie...“ Šťastné smiechoty nevedomých. Maťko s veľkou bravúrou, po pravde však vlastne náhodou, triafa špakom umývadlo, čo Dadu samozrejme pohorší a zvážnie. „Ozaj, však ani ja neviem jak to robia ty Japonky...“ Maťko sa v tichej pauze pýta v duchu, čo na to jeho mužstvo a keďže to už pod hladinou mimovoľne nastupuje do pohotovosti, nasleduje náročné premiestňovanie tiel, prvé praktické poznatky o neúmernom trení telies v kvapaline, po ktorého namáhavom prekonaní sa dostavuje také vlnobitie, že hrozí zatiahnuť do vnútorných záležitostí tejto vane aj vytopiteľných susedov. Takže nakoniec dochádza v náhlivosti k vypusteniu vody z vane, aby neotravovala na náhlivo dodychčanej ceste k vrcholu. Domová dôverníčka neklamala, more je more...

 

                LENŽE toto ráno nekončí. Po namáhavom pokuse o výlet do Japonska a improvizovaných raňajkách - kedy sa zo starého rožku kúzlia topinkové jednohubky natierané náhodou zachovanou konzervovou paštikou, to všetko zapíjané vodou dochucovanou štátnym chlórom - treba povedať čosi aj o živote. A tak Maťko na krátku dobu zaujme milú spoločnosť tu prítomnej dámy, zúfalo hľadajúcej gaťky s nápisom Thursday, novinkami o tajomnom vyšetrovaní. „Celkom som zabudol pochváliť sa ti s tým predvčerom.“ „Tajní?“ zastaví sa Dada nad kopou šiat, chrbtom k Maťkovi, ktorý si sediac v jedinom kresle naťahuje ponožky. Z tejto pozície má šancu oceniť, že Dada je najpríťažlivejšia širokorozchodná dáma akú v živote stretol. Vďaka tejto telesnej kvalite ho jej lono zdraví z každej svetovej strany. „Čo ja viem?“ Dada sa otáča, ako čerstvo študujúca práv je náhle zasiahnutá profesionálnou chorobou v akútnom štádiu. Maťko loví druhú ponožku a zisťuje, že zadná projekcia Dady s nádherne mramorovo tvrdým zadočkom ho zaujíma o kúsok viac. Dada má prsia menšie, než býva Maťkovým zvykom, a jedno je navyše o kúsok nižšie. Hm, profesionálna choroba biológa školeného v observačnej metóde – inak povedané, čumieť a zaznamenať. „Čo chceli?“ „Čo ja viem?“ „Štb-áci, prokuratúra, alebo kriminálka? Vypočúvanie, svedecká výpoveď, alebo len pohovor?“ „Nemám šajnu, Dadi...“ „Prečo to rozbehli?“

 

                To keby Maťko vedel. Našťastie Dada je plne zaujatá svojimi povinnosťami budúcej advokátky a tak sa Maťko dozvedá, že Štb-áci ťahajú z človeka informácie tak, že sú vždy dvaja, jeden kladie otázky a druhý vypočúvaného pozoruje. Prokuratúra si pozýva hlavne svedkov a to by mal vedieť proti komu, či v akom procese. Ak na pozvánke nie je uvedený dôvod predvolania, nemusí sa dostaviť. Kriminálka by sa zasa mohla zaujímať o nejaké to „rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve“, alebo o nejakú konkrétnu udalosť, pri ktorej došlo k spáchaniu trestného činu. Takže? Takže nič. Maťko ostáva slabým duchom a tým vraj patrí kráľovstvo nebeské. Na cestu doň sa mu dostáva ešte aspoň praktická rada, že má trvať na otázke z čoho je obvinený, alebo k čomu má slúžiť jeho svedectvo. Ale keď mu povedia, že ide len o informáciu, nemá šancu, lebo tú si naši tajní môžu vynútiť od každého. Akurát by ich mohol štvať tým, že nebude vypovedať vo veciach, ktoré by mohli ohroziť jeho, alebo jeho blízkych. Čiže aj jemu momentálne najbližšiu Dadu. „Rozumel si?“ A keďže Dada neverí Maťkovej schopnosti porozumieť všetkým jej dobrým radám, naordinuje mu ich znovu, tentoraz od naozajstného doktora práv. Udelí si okamžite úlohu zorganizovať ešte dnes schôdzku Maťka s jej starším bratom Lacom, zvaným Longo. Longo práve ukončil štúdium práva a prechádza praktickým pokračovaním na post sudcu. Ten bude vedieť čo a ako treba s určitosťou. Našťastie Maťko Longa pozná z náhodných stretnutí u Dady doma a nie sú si principiálne nesympatickí. Dada ho ubezpečuje, že Longo urobí pre svoju sestričku všetko, čo je v silách budúceho sudcu. Takže mu má Maťko zveriť, všetko čo vie, pozorne počúvať a to najdôležitejšie si zapisovať za uši. Takto napomína Dada Maťka už vo dverách. A díva sa naňho matersky starostlivo až kým ju dotyčný nenaštve majetníckym plesnutím po riťke. Maťko, aby ju odštval a dokázal aký je nezničiteľný optimista, vyťahuje v zápätí srandistickú kartičku, na ktorej je napísané: „Držitel téhle kartičky je instruktorem mrdání, první lekce vždy zdarma. Žádáme instituce i jednotlivce, aby mu při jeho těžkém poslání vždy ve všem vyhověli. Buď fit!“. Dada si ju pozorne preštuduje a vráti z významnou poznámkou: „Ale tu naboku je napísané „na tři čísla“...“ V tej chvíli si Maťko uvedomí akým katastrofálnym nedostatkom zmyslu pre humor je postihnutá ženská polovica ľudstva. Zatvára mlčky dvere, vyzúva sa a ťahá Dadu ku kreslu, aby tu v zrýchlenom rytme dospel k záveru, že veľa srandy škodí. Pozná sa to na otlačených kolenách.

 

                „NIE JE TO na mne vidieť?“ Táto úprimná Dadina otázka dokáže Maťka vždy zložiť do kolien. Pretože Dada, táto veľká a inštinktívne múdra ženská, má fixnú ideu, že po súloži svieti ako vianočný stromček a každý si to musí všimnúť. Pre Maťka je viera v túto legendu u tak dospelej a v sexe zdravo skúsenej osoby večnou záhadou a preto sa vždy pýta znovu. „A čo by malo byť na tebe vidieť, Dadina?“ „Však ty vieš...“ Dadina sa zatvári vážne, hoci potešene, a obtrie sa o Maťka, keď vychádzajú z bytu. Maťko zamyká a hovorí si, keby tak vždy na isto vedel, čo mu Dada vždy nezabudne dôverne zveriť. „Každý to na mne pozná!“ Na druhom poschodí ich ranného odkráčania do života si však aj Dada spomenie, že by mala Maťka s niečím oboznámiť. „Mimochodom, tiež mám pre teba vážnu správu. Moja Červená armáda – osloboditeľka sa nedostavila ani v náhradnom termíne. Bola som u doktora. Dnes si idem pre výsledky. Tak sa modli, aby nedošlo k najhoršiemu.“ „Ale Dadi...“ „Len si nemysli, že to odbiješ láskavo nevšímavým slovom. Mám podozrenie, že už na mňa dokonca idú tehotenské chute. Predstav si, že naša máti, ako poctivá kantorka, mala pri mne chute na kriedu! Normálne jej školník nosil nové kriedy, ona si pekne na desiatu kus odlomila a s chuťou schrúmala. Budeš mi nosiť kriedy, keď budem beznádejne tehotná?“ „Ale Dadi...“ Maťkova viera v silu slova, ktorým sa všetko na dobré obráti, má len čiastočný úspech. V električke sa tí dvaja mlčky opierajú o zadné okno, za ktorým je už dávno jasné, že svet je stále na úteku. Ale kam?

 

                V ELEKTRIČKE Maťko automaticky hľadá, kam by zasadol a čím skôr otvoril knižku. Dada práve vystúpila a Maťko sa tak môže venovať svojej obľúbenej forme cestovania – verejnej električkovej čitárni. Najideálnejšie miesto je pri okne. Maťko už je tam a ťahá knižku z tašky. Ešte by sa zišlo, aby miesto vedľa neho, sedadlo do uličky, zasadol nejaký neznámy a je kľud aj s povinnosťou číhať, či sa netreba postaviť, ak sa zjaví niekto starší, či invalidný. Maťko otvára knižku na stránke so záložkou a periférne zisťuje, že sa schyľuje k ideálu, lebo na sedadlo vedľa neho sa hrnie želaný neznámy. Lenže Maťkove periférne videnie, vycvičené z basketbalu na základnej škole, hlási nejaký problém. Maťko vzhliadne a s hrôzou zisťuje, že neznámy, ktorý sa práve vedľa neho usadil, je nepríjemne známy bývalý spolužiak zo ZéDéeŠky, zvaný Ivanko. Ivanko sa vždy, v každej situácii a polohe slniečkovo usmieval. A keď sa teraz pomaly-poma-li-či-čky, s neodvratnosťou padajúcej steny tehál, obracia na Maťka, je opäť slniečkovo rozžiarený. Maťko nielenže chodil s Ivankom do základnej školy, ale po vyučovaní hrávali spolu s ďalšími aj ten basketbal a cez víkendy chodili na mikro-vandre do hôr nad sídliskom. Preto vie, že Ivankovi sa nedá uniknúť. Ivanko mal už na tej ZéDeeške smrtonosný zvyk obšťastňovať najbližšie okolie všetkým, čo považoval za (pre neho) zaujímavé. Ak šiel do kina, nezabudol vám na druhý deň celý dej prerozprávať a ak bolo treba, aj zahrať. Ak sa dostal k novej platni, nezabudol vám ju pri najbližšej príležitosti prespievať. Hovorilo sa o ňom, že je vtieravý ako voda po holení značky Pitralon. Maťko toto všetko vie a preto rezignovane zaklapuje knižku a obracia sa odovzdane v ústrety slniečkovo-úsmevnému reklamnému agentovi na Pitralon.

 

                „Ako sa máš? Ja sa mám dobre. Rozumieš, skončil som síce predčasne s tou jadrovou fyzikou, ale mám dobrú robotu... Rozumieš, aj teraz, vidíš, pracovná doba a ja si tu kľudne... U nás v Úradovni je nejaká chrípková epidémia, tak musíme chodiť do terénu aj my z labáku... Rozumieš, nie? Normálne idem vypočuť takého jedného... Taký pohovor... Ale však rozumieš...“ „Rozumiem,“ Maťko nerozumie, ale verí, že to prežije bez úhony. „To som rád, lebo, rozumieš, to na tej jadrovke nemalo perspektívu... Však už mám rodinu...“ Na toto sa Maťko chytí. Sebevrah. „Ty máš rodinu?!“ „...tak nejako ich živiť treba, rozumieš. No a v Úradovni bol voľný flek v labáku, tak rozumieš, kto by nebral. Aj otecko pomohol, rozumieš....“ Maťkovi začína pomaly-poma-li-či-čky, s neodvratnosťou padajúcej steny tehál, dochádzať, že... Ivankov otec robil predsa veľké zviera na Ministerstve vnútra, istý čas dokonca šéfa všetkých väzníc na Slovensku! Maťko si to pamätá veľmi dobre, lebo Ivanko bol hrdý na svojho otca a ochotne opisoval aký poctivý je aj vo svojej vysokej funkcii. Neberie nič zadarmo a aj z tej jednej fľaše nakladaným húb, čo mu väzni venovali, bolo Ivankovi tri dni zle. Práve vďaka svojmu otcovi sa Ivanko mohol robiť zaujímavý, keď nosil do školy Kriminalistický zborník a vykladal pikošky na tému kto, kedy, koho, ako... „Kam to vlastne ideš, Ivanko?“ „Ale, rozumieš, taký nejaký kretén to je. Ohovára nás v zahraničí, rozumieš.“ „Nerozumiem, koho „nás“?“ „No nás, rozumieš, ako štát, zriadenie, teda, rozumieš, socialistické toto a...“ „A to ty s tým robíš?! Ty si, tento... fakt?“ „Však ti vysvetľujem, že nás kvôli chrípke vytiahli zaskočiť za tých, čo to robia normálne... Ja som ináč na expertízach. A však nakoniec, niečo robiť musím. Jadrová fyzika by ma neuživila. To bol omyl mladosti, rozumieš. Mám rodinu...“ „Moment, a tí, teda ten, čo ťa za ním poslali... ty si myslíš, že on nemá rodinu?“ Slniečkový Ivanko ukážkovo vyvráti oči nad nechápavosťou svojho momentálneho okolia. „Ten?! Ten, prosím ťa?! Však ten minule hádzal po svojej žene taniere, rozumieš... Obyčajný živel je to...“ Maťko hrá nechápavého dokonale, ani to vlastne nemusí hrať. „A to odkiaľ viete, že...“

 

                V tejto chvíli električka zastavuje a Maťko vystupuje doprevádzaný Ivankom. Vystupujú automaticky, akoby za tých pár minút spoločnej jazdy zrástli v dvojčatá, z ktorých jedno sa so slniečkovým úsmevom lepí na to druhé a to druhé nevie, či vydržať a dozvedieť sa viac, alebo utiecť. Zastanú oproti sebe, pritisnutí náhlom tlačenicou tých, čo sa hrnú z električky a tých, čo sa hrnú do nej. Ivanko si automaticky zapaľuje cigaretu. Smradľavú a vytrasenú, bezfiltrovú Bystricu. Maťka zaujme, že tú Bystricu najskôr natlačí do višňovej špičky za sedem korún. Asi tej istej, čo si hromadne kúpili pred ich prvých vandrom do najbližšieho lesa, kam sa vytrepali jednu sobotu ráno, vyfajčili krabičku Bystríc a zle im bolo až do večera.

 

                „My vieme všetko.“ Ivanko sa pozerá na Maťka s nezničiteľným úsmevom a tými jeho povestnými bleďuli-li-linkými modrými, kvietkovanými, nebovo-nevinnými očami človeka ovládajúceho prostú pravdu. Odkedy si Maťko pamätá, tak Ivanko mal tento úsmev a tento výraz očí. Teraz už v službách Úradovne. „Keď viete všetko, tak to viete aj o všetkých..?“ Ivankov úsmev začína tuhnúť ako sadra. Prikývne, ale po zjavnom zaváhaní. Tiež si pamätá na neradostné detstvo na Základnej. Tuší nejaký chyták. Ale nie je to chyták. Ešte horšie – prostoduchá zvedavosť. „A čo viete o mne?!“ Z Maťka to vyletelo nekontrolovanou automatikou, ale okamžite sa chytilo aj jeho vedomé ja a duplo na klaksón. To je nápad! Tá náhodička, bývalý spolužiak a... Maťko si ako malé dieťa myslel, že všetci tí, čo nesúviseli s rodinou, susedmi, či normálne žijúcimi okoloidúcimi; teda všetci tí, čo mali úradné úlohy a uniformy - šoféri električiek, sestričky na Zdravotnom stredisku, predavačky... – sú z iného sveta. Sú to iní ľudia, ne-ľudia, niečo ako ľudské stroje. Myslel si, že svet sa delí na tých, čo normálne žijú a na tých, čo nežijú normálne, len pracujú, fungujú, vykonávajú čosi preto, aby ostatní mohli normálne žiť... Závažná úvaha na malého chalana. Ibaže nefungovala, lebo čoskoro zistil že aj tí, čo normálne žijú, musia občas pracovať a keď vyrástol dostatočne, aby chápal aj nevyslovené, zistil, že mal vlastne pravdu... V socializme tí, čo denne na čas menili svoj život za úradné fungovanie, prestávali sa automaticky správať ako jemu známi ľudia a stávali sa z nich iní ľudia, ne-ľudia, ľudské stroje... Teraz má jeden taký pred sebou a veľkú šancu (Dada ho určite pochváli!), osloviť iného človeka, aby mu po socialisticky pomohol, prezradil... Lenže ľudský stroj Ivanko sa len ešte slniečkovitejšie usmeje a premeria si Maťka tak neveriaco, že ten až sám začne o svojej dôležitosti pre Úradovňu pochybovať. Neuveriteľné sa stáva skutočnosťou – Ivanko mlčí! „Počúvaj, Ivanko, a nemohol by si... Rozumieš...“

 

                Teraz je na Ivankovi, aby nerozumel. Slniečkový úsmev mu snáď prvý krát po rokoch prestávať fungovať. Hasne, a náš úradník z Úradovne s nechápavým, neveriacim výrazom poťahuje z Bystrice, už jej je len ohorok na vrchole višňovej špičky, Ivanko sa roztržito pokúsi ohorok vybrať, popáli si prsty, zaskučí a pozrie na Maťka s najhroznejšou výčitkou v bleďuli-li-linkých modrých, kvietkovaných očiach, akoby on Maťko za všetko to nečakané utrpenie mohol. Je to vlastne všetko hrozné nedorozumenie, lebo predtým sa odťahujúci Maťko, teraz nabral vážny záujem a naliehavo sa tlačí na Ivanka (hoci davy okolo nich sa už rozišli), aby z neho dostal, čosi, čo sám nevie odhadnúť, čo by to mohlo byť. A v Ivankovi (pomaly, zarazene cúvajúcom) sa v tejto chvíli asi rozsypalo na malú drť skalopevné detské presvedčenie, že obete Úradovne sú iní ľudia, ne-ľudia, niečo ako ľudské stroje. Možno si až doteraz myslel si, že svet sa delí na tých, čo normálne žijú a na tých, čo nežijú normálne, a preto ich Úradovňa musí kontrolovať, dávať na nich starostlivý pozor a keď treba, aj im ako malým deťom dohovoriť. Ivanko možno v tejto chvíli s hrôzou zisťuje, že jeho dávny spolužiak Maťko sa akýmsi nedopatrením tlačí práve do toho iného sveta, kde by ho Ivanko ani vo sne nehľadal. Toto všetko sa odohráva v milisekundách, sú to len náznaky, nadýchnutia, nevypovedané monológy, nechápavé pohľady jedného, a nádejné mrkanie druhého, Ivankove rozpačité olizovanie popáleného prstu, zvonenie odchádzajúcej električky a naraz to prázdno okolo, tá scéna, kde jeden ešte len začal a druhý už nechce hrať ten večný dialóg na spolužiakov, čo sa roky nevideli. „Už budem musieť ísť, rozumieš.“ Ivanko kývne hlavou a zmizne, tak ako sa zjavil. Maťko automaticky odzdraví, potočí sa na opätku, prejde zamyslene pár krokov, otočí sa späť, rozhliadne sa znepokojene, či je Ivanko naozaj už z dohľadu a až potom si konečne pre seba, v tichu vlastnej hlavy pripustí ohromujúcu myšlienku – prvý raz v živote videl skutočného, živého ŠtB-áka! A pripadal mu tak familiárne normálny...

 

                ŠÉF KATEDRY nevie, kde mu hlava stojí. Aspoň to tvrdí do telefónu, kým Maťko postáva pri dverách v úctivej vyčkávacej póze. Z nadmiery nadšenia sa rozhodol pripomenúť vo veci diplomovky a za trest si musí teraz vypočuť, koľko má jeho pán profesor starostí. „Apríl a máj mám kompletne obsadený, každý deň. No ja viem, že ráno, ale veď ktorá schôdza nie je ráno?... No, no v poriadku, tak kedy... dvadsiateho? Počkajte... no tak medzi deviatou a desiatou tu vidím nejakú šancu... No, lebo ráno skúšam študentov a potom máme kolégium dekana... No, však sa tam s vaším šéfom stretneme... Takže o deviatej? No dobre, ale môžno budem chvíľu meškať... No ale veď to je formalita, ja som si pozrel ten autoreferát ku kandidátskej práci, to bola solídna ašpirantka, poriadna... Ozaj, neviete kde si nechala ten autoreferát tlačiť? Zistite mi to, no... synovec bude za chvíľu tiež končiť... no však, však vieme ako to chodí... no veď tak... sú to starosti, no veď viete, čo nás postihlo... policajti na krku kvôli takej patálii, no veď...“

 

                Maťko má zatiaľ čas prešacovať očami profesorskú pracovňu. Je to miestnosť, v ktorej nadobúda dialektický boj protikladov priam ukážkové rozmery. Na jednej strane sú tu exponáty, ktoré by prípadný návštevník určite nemal prehliadnuť. Zarámované diplomy a menovania vyvesené vzorne po stenách, dokonca dva čestné doktoráty zahraničných, hoci len spriatelene socialistických, univerzít (a vedľa červený diplom vzornej katedre za súťaž v streľbe vzduchovkou). Na nevysokej knižnici zbierka suvenírov z nespočetného množstva sympózií, konferencií, workshopov, slávnostných zasadnutí a kongresov takmer po celom svete. Profesor je známy ako vášnivý zberateľ zahraničných výjazdov do všetkých možných kútov sveta, v ktorých sa vyskytlo jeho odboru aspoň trochu príbuzné zhromaždenie vedátorov, umožňujúce vyúčtovať si zahraničnú cestu za úradné financie. V knižnici sa mačká úctyhodný zástup kníh s poličkou vyhradenou jeho vlastným publikáciám. Posledným exponátom tejto usporiadanej polovice pracovne je mikroskop inštalovaný na písacom stole, kde je naozaj malá pravdepodobnosť jeho použitia. Ale použitie mu zrejme už dlhšiu dobu nehrozí. Je zakrytý igelitovým návlekom rovnako ako za starých čias nábytok v opustenom byte. Maťko jediný raz počul profesora prednášať na domácej konferencii a bol to dvojnásobne otrasný zážitok. V prvom rade bola otrasná Maťkova neschopnosť udržať v prítmí prvej rannej prednášky, uvádzanej veľmi šarmantne a fundovane jedným z popredných molekulárnych biológov z Brna, otvorené oči. Flámovanie predošlej noci a skorá ranná hodina viedli k fatálnemu výsledku. Maťko hanebne zaspal. Keď sa prebral, prednášal už ako druhý náš večne zaneprázdnený profesor. A Maťko si v prvej chvíli nebol istý, či nesníva. Predovšetkým profesorovi nebolo rozumieť, mlel ako by sa chcel zbaviť nechutného sústa. Jediným oživením bolo, že ku svojmu obvyklému no-no-no pritakávaniu pridal ešte "á", takže prednáškou sa nieslo sústavné á-no-á-no-á-no. Spočiatku nebolo Maťkovi jasné ani o čo profesorovi v prednáške ide, ale s postupujúcim časom v ňom neisto, plíživo narastal pocit, že to nevie ani profesor. Poslucháči boli zavalení rýchlo sa meniacimi diapozitívami, ktoré profesor asi zozbieral zo všetkých kútov všetkých laboratórií svojej katedry, aby ich kvantitou neomylne, vytrvalo a monotónne ubezpečoval prítomných, že pod jeho vedením sa idú všetci strhať od roboty. Grafy a tabuľky na diapozitívoch nebolo možné posúdiť ani len odhadom. Profesor hnal na rýchlo povolaného ochotníka-premietača výkrikmi "áno, ďalší obrázok, ďalší, no...", takže ten z nich štvrtinu premietol hore hlavou. Ich obracaním do správnej polohy úspešne zabil ďalší čas profesorovej prednášky, takže na diskusiu už naozaj nezostal čas. Maťka trestal osud tým, že pri tejto prednáške nedokázal zaspať a tak si ju musel vytrpieť až do konca.

 

                Rovnako nezrozumiteľná, svojím množstvom a beztvárnosťou vyvolávajúca až márnosť je druhá časť profesorovej pracovne, protipól tej výstavnej. Všetko od pása dolu - stolík, starý, masívny gauč, kreslá, koberec až po kúty, všetko je pokryté neprehľadným výronom potlačeného papiera. Kôpky separátov odborných článkov, hlásení, prečítaných správ a rozčítaných diplomoviek, ponukové katalógy chemikálií, otvorené obálky, listy, a hlavne spisy a spisy a spisy. Niektoré naveky zasunuté ako ruiny dobrých úmyslov (Maťko má nepríjemné tušenie, že by nejaké papiere objavil zapadnuté aj za gaučom, či pod skriňou), iné ešte odvážne a ambiciózne balancujúce na rohu stolíka, na operadlách kresiel, v dôvernej blízkosti písacieho stroja. Maťko vie, že ísť k profesorovi na skúšku je životu nebezpečné jednak preto, že skúšaných usádza medzi úzke útesy vzniknuté prostým odhrnutím niektorej z papierových vĺn a potom... keď raz profesor zaborí do kresla svoju malú, výrazne zaguľatenú postavu, šíra papierová hladina ho obklopí, uzavrie, znehybní a on sa tak postupne zasúva hlbšie a hlbšie, výklad o význame totipotencie živej bunky pôsobí ako rozprávka starej matere, a profesor zaspáva... Riešenie je fatálne, pretože riešenie nie je. Tí, ktorí prestanú vo výklade, či zakašlú, bývajú rozmrzeným profesorom vyhodení zo skúšky hneď ako sa mu podarí vyhrabať z kresla. Tí, ktorí bez zastávky pokračujú ďalej, iba oddaľujú profesorovým sladkým spánkom rovnaký koniec. Veď, čo je to za odpoveď, pri ktorej examinátor zaspí? Vďaka tejto slabosti má profesor povesť jedného z najprísnejších examinátorov fakulty. A tak profesorovu pracovňu vyplňujú dva navzájom sa bijúce, navzájom súperiace a vzájomne sa vylučujúce svety. Výstava úspechov a odstavná plocha márnych pokusov o zmysluplný výsledok. To všetko zjednotené a udržiavané pri živote všeobjímajúcou, malou, obéznou postavičkou vedecky i spoločensky aerodynamického profesora, ktorý práve dotelefonoval a úprimne sa čuduje, čo tu Maťko už štvrťhodinu robí.

 

                „Čo je, kolega, no... nevidíte, že nemám čas?“ A fakt nemá čas, pretože sa hneď balí a zároveň sa v kope papierov na stole pokúša nájsť zabudnutý fascikel. Ale popri tom si predsa len s úľavou spomenie. „...Jáj, to ste vy?! No, čo hneď nepoviete, náš diplomant a možno budúci ašpirant, no...“, široký úsmev, možno pripomenutie si čohosi neznámeho, rozhodne však srdečnosť, hoci v behu, „...No tak ako, kolega, diplomovku máte hotovú? Aha vlastne... viem, už viem... váš školiteľ... no, pozrite, váš školiteľ je teraz no akosi dočasne zaneprázdnený, no však viete... starosti... no však to máme všetci, takže, no koho tam ešte máte na oddelení z docentov, no? Aha, už len no, jeden... ja viem... no tak sa obráťte na neho... no a príďte pochváliť ako vám to ide...“ Profesor je už na úteku, gestom vyháňa Maťka z miestnosti, náhlivo sa ešte rozhliadne po miestnosti, zavrie a štartuje odhodlane do neznáma dlhou chodbou. Maťko mu ledva stačí. „Aby som nezabudol, docentka Cvikľová sa mi sťažovala, že vám nemá z čoho napísať posudok... No, dajte si to urýchlene do poriadku... no veď viete, že dnes je taká doba... Ako ja hovorím, no sme proti byrokracii, no ale papiere a potvrdenia nikto neodvolal, tie budú platiť... no večne. No, takže si to dajte do poriadku a ostatné nechajte už no na nás.“ Na chodbe, zapratanej termostatmi, chladničkami a centrifúgami a sem tam aj kamsi vybehnutou laborantkou, stráca Maťko na rozbehnutého profesora celé metre. Ale skúša sa ešte držať v závese kvôli jedinej, najdôležitejšej otázke. Otázke budúcnosti. „A... myslíte, pán profesor, že by prípadná ašpirantúra bola... no reálna? Ako pokračovanie diplomovky?“ „No, uvidíme, uvidíme... ešte je čas... no tak dovidenia, kolega.“ Profesor sa náhle otočí, takže Maťko mu takmer vletí do náručia, rýchle podanie rúk a audiencia je skončená. Budúcnosť sa uvidí.

 

                BUDÚCNOSŤ Maťka Daxu vidí pani laborantka Churavá veľmi zle. Zase si totiž neupratal mikroskop a pracovný stôl. Naopak Maťko sa na vec díva optimisticky, lebo si aspoň nemusí vybaľovať všetky inštrumenty a môže začať hneď pracovať. Vlastne nemôže, musí najskôr zodpovedať dotazník pani Churavej. „Počúvajte, Daxa, vy nechodíte na obedy?“ „Nie, nestíham.“ Dedukcia pani Churavej nemusí pracovať s fantáziou Sherlocka Holmesa. Maťko sa totiž do labáku vbúral ako obvykle s dvomi hot-dogmi v rukách (pod pazuchou zapichnutá igelitová taška s rozčítanou knihou). A ešte teraz, sadajúc si v bielom plášti za mikroskop, dožúva. „Mňa do toho nič, Daxa, ale až budete mať také trable so žalúdkom ako ja, tak bude neskoro.“ „Hm, pani laborantka, viete koľko sa stojí v našej menze na obed? Asi tak pol až trištvrte hodiny. Potom to do seba človek rýchlo nahádže a uteká na prednášku. No a až tam mu dôjde, že obedoval a pozná sa to len podľa toho, že sa mu chce spať. Myslíte si, že toto je tá správna životospráva?“ „To už je váš problém, ale isté je, že vaša mama by z vás veľkú radosť nemala, keby vás videla. Však ste jak vyžlák...“ K svojmu vyžláctvu sa už Maťko nestihne vyjadriť, pani Churavá je totiž na pravidelnom úteku z práce a zanecháva za sebou notoricky sa opakujúce inštrukcie. „Nezabudnite zavrieť okno, Daxa. A zamknite labák, viete kam máte dať kľúč... Skontrolujte varič, než odídete. Dovidenia.“ „Áno... áno... áno... dovidenia...“

 

                MAŤKO ostáva sám. V nastalom tichu sa z neho pomaly začína vyplavovať únava a nevyspatosť. Zapína varič, na ktorom stojí od pondelka starý čaj, ktorý zázrakom unikol pozornosti pani Churavej. Na stole tiká minútový budík. Ešte jedenásť minút je Maťkovým pracovným úkonom čakanie. Za jedenásť minút stratia bunky v maceračnom roztoku posledný príznak života – súdržnosť, a stanú sa ľahšie skúmateľnými. Nasleduje krátky rituál milimetrových pohybov. Malý, tichý obrad prechodu z makrosveta do mikrosveta. Pomôckami sú skalpel, pinzeta, filtračný papier, farbivo, krycie a podložné sklíčko. Prostredníkom sú šošovkami nabrúsené a zaostrené oči, výsledkom pričasto zmäť prekrývajúcich sa chromozómov a namáhavé domýšľanie ich počtu i úplnosti. Občas obrázok zarámovateľný na ktorúkoľvek vedátorskú stenu. Pretože v tomto okamihu na celom svete stovky iných v bielych plášťoch rovnako mlčanlivo slúžia malú omšu zvedavosti. Pohyby rúk a preparátu pomocou mikro a makroskrutiek mikroskopu sa po chvíli zautomatizujú. Maťko už na ne nemusí myslieť, zato kdesi v hlave začína blúdiť otázočka, ktorá odpaľuje reťaz ďalších.

 

                Zdá sa, že Maťko Daxa pracuje v podivuhodnej dileme – s chuťou a rád báda a zároveň sa hrozí kam sa to vlastne dobáda. Nie, že by mal pod mikroskopom nejaké strašidelnosti, ale... Až bude diplomovaným vedátorom, to bude tiež patriť do kompetencie oblúd ako Uhrovitá? Tiež bude zaradený na "spravodlivý" poradovník na prípadné zvýšenie platu? Nie že by sa o tie peniaze triasol (veď si minulý rok celý semester zabudol vybrať štipendium!), ale paralyzujúci je ten pocit rovnosti s ľuďmi, ktorí na všetko serú. Ktorí sa takým neuveriteľným spôsobom zžili, prispôsobili absurditám socíku a teraz produkujú vlastné, malé absurdity. Našli si miesto v tých sračkách vyprodukovaných tupo plánovacou mašinérou a dnes vyznávajú heslo „smrad, ale teplúčko“. Maťka medzi nimi čaká v prvom rade úloha požiarnej hliadky a oprašovača regálov. Nepustia ho k veľkej práci, pretože žiadnu veľkú prácu nerobia. A toto má byť zmysel jeho života, ambícií, budúcnosti?! Mohol by sa ešte pokúsiť preskočiť na poslednú chvíľu na akademickú loď, do SAV-ky. Tam naozaj bádajú, lenže od ôsmej ráno do štvrtej poobede – a padla! Žiadne vysedávanie v labáku, až kým sa problém nevyrieši. Žiadne ponocovanie, ani soboty a nedele strávené nad problémom, SAV je zasa iná výrobná linka, tentoraz na vedátorské výsledky normovaných vlastností. Nič nadšenecky urgentné, čo by neznieslo odklad na zajtra. Lebo v socialistickom plánovaní, nie je osobná iniciatíva a nadšenie zaplánované. To ešte tak súťaž vedeckých pracovníkov v úprave okolia ich pracoviska k výročiu nejakého zabudnuteľného zjazdu. Maťko už bol na SAV-ke omrknúť situáciu vďaka šéfovi svojej diplomovky, ktorý ho tam poslal na nácvik novej metodiky. Na SAV vládne disciplína a poriadok, to znamená, že tam vládnu vrátnici. A to Maťko z duše neznáša.

 

                Ale, čo iné by mohol Maťko robiť? Ak je v tak nenormovateľnom povolaní ako veda taký nedostatok súťaživosti a zmyslupných cieľov, nájde oboje niekde inde? Mohol by robiť v nejakej redakcii rubriku o vede a ochrane životného prostredia. Povedzme, že mohol, za cenu zvýšenej ideologickej pakárne. No a keby aj zabudol na to, čo vlastne robí, čo ho teda v živote čaká? Poradovník na byt a mesiace, či roky stresov kým sa s veľkým šťastím dostanú aj s budúcou rodinkou do experimentu so l30 tisícmi ľuďmi nalákanými do panelového bludiska s názvom Petržalka... Na chvíľu šťastnými, že bývajú. Zažívajúcimi ošiaľ čerstvo nasťahovaných mladých bielych myšiek do pritesnej klietky. Kde nie je kino, nie je kus neplánovanej zelene a tá naplánovaná živorí, kde je aj pre žrádlo ďaleko a život sa stlačil do kocky. A pretože sú mladí, nedostatok kultúry nahrádzajú masovým vnútroschodiskovým párením, Ypsilony sa krížia s Xkami ako to ide a ako kto má čas. Až kým sa jeden Ypsilon z toho nezblázni a neobesí sa doma na záchode (na šnúrkach od topánok cez ktoré prevlečie tužku a pomaly priťahuje) - pretože to je jediné (bakelitové) súkromie v panelovom byte. Do tohoto životného cieľa má Maťko investovať všetku v sebe nahromadenú energiu a ochotu ju rozdávať?

 

                Ale áno, je tu ešte možnosť. Tou alternatívnou možnosťou žijú tých, ktorých už stretol pri svojich drobných súbojoch s miestnou mocou, kedy víťazstvom bol publikovaný článok. To sú dobrovoľní ochrancovia životného prostredia, alebo "podzemníci" (ako ich nazýva Baby), ktorí majú silu aj v panelákovej kocke vytvoriť niečo na svoj obraz. Napríklad veľkú knižnicu zostavenú z papierových krabíc zo Zelovocu. Plnú vzácnych, provokujúcich kníh. Alebo obrazy oficiálne neznámych autorov. Ale vedľa toho aj gýče biblických obrázkov. Inde zas v obývačke vzopreté trámy z rodného domu akéhosi richtára, ktorého v roku 1848 Maďari chytili a obesili, potom, čo vyšiel sám z úkrytu, aby neublížili jeho rodine. Tento dom prednedávnom preválcoval budovateľský buldozér. Zarovnal to pamätné miesto, aby na ňom vyrástlo anonymné sídlisko. Dom sa napriek protestom nepodarilo zachrániť, tak aspoň trámy. Byty, v ktorých žijú aj úradne vyhlásení podzemníci rozhodne nie sú tuctové. Chýba im pohodlnosť sériovej produkcie, ale aj okázalosť úspešných lovcov života. Poličky vyrábajú zo šuflíkov vyradených úradníckych stolov, čo polička, to originál. Ale veď aj taký úspešný architekt Šalat má vo svojej vile iste kopu originálov. A zarobil si na ne pomocou pravouhlého pravítka a ochoty podpísať práve ten neľudský experiment s názvom „mestská časť“ Petržalka, kde je všetko len čiastočné. Petržalka je monumentom tuposti budovateľstva. Najväčšie skladisko betónových panelov na svete. Odľudštené monštrum z pribúdajúcich bytov ako čísiel, ktoré každý rok vykrikuje nadšený hlásateľ v prvomájovom sprievode. Mimochodom, viete čo majú spoločné smrť a prvo-májový sprievod? Nikomu sa tam nechce, ale všetci tam musíme... Mätúce je, že nadmieru živému Maťkovi sa prvomájová tlačenica páči. Je to (odhliadnuc od nadšeneckých rečí z ampliónu) veľká farebná slávnosť, akýsi pohanský obrad vítanie leta... Maťko vo svojich úvahách vážne zaváha, čo by na tieto jeho prvomájové hypotézy povedali priatelia podzemníci? Určite totiž nepatria medzi nadšených účastníkov manifestácií výdobytkov socializmu...

 

                No dobre, ale dá sa o podzemníkoch povedať, že sú úspešní? Lebo pozor, Maťko Daxa chce byť úspešný! Chce niečo dokázať, chce tie roky pred sebou zožiť v nejakom ambicióznom cieli, ktorého zmysluplnosť bude evidentná aj o dvadsať, sto rokov. Nechce skončiť ako jeho otec. Hrozí sa predstavy, že by o dvadsať rokov mal zopakovať svojmu synovi tú porazeneckú vetu, že na čo sme siahli, to sme zbabrali. Maťko chce o dvadsať rokov predviesť svojim potomkom, že to aj tu ide. Pretože, druhý krát pozor, Maťko je neznámo prečo presvedčený, že z boja sa nemá utekať, že má ostať tu, že toto je naša krajina a nie ich. Nech komunisti emigrujú niekam na Kamčatku, však majú prečo...

 

                No dobre, ale chce sa Maťko dobrovoľne uložiť do podzemia? Chce naozaj nasledovať osud ľudí, ktorí sú o dve generácie starší a ktorí tam, nech sa to ráta z ktorejkoľvek strany, dobrovoľne určite nešli? A ak sú aj medzi podzemníkmi Maťkovi rovesníci a vybrali si to dobrovoľne - má si on zobrať núdzové riešenie iných za vzor svojho normálneho života? Lebo pozor po tretí krát, Maťko (nech to znie akokoľvek podivuhodne) chce žiť normálny život úspešného vedátora. Je to také nenormálne? A hlavne, ku komu teda patrí? Veď sa zdá, že nepatrí už ani medzi vlastných spolužiakov v ročníku. Veď mnohým stačia na prekážkovej dráhe štúdia k šťastiu dva základné zákony študáckeho života – zákon nekonečného alkoholovej radu a zákon o trení nahých tiel. Oboje Maťko vyskúšal. No a?

 

                RACHOT rozrážaných dverí do labáku signalizuje, že praktická ukážka hesla „čistota, pol života“ je tu. Vždy raz do týždňa, obykle v paitok sa pani upratovačka, rozkokošná dôchodkyňa, prepracuje dlhým radom pracovní až sem. Do podzemia. Momentálne vstupuje do miestnosti chrbtom napred, v oboch rukách vedro s vodou a metlu s handrou. Bez toho, aby sa obzrela, vie, čo sa má opýtať. „Ná, čo ste taký rečný, celý zvednutý, keby to nebolo neslušné, reknem, že ste jak ovisnutý, čo?!“ „Mám problémy...“ „Jaké problémy, jaké problémy!“ Upratovačka sa zasekáva v pohybe s bojovne zdvihnutou metlou v rukách, čím evidentne hrozí, že jej návšteva v labáku sa nekontrolovateľne predĺži. A Maťkovi sa ešte nepodarilo prekonať túto očistu laboratória bez toho, aby sa netýkala aj jeho. A tak to rýchlo vzdáva. „S diplomovkou... a tak.“ „Ale prosím vás, jaké problémy s diplomovkou, šak im povedzte, týmto tu, čo tu dvadsat rokov sedzá... nech vám pomóžu, keď sú takí múdri... Však čo, neboli by ste prvý, komu to napísali..." „Napísali?!“ „Ná, čo myslíte, pred dvoma rokama... to sem došel za docentem jeden, čo mal papír, že s ním nikto nesce tú diplomovku dokončit... Predstavte si to, unikát, bez srandy... však tu sedel presne jak vy... Tiéž taký chudý s okulárami... Vóbec to s ním nevyzíralo optimicky... A čo si myslíte, že sa stalo?“ Maťko chvíľu lúšti výraz „optimicky“, ale vzápätí to opäť vzdáva. „Neviem.“ „Spakuvali ho a aj s kufrem poslali do Nitry. Tam sa mu na to niekto kukol jak na zlomenú nohu a povedal, to spravíme – a spravili... Tak čo ste taký hrdý... však sa im trochu poproste... Ste v tom, v strane? Nie?! No ten s kufrem bol v strane... no ale šak aj vám by to mohli urobit...“ Tresnutie dverí po pani upratovačke, len potvrdzuje váhu jej slov.

 

                POZORUHODNÉ, tak ono sa dá diplomovke aj pomôcť? A čomu sa tu nedá pomôcť? Pokiaľ Maťko vie, tak u ekonómov si vraj niektorí zvykli posielať na skúšku len indexy. Za niektorých vrcholových športovcov, ktorí akože tiež študujú, to chodí vybehávať tréner. A načo chodiť pre príklady tak ďaleko, keď tu máme v ročníku Jožka Trémistu! Jožko je nešťastný chalan, ktorý z večného štúdia už oplešivel. Smrteľne sa bojí skúšok a miesto toho aby sa učil, číta knižky ako prekonať trému. Tie mu dodáva jeho mátinka, krajská psychiatrička, ktorú by Maťko (mať takú šancu v živote) bez váhania vystrelil na Mars. Táto fanaticky milujúca žena sa totiž rozhodla, že Jožko Trémista doštuduje. A to napriek tomu (pozor!), že ho už vyrazili z medicíny v Bratislave, z medicíny v Košiciach a z veteriny v Nitre. Táto zrejme pološialená matka dovliekla nervovo odrovnaného Jožka na štúdium prírodných vied späť do Bratislavy a ako to tak vyzerá tu konečne doštuduje. Nie preto, že by to bolo konečne to, čo by snáď mohol pochopiť. Je to asi preto, že tu sú chápavejší profesori. Boli aj takí, čo sa bránili – ale neubránili. Tu ešte nikto Jožkovi nepovedal dosť; hoci boli prípady, že bol na skúške trinásť aj pätnásť krát. A čím viac chodil, tým bol sprostejší. Keď boli náhodou s Jožkom spolu na skúške, mohol sa Maťko presvedčiť, že legendy neklamú – Jožko si na zoológii nevedel spomenúť na rozdiel medzi párno- a nepárnokopytníkmi. Na cvičeniach z cytológie, keď mali nakresliť aké bunky vidia v mikroskope, Jožko obkreslil špinu na okulári. Napriek tomu všetkému je už Jožko, tak ako Maťko, v predposlednom ročníku a chystá sa na štátnice. Bohviekto mu píše diplomovku, ale asi niekto spoľahlivý, lebo Jožkovi sa v poslednom roku vrátila nálada a pri letných terénnych prácach baví spolužiakov úprimným spevom, že Babinský je „známy lotr mexický“. O tom, že iný babinský je „známý lotr oravský“ táto prostá duša asi nevie... Môže si Maťko vážiť svoje vzdelanie, keď tú istú školu vyštudujú aj takíto Jožkovia? Má táto spoločnosť vôbec nejaké kritériá, nejaké pravidlá, ktoré by platili pre všetkých a nedali sa porušiť?

 

                V rovnakom ročníku s Maťkom je aj spolužiačka Kalerábová. Dovoz odniekadiaľ zo Spiša, vychrtlá, samotárska, nepekná, mlčanlivá. Možno by vyštudovala celých päť rokov bez toho, aby si ju niekto všimol. Lenže – chytili ju v nejakom obchode pri krádeži. Buď to boli čižmičky, alebo nejaký alkohol. Ale skôr tie boty, lebo hodnota ukradnutého bola taká, že sa to nedalo zmazať len tak. Kalerábovej hrozil súd. Začali sa obvyklé stranícke a szmácke vyšetrovačky ako doporučenia pre súd. Vysvitlo, že Kalerábová pokiaľ možno nechodila do školy, zarábala si na brigádach. Ani na povinné szmácke brigády nechodila, hoci bez nich sa údajne nikto nemal dostať do ďalšieho ročníka a nemal mať ani ubytovanie na intráku. Ona mala všetko. Pokiaľ je Maťkovi známe, nikto za ňou nestál. Ani strana, ani rodičia, ktorí vôbec nevedeli, čo sa deje. A predsa v okamihu, keď mala ísť Kalerábová na súd, zastarali sa do veci ľudia z katedry, ku ktorej patrila. Šli a vybavili po známosti, že sudca zoškrtal výšku krádeže tak, že súd sa nekonal. Kalerábovej otrnulo a po čase si vymyslela legendu – ona je obeť, sociálny prípad. Nikoho v tomto meste nemá, len sestru, ktorá žije sama s dieťaťom a tej pomáha. Preto vraj kradla. Všetci ostatní, spolužiaci a aj tí na katedre, sú zazobanci, ktorým sa dobre žije a preto nemusia kradnúť. A to všetko v dobe, keď osamelým matkám s deťmi boli priznané všetky výhody mimoriadnych sociálnych prípadov a keď po celé roky zarábala Kalerábová tri až päť krát viac, než napríklad Maťko. No nevystrelili by ste takúto puču na Mars?

 

                Zdá sa, že Maťko chodí na školu, ktorú ukončí každý, ak ho neprejde električka? Chyba, omyl, v treťom ročníku vypadla Pórová. Maťko na ňu celkom rád spomína, lebo na letnom telovýchovnom sústredení v druhom ročníku, bola prvá, ktorá urobila veľa pre srdečné medziľudské vzťahy v ročníku. Spolužiakovi Pitkinovi venovala najskôr srdce a potom vlastnú dobre vyvinutú hruď, medzi ktorú mu obetavo stisla všetko, čo sa ráta za mužskú prirodzenosť. Mala to tak vraj rada. Maťko zakrátko stratil prehľad o tom koľkých potom ešte mala rada, ale bolo ich asi dosť. Alebo až moc, lebo v treťom ročníku konečne na dekanáte zistili, že jej chýbajú skúšky ešte z prvého a vyrazili ju. Človek by si myslel – tragédia. Aj úradníčky na dekanáte ju ľutovali. Zvlášť keď prišla poprosiť, aby neposielali správu o vylúčení zo štúdia domov. Načo pridávať smútok už beztak nešťastným rodičom. Pórová je totiž smrteľne chorá – má „rakovinu nohy“. Dlho tu už nebude, majte ohľad. A tak úradníčky z dekanátu (tetky, ktoré dokázali byť tak srdečné ako byrokratické) mali tentoraz ohľad. A na Brezenskú zabudli. Keď si bol v decembri Maťko na dekanáte pre zápočtový hárok, bola Pórová témou dňa. V ten deň sa tam totiž objavil mladý chalan, sympaťák. Že študuje na technike, oženil sa so študentkou biológie, narodilo sa im nedávno dieťatko a potrebovali by potvrdenie o štúdiu matky pre žiadosť o sociálnu podporu. Mladá mamička nemá čas, takže on by... No samozrejme, také veci sa robia s radosťou. Referentka skočila po hlave do kartotéky a za chvíľu vyliezla celá dolámaná – také meno tam nie je. Tak hľadala kolegyňa, potom znovu referentka, potom to skúsil chalan-sympaťák, nakoniec hľadalo celé ženské osadenstvo dekanátu. Nenašli. V stave zúfalstva si referentka spomenula, či vôbec nová mamička nahlásila zmenu mena po svadbe. Veď mohla zabudnúť, pri toľkých šťastných starostiach. A aké že je to jej pôvodné dievčenské? Ak má Maťko veriť očitým svedkyniam, tak sympatický otecko vycúval z dekanátu bez toho, aby otvoril dvere. Jeho žena a čerstvá mamička dieťaťa sa volala za slobodna Pórová. Celý ten rok po vylúčení bývala normálne na internáte. Každé ráno vstávala akože do školy. Každý večer prichádzala akože zo školy. Keď bol ich ročník na brigáde, alebo na terénoch, odchádzala aj ona v deň odchodu a vracala sa v deň príchodu ročníka. Plná dojmov z brigády, či terénov. Keď boli skúšky, učila sa na skúšky. Tak sa zoznámila so sympaťákom z Techniky, tak sa zaňho vydala, porodila dieťa... A teraz jedna vážna otázka – kde to žijeme, nie náhodou na Marse?

 

                Maťkov kámoš z rozhlasu Petar raz dával pri pive k lepšiemu zážitky z natáčania ankety medzi Cigánmi. Medzi tými, ktorým nerobí problémy kradnúť, demolovať pridelené byty, vekslovať a šmeliť, papuľovať policajtom a za to všetko brať ešte invalidné dôchodky. Tak sa zobral rozhlasácky štáb a doobeda, v pracovnej dobe, obehli krčmy. Plné robošov a Cigánov. Petar tvrdí, že roboš nie je robotník - to je napodobenina človeka, ktorý je zamestnaný na mieste, kde sa pôvodne (kým sa to ešte nenazývalo socialistickou prácou) robilo. No a Cigáni sú Cigáni. Sedia, pijú a rehocú sa štrbavými zubami do mikrofónu.

 

Otázka: „Prečo nie ste v práci?“

Odpoveď: „A v jakej práci, pánko, v jakej... šak ja nemóžem, já sem invalida, čo nevidíte...“

Reportér: „Ale taký mladý, silný chlap...“

Cigán: „Nenechajte sa mílyt, pán redachtor, to ja len tak vypadám... čo sa rehocete, kokoti... to nemyslím na vás, alebo tuto pánkov, to títo moji zkurvení kamoši sa mi rehocú, že som chorý... no, chaz maj kár, vy obludy černé!“

Reportér: „A neuvažovali ste, že by ste si šli niekam zarobiť, napríklad do zahraničia... že by ste sa skúsili tam uživiť... Alebo povedzme to takto, myslíte si, že v takej Amerike by sa vám žilo lepšie?“

Cigán: „Já si ništ nemusím myslet, lebo šak ja som ból v Amerike, ból som, naozajsky... aj ked mi neveríte. Mne nikto neverí, ani hentýto černé papule, čo sú ako moji kamoši. Ale očujte jedno vám povím, ale vážne. Pán redachtor a povedzte, načo chodit do Ameriky? Šak Amerika – to je tu!“

 

                VEĽKÍ FRANTIŠKÁNI je pajzel, úradne zaradený do prvej cenovej skupiny. Delí sa na vináreň v prízemí a vináreň v pivnici. Na prekvapenie, tí solventnejší pijú v podzemí, zatiaľčo miestny underground sa tlačí pri pulte na prízemí a snaží sa dostať aspoň k litru prvotriedne pančovaného vína. Lebo miestny personál je vysoko povznesený nad zástupy otrhaných bývalých hipíkov a súčasných punkáčov, ktorí napĺňajú všetky priľahlé miestnosti na prasknutie a vresknutie od siedmej večer do záverečnej a za letných večerov posedávajú aj vonku na chodníku. Títo sa do Knihy prianí a sťažností vŕtať nebudú, a keby predsa len veľmi chceli, vyletí na chytráka, čo by sa chcel sťažovať, umastnený kuchár pohotovo s nožom v ruke. Maťko tu už zažil také bitky, že sa tehotná žena s veľkým vreskom zaprela vo dverách, aby jej spoločníka miestny dobre zohraný personál neutĺkol v rámci bežnej prevádzky. Tu sú dobre zohraní aj návštevníci, vytrvalá zostava Maťkových rovesníkov, ktorí vedia, že keď nie inde, tak tu sa vždy nájdu, keby bolo treba. A je treba, pretože Maťko hľadá Laca, Dadinho staršieho brácha. „Ťa vidím, mladý," prihlási sa Laco, prezývaný Longo, sám. Postáva v prítmí nádvoria vinárne s dvojdeckou v ruke, „ideš na dve deci, vybaviť si věci“?“ „No, ale nevidím tie dve deci...“ „To sa vyba... Daj peniaz.“ Longo strčí svoj pohár Maťkovi do ruky a vybavuje tak, že sa s prehľadom pretlačí k pultu a zašvitorí niečo k čašníkovi. Longo je pozoruhodná mužská obdoba svojej sestry Dady. Líši sa však od nej tým, že zatiaľčo je starší, vyzerá nekonečne mladší. Longo má totiž fasádu toho typu, ktorá vás možno nijako zvlášť nezaujme výrazne peknými črtami, ale je súmerná a takmer nestarnúca. Longo je podľa výrazu tváre ešte stále chlapec. Možno preto si nacvičil starecký zvyk hovoriť naschvál ovisnutým kútikom úst. V praxi to vyzerá tak, akoby sa popri hovorení všetkému hneď aj vyškieral. Alebo akoby viedol nekonečný konšpiratívny rozhovor. Za chvíľu je späť, Maťko fasuje svoje dve deci a okrem štrngania problém ako začať. „Som ťa hľadal.“ „Som tu. Dada ma včas nanavigovala...“ „Vidím.“ „Čo je, máš problém?“ „No.“ „Tak sa vyžaluj.“ To sa Maťkovi našťastie nedarí, pretože ani po podrobnom spravodajstve musí priznať, že vlastne len tuší, že mu čosi hrozí. Ale nevie čo. Longa to však nezmiatne. „No pekne, to sú zážitky na celý život... a čo hovorila Dada?“ „Rady do života.“ „Dobrá duša, ale viac by ťa asi poučila, keby ti vyklopila tú veselú príhodu ako mala frajera ŠtB-áka...“ „To nemyslíš vážne?!“ „Zadrž, mladý muž, svoj spravodlivý hnev, naval cigaretu a pochop konečne, že si v krajine neobmedzených možností. Pre niekoho... Vďaka, ešte oheň prosím a fajčiť budem sám...“ „Tak nezabudni, že ťahať treba do seba...“ Napínavá chvíľa. Longo poťahuje z cigarety a Maťko sa tvári, že nie je zvedavý.

 

                „Asi vieš, že Dada závodne plávala... A na nejakej družbe národov plávaním sa objavili aj Taliani. Spagetti italiano a akože družba miest, či čo, proste, Dadu tam opaloval jeden taký nebezpečne krásny, krpatý a kučeravý z Perugie. Nič moc, alebo sa aspoň nechválila, závody skončili, rozchod domov, no a chlapíka to nejako moc vzalo, tak začal písať náruživé listy, pozývať a tak. Samozrejme, že bez šance, kto by pustil mladú babu za radosťami kapitalistickej cudziny, že? No a akurát na túto tému si za nejaký čas pozval jeden ŠtB-borec Dadu na pohovor. Nie do mučiarne, do kaviarne. Na kávu a nekonečné reči. A inokedy zase do reštaurácie, prípadne do Expo-Koliba, aby zvýšil úroveň. Vždy zaplatil, nikdy vraj neublížil, len proste Dadu používal ako permanentku. Takže, keď sa mu zachcelo, dal si ju k večeri. Myslel si chlapec, že má tú moc, vďaka ktorej mu pekná baba musela robiť spoločnosť. Len tak, úprimné vyšetrovácke reči pri pozornej obsluhe. Až po pol roku to z nej konečne doma vyliezlo, tak som jej to zatrhol a chlapík sa viac neozval... Vidíš, na čo je dobré právne vedomie...“ „Ja som skôr v stave právneho bezvedomia.“ „O to je to horšie...“ Dlhá pauza, Longo skúma, či má dopiť to málo, čo mu už aj tak v pohári zteplalo. Maťko má prázdny pohár dávno. „Vieš čo, zbehneme do Krymu za Palom Malom, to je starý advokát. Jeho tak volajú, lebo fajčí len Pall Mallky. Nech ti poradí...“ A aby reč nestála, keď sa obaja pretláčajú prekrikujúcim sa davom vínnych mušiek, Longo skusmo zareve Maťkovi do ucha: „A ozaj, aby som nezabudol... nezbúchol si ty náhodou tú našu dévočku?! Len tak medzi nami...“ „Ja? Čo si na mozgy?“ „Len opatrne, mladý muž... nie som teraz doma často, ale všimol som si, že je nejaká besná už tretí týždeň a tak dlho nebola napnutá ešte nikdy... Nezastavuj, mysli za chodu... môj čuchometer by neklamal...“ „Jaký čuchometer?“ „Milý mladý muž, keď budeš žiť v ženskej presilovke viac ako dvadsať rokov ako ja, tak to poznáš už aj po čuchu, kedy sa čo deje... A ja čuchám blízku drámu, lebo neverím, že by si sa hnal do ženidla...“ „Odhadol si to správne, ale... ak si myslíš, že by som nechal Dadu len tak v trabloch, tak to ma teda mrzí..“

 

                „MRZÍ MA to mladý muž,“ smutne oznamuje starý pán, ktorého Pall Mallky už fajčí aj Longo s Maťkom, „ale s týmito grázlami nemáte šancu. Nevzpierajte sa im, nič nezatajujte, skúšajte to radšej po dobrom. V Justičáku platia len tie zákony, ktoré oni potrebujú. A keď budú chcieť, dostanú vás. Hlavne ich neprovokujte, nehrajte sa na hrdinu. Ak vám ako skúsený, bývalý advokát, môžem poradiť – nebojujte s nimi. V ničom... To je mašinéria, pre ktorú jedinec ako vy neznamená žiadnu prekážku.“ „Ale ja som nič neurobil!“ „A koho myslíte, že to zaujíma? Viete aké dostávajú prémie za vyriešené prípady a zvlášť s takzvanými protištátnymi živlami? A čo keď im akurát nejaký chýba? Tak ho z vás urobia, to nie je pre nich problém. Ako sám dobre tušíte, a pred chvíľou ste mi to sám povedal, motali ste sa okolo vecí, na ktoré sú citliví. Oni každé odhalenie nejakého ekologického škandálu považujú za politickú provokáciu. Tento policajný štát potrebuje protištátne živly! Čo myslíte, čo by inak robili všetci tí špicli, z ktorých niekoľkí sedia aj v tejto miestnosti? Len sa dobre obzrite, nič nerobia, len natŕčajú uši. A viete ako dobre sa tu z toho dá žiť? Čo študujete?“ „Biológiu, vedecký smer.“ „Hm, a koľko myslíte, že dostanete nástupný plat?“ „Neviem.“ „Tak si potom dobre pozrite výplatnú pásku. Eštébák vo vašom veku so špiclovským rýchlokurzom dostane trojnásobok, čo vy. Môžete si byť istý, že urobí všetko preto, aby si to zaslúžil.“ „Tak, čo mám robiť?“ „Nič, čakajte. Ten kamarát sa vám už neozval...?“ „Nie, ale dnes som volal k nim. Akurát bol na druhom výsluchu.“ „Tak to z neho dostanú. Na kamarátov sa nespoliehajte. Pred smrťou a tajnou políciou je každý sám za seba. A keď vás nakoniec predvolajú, choďte tam a skúste to s nimi uhrať po dobrom. Nech už na vás skúsia čokoľvek, buďte zdvorilý. V týchto veciach vám totiž naozaj nemá kto pomôcť. U nás nesmie byť advokát prítomný pri vašom výsluchu, nemôže vám radiť, keď vás vyšetrujú a na pojednávaniach je to už väčšinou len divadlo. O politických rozsudkoch rozhodujú stranícke výbory až po ten Ústredný... Ak ste komunista, tak vás najskôr v tichosti vylúčia z tej ich slávnej partaje a potom odsúdia. Inkvizícia tiež upaľovala až po exkomunikovaní. V takých prípadoch už nie je šanca. Radšej si dajte ešte cigaretu...“ „Ale veď ja nie som politický, alebo som?!“ „To nikto nevie. Možno ani oni nie. Možno len skúšajú, či nie ste do niečoho namočený... Pozrite, tu sa môžete dostať do problému, ani o tom neviete. Pred mesiacom pri tomto stolíku sedel taký nevinný ako ste vy a žaloval sa všetkým na okolo. Lesný inžinier, ktorý našiel v lese náhodou jelenie parohy a myslel si aké je to šťastie. Zobral parohy domov a pri prvej príležitosti sa s tým samozrejme v krčme pochválil. No a aby z toho zase nebol až taký veselý, prisadol si k nemu jeden dedinský poloznámy, ako to už býva, a že vypime si a pomerme sa a tak. A že on je z Poľovníckeho zväzu a tie parohy patria im. Šťastný nálezca sa samozrejme len rehotal. Ale prešlo ho to, viete, lebo oni ho tí poľovníci žalovali. Tak ho nenapadlo nič lepšie, než sa zobrať a ísť sa radiť s kamarátmi právnikmi do hlavného mesta. Tí mu asi nič poriadneho neporadili, lebo celý večer sedel tu a mlátil do stola ako sa on nedá. Tak som sa mu prihovoril, reku vážený, jednu radu vám dám a zadarmo - neťahajte sa s nimi za prsty, sadnite na prvý rýchlik a rovno im tie parohy vráťte. A ešte sa aj pomerte - nemáte totiž šancu. Tu je všetko v socialistickom vlastníctve, ešte aj to, čo nájdete náhodou v lese. Majetok ľudu, ako sa hovorí. A ľud je vždy niekto iný, než my, čo tu sedíme. Lenže ten chlapík bol presne taký hrdý, ako vy tu s prepáčením, a nedal si povedať. Pokiaľ viem, tak nielenže prehral a musel parohy vrátiť do správy pracujúceho ľudu, ale ešte zaplatil pekne mastnú pokutu. Všetko tu patrí im a kto sú to oni, to už by ste dávno mali vedieť...“ „Budete platiť?“ Všetkých troch mykne, pretože čašníka nikto nevolal a keby aj chceli zaplatiť a volali ho, zjavil by sa za normálnych okolností asi až o tri dni. Tento sa však zjavil nehlučne ako duch a vyzývavo klepe prstami po čašníckej bukse. Nie je to ŠtB-ák? „Podˇ mladý, poďakujeme tu pánovi doktorovi a ešte zbehneme niekde na kus reči. A možno vymákneme aj toho tvojho kamoša.“

 

                SLOVO „zbehneme“ zrejme neznamená ísť z kaviarne Krym niekam konkrétne, ale skôr prečesávať podniky v okolí. Kláštornej vinárni sa vyhnú, lebo sem by Bimbo určite nezablúdil. Víno je tu drahé a minimálne pri dvoch stoloch tam sedí osamelo po päť šumienok. Pijú kolu, nemajú si čo povedať a čakajú, kto ich pred tou sladkou smrťou zachráni. Do vinárne U Bulhara vlezú na obhliadku, ale pripomína to skôr inšpekciu ponorky. Dusno, nabité, veľký rev a uprostred toho bezbrehého mora veselosti zopár známych. Nikto z nich nevidel Bimba, čo môžu oznámiť len pokrčením pliec, lebo slová sú v takomto hluku nepoužiteľné. U Zbrojnoša zase v pivnici zúri diskotéka a tak radšej vyšlapnú do Šenkvickej, kde ich čaká šok – Šenkvická je prázdna. Oddnes tu totiž začínajú vyberať po päť korún za hudbu a táto symbolická suma pôsobí ako povestné ruské „duchy“, voňavky s repelentným účinkom na ľudí. V pivničnej vinárni Maťko s Longom nájdu akurát päť zvednutých muzikantov v krojoch, ktorí si môžu tak akurát navzájom hrať do uška "Keď odchádza kapela...". Ostáva už len Vysoká 44 a tu – ďalší šok. V záhrade vinárne totiž sedí doktor Ďateľ, ten istý Ďateľ, ktorý pred nejakým rokom objavil kombináciu C-vitamínu s pektínom s pozoruhodným účinkom v perspektívnej liečbe všetkého možného od prevencie proti infarktu, až po znižovanie obezity. Maťka to vtedy tak zaujalo, že doktora Ďateľa navštívil v schátralej budove s abstraktným názvom Výskumný ústav výživy ľudu. Súc tam prvý krát objavil na druhom poschodí chodbu so štyrmi drevenými dverami, z ktorých tie prvé tri boli od záchodu a až za štvrtými našiel laboratórium a za ním pracovňu o rozmeroch dobre napnutej vreckovky. Tam sedel doktor Ďateľ, o ktorom dvojnásobný nositeľ Nobelovej ceny profesor Pauling vyhlásil, že je autorom najväčšieho objavu v biochémii za posledných desať rokov. Medzi nami, doktor Ďateľ objavil jablko. V jablku je totiž C-éčko aj pektín už od rajských čias. Maťko o tom všetkom napísal do „svojich“ novín, keď zistil, že nielenže tento objav naši oficiáli nemienia využiť, ale napriek veľkej plagátovej kampani „Za zdravie ľudu“, rozhodli sa stiahnuť C-éčko zo sedemnástich nealkoholických nápojov a výrobkov. Sovietske výrobné linky totiž zastarali a na nové vraj nemáme. Toto všetko teraz sedí v rozhalenej košeli osamotene v kúte záhrady vinárne a Maťkovi sa zdá, že prvá pomoc je tu na mieste.

 

                „Pán doktor, čo tu robíte?“ „Zožeň liter a porozprávam ti...“ Osamelý, pripitý, na tykanie náchylný svetový objaviteľ vo vinárni, kam chodia len študáci, musí byť poriadna udalosť. To uznáva aj Longo, ktorý zatiaľ márne prečesal lokál aj s pivnicou zvanou Bunker. „Aj tak nemáme nič lepšie na pláne, tak prisadneme.“ Maťko mrkne na hodinky – jedenásť večer. O štvrť na dvanásť už sedia pri víne a dozvedajú sa samé neuveriteľnosti. Doktor Ďateľ sa totiž práve vrátil z Japonska. „Je to smutné, chlapci. Ledva ma títo naši chytráci pustili, hoci japonské pozvanie bolo aj s kompletným uhradením cesty, pobytu a tak. Smutné je, že u nás už zážitky z vybavovačiek a obehávačiek u všetkých tých úradníckych polobohov trvajú pomaly dlhšie ako samotný pobyt...“ „Na koľko ste išli.“ „Na dva týždne... Pozývajúca strana mi zaplatila kompletný pobyt so všetkým komfortom. Oplatilo sa im dotiahnuť ma až zo Slovenska a to všetko kvôli trom prednáškam, z toho dve boli pre diétne sestry. To, keď porovnám s tým cirkusom, čo je tu okolo každej služobnej cesty, čo ja viem do Košíc, tak si musím vypiť. Dnes som priletel, tak sa takto aklimatizujem. Dajte si.“ Popili, obzreli sa po hlučnej záhrade. Longo s Maťkom pred očami Japonsko, doktor Ďateľ Košice. „A najhoršie bolo vážení, keď som zistil, že mi tí naši hochštapleri dali na cestu... teraz dobre počúvajte... desať dolárov. A to mi ich ešte prikázali vyúčtovať a budem ich musieť vrátiť! Lebo, ževraj to je len pre prípad núdze. A ja som na letisku v Tokiu zistil, že tých desať dolárov mi nestačí ani len na cestu taxíkom do hotela... A v tých ich autobusoch sa ani boh nevyzná. Aspoň nie ten náš.“ „To je tam také drahé?“ „Pre nich asi nie...“ „Pre nás je to všade drahé.“ Maťko s doktorom Ďateľom pozrú na Longa a obaja pokývu hlavou. Maťko, pretože to ešte nezažil a doktor Ďateľ, pretože to už zažil. Čo sa týka Longa, možno že o tom niekde čítal. „Takže odkedy som sa vrátil, takto sa spamätávam... Dajte si ešte... Je to ako návrat z kozmu, akurát, že to, čo mi tu zažívame by som sa neodvážil nazvať príťažlivosťou tejto zeme...“ „A čo sa vám tu nepáči, čo?!... Veď piť máte, čo... Aj my máme, tuším si prisadneme...“

 

                Zbohom spomienky na Japonsko, Slovensko sa hlási. Ako je už tradíciou, najskôr jasnou výzvou na fackovačku a potom zmierlivým, našským „šak si vypime“. A to všetko v podaní vynikajúceho slovenského literáta Andulku, ktorý už desať rokov nesmie publikovať. Tak chodí po krčmách a prisadáva si ku známym. Lebo Maťko má to šťastie, že je Andulkov známy, respektíve boli si vďaka Rasťovi Egallovi navzájom ukázaní pár krát v klube. Andulka je jediným členom vlastnoručne založenej organizácie, ktorej dal meno Skoi – Stála konferencia ožratých inteleguánov (ako to on nazýva) a zdá sa, že schôdzuje permanentne. V poslednej dobe na to má zvlášť dôvod. Ústredný výbor rozhodol, že satira bude asi pre zmenu už povinná. A Andulku pred rokmi pokefovali práve za satiru. „Jak žiješ, baťko?!“ Toto oslovenie je najnovšou chorobou slovenskej literatúry. Baťkománia sa šíri odvtedy, čo si tak nechá hovoriť národný umelec menom Lišiak, pôvodom geniálny mysliteľ, v súčasnosti nepravidelne rebelujúci alkoholik a člen ÚV KSS. Tie občasné rebélie sa vyznačujú tým, že raz za rok-dva vyhlási čosi oficiálne veľmi smelo kritické a potom sa z toho doserie až na lopatky. Na to doplatil aj jediný zakázaný slovenský komik Vydra, ktorý sa z nedostatku iných možností pokúšal urobiť divadelnú komédiu z dávno vydanej úspešnej Lišiakovej knihy. Lišiak, ako už ináč, súhlasil, ale tesne pred premiérou sa mu pritrafilo ožrať na nejakej recepcii, kde hlavnému ideológovi ÚV KSS Vranovi povedal údajne „ty vygumovaný kokot“. No povedzme, že to bol svojský úder ortodoxnému komunizmu, ale doplatil na to práve Satica. Premiéra sa nekonala, Lišiak vraj dobrovoľne a osobne stiahol hru, pretože vraj – načo provokovať. Odhliadnúc od toho má Lišiak neotrasiteľnú autoritu medzi kolegami. Veď kto zo slovenských literátov nie je rebelujúci alkoholik túžiaci po titule „Baťko“? Baťko Lišiak má navrch ešte neoficiálny titul generála Literárnej jazdnej kavalérie. Ako Maťka Rasťo s nadšením a podrobne informoval, jeho otec je napríklad plukovníkom LJK, pretože sa jednu jeseň priplietol na každoročné vyhodnocovanie súťaže mladých autorov Jašíkova Turzovka. A práve tam sa udiala revolučná vec. Prítomní slovenskí spisovatelia namiesto toho, aby len pili, zmohli sa na nevídaný civilizačný krok a rozhodli sa založiť rituál pitia. Ten spočíva v tom, že sa každý rok zídu a v deň slávnostného udeľovania cien usporiadajú po obvyklej oslave grandiózny šampanský opijáš. Každý totiž, kto chce byť niektorým z prítomných generálov (a že ich nie je veľa, snáď traja na celú kavalériu slovenských literátov) takzvane povýšený, musí obetovať fľašu šampanského. Povýšenie sa oslavuje hromadnou salvou takto nazbieraných šampanských petárd. Na záver generál zavelí (ak je ešte v stave veliť, pretože tých sálv býva viac) útok na určenú kótu, čo je obvykle izba, kde bývajú slovenské literátky. Tie nemajú hodnosti ani povyšovanie, preto už v tej dobe obvykle sporiadanie zahrievajú zákopy možných úspešných kavaleristických atakov. Pravda ale je, ako dôverne Rasťovi referoval otec-plukovník kavaleristického trénu, že slovenské literátky obvykle príliš jačia a len jedna sa vraj pohotovo spýtala, že keď už teda treba padnúť za tú našu literatúru, prečo prišli toľkí naraz... Vidno, že vylepšenie taktiky pre boj z blízka ostáva na budúce generácie slovenských literárnych kavaleristov. A to je napríklad šanca aj pre postpubescenta, ktorý sa sem dotiahol s Andulkom a má už nábeh na posmrtnú masku slovenského inteleguána. Je to mimochodom dieťa jednej z mála rodín, ktoré ovládajú literárne pole a s ním aj rozhodovanie kto vydá a kto nie. Tento rod je našťastie nenápadne, ale vytrvalo protioficiózny, ináč by sa ich synátor s Andulkom asi vláčiť nemohol. Lenže synáčik sa už toľko netrápi s nekonformnými myšlienkami, skôr ho zaujíma nekonformný život a ten sa mu ponúka v preplnenej materskej škôlke spisujúcich detí slovenských spisovateľov. Odkedy peniaze stratili v tomto štáte svoju hodnotu a stúpol honor extra-vzdelania (ako jedinej hodnoty zameniteľnej za chlieb všade na svete), majú všetky herecké deti talent na herectvo a ako na truc genetike, aj všetky spisovateľské deti nevšedný talent zapĺňať edičné plány vydavateľstiev. Nehovoriac o jedinej časopiseckej literárnej prílohe, ktorú dostávajú ako predkrm, aby skôr dorástli do náležitých honorárových výšok. Aj tak je pozoruhodné ako sa v malých slovenských pomeroch prepletá táto zlatá mlaď s prepadlíkmi typu Andulku, no a povedzme si úprimne, neodtiahne sa od tej čudesnej kombinácie ani nededičný a dosiaľ nezakázaný Maťko. Veď, ako prezradil Maťkovi a Rasťovi v klube istý nemenovaný vydavateľský redaktor – slovenskí spisovatelia sú obvykle zaujímavejší, než ich knihy. A tak Maťko ochotne kýve hlavou, že áno, že sa má dobre a že si môžu prisadnúť.

 

                „To je Miro Andulka, pán doktor, poznáte ho určite. Píše perfektné knihy...“ „Písal som perfektné knihy, kým mi to nezakázali!“ Longo zamračene mlčí. Doktor Ďateľ neprítomne prikyvuje, duša mu poletuje asi ešte niekde v okolí Fudži-jamy. Zvyšní traja pozrú na seba a na polodopitú fľašu. Nevyzerá to na radosť až do rána. Najťaživejší je fakt, že ani Andulkove prezradenie štátneho tajomstva, že je zakázaný, nezdvíha záujem spoločnosti. Tak to skúša Maťko. „Čítali ste niečo od Mira Andulku, pán doktor? Napísal perfektnú novelu Baťagónia, a knihu poviedok Psie sny...“ Do doktora Ďateľa sa vracia duša a smutne krúti hlavou. To by nebolo také zlé, ako to, čo hovorí Andulkovi rovno do pravého, očakávaním mrkajúceho oka. „Nehnevajte sa, ja robím vedu. A ten kto robí vedu má obvykle tak málo času, že si musí sakramentsky rozmyslieť, na čo ho minie. A ja by som slovenskou literatúrou tak vzácny čas nestrácal...“ Neuveriteľné, hrozné, strašidelné, pokorujúce a zničujúce, lebo asi pravdivé. Mira Andulku to zdvíha dva metre vysoko a to si len pred chvíľou sadol. Jeho spisovateľský závozník hýka údivom. Longo sa ticho rehoce a Maťko je nešťastný. Lebo teraz len začína pravá zábava – hádka. Miro Andulka vzápätí dopadáva z výšky dvoch metrov a jeho reč je samý rachot. Do toho povzbudivé zavýjanie spisovateľovho závozníka, Longov už nezakrytý rehot a poznámky navyše, Maťkove šepoty v úlohe parlamentára a Ďatľove opatrné ospravedlňovanie. Lebo je jasné, že zakázaný autor bol zasiahnutý priamo na komoru a pred očami prítomných zťažka vnútorne krváca. Byť zakázaný a ešte aj nečítaný je asi najťažšia rana. Ešte rozrýpaná tým, že už aj Mirovi Andulkovi je jasné, že je asi jediným zo zástupu zakázaných a nečítaných slovenských autorov, ktorému to s japonskou šikmookou úprimnosťou niekto vykvákal. Jajže bože jak to bolí keď sa junač odhalí... !! A medzi krivými nôžkami ambícií sa hompáľa fičfirík talentu taký malý, že neostáva nič iné, len náš záložný, ľúbezný svetabôľ. Ale kým sa rozplačeme, keďže po papuli si asi nejebneme (veď sme inteleguáni), tak si aspoň zabohujme... Konečne je aj pri našom stole vresk ako pri druhých. No veselo, veselo, len keby piť bolo čo! „Pome, starec, nie je, čo piť a na Viedni dávajú dnes v noci hitparádu. Poď, ty degeš, zdvihnime sa!“

 

                Bratislava, po prvej svetovej vojne niekoľko mesiacov slobodné mesto sa v posledných rokoch stáva opäť slobodnejším vďaka pozoruhodnému fyzikálnemu javu priechodnosti televízneho signálu aj cez „železnú oponu“. Bratislavčania vďaka blízkosti Viedne chytajú dva rakúske, neutrálne kapitalistické programy a navrch dva maďarské, v poslednej dobe povzbudivo kritické k výdobytkom socializmu. A ak je všetko zlé na niečo dobré, potom povestný maďarský nacionalizmus zjavne pomáha tvorcom maďarského televízneho programu odolávať internacionálnemu, vlastne ruskému, kultúrnemu vzoru á la traktorová pneumatika. Na druhej strane opäť povestné, historicky mnohokrát potvrdené, vriťolezectvo pražskej administratívy robí z Československa najpokornejší satelit momentálneho Veľkého brata. My máme byť výstavnou skriňou socializmu, hlása oficiálna Praha všetkými dvomi televíznymi kanálmi. A máme čo vystavovať? – pýta sa Maťko. Longo ani nečaká, kým sa Maťko rozoberie v otázke vplyvu zahraničných hitparád na socializmus, a už sa pretláča pomedzi záhradné stoly a stoličky k východu. Na Maťkove prekvapenie si ich odchod zvyšní traja ani veľmi nevšímajú. Práve sa hádajú o tom koľko vedcov, bolo aj špičkovými spisovateľmi. A v druhom kole hrozí hádka naopak. „Nemám to rád, nemám to rád...“, mrmle Longo, keď vyjdú z brány vinárne. „Reči, reči, reči a ráno bolenie hlavy.“ „Ale ten Andulka je fakt dobrý.“ „No a čo?! Tu musia byť stovky dobrých spisovateľov a hercov a čo ja viem, čo... dramatikov, aby tá kultúra za niečo stála. A nie jeden, čo sa o tom, že je dobrý, musí hádať v prvej krčme, do ktorej vlezie...“ „Ako ho poznám, tak dnes to nebola jeho prvá krčma...“ „Tým horšie.“ Maťko s Longom odkráčali na najbližšiu zastávku nočného autobusu, aby zistili, že všetky autobusy čakajú svojich pasažierov len ten ich na stanovišti jednoducho nie je. Pravá chvíľa ukázať ako sa tvári v takej chvíli hrdina našej doby. Pravá chvíľa pre Egallovu kameru.

 

                Obraz 4/1/1 (Stanovište nočných autobusov).

 

                Maťko a Longo rozpačito postávajú uprostred námestia, čakajú. Všade okolo na námestí i v bočných uličkách stoja autobusy nočných liniek s naštartovanými motormi. Námestie rachotí zvukmi motorov, občas sa ozve veľký dupot ako dobiehajú oneskorenci z blízkych barov. Celé to na pozadí dialógu Maťka a Longa pôsobí ako veľké manévre. Autobusy totiž čakajú na jednotný pokyn.

 

Longo: Hitparáda v riti! Aj za toto môžu tí podrbaní komančovia.

Daxa: Nemám rád tú prezývku...

Longo: Prečo, však teba sa to netýka.

Daxa: No práve...

Longo: Počúvaj, ty pako, ty chceš povedať, že si v strane?!

Do autobusu vedľa nich sa pomaly trúsia noční pasažieri. Šofér sa zľutoval nad nočným chladom skrehnutými flamendrami a otvoril dvere už v predstihu pred hromadným naloďovaním pasažierskej nočnej smeny.

Daxa: Také neexistuje, ale... stále si myslím, že predsa nie je možné, aby tam boli len nejakí akože zlosynovia. Alebo, že by vôbec existovala nejaká ich kolektívna vôľa robiť všetko zle a proti ľuďom... Rozumieš, ja im nefandím, ale neverím, že by skutočne vedome páchali všetko vo viere, že z toho vyjdú také hovadiny... To je príliš jednoduchá predstava. V tom musí byť niečo omnoho zaujímavejšie, podstatnejšie, nejaká zákonitosť, ktorá hovorí, že ak raz urobíš tento krok, potom už všetky nasledujúce majú v sebe zakódovanú tú prvotnú chybu. Ako v biológii – mutácia, ktorá je defektná, ale životaschopná a tak sa šíri ďalej, až kým nerozvráti obranyschopnosť väčšiny populácie...

Longo: Ale nehovor, pán múdry!

Longo sa na Maťka díva s takým dešpektom, že Maťka napadá len jediné – priznať farbu.

Daxa: Totiž, aby si mi rozumel, ja som si ešte donedávna myslel, že som komunista.

Longo: Utri si čelo, potíš blbosti.

Posledné repliky obaja hovoria s pohľadom na s námahou sa potácajúceho opilca, ktorý sa k autobusu s otvorenými dverámi potáca v tempách stroskotanca, ktorý medzi smrtonosnými vlnami objavil kúsok pevnej pôdy. Posledné zvyšky síl sústredí, aby bez úrazu trafil do dver, nastúpi, sadne si a okamžite vyčerpaním zaspí. Autobus čaká ďalej.

Daxa: No nie, vážne, ja nemyslím žiadne straníctvo... len proste, že by človek mal mať nejaký ideál, nejaký smer, nejaký cieľ kam podvedome šlapú všetci. Niečo, čo zlikviduje tú tajomnú kastu oni a dá šancu každému, nie? Proste ísť po veciach verejných a pomôcť tomu, aby už... proste, obetovať sa... urobiť kus roboty pre ostatných... vykričať aj za nich to, čo sa tu deje a nemá... ukázať, že sa niečo predsa len dá urobiť...

Longo: Pozri, nepokúšaj sa ma presvedčiť, že patríš do kategórie duševných maloroľníkov, lebo takých si Dada k telu nezvykne púšťať. A keď už just chceš byť spasiteľom a nepotrebuješ k tomu každý mesiac platiť členské známky, tak si búchaj do hrude a hovor – som kresťan katolík, som kresťan katolík. Uvidíš jak ti to pomôže. Ideológia je to rovnaká, akurát, že tí druhí sú momentálne zakazovaní tými prvými. Až sa to otočí, môžeš urobiť ešte celkom slušnú kariéru spasiteľa okresného formátu... Máš rád cirkev?

Daxa: Akú?

Longo: Akúkoľvek.

Daxa: Nemám rád žiadnu cirkev. Nemám rád nekritickú, bezmyšlienkovitú stádovosť a hlavne tých úradníkov viery, čo to stádo pasú. Bol som sa nedávno pozrieť na omši, ale bolo to ako umelé dýchanie múmii. Vyprázdnené, duté, mechanicky opakované rituály. Kázeň bola o ničom, nehľadiac na to, že kňaz mal tepľučký hlások...

Zo stredu námestia konečne zaznel signál od dispečerov. Motory autobusov sa rozrevú. Prvé sa už pohli.

Longo: No vidíš, a komunisti sú presne to isté, len v červenom. Vyprázdnené, mechanické rituály prvomájových manifestácií a kladenia vencov kam príde. Pri mnohých už aj zabudli prečo vlastne vznikli. Vieš prečo máme pravidelné päťminútovky prehľadu tlače... na brigádach a iných hromadných akciách?

Daxa: Tlačenie blbostí do hlavy...

Longo: No to tiež, ale hlavne to vzniklo preto, že v Rusku po revolúcii málokto vedel čítať. Tak zaviedli päťminútovky. A teraz si predstav, že sme sedemdesiat rokov po tom, v perfektne vzdelanom Československu a robíme mechanicky tú istú pakáreň, lebo každú cirkev držia pokope nelogické rituály. A komunistická strana je cirkev bez kostolov...

Daxa: Faciny, však si sám povedal, že oni cirkev nenávidia...

Posledné autobusy opúšťajú námestie. Ten vedľa nich ešte stále čaká, šofér si odskočil. Opilec s hlavou opretou o okno spokojne spí.

Longo: Omyl. Nenávidia náboženstvo, ale cirkevnú hierarchiu prebrali kompletne... Však si to uváž – aj jedni aj druhí majú pápeža, akurát, že tá komunistická církev ho má v Moskve... zato majú pastierske listy, len si prečítaj List ÚV KSČ základným organizáciám, sú tam podpísaní všetci miestni stranícki biskupi... uchovávajú ostatky svätých, dokonca zabalzamované... zaviedli sväté miesta a klaňanie sa mauzóleám... odpustky formou sebakritiky... obžalobné spisy ako vlastné spovede... upaľovanie kacírov a hlavne vlastných reformátorov... likvidácia vedy... ničenie kníh a zakazovanie piesní... pupkatí biskupi a pupkatí stranícki bohovia, všetci vyžratí za desiatky svojich veriacich... vlastná biblia a kázne na straníckych schôdzach... udeľovanie straníckej kliatby a posmrtné snímanie vykonštruovaných hriechov... stranícky katechizmus pre deti...

Neznámy: Ale jeden veľký rozdiel tu je, mladý priateľ... komunisti urobili tú sprostosť, že sľúbili raj už na zemi... to poznáme, priatelia, poďte si vypiť!

 

                Maťko s Longom zabudli, že nie sú jediní, čo čakajú na nočný spoj. A že nie sú jediní, čo sa v nálade hádajú nahlas. Tento malý distingvovaný, už mierne nadratý chlap v obleku sa už dlhšiu dobu hádal sám so sebou. Teraz pochopil príležitosť a chytil sa Maťka s Longom. V tej istej chvíli konečne prichádza šofér posledného nočného spoja, pri ktorom stoja. Vstúpi do kabíny a zo zvyku zazvoní na znamenie, že zatvára dvere. Zvuk prebudí nášho opilca, ten inštinktívne vystrelí zo sedadla a v poslednej chvíli vyskočí z autobusu. Dvere sa zatvoria, autobus odíde. Opilec sa rozhliadne a konečne mu dochádza, že je stále (či už opäť?) na tom istom východzom bode svojej nočnej púte domov. A ako ho nočný chlad prefackáva k triezvosti, začína mu dochádzať, že ho čaká celá ďalšia hodina, celých šesťdesiat minút zúfalého udržiavania sa na hladine vedomia kým sa na obzore zjaví ďalší pevný bod nočnej linky.

 

Opilec pre seba: To je v riti...

Longo k Maťkovi: To teda je... ten náš autobus tuším vôbec neprišiel?! Podrbaní komančovia!

Poslednej repliky sa pohotovo chytí Neznámy, ktorý sa im pred chvíľou prihovoril.

Neznámy: Škoda reči, mladí priatelia... potykajme si. Ja som Jano Bažant!

Maťko (sklamaný, že ďalšia základná debata o problémoch, ktoré práve rieši, končí opitou replikou) sa tvári, že nepočuje a nevidí. Otáča sa otrávene k cestovnému poriadku, respektíve tomu zdrapu, čo tam visí, a demonštruje, že vie čítať aj v tajnom písme Dopravného podniku. Longo však (na Maťkovo prekvapenie) tentoraz zaváha. Niečo mu je na tom opitom chlapíkovi čudné, niečo ho zaujalo...

Longo: Bažant? Hm, ten čo...

Bažant: Ten čo, čo...

Longo: Takú knihu ste napísali, nie?

Bažant: Takú akú... či si spomeniete, schválne...

Daxa rezignovane: Drahý Longo, tuším pošlapeme domov, najbližší autobus až za hodinu...

Longo: Moment, mladý, vydrž... máme ju doma... niečo ako Počarbaný život..?

Bažant: Presne! Škoda, že ju už máte, venoval by som vám ju, zostalo mi ešte zopár výtlačkov... Môžem vás pozvať, aj s kamarátom na dve deci? Poďte, dáme si, v Krištál bare je ešte otvorené...

Longo: Ale však čo, to som si fakt rád prečítal. To boli reportáže, nie..?

Bažant: To boli časy, to sme boli ešte mladí a krásni. Teraz sme už len krásni...

Tí dvaja sa v debate pohnú smerom ku Krištáľ baru a Maťko ich v údive nasleduje. Naštval snáď Longa svojimi provokatívnymi rečami až tak, že sa manifestačne baví z kde-akým opilcom? Alebo je ten, mierne sa tackajúci päťdesiatnik, takou zaujímavou persónou, že odrazu Longo znáša aj opité reči? Na náhle pustom a tichom námestí ostáva už len nám známy opilec s dilemou, či už naozaj absolvoval omylom celú trasu nočnej linky až späť, alebo s tým ešte ani nezačal.

 

                SPOMIENKA. Na Krištáľ bar nemá Maťko tie najlepšie spomienky. Raz sem zablúdili s nejakými Dadinými známymi. Dokopy sedem nadšencov a jedna gitara ako zvyšok veľkého niekoľkotisíchlavého každoročného veselenia sa na Slávnostiach mieru a priateľstva v rusoveckom parku. Mier bol samozrejme internacionálny a priateľstvo prosovietske. Dlhé fronty pred, zakrátko už takmer dohola vypredanými, stánkami ich zavrátili späť do mesta a povestná fazuľovica s červeným vínom sa zdala byť ideálnou súkromnou oslavou mieru a priateľstva. Fazuľová polievka – ach jaj, liek a životabudič flamendrov, podávaná so smotanou výhradne v Krištáľ bare. Okrem tejto špeciality je Krištáľ bar povestný zamrežovanými dverami, pred ktorými postáva vždy netrpezlivá zostava zúfalcov, ktorí sa buď flamendrami chcú stať, alebo sa z tej ambície liečiť. V ten večer sa rozhodli pre oboje a tak sa bavili bez starostí, až kým sa jeden na krátko ostrihaný s gitarou ticho nespýtal „a ozaj, kto má peniaze?“. Rovnako ticho sa zistilo, že nikto. Na to sa chalan s gitarou zdvihol a oznámil „tak za mnou, na to sa musí takto“. A takto, v husom pochode pomedzi nadupané stolíky, vyštartovali k zamrežovaným dverám. Tie sa zázračne otvorili a len posledného sa čašník pro forma opýtal na platenie. „Bez starostí, šéfko.“ A všetci bez starostí pridali do kroku a za rohom už šprintovali cez námestíčko pred budovami nových ministerstiev. Boli by tak šprintovali cez celé mesto, keby sa neozval zúfalý nosič gitary, že nestíha. A ďalší, že treba uľaviť močovému mechúru. Tak v dobrej nálade a smrteľnej zábudlivosti zastali na parkovisku za ministerstvami. Akurát sa chystali kolektívne vyčúrať olympijské kruhy, keď vedľa nepozorovane zastal biely Žigulák. Z neho vyskočil čašník z Krištáľ baru aj s vyhadzovačom a hneď na tvrdo, že navaľte účet za sedem fazuľovíc a liter červeného. Aj z toho by sa akosi dostali, lebo gitarista skvelo predstieral, že nevie čo je to Krištáľ bar. Ale smola, jeden z chalanov si zmyslel akože po dobrom vyjednávať, že päťdesiatka je za liter vína a sedem fazulovíc moc. Tak dostal pohotovo kopanec do gúl od vyhadzovača, čašník z tej zrútenej postavičky bohvieako vytriasol ešte aj tú päťdesiatku a víťazoslávnbe osmrdeli na bielom Žiguláku späť. Maťko prisahal spravodlivú odplatu. U rodičov doma mu zostala bohvieodkiaľ zohnaná dymovnica a tá by mohla urobiť v tesných priestoroch Krištáľ baru parádne cvičenie. Lenže oproti Krištáľ baru stojí povestná šedá budova U dvoch levov a tam sídlia Verejní Bezpečáci. S nimi si Maťko nechce začínať. Atentát s dymovnicou neuskutočnil, zato teraz stojí opäť pokorne pred zamrežovanými dverami Krištáľ baru a veľmi by sa potešil, keby ich pustili dnu.

 

                „NENI MIESTO!“ To vykrikuje spoza mreží okoloidúci čašník na ťukanie kľúčmi o sklo dverí, čím sa niektorí pokúšajú preklopať až do kuchyne. „Maťo, poď sem, ty dilino... moment, on je tu so mnou... Dovolíte?“ Ako vždy priebojný Longo pozná ako vždy to správne kľúčové slovo otvárajúce aj krištáľové dvere a pašuje so sebou aj takmer rezignujúceho Maťka. Zamrežované dvere sa totiž nečakane otvárajú a za odchádzajúcich hostí môže vstúpiť rovnaký počet náhradníkov. Bohvie kde sa v tej tlačenici stratil neznámy autor Počarbaného života. Pred bránami Krištáľ baru, tak ako pred bránami neba, každý bojuje za seba.

 

                Obraz 4/2/1 (Krištáľ bar).

 

                Maťko s Longom sa vtisnú do malej kruhovej miestnosti s temným, starým, vyúdeným obložením, kde polovicu jednej steny lemuje pult pre čašníkov, dvere od sociálu a dvojité, večne otvorené dvere do kuchyne. V miestnosti stolíky tak akurát pre popolník a pri nich natlačení flamendri starších vekových kategórií, dokonca aj doživotne opálení fešáci cigánskeho pôvodu sa tu rozťahujú v jednom kúte. Akurát pri jednom stolíku je trochu voľnejšie. Keď sa tam pretlačia, vrazia rovno doprostred napínavého opisu hrdinských zážitkov rozprávača menom Bimbo. Ten s očami navrch hlavy popisuje nejakým neznámym kámošom svoje hrdinské činy pri dnešnom vypočúvaní. Pomaly verejné tajomstvo sa tak konečne dozvie aj Maťko Daxa. Keď sa totiž náhle zjaví náš Maťko, ktorého Bimbo miestnej spoločnosti iste v dobrom sto krát pospomínal, Bimbovi kamaráti sa urýchlene vytratia.

 

Maťko Daxa (volá): Dva krát dve deci, prosím! (tichšie) Ja objednávam, Bimbo, ty platíš. Je ti jasné, čo si napáchal v našej rodine...

Bimbo: Mal som nerva...Ide po nás ŠtB.

Maťko Daxa (nerozumie): Kto ide po nás?!

Bimbo (hlasnejšie): ŠtB, ŠtB... vypočúvali ma!

Maťko Daxa (okríkne ho): Nerev, ty magor!

Bimbo (šeptom): Vypočúvali ma eštébáci.

Maťko Daxa: Ja sa radšej napijem. To víno, pán hlavný!

Bimbo: Vypočúvali ma kvôli tomu prvému aprílu.

Maťko Daxa: Kvôli tej akcii na námestí?!

Bimbo: Ale trt, kvôli tomu tvojmu akože veselému nápadu s televíznym účinkovaním. Ty pako, dnes ma vypočúvali celé dve hodiny. Zo všetkých strán. Chceli vedieť ako sa vypĺňajú zmluvy do telky. A že čo viem o tom, že sa takto ťahajú z telky státisíce na falšovaných honorároch.

Maťko Daxa: To je nezmysel, tie zmluvy sú tri roky staré. Neplatné.

Bimbo: Kľud, nebonzol som ťa. Ale oni pôjdu po tom aj tak.

Maťko Daxa: Po čom, po prvoaprílovom fóre?!

Bimbo: Oni si myslia, že narazili na nejakú veľkú rozkrádačku. Ja sa v tom nevyznám, ale bolo to dosť husté.

Maťko Daxa: A ako sa vôbec dozvedeli o tých zmluvách?!

Bimbo: Nedáme si to víno?

Maťko Daxa: Dáme, nezahováraj. Ako ťa našli.

Bimbo: Ále...(po pauze)...ľahko. Ja som im tú srandistickú zmluvu, čo si mi poslal, vrátil vyplnenú.

Maťko Daxa: Preboha, prečo?

Bimbo (volá): To víno, prosím!

Maťko Daxa: Ako si tomu mohol uveriť. Veď to bol fór!

Bimbo: Fór, fór... prečo by som neuveril. Keď si do listu napísal, že v tom bude robiť aj Rasťo. Rasťo je predsa z telky. Myslel som si, že to on vybavil.

Maťko Daxa: Rasťo v Hlavnej redakcii armády, bezpečnosti a brannosti?! Veď on je v Literárno-dramatickej! To si to teda fakt poslal tým pravým! To sa potom nečudujem bdelému zásahu tých... nemenovaných.

Bimbo: Ja som si to nevšimol.

Maťko Daxa: Ty si kretén.

Bimbo: Ty si kretén, pozri do čoho si nás namočil!

Maťko Daxa: To nemyslíš vážne?!

Bimbo: Myslím. Máme na krku eštebákov, teda, ja. Lenže... oni sa ma pýtali. Rozumieš, teba som nezradil. Fakt. Ale budú vypočúvať aj Rasťa...

Maťko Daxa: Takže jeho si bonzol.

Bimbo: Čo si, bol v tom liste... ty si o ňom písal v tom sprievodnom liste. A ja som odpísal, že ma teší, že to robí akurát on. Také jednoduché!

Maťko Daxa: To je neskutočné.

Bimbo: Menerváč. Urobil som maximum. Teba som z toho vynechal.

Maťko Daxa: Bože, načo tie drámy. (Vzdychne) Mohol si im predsa povedať, že to bol len taký fór.

Bimbo: Radšej nie. Vieš čo je to falšovanie úradnej listiny?! Zatlčieme to. Uvidíš, že ani Rasťo nič nepovie. Tým to skončí!

Maťko Daxa: Len aby...

Čašník prináša víno: Vínko, páni. Štrnásť šesťdesiat.

Maťko Daxa: My ešte nejdeme.

Čašník: Aký múdry, chcete piť, tak plaťte hneď!

Maťko Daxa: Ale my si ešte dáme.

Čašník: Tak tie ďalšie zaplatíte potom.

Bimbo: Ja to zaplatím.

Bimbo sa prehrabe vreckami, ale nájde len drobné.

Bimbo: Človeče, ja som plonkový. Nemáš pridať?

Maťko Daxa: To teda nie. Tak si dáme dva deci napoly!

Zamieša sa Bažant: Kde ste mladý muž, fazuľovica je už na stole! S kolegom sme našli miesto aj pre vás...

Bimbo: Neotravuj.

Maťko Daxa: Kľud, Bimbo. Sorry, ale máme nejaké problémy.

Čašník: Tak čo, zaplatíte, alebo to odnesiem, alebo čo?

Bažant: To je v poriadku. To víno platím. A na fazuľovicu vás pozývam oboch. Do rána ďaleko a toto nie je polievka, ale životabudič!

 

                FAZUĽOVICA dojedená, víno dopité a čo teraz s načatým večerom? Longo vystihol včas vysychajúce finančné rezervy dobrovoľného mecenáša Mojča a vytratil sa už pred pár minútami. To ale netušil, že nečakaný dobrodinec má v zálohe ešte prekvapenie. „No fakt, mladí priatelia, pravý Jamajský rum vám ponúknem. Poďte, už je neskoro ísť spať, nenechajte ma takto samého... Ženu mám na liečení, sám som doma, tak vás pohostím. Dnes mám akurát taký počarbaný deň, že by som to sám nevydržal... Nenechajte sa prehovárať... bývam tu kúsok, pri Blumentáli...“ „Že kúsok...“, Bimbo predvádza ešte posledný šprajc, aby sa nepovedalo, že sa na ten rum až tak teší. „Ale Bimbo, však nám aj tak všetky nočáky ušli. Pôjdeme na prvú rannú električku.“ „Správne, mladí priatelia, stále rovno po koľajach a sme doma. Keď pridáme, aj teplejšie nám bude.“ Tak pridali a bolo im teplejšie, lebo po ceste ešte z čašníkov v Krištáľ bare vymámili Sparty za nesparťanskú cenu a fajčili a šliapali a prikurovali debatu politikou, lebo... „A vy ste už nič po tej knihe, po tých reportážach, nenapísali?“ „Ale, mladý priateľ, veď vy neviete, čo sa s nami všetkými stalo?“ „S jakými všetkými?“ spresňuje bez záujmu Bimbo, ale Jamajský rum sa blíži, tak treba prejaviť aj záujem o človeka. „No s nami, redaktormi denníka Smena. Po šesťdesiatom ôsmom roku sme museli všetci odísť. Mňa behom troch mesiacov vyhodili zo strany, z redakcie a ešte aj žena sa so mnou rozviedla. Zamestnal som sa ako robotník a keďže sa blížil prvý máj, tak moja prvá úloha bola stavať lešenie pre tribúny, na ktorých potom stáli tí, ktorí si hovorili zdravé jadro.“ „To je zlé, to je fakt zlé. Na všetko majú patent len komoši. Tu len niekto skúsi vystrčiť nos a niečo povedať a už to má v kádrovom... Ja by som žral!" Bimbo ani uprostred politiky nezabúda na trávenie. „Niečo nájdeme, už je to kúsok. A čo vaši rodičia, mladý priateľ... ak sa smiem spýtať?“ „Nič moc, máti politika nezaujíma a foter je zdravé jadro. Chodí na schôdze, odspí to tam, doma potom mindžuje pri televízore a nadáva komunistom, ako keby sám nebol. A tak dokola, otrava. Už sme tu? Paráda...“ Parádu dokáže hostiteľ stvoriť zo zvyšku čabajky, kusa chleba, plus nejaká paprika, nejaké maslo a konečne – rum! „Priamo z Jamajky, priatelia, to mi doniesol kamarát. Ešte sú takí, čo sa ku mne neboja prihlásiť... No tak, na ten zkurvený dnešok, priatelia!“

 

                ÚVODOM zkurveného dneška prebrali s rumom a hostinou aj celý jeden počarbaný život Jána Mojča. Od toho ako začal robiť fotolaboranta v komunále, ako sa strácali priatelia, ako zomrel osamelý priateľ Gavril, vynikajúci novinár, ktorý nedokázal prepádlovať z reportérskej jedničky na rutinéra v zastrčených závodných novinách a tak žil na chalupe, kdesi na strednom Slovensku a pestoval cibuľu. O samote a zo samoty zomrel. A tiež ako to Ján Bažant skúšal prežiť a písať pod pseudonymami. Lenže tí, čo ostali v redakciách sa ho boja. Akurát jeden priateľ vytrvalo pašuje Bažantve mikropoviedočky na miesto takzvaného predchýru, čo je najväčšia kravina akú kedy Maťko videl. Veď sám písal najskôr predchýry na objednávku pre odborársky denník. Ide o také úžasnosti akože pečené gaštany sú tu, aj jeseň je tu, a že uletela mi andulka a čo teraz, alebo išla som v autobuse a jedno dievčatko povedalo toto a celý autobus sa rehotom rozsypal. Na takéto parenisko novinárskych zvyškov sadí Bažant takéto drahokamy: „Tu mám nejaké, to je taká moja tichá radosť... Napríklad ako ľudia chodia do práce a cvakajú si dochádzkové karty... čo karta, to číslo; čo číslo, to letopočet, to osud... narodenie Jany z Arku, objavenie Ameriky, bitka pri Moháči... to všetko je aj v tom čísle karty, ktorú človek každý deň dvakrát berie do ruky, aby si oštemploval čas. Alebo toto, o písmenách... každé je na stránke rovnako vidieť, rovnako sa radia za sebou, každé sa v tom riadku osamote stratí, len to jedno trčí zo všetkého a všetky prebíja... a pritom nič neznamená a s ničím sa neznáša, je to X, škrt... Alebo toto...“ „Ukážte..."“ Bimbo sa snaží byť ešte chvíľu spoločenský, berie si stránky s kratučkými textami, zaštupľuje sa na zem medzi chladničku a stenu a listuje. „Týmto sa občas teším, keď mi je veľmi zle... Našiel som si takúto malú ambíciu, nápad na sedem-osem riadkov...“ „Blbý osud, čo?“ „Prečo blbý, mladý priateľ? Ja nemám rád tie ufňukané, ublížené reči vyhodených zo strany, ktorí už celý život budú asi len vyplakávať svoje žiale. My sme niečo chceli a niečo sme aj pokazili, aj chyby sme robili...“ „Aké?“ „Veľmi sme sa ponáhľali, boli sme ako v tranze, všetko sme chceli stihnúť do zajtra... Však to aj boli rýchle kariéry, boli sme príliš na výslní, ako nám potom zvykli vyčítať, a nemysleli sme na to, že by sa to takto mohlo obrátiť...“ „Ale však ruské tanky ste nemohli zastaviť!“ „Vpravo volno, vlevo taky-tanky...“, pridáva Bimbo starý vtip z ruskej okupácie o havárii v českej autoškole. „Nie som si úplne istý, ale údajne ten, čo ich pozýval, vyhlásil – v politike viac ako vo fyzike platí, že akcia vyvoláva reakciu... Ak to fakt povedal, tak zas až taký hlúpy nie je...“ „Vasil, už si došil!“ skanduje Bimbo a jamajský rum s ním. „Keď sa robí revolúcia, armáda a bezpečnosť musia byť v pohotovosti. A my sme si namýšľali, že nie a hneď sme ich aj chceli rozpúšťať... nemáme sa čo ľutovať... A vôbec, dnes to vidím inak.“ „Ako?“ „Že to naozaj bol omyl. Socializmus s ľudskou tvárou bol nezmysel.“ „To nemyslíte vážne?!“ „V spoločnosti neexistuje nemenný stav. Tak ako neexistuje len deň a len noc, ale ich striedanie. Socializmus s ľudskou tvárou bol ako ráno, ktoré konzekventne muselo skončiť v kapitalistickom dni. A to v tej chvíli nebolo možné dosiahnuť. My sme vlastne smerovali k porážke, lebo sme neboli sami presvedčení, že ten veľký krok z rána do dňa urobíme. U nás nikto nevie, čo je demokracia. Ani vtedajší komunistickí reformátori a súčasní disidenti nie. Viem to z prvej ruky, veď by som mal byť jeden z nich. Ale nie som...“ „Bojíte sa?“ „To nie je len strach. Raz som už v strane bol a nechcem už byť v žiadnej inej. Takej ani onakej...“

 

                Bimbo sa preberá k životu. Posledné minúty asi spal. „Keď ste hovorili o tom ráne... ozaj, už je ráno?... Neni, neva. O tom striedaní, mám príspevok do diskuzie... Hlásim sa... ďakujem, čiže chcem povedať, že to platí vo všetkom ľudskom, nie... Pozrite sa na baby. Teda ženy. Boli utláčané stáročia, chuderky naše? Boli. Vyhlásil socík, že ich oslobodí? Vyhlásil. Majú emancipáciu? Majú. Výsledok? Chlapi sú v riti... Na zdratie...“ „Bimbo, potíš chobotiny. Posuň tú fľašu...“ „Náhodou, moment, váš kolega má pravdu. Už vás niekedy napadlo, čo by sa stalo, keby ste sa ocitol s dieťaťom... napríklad by zomrela vaša družka... bol by ste teda sám s dieťaťom. Na slodobnú matku je tento systém nachystaný, dostane hneď byt a podporu. Pre mužov to neplatí... Alebo niečo každodenné. Už vás napadlo, čo sa deje po rozvode. No muž...“ „Holá riť... hik...“ „Presne. A rozvedená žena má zarobené...“ „Už ste niekedy čítal o pátraní po niektorých otcoch kvôli alimentom..?“ „Ja viem, mladý priateľ, ja viem... ja vám len chcem za pomoci vášho kolegu dokumentovať, že zákonitosť extrémov je obecná. Vždy to ide ako kyvadlo. Ak by sa to zastavilo v strede, je koniec. Najskôr boli veľké štáty v Európe, potom sa rozpadli na malé, teraz sme zase v jednom veľkom balíku, oni tam a my tu...“ „Najskôr sa katedry na Univerzite rozdeľujú a potom sa spájajú...“ „Napríklad. Alebo celý ten náš socializmus. Pred ním každý kto zarobil čím viac, bol hrdina. Dnes, keď sa vám aj poctivou cestou podarí dôjsť k peniazom, ste automaticky podozrivý ako kriminálnik... Nikdy tí ľudia nemajú chvíľu kľudu, aby zastali v nejakom bode a povedali si - tu už je to isté, tu zostaneme. Zakaždým je to v pohybe od jednej krajnosti k druhej. Pohyb je život. A my sme vtedy dávno zastali rozkročení medzi dvomi nezmieriteľnými krajnosťami. Chápete?“

 

                SPOMIENKA. Maťkovi sa zdá, že chápe. Ešte na gymnáziu si kamsi na obal zošitu napísal nápad, myšlienočku, na ktorú už takmer zabudol. Napadlo ho to, keď hltal veľký Napoleónov životopis a došiel ku vymenovávaniu všetkých možných koalícií a svätých aliancií, ktoré sa dávali dokopy a rozpadávali len kvôli tomuto jedinému Hýbateľovi politiky v tej chvíli. Tá myšlienočka je vlastne jedinou vetou: „Život je založený na neustálej snahe o dosiahnutie rovnováhy, jej neudržateľnosti v čase a nekonečnu jej nových foriem“. Že by to naozaj fungovalo?! „Ešte robíte v komunále?“ ůHm... už to dopijeme, mladí priatelia, nie? Boháča, ale zmizla tá fľaša... Robím v komunále – riaditeľa. Od laboranta, cez vedúceho fotolaboratória, námestníka až po riaditeľa, devätnásť rokov roboty. Konečne som chvíľu žil ako človek... byt, žena... a zase je to všetko v riti... Poznáte spisovateľa Laca Mačka? Áno, no toho čo emigroval... Tak ten má niekde rukopis, alebo to už vonku vydal... volá sa to Guľôčka na vodotrysku... viete ako to myslím, raz hore, raz dole... ako tá guľôčka... No dopime to, hej vy tam dolu v podpalubí, mladý priateľ, hore hlavu, nalieva sa!“ „Podpalubie je zatopené, podpalubie neprijíma... Cigaretka by bodla.“ Lenže cigarety došli a nakoniec aj dofajčovanie špakov z tých cigariet vylovených z popolníka má svoju hranicu. „Podajte pohárik... ešte kvapku... ale bola to pekná robota, aj ľudí tam už človek za tie roky pozná skoro všetkých... predstavte si, že tam máme jedného, ktorý sa nafotil holý s frajerkou a somár, nechal si to vyvolať vo vlastnom podniku! To sú ľudia...!“ „Vy odtiaľ odchádzate?“ „Ja? Ja nie, ale oni ma dotiaľ odídu...“ „Kto sú to tí oni?“ „Súdruhovia... súdruhovia a ich druhovia... Zase si spomenuli kto som a čo som bol. Nedajú mi dýchať. Vyhodení zo strany nesmú šéfovať ani vyvolávaniu fotografií... Len vyvolení môžu vyvolávať, len zdraví jadristi... ako tuším správne povedal tu mladý priateľ... Nespite, mladý priateľ!... Len tí s červeným vodičským preukazom majú vždy prednosť... No, ale aspoň si mám prečo vypiť... už som bol pridlho triezvy...“ ůNa zdravie... hej Bimbo, triezvych nás nedostanú!“ „Správne tak, mladý priateľ, triezvych nie... List som im napísal, že súdruhovia prečo.... Počkajte, donesiem, prečítam vám ho... Vypite ešte... Hej, mladý priateľ v podpalubí, hore hlavu...“ ůHore hlavu, dole g-ate, uvi-díme, čo tam -ate... kurva štikútka...“ „Bimbo, daj sem tie papiere...“ „Č-čo?“ „Čo máš v ruke?“ „J-edny cv-akačky a ešte t-tu je to z-Yorku... kurva štik...“ „Nepičuj a hoď tie papiere!“ „H-oď?! D-obre, na!“ „Nechajte to, mladý priateľ, to pozbierame ráno... Prečítam vám ten list...“ “V-šak už j-je r-áno...“ „Kľud, Bimbo, ticho, číta list...“ Je ráno, svitá na unavenú pánsku jazdu, poháriky prázdne, alebo nedopité, na mise zvyšky hostiny. Bimbo spí opretý o chladničku. Maťko hlavu v dlaniach, zdvíha si mechanicky viečka, skúša počúvať, ale hlas sa mu splieta, stráca súvislosti. Ján Bažant číta dlhý list. A plače...