UTOROK, 1.apríl.

 

                Obraz 1/1/1 (Jarmok zábavy - scénka):

 

                Náš hrdina stojí v bielom plášti na historickom námestí za jarmočným pultíkom s veľkým nápisom „Obchod budúcnosti“. Pred stánkom stojí udivene okoloidúci, ktorý pozerá na jediný vystavený tovar – tri poháre s nápismi – sóda = 10 Kčs, kofola = 5 Kčs, víno = 50 hal.. Okoloidúci sa váhavo rozhodne pre sódu, zaplatí a vypije pohár. Obracia sa k ostatným s rozpačitým výrazom – „je to sóda“. Náš hrdina sa obracia na kameru a...

                V tom k Maťkovi Daxovi, nášmu hrdinovi v bielom plášti, náhle pristúpi neznámy rovesník, plesne ho po pleci a povie: „To je dobré, starý, fakt dobré. Aj ja som sa skoro ojebal. A ináč - ako sa máš?“ „Stále lepšie,“ vystrelí Maťko automatickú odpoveď. „Stop, stop... stop, kurva, stop! Boha ti, Matvej, ty magor, to je čo za vtáka, čo sa s tebou vybavuje ako na trhu...“ Neznámy urazene: „Však aj sme akože na trhu. Alebo akože nejsme?!“ Naštvaný Rasťo skladá kameru z pleca a podáva ju pomocníkovi, popri tom zničene mrmle: „Sme na trhu, sme na trhu, ale nevidíš kameru, starec, nevidíš toto tu... Matvej, do pekla, to je tvoj kamoš...?!“ Náhodný okoloidúci odkladá opatrne pohár s vodou na pultík a obracia sa na režiséra a kameramana v jednej osobe Rasťa Egallu: „Môžem už ísť, ja sa ponáhlam...“

 

                TAKTO SI NÁŠ čerstvý a tvorivý, a tvorivý pretože čerstvý, pracovník Československej televízie v Bratislave, Rasťo Egalla natáčací deň nepredstavoval. Rozhodol sa totiž pre revolučný čin – natočiť klasický medailón budovateľa socializmu, bez budovateľa a pokiaľ možno aj bez socializmu. Máme tu zdráhavo, ale predsa sa uvoľňujúce 80-te roky a Egallovi šéfovia tiež cítia, že by sa zišlo preladiť muziku. U Egalla sa neboja, že by tej muziky bolo moc, pretože nedávno vstúpil do strany a tak je hneď niekoľko možností ak mu včas stúpiť na otlak. Rasťo Egalla si zasa myslí, že s červeným vodičským preukazom (ako sa hovorí straníckej knižke) to došoféruje až po nejaké to medzinárodné uznanie. Veď odbojné umenie z Východu, to sa teraz na Západe nosí! A Rasťo Egalla mieni byť odbojný až kam ho pravidlá socialistickej premávky pustia. A tak sa Rasťo Egalla rozhodol s erárnou kamerou na ušetrený erárny film vo voľných chvíľach natočiť medailón Hrdina našej doby, na ktorom by nebolo nič hrdinské. Mal by to byť dokument všedného dňa. Kamera – oko, ktoré zachytáva všetko bez výberu. Tak ako ho to učili na VŠMU. A keďže sme na Slovensku, kde je každý s každým príbuzný, kamoš, alebo aspoň spolužiak, Rasťo si vybral za hrdinu svojho kamaráta Maťka Daxu. S Daxom je toho však za všedný deň niekedy primnoho, preto si Rasťo Egalla píše literárny scenár a pokúša sa ho pri nakrúcaní držať. Nie vždy to vychádza. Napríklad dnes vôbec nie je všedný deň. Je 1. apríl, Deň bláznov a vtákov, navyše veľká akcia Ochrancov prírody ZO č.9, ktorej šéfuje Džordžo, autor dnešného Jarmoku zábavy na historickom námestí v centre Bratislavy.

 

                Obraz 1/1/2-6 (Jarmok zábavy - náladové dokrútky):

 

                Na námestí je niekoľko atrakcií súčasne. Obyvatelia mesta sa pristavujú napríklad pri zvláštnej bielej postave neďaleko Rolandovej fontány. Je to jeden z účinkujúcich, ktorý akoby stuhol uprostred chôdze v okázalom geste a spoluúčinkujúci ho celého obalili rolami toaletného papiera. Vo veľkom detaile pohľad na toaletným papierom kompletne zafačovanú tvár. Pomalý odjazd s pridávaním ruchov. Nehybnosť bielej postavy kontrastuje s ruchom pestrých happeningových akcií okolo. Po námestí chodia veľké ľudské bábky na chodúľoch, v jednom rohu vystupuje mím, v ďalšom stojí kôň s vozom. Zafačovaná postava je uprostred toho ruchu výrazne osamelá.

 

                KÝM SI RASŤO ukľudňuje nervy nepochopeného dokumentaristu žánrovými obrázkami, Maťko sa vybavuje s Neznámym, ktorý je celkom iste jeho známy zo sídliska na okraji Blavy, ako sa najnovšie hovorí Bratislave. Za Maťkom stoja tri demižóny. S vodou, kofolou a vínom. Od každého vedie hadička. Hadička s vínom však trčí do vzduchu vďaka eskamotérskemu výkonu veľkej ľudskej bábky, ktorá cez masku odpíja z vína. Maťko Daxa jej hadičku vytrhne z ruky. Bábka sa urazene pokúsi odísť, ale pod vplyvom vína padá. Pod maskou sa niekto bez zábran rehoce. Je to na všetky strany rozcapený Bimbo, ďalší z partie.

 

                Obraz 1/1/7 (Organizátori)

 

                Radikálna zmena nálady na námestí. V jednom rohu, pred starou radnicou sa Džordžo so skupinou účinkujúcich háda so starým vrátnikom v uniforme. Vrátnik sa vyhráža, že na nich zavolá Bezpečnosť, lebo robia podozrivý rozruch na námestí. Džordžo vysvetľuje, že ide o „Jarmok zábavy“ pri príležitosti medzinárodne uznávaného Dňa vtákov, alias 1.apríla. Prestrih na koňa, ktorý obklopený deťmi pohadzuje hlavou, akoby prikyvoval.

 

                NAŠTVANÝ VRÁTNIK: „Zo mňa si prvý apríl robiť nebudete! O takom nezmysle som v živote nepočul. Určite na to nemáte povolenie“. Džordžo víťazoslávne vytiahne povolenie: „A máme“. Vrátnik mu papier bohorovne vytrhne z ruky a roztrhá: „A už nemáte!“. Rozpačité pohľady okolostojacich účinkujúcich...

 

                Obraz 1/1/8 (Tajomná, biela postava)

 

                Pohľad späť na zafačovanú postavu. Je teplo. Toaletný papier na čele vlhne potom. Postava však už nie je sama. Oproti nej stojí malá babka. Zdvíha ruku a začína odtŕhať papier na tvári živej figuríny. Odhalí sa oko, ktoré žmurkne.

Babka: „Kto vám to urobil, mladý človek...“

 

                „TAKTO TEDA NIE! Ja vám už idiota robiť nebudem, bazmek. Vy kreténi, však ste ma tam zabudli. Aj s tými fáčmi, bazmek, aj s tou babkou, čo ma nakoniec zachránila, bazmek.“ Rozčúlený chlapík menom Baby, teraz už nezáhadná a nebiela postava, práve vrazil do veľkej miestnosti biologického laboratória, kde sa koná veľmi nevydarená oslava. Maťko, ako hostiteľ, ktorý mu šiel otvoriť vchod do budovy, stojí tesne za Babym a tvári sa, že tu nie je. Ešte stále má na sebe biely, laboratórny plášť ako za jarmočným pultíkom.

                „Mali sme iné problémy,“ Džordžo sa na Babyho nepozerá. Džordžo má prezývku od toho, že sa vážne podobá na Georga Harrisona, jedného z Beatles, a momentálne vyzerá ako veľmi unavený a znechutený George Harrison tesne pred rozpadom skupiny. Sedí za dlhým laboratórnym stolom, kde stoja dve fľaše vína a poháre s vínom a soletkami. Pred Džordžom je šálka s čajom. Zásadne nepije, nefajčí, je prísny vegán a vedľajším povolaním vodca undergroundových aktivít, do ktorých občasne a skusmo zaťahuje aj tu prítomných. Je autoritatívny, ale vzhľadom k nenaplneným umeleckým túžbam mimoriadne si obchádza (a že to vie, keď chce!) tu prítomného Rasťa Egallu, ktorý sedí apaticky v rohu s dvoma devami z telky. Tie sa do debaty nezapájajú, len nervózne ťahajú jednu cigaretu za druhou. Rasťo im nahovoril, že sa dočkajú gruppensexu a tu sa zjavne k erotickému dusnu neschyľuje.

 

                SPOMIENKA. Žiaľ, na grupáky má Maťko generálnu smolu. Vždy sa nejaký udeje akurát, keď pri tom nie je, a tak sa musí spoliehať na Babyho nie veľmi dôveryhodné spravodajstvo. Jeden takto sprostredkovaný ho zvlášť zaujal - na obvyklom žúre v Egallovskej rodinnej záhrade (ešte v čase, keď Rasťo so svojou ženou len chodil) sa totiž zjavila nová deva. Tá všetkých účastníkov s potenciálnym prirodzením dovtedy provokovala, až sa Bimbo utrhol prvý a šmykol ju v záhradnej chatke, kým ostatní pri ohníčku sedeli, pili, do ohníčka hľadeli a na seba spevavo hulákali. Na to sa na dotyčnej ešte vystriedal aj nejaký Bimbov kamarát, a Bimbo si dal navrch repete. Všeobecná zábava sa tak zvrhla na zostavovanie ďalšieho poradovníka, načo nezainteresované devy otrávene odišli a stiahli so sebou aj menej chtivých chalanov. S chatky sa ale ešte stále ozýval bujarý pokrik devy, ktorá vraj stále nemala dosť, a vyzývala pozostalých, aby to skúsili teraz pre zmenu všetci naraz. Nápad bol spontánne prijatý, ale kým sa k niečomu dostali, deva sa už tak zbombovala, že bola prakticky nepoužiteľná. Ležala vystretá ako doska na stole, nahá (len s červenou ponožkou na ľavej nohe, ako sa vydozvedal detailista Maťko) a tvrdo spala. Páni pozvaní na hostinu sexu (Bimbo, jeho kamoš, Baby a rozpačitý hostiteľ Rasťo Egalla), chvíľu postávali nad lákavým sústom Prírody (Baby aj navrhol, že by sa ulakomil, podľa hesla „nie som fajnovka, po kamarátovi sa mi nehnusí“), ale zvíťazil Rasťov návrh – zahrať si karty. Tak pristavili stoličky, rozdali karty a s neplánovanou rozkošou plieskali nimi po brušku hlboko oddychujúcej radodajky. No a aby splnili aj niečo zo sľúbenej skupinovej erotiky, zhasli a svietili si sviečkou zastrčenou v toľkými pichmi vhodne rozťahanom dievčenskom medzinoží. „Salvátor Dali s raňajkami na pupku nejakej blondínky je trápny začiatočník proti nášmu happeningu,“ vyťahoval sa potom Baby dovtedy, kým sa ho od závisti ozelenelý Maťko neopýtal s naivnou dychtivosťou – aký bol Babyho celkový estetický zážitok. Ten chvíľu zarazene mlčal, potom znechutene mávol rukou a neochotne priznal: „No, čo ti poviem, bazmek. Nápad dobrý, ale tma ako v piči...“

                „Mali ste iné problémy... To ma nesere, bazmek, to chápem,“ Baby si chápavo zoberie hneď dva poháre s vínom a prvý bleskovo hodí do seba, „Ale načo som tam, bazmek, držal figúru, snažil sa ako pravý naturščik, keď ma tu pán umelec nenatáčal. Rasťo, medzi nami babami, natáčal si ma, ty bazmek?!“ Rasťo sa zatvári otrávene. Mlčí. „No vidíte, nenatáčal! Tak na čo sme to, bazmek, všetko robili?!“ Baby do seba víťazoslávne hodí obsah druhého pohára a hrnie sa doplniť oba z fľaše na stole. „My už pôjdeme.“ Devy z telky, maskérky, sa odhodlali oželieť nepravdepodobný výskyt sexuálnych hier v tejto miestnosti a zdvíhajú sa k odchodu. Nikto ich nezdržuje. Maťko ich smutne vyprevádza z budovy. Ľúto mu je, lebo dobrý grupáčik nie je zlý, ale v tomto smere dnes naozaj veľa šancí nie je. Ešte sa medzi dverami pokúsi z diev vylákať telefónne čísla „na budúce“, ale dotyčné sú príliš otrávené a tak to vzdáva. Po ceste dolu schodmi, stretáva Džordža, ktorý sa tiež náhle rozhodol odísť. „Musím ešte zájsť za chalanmi zo ZO-čky. Treba ten dnešok nejako uzavrieť... A dohovor tomu Babymu, nech toľko nevrieska, nie sme tu všetci kvôli nemu.“

                Maťko mlčky prikyvuje. Vie, že tu nie sme všetci kvôli Babymu, hoci Baby je rád stredobodom udalostí. Džordžo zase rád udalosti z pozadia organizuje. Hovorí nápadne spisovne, nepoužíva hrubé výrazy, vyjadruje sa obvykle tak ako by prednášal politický prejav. Koniec-koncov každú chvíľu prednáša nejaký politický prejav ku krúžku svojich najbližších, kam Maťko celkom určite nepatrí. Džordža a Maťka spája tenis. Džordžo ho hrá perfektne, ale nemá s kým. Maťko ho hrá mizerne, ale má čas a možnosť zohnať takmer kedykoľvek na dve hodiny univerzitná kurty za Švédskymi domkami pri Dunaji. „Tak kedy si pinkneme?“ otáča sa Džordžo ešte vo dverách. „Kedy budeš chcieť, stačí zavolať deň dopredu.“ Maťko ani nestihne zamknúť a hore schodmi sa hrnie Rasťo. „S tým ožratým idiotom sa to nedá vydržať. Nechal som kameru len tak doma, tak ju idem zaniesť do telky. Pre istotu. Ešte dojdem a pokecáme o filme, dobre? V stredu, teda zajtra, by sme si mali v klube sadnúť už nad podrobný scenár. Zatiaľ, starec...“

                Každú stredu sa schádzajú Daxa a Egalla v spisovateľskom klube. Egalla tam má vďaka otcovi, ktorý robí na sekretariáte Zväzu slovenských spisovateľov, voľný vstup a tiež pocit, že by mal byť "v týchto kruhoch videný". Rád by niekde uplacíroval svoje scenáre a literárne pokusy. Najbližšiu stredu to teda budú skôr Rasťove ukážkové manévre pre prípadných dôležitých. Ale Maťko tam chodí celkom ochotne, lebo je tam všetko lacnejšie. Spisovateľský klub funguje podľa porekadla "hladný ako spisovateľ" a tak sú tu výrazne nižšie ceny dotované zo zvláštneho fondu. Maťko nie je spisovateľ, ale permanentným hladom sa tejto predstave výrazne blíži.

 

                „AK MA NABUDÚCE necháte stáť na slnku ako chmula, bazmek, pol hodiny zafačovaného, bazmek, tak sa vám tam, bazmek, na protest poštím.“ Baby to hovorí paralelne s dolievaním si zvyšku vína z prvej fľaše a napchávaním sa zostávajúcimi soletkami. Ešte aj z nich opadanú kryštálovú soľ pozmetá zo stola do dlane a hodí do tej svojej chlebárne. Treba ešte podotknúť, že Baby sa vždy vyjadroval sprosťácky a keby sme ho zakaždým presne citovali, bola by doslova zbierka bazmekovín. Tento výraz, už sám o sebe mnohoznačný a na východnom Slovensku pestro využívaný, dosiahol totiž v Babyho podaní úroveň jazykového fenoménu, univerzálneho kľúča na akýkoľvek predmet, jav, či vlastnosť. Jeho nesmrteľným výrokom bol komentár k hokejovému zápasu, keď vzrušene vykrikoval „ty bazmek, ten bazmek, ani bazmek“ (v preklade „kamoš, ten brankár zasa nič nechytil“). Vedome teda tento výraz v Babyho slovníku obmedzíme, to čo nasleduje, je teda vlastne preklad s mravnostnou cenzúrou dohromady. „Môžeš sa vypnúť, všetci pred tebou zdrhli,“ Maťko odkladá rezignovane biely plášť na vešiak. Nie je každý deň nedeľa, zvlášť, keď je utorok. „No, bazmek, dovol,“ Baby sa konečne zastavil v drvivej konzumácii a teraz sa urazene rozhliada po miestnosti. „Prečo by mali zdrhať, však sa máme dneska zabávať... alebo nie, bazmek?“ "Ale áno, oslavujeme Bimbove narodeniny. Lenže dotyčný sa nedostavil, ako vidíš...“ „A to je moja chyba, bazmek?!“

                Maťko unavene pokýva hlavou a sadne si. Nie je to Babyho chyba, že notorický zabávač a výtržník sa nedostavil na vlastnú oslavu. *** Sľúbené dve devy, ktoré sa naozaj dostavili, by za normálnych okolností Bimba doviedli k horúčkovitej aktivite. V tomto majú veľa spoločného s Babym, ktorému jeho notorický pokrik „baby, baby“ určil priliehavú prezývku. Rozdiel medzi nimi je v tom, že kým Bimbo pretiahne všetko, čo má dve nohy a včas neutečie, Baby je klasický smoliar, ktorý si neskočí ani na tej ktorá má naozaj božiu ochotu „dať“. Preto sa zúfalo drží Bimba a nasleduje ho oddane pri všetkých jeho pokusoch urobiť z obháňania ženského rodu spoľahlivo fungujúci, patentovateľný „samonabíjač“, ako to Bimbo sám nazýva. Takmer to doviedol k dokonalosti, keď spolu s Babymu lákajú devy na fotenie aktov. Ktorá sa už raz nechá prehovoriť, obvykle končí nahá a zakrátko na to aj (ako sa Bimbo rád chváli) „napichnutá na ražni“. Babyho komentáre k tomuto „perpetuu bimbile“ bývajú skromnejšie. Veľmi ho dojala deva, ktorá hneď na prvé sedenie oznámila, že vie o čo ide a netreba ju až tak veľmi prehovárať. Len má podmienku, aby jej fotografie z prípadného napichávania na ražeň neobleteli celý blízky svet ako posledne. Lovy týchto dvoch Donchumajov niekedy patria skutočne do Guinessovej knihy strašidelných rekordov. Ako napríklad, keď títo dvaja bez hanby a studu za náhodnej prítomnosti Rasťa Egallu „zbalili“ v pivárni Zlatý Bažant skutočnú babku-pivárku. Opitú ju doviedli na Egallovskú rodinnú záhradu nad Bratislavou, pred čím Rasťo v hrôze ušiel vyžalovať sa žene. A kým sa vrátil späť s odhodlaním ich všetkých vyhodiť, prehovárali túto staršiu pani, aby ešte na sklonku života skúsila, čo je to gruppensex. Že jej to vráti mladosť. Stará pani si naozaj spomenula na svoje mladé časy a poslala ich do kelu ako statná mladica. Ale že jej ich bolo ľúto, a asi sa chcela aj pochváliť, dala im obom siahnuť na hahulu na dôkaz, že ešte nepatrí do starého železa, že "ešte maže". Babyho táto tristná intímnosť doviedla do stavu, že si na Egallovskej rodinnej detskej húpačke v plnom švihu pomohol "ľavou rukou ako od cudzieho". Pri svojom klasicky zlom odhade odchádzal potom z Egallovskej záhrady postriekaný na gatiach vlastným semenom.

 

                Úprimnosť a priamosť obdivuje Baby bez výhrady a preto nikdy neodolá, keď ho Bimbo úprimne a priamo požiada o kľúče od jeho kajuty na lodi v nákladnom prístave (kde Baby regulérne prespáva), aby už opäť "ulovil Emila" (čo je kódované označenie neidentifikovaných, použitých a zabudnutých diev). Nie je celkom isté, či Babyho teší takto vynútené občasné posedávanie v parkoch, či pri dvoch deci za posledných sedem korún v najbližšej krčme. „Fakt, čo je toto za oslava, bazmek...“, mudruje Baby nad poloprázdnou druhou, a poslednou, fľašou vína. „Ani baby tu nie sú..." Baby si takto konečne akože spomenie, že chýba iniciátor celej akcie Bimbo, ktorý sľúbil „chlast aj baby“. Najhoršie je, že ani nie je čo piť. Bimbo je vždy spoľahlivý dodávateľ exkluzívneho chlastu z rodinných zásob. To však Babyho v žiadnom prípade nepomýli. „Počkáme, určite príde. Neboj, bazmek, bude sranda. Zatiaľ môžeme vyrobiť malinovicu. Máš sirup?“ Maťko rezignovane prikývne. Vie, čo bude nasledovať. Výroba pokútnych laboratórnych liehovín je vcelku bežná. Kolegovia z biofyziky dokonca vynašli spôsob „zušľachťovania“ tých najlacnejších driákov, aké sa dajú kúpiť. Obyčajné brandy dajú pod gama-žiarič, kde „dozrie“ za pár minút na údajne skvelý koňak. Baby zasa počíta s nemalou miestnou zásobou čistého laboratórneho liehu, ktorý v kombinácii so zvyškom sirupu (jediný prepych ktorý si Maťko dopraje do čaju namiesto nezdravého rafinovaného cukru) vyhlasuje za domácu „malinovicu“. Daxa trpezlivo asistuje, čaká totiž návštevu svojej najnovšej frajerky Dady. Dovtedy to, s pomaly, ale isto ožratým Babym, vydrží.

                „Aby sa ten náš bazmek Džordžo neposral,“ filozofuje pri miešaní sirupu, vody a liehu Baby. „Chceš, poviem ti príbeh, bazmek. Fakt zaujímavý.“ Daxovi je to jedno, rozkladá si pomôcky pri mikroskope. „Malinovicu“ rezolútne odmietne. Pozerá na Babyho a hovorí si, čo to je preboha za silu, ktorá ich dvoch drží pokope. Prečo Maťko znáša mudrlantské rady a otcovské ponaučenia tohoto tvora, pre ktorého majú všetky jazyky okrem slovenčiny presný výraz – „nasty kid“, „infante terrible“, „zlobivé dítě“. Baby, hoci je najmenej o päť rokov starší ako Maťko, vyzerá ako večne nasrané (a posrané) decko. Babyho tvár pripomína zlých škriatkov z kreslených seriálov. Do toho vlasy frizúry á la „ošťatá slama“ a odstávajúce uši. Malý, neforemné telo, nahrbený s hlavou večne v predstihu. Drsné spôsoby, pritom citlivý na každé stúpenie na otlak. A tých má v duši ako mín – nikdy neviete, kedy urobíte chybný krok. Životný bankrotár, ktorý rád poučuje ako na to správne ísť. Má aj slabé chvíle úprimností, kedy ochotne vyvráti svoje duševné vnútornosti na obdiv a na poľutovanie. Raz tak spolu sedeli v Klube spisovateľov a čakali na Rasťa. Vonku studený, zasnežený december. Vnútri len oni dvaja a nejaký ožratý slovenský spisovateľ pokúšajúci sa navečerať. Baby ako obvykle vykladal Maťkovi svoje životné príšery, ale Maťka skôr zaujala akrobacia ožrana pri neďalekom stole. Patlal po tanieri, vidlička mu padla na zem a ako ju zdvíhal skoro padol za ňou. Ale vrcholným číslom bolo, keď si poplietol pohárik s borovičkou a pohárik so špáratkami. Všetkých dvadsaťtisícosemdesiatjedno špáratko si kopol veľkým oblúkom do otvorených úst. A ako ich ťahal von, tak ho to znechutilo, že sa konečne zdvihol a odišiel. Z podivuhodných dôvodov sa ale o pár minút vrátil. Už oblečený do teplej bundy, prešiel ráznym krokom spisovateľský klub k baru a hneď späť a konečne vypadol. Baby zatiaľ stihol vyrátať všetky svoje najnovšie životné trampoty a Maťko sa nadýchol, aby mu poskytol prvú útechu. Ten povzbudujúci, terapeutický monológ trval aspoň hodinu. O tom, že treba vždy všetko skúsiť znovu, že sa netreba vzdávať a že všetci máme nejaké starosti. Maťko nie je bohvieaký psychoanalytik, ale zdalo sa, že sa Baby uspokojil aj s touto amatérskou prvou pomocou. Rasťo neprišiel, tak sa zdvihli a vyšli k šatni. A až tam zistili, že ten jediný opilec, ktorý s nimi strávil v klube večer, neomylne siahol z troch búnd po tej Babyho a odišiel so všetkými jeho dokladmi, kompletnou výplatou, ktorú v ten deň fasovali, aj kľúčmi od kajuty na lodi. Tak sa Baby tri minúty potom, čo ho Maťko starostlivo poskladal dokopy, ocitol bez identity, bez peňazí a bez domova. Do decembrovej treskúcej noci odchádzal v modrom pracovnom plášti, čo mu požičal kuchár z klubu, padal na neho sneh a on si akoby len pre seba hovoril: „Okradli ma, za rohom mi určite ešte aj po hube dajú a nakoniec mi, bazmek, ani plakať nedovolia.“ No nemali by ste s takýmto tvorom božiu trpezlivosť?

                Nesmieme sa však mýliť. Baby je večne ničený, ale nezničiteľný. Maťka na Babym priťahuje najviac práve schopnosť tohto tvora vyhrabať sa z každej sračky, oklepať sa a naštartovať znova. Maťko je presvedčený, že Baby má v sebe obdivuhodnú, nezničiteľnú odolnosť voči životným kotrmelcom. Pritom je sprostý a cynický ako funebrák, ale v prípade potreby by vás ochotne rozplakal k slzám. A ešte jedna neuveriteľnosť - Babyho životné príhody treba ako u mäsiara odkostiť a zbaviť mastnoty, takže len necelé dve tretiny možno konzumovať s dôverou. S obľubou klame, ale vždy jedná fér. Podivuhodná kombinácia. „Začnime takto, bazmek – dvaja mladí zúriví komunisti..., počúvaš ma?! Ty ma nepočúvaš!“ „Ale áno, počúvam.“

„Nebudem to, bazmek, vykladať dva krát. A pozor, nie je to fór, vážna story... vlastne history, ako hovoríme my Angličania,“ Baby si nonšalantne upije z čerstvo namiešaného ružového nápoja, „Bazmek, to je sila! Čistý lieh?“ „Čistý.“ „Ježiš, to bude zajtra ľudoopica a nie opica, s čím sa zasa zobudím... Kde som prestal, bazmek? Aha, tak teda dvaja mladí zúriví komunisti sú vyslaní priamo z ÚV v Prahe, aby na pravú vieru napravili miestnych nedokonalých slovenských súdruhov. Ústredný výbor sa o tých dvoch tak bojí, že majú údajne bývať v bytoch vedľa seba so spojeným vchodom. Či sa toto zadarilo, bazmek, to neviem, ale dotyčné duo skvelo šlape stranícku kapustu až do osudného roku šesťdesiateho ôsmeho. Obaja majú rodiny a vedú do dôsledku život straníckych dvojičiek. Rodiny sa intenzívne navštevujú, detičky sa spolu hrajú a aj letné dovolenky trávia spoločne... kúrva-bazmek, to je driák, daj si... no a v tom spomínanom roku sa im prihodí to, že ten jeden v tom svojom osvietenom, ortodoxnom komunizme akosi poľaví a keď dôjde na previerky, zachová sa ako mnohí iní, ako sa hovorí - odsúdi vstup vojsk... bože, tá malinovica ma zabije... A hádaj, bazmek, čo urobí ten druhý?“ „Neviem,“ Maťko nemikroskopuje, nalial si trochu „malinovice“ do studeného čaju a teraz pochlipkáva, počúva.

 

                „No, ten druhý bazmek nezaváha a samozrejme, že pokračuje statočne v predstieraní komunistického bludu. Kým ten prvý bazmek stratí legitimáciu, prácu i všetky výhody, ktoré si doteraz užíval; ten druhý sa stane prvým normalizačným rektorom Vysokej školy výtvarných umení, hoci o umení nevie ani mäkké fň. Vyučuje tam marxizmus a zase napráva hlavy nechápavým Slováčikom. Tak končí príbeh o jednom priateľstve až po hrob a nádejnej kariére dvoch komunistických emisárov pacifikujúcich v mene Ústředního výboru Krásavicu na Dunaji.!“ „Zaujímavé.“ „To ešte nič neni, bazmek, zaujímavé je až to, že na tej škole dnes zhodou okolností študuje syn toho druhého. Ten prvý, odstavený bazmek, má tiež syna. A tiež rád páchal nejaké to umenie a zhodou okolností by sa na to hodila akurát tá jedinečná, lebo jediná VŠVU. Ale vie, bazmek, že by ho tam otec jeho kamaráta, a bývalý kamarát jeho otca, nepustil. Tak to skúša na FAMU. Lenže, zlý chýr sa ďaleko donesie, a stranícke kádrovačky doletia až do Prahy. A tak sa vracia z Prahy, aby robil príležitostného nočného vrátnika a permanentného podzemníka. Syn toho prvého bazmeka zatiaľ spokojne, hoci dosť neúspešne, študuje... hádaj čo...“ „Do riti, jak to mám vedieť?“ „Kľud, bazmek, našepkám - ume.., umele..., no umeleckú fotku...“ „Bimbo?!“ „Yes! A čo ten druhý bazmek?“ „Džordžo?“ „Bingo! Vidím, že si chápavý, bazmek... kúrva, musím tu malinu ešte zriediť...“ „Odkiaľ to všetko vieš?“ „Blava je špéci mesto, bazmek. Hlavná dedina Slovenska. Sem keď prídeš z ďaleka ako ja, z Košicov konkrétne, spoznáš tých naozaj zaujímavých za mesiac. A ja som prvé mesiace prespával v zbúraninách pod Hradom. Tam už bol usadený bazmek Džordžo. Potom, čo mu zomrel otec, odišiel z domu a zakladal tú famóznu „Dočasnú spoločnosť intenzívneho žitia“.“ „O tom som v živote nepočul.“ „No vidíš, bazmek, a si miestny Blavák. Pravda je, že tá spoločnosť bola naozaj dočasná ...“ „Čo tam robili...“ „Ach, poď do mňa a neublíž... toto je už lepšie, bazmek! Chceš sa opýtať, čo sme tam robili, bazmek?“ „No tak, čo ste tam robili?“ „Rôzne, bazmek. Undergroundové akcie, performancie...“ „Čo to je?“ „Čo ja viem, bazmek? Šli sme do lesa a Džordžo fotil holé baby visiace dolu hlavou zo stromov. Alebo sa zobrala mladá rodinka, lebo aj takí tam boli, a dali si kempingový nedeľný obed na námestí pred Národným divadlom. A tak, bazmek... Ten bazmek Bimbo sa tam tiež motal.“ „Prečo? Prečo sú stále spolu?“ „Zasa to nemaľujme také horúce, bazmek. Nestretávajú sa sami, ako keď boli malí chalani zo susedstva. Stretávajú sa, keď sa stretne partia. Respektíve, Bimbo sa prifarí, keď bazmek Džordžo niečo zorganizuje. Možno má nejaké neisté pocity za otca. Alebo by sa rád hral na umelca ako Džordžo.“ „Ale Džordžo je umelec, nie?“ „Trt. To ti môžem, bazmek, povedať presne. Džordžo vyskúšal už asi všetko. Fotil tie happeningy, robil akože umelecké filmy s holými babami. Pri tom som bol... samozrejme. Potom tie baby poslal, aby nám zohnali iné baby na večer na pichačku.“ „No a?“ „No a nič, zohnali, bazmek.“ „Aj tebe?“ „Krucišpic, ten zafarbený lieh ma zabije! Uh... Takže bazmek Džordžo nebol vždy také neviniatko. Teraz si spomínam, že robil aj fáčové obrazy. Potom to všetko zobral na kopu a jedného dňa zmizol. Vraj bol za čiarou. Ja neviem. Ja len viem, že sa o pol roka vrátil. A prestal sa hrať na umelca, bazmek. Ak fotí, tak málo. Žiadne holé baby, asketická jazda. Hovorí sa, že sa skúšal dostať na nejaké školy od kumštu tam vonku. Je pravda, že ho na FAMU nezobrali kvôli otcovi, ale je asi tiež pravda, že vonku ho nezobrali ani vďaka otcovi. Ono sa aj u nás dokáže za nálepku zakázanosti schovať kde-jaká pseudoumelecká srágorina...“ „Ako to môžeš posúdiť.“ „Ja to neposudzujem, ja to viem.“ „Ale mne hovoril, že mu vonku vyšli nejaké texty.“ „Ale áno, bazmek, začiatočnícke písačky. Keď mu zomrel otec, chytili sa ho známi jeho otca z disentu. Tiež väčšinou vyhodení komunisti. Ja hovorím, že podzemníci. A dostali tie jeho pokusy von. Vybavili mu ich publikovanie. Dokonca aj nejaké honoráre dostal v dolároch, čo mu narobilo len prúsery. Ale s literatúrou to nemá nič spoločné, bazmek, to je bolestné za otca. Ver mi.“ „No ale píše ďalej, tak snáď časom...“ „Čo by si ty robil, bazmek, keby si sedel celú noc na parkovisku ako strážnik a nemohol spať? Disidentstvo sa prejavuje výhradne písaním. Našťastie Džordžo nie je až taký obmedzený bazmek. Teraz sa dal do kopy s ochrancami životného prostredia. Však preto sa tiež kamaráti s tebou, bazmek...“ „Hráme spolu tenis.“ „Never tomu, Džordžo nerobí nikdy nič akože len tak, pre zábavu... On má náhodou s tebou veľké plány, to som si istý. Ale niečo iné som chcel, počkaj bazmek, dám si malého chechtáčika, jááj, to je strašné... už viem, tí ochranári... tak cez nich občas vytiahne zvyšky tej Dočasnej spoločnosti a utešuje sa akciami ako tá, čo mala byť dnes. Pozri bazmek, Džordžo vyskúšal všeličo, ale jediné, čo mu ide perfektne je manipulovanie s ľuďmi. Nebyť socíku, bol by možno politikom. Asi to má po fotrovi, bazmek.“

 

                SPOMIENKA. Maťkov otec je tiež vyhodený zo strany. Tiež to bol pôvodne nadšenec socializmu, budovateľ. Matka robila dobrovolne poslankyňu na sídlisku, chodili na sobotné brigády. V 68-om ich vyhodili oboch. Matku vlastne len preto, že vyhodili otca. A otca pre celkom kurióznu vec. Keď totiž okupantské ruské vojská vrazili do Bratislavy, v prvom rade obsadzovali rozhlasové vysielače. Pozoruhodné, ako sami neverili, že došli na pozvanie a tak ani nečakali, že by sa z domáceho éteru niečo priateľské ozývalo. Ako postupne obsadzovali jednotlivé vysielacie budovy, našiel sa jeden tichý redaktor Slovenského rozhlasu, ktorý vymyslel prostý plán. S pomocou spriatelených technikov a známych z Komunálnych služieb vybrali útroby klasického smetiarskeho Kuka-vozu a umiestnili doň vysielačku aj s obsluhou. Zopár dní (za ktoré namiesto smetí chvíľu šrotoval zaujímavé informácie) to vydržalo, až kým ten voz (osádka včas ušla) objavili okupanti odstavený na dvore... no hádajte čoho... Oddelenia snehu a ľadu SAV, predsa! Bolo to celkom logické stanovišťe ilegálneho vysielania na strategickom mieste na svahoch Malých Karpát nad mestom. Brána do dvora, kde stál smetiar-vysielač bola zamknutá a jediný kľúč od nej mal zhodou okolností šéf Oddelenia, Maťkov otec. Rusi nič nevyšetrovali, spokojili sa s rozstrieľaním opustenej vysielačky. Previerková komisia tiež nič nevyšetrovala, proste Maťkovho otca vyhodili zo strany. Vlastne ho len vyškrtli s doporučením na spätné prijatie. Otec sa nikdy neprihlásil späť. Ale ani sa nestal disidentom...

                Podivuhodné. Teraz si Maťko uvedomil, že desaťtisíce bývalých členov strany sa nestali disidentami. Asi do disentu išli hlavne bývalí funkcionári. Tí najexponovanejší, ako sa hovorilo. Ale otca to aj tak zobralo. Raz, keď ešte mali čas spolu hovoriť, sedel po nedeľnom obede za stolom a fajčil. Po príchode ruských vojsk sa z neho stal ťažký fajčiar. Fajčí aj v noci, budí sa na nedostatok nikotínu. A keď tak sedel za stolom, z ktorého matka už upratala riad, naraz predniesol jedinú, slávnostnú, tichú vetu k Maťkovi, ktorý si čítal a tak vlastne ani nemal počuť. „Všetko, čo sme my ako generácia urobili, všetko veľké čoho sme sa chytili a ešte stále skúšame urobiť, to všetko sme pobabrali.“ A Maťka vtedy vyhodilo z čítania plazivé poznanie, že otec nehovorí o NICH, o tých, čo sú pri moci. Hovorí o nich všetkých, on berie na seba aj to, čo jeho rovesníci páchajú dnes. On, rezignovaný a apatický, tvrdí, že za účet sú zodpovední tí aj tí. Všetci si v tom, čo tu máme dodnes, omočili palec. To bolo jediný raz, čo Maťkov otec takto prehovoril. V jednej vete zvážil tých takzvane dobrých a takzvane zlých. A v zodpovednosti nenašiel rozdielu. Maťkovi sa ten zjavný nedostatok jasného delenia hriechov a zásluh nepáči. Ale tú vetu si zapamätal.

 

                „PREČO SA KAMARÁTIŠ s Džordžom, keď o ňom toto všetko vieš?“ Maťko sa zdvíha, že si dočapuje zopár kvapiek navoňaného liehu. Ale Baby vycedí s fľaše, čo má v ruke, už len pár kvapiek. Ruku má neistú, ešte aj z tej trochy frcne väčšinu vedľa. Zjavne má už dosť.

„Prečo by som sa s ním, bazmek, nekamarátil. Okrem drobného faktu, že s ním sa nedá kamarátiť. Nepustí si ťa k telu. Ale nie je to zlý chalan. Na začiatku mi fakt pomohol. Ale len na začiatku...“ „A s Bimbom si sa prečo dal dokopy?“ „Ja?!“ Baby začína byť nebezpečne, liehovo rozmazaný v reči i gestách. „To snáď on sa d-dal-l dokopy... so mnou, nie? Bazz-mek.“ „Prečo?“

„Prečo, p-prečo. Potrebuje kľúče, preto... Nemá, bazmek, kde pi-chať a ty mu nepomôžeš, že? Hoci, j-jako viem, bazz-mek... a j-ja teda toho viem h-hodne, však vieš... teda, čo som to...“ „Hoci ako vieš...“ „Hoci, čo?!“ „Hocičo?“ „Ale n-niéé, bazmek, hoci... no to, bazmek, tu máš izbu... ako v-viem, niekde hore, že bazz-mek?“ „To je inšpečka, kvôli meraniam.“ „A-ale je, bazmek, v-vidíš, že všetko... to... v-viem.“ „Ale nevieš, že v tejto budove má byť po správnosti, aspoň v noci, vrátnik. Ten by sem Bimba určite nepustil...“ „Z-zavolajte si za vrát-ni-kka D-žo-rdža, ne? Bazz-tento... mek.“ „Upokoj sa, šéf oddelenia a zhodou neblahých okolností aj šéf mojej diplomovky je práve v týchto dňoch každú chvíľu na polícii. Nahlasoval neexistujúceho nočného vrátnika a bral zaňho výplatu na meno svojho svokra, ktorý je na vozíčku. To všetko s tichým súhlasom šéfa katedry, s ktorým sa veľmi pravdepodobne delili...“ „Pa-rráda.“ „Takže sem každú chvíľu môže dôjsť kontrola...“ „U-už s-sú tu, počujem zvo-n-nie...“ „Nestraš, to je Bimbo, alebo istá krásna deva. Idem otvoriť.“ „Ch-choď, ja sa tu už, bazmek, z-r-dim, zariadim...“

 

                VO DVERÁCH do budovy sa netlačí ani Bimbo s celou kopou krásavíc, ani jediná očakávaná krásavica Dada. Rasťo sa vrátil ako sľúbil. A práve včas, aby zachránil Maťka v nastalej záchrannej akcii s Babym. Lebo Baby sa rozhodol, že po víne a malinovici si dá ešte „forsáž“ a trochu si zalieta. A tak pri všetkej opitosti stihol za chvíľu Maťkovej neprítomnosti vybrať príručnú laboratórnu lekárničku, vytriediť na bok všetky lieky s motoristickým trojuholníkom a výkričníkom na obale (čo znamená, že ich užitie môže ovplyvniť schopnosť riadiť vozidlo a teda určite fungujú na psycho) a dorazil sa tým, že ich takmer všetky exol a zapil zvyškom Maťkovho čaju. Keď sa Rasťo s Maťkom zjavili v laboratóriu, Baby už pekne, kontrolovane tuhol. Ešte si stihol posťažovať, že nedošli baby, a zaspal. Pokojne, bez extáz. A tak ho Maťko s Rasťom pokojne, hoci s neľudskou námahou, preniesli na starý gauč vo vedľajšej kancelárii. Ako ja Baby malý, tak vie byť v takom stave tuhý a neskladný. takže ho na gauč dostali vlastne len čiastočne. Prečnievajúcu hlavu podložili stoličkou. Trochu upratali, zhasli, zamkli a odišli. A vôbec ich nenapadlo, že by sa ich priateľ v pitke v tomto stave ne-vedomia mohol zadusiť vlastnými zvratkami a do rána kľudne vychladnúť...

 

                Obraz 1/2/1 (U Maťka doma):

 

                 Maťko Daxa prichádza na skok do bytu rodičov, aby sa najedol. Už vo dverách mu udrie do uší zvuk naplno pusteného tranzistoráku so skladbou od skupiny Elán.

 

Maťko Daxa: Ahoj rodina!

Matka: Stíš to!

Daxova sestra: Nerev, mami, on ťa nepočuje.

Daxova matka: Hovorím ti, stíš to!!!

Daxov brat: Nepočujem!

Daxova matka: Tak ti to vypnem sama!

Daxova sestra: Nevypneš!

Daxova matka: Vypnem!

Daxov brat: Nepočujem!

Daxova matka: Kde je ten hlucháň!

Daxova sestra: Na záchode, púšťa si tam tranzistor a nepočuje, kretén. Daxova matka búcha na dvere.

Daxova matka: Otvor, ty nepodarok! Hovorím, otvor!!!

Daxov brat: Nepočujem!

Prudké otvorenie dverí zo spálne. Objaví sa Daxov otec.

Daxov otec: Čo tu všetci revete, kruci-nál! (s dôrazom na záverečnú slabiku, ktorou celý hurhaj náhle utne, vrátane práve skončenej skladby)

Maťko Daxa (do náhleho ticha): Ahoj rodina...

Daxov otec pokývne hlavou smerom k Maťkovi, akože ho berie na vedomie, a bez slova zapadne späť do spálne.

Maťko Daxa (do ticha): Čo je, mami?

Daxova matka (vecne): Prišiel si sa domov najesť?

Daxova sestra: Mami, spomeň aj ďalšie dve možnosti - umyť si zuby a telefonovať.

Maťko Daxa (do ticha): Čo je s vami?

Matka (stále tým istým tónom): Prečo si nenavaríš, keď už máš vlastný podnájom? Nemáš tam sporák?

Sestra: Mami on je hnilý variť ako všetci chlapi.

Maťko Daxa: Stalo sa niečo?

Spláchnutie, otvorenie dverí. Daxov brat sa zjaví s tranzistorákom, ktorý stíšene hrá.

Brat: Čau brácho, zober ma k sebe, tu sa to už nedá vydržať. Štyria dospeláci v dvoch izbách! Nebyť záchodu, tak nemám súkromie, fakticky...

Matka: Počúvaj, ty puberťák, ty sa do toho nemiešaj.

Maťko Daxa (na chvíľu vypadáva zo strehu): Ale do čoho, mami... Ozaj, nemáme niečo na jedenie? Keď si taká chytrá, sestrička, neukmochtila si niečo?

Sestra: Sssedlák... Však ti hneď sklapne.

Brat: Brácho zober ma k sebe, ja to tu už nevydržím!

Matka (s dôrazom na prvé slovo): Ja už to nevydržím, ja sa z vás zbláznim! (Na Maťka) A hlavne z teba, ty kriminálnik.

Maťko Daxa: Čo sa deje?!

Brat: Brácho to zvládneš, poliši nevedia, že bývaš na podnájme. Zober ma tam...

Matka: Že čo sa deje?! Mňa porazí!

Maťko Daxa: Tak čo sa do kelu deje?!

Matka: Ja si nadávať nenechám. Otec, otec..!

Vyrazí sa vysťažovať do spálne. Okázalo pritom tresne dverami. Spoza nich znie tlmene hádka otca a matky.

Maťko Daxa: Ja sa z vás zbláznim. Povie mi už niekto niečo?!

Brat: Volal ti ten...

Sestra: Bimbo... ty bimbo.

Brat: Volal ti ten Bimbo, ale zdvihla to matka pluku, takže...

Sestra: Pôjdeš do kriminálu, prvorodený...

Maťko Daxa: Tak to jedine kvôli vražde a hádaj, kto bude obeť!

Sestra (jačavo): Mamááá!

Maťko Daxa: Drž hubu, lebo ťa zlikvidujem hneď!

Brat: Prečo ma nechceš zobrať k sebe, vodíš si tam frajerky?

Matka otvorí rázne dvere.

Matka: Čo je, Valika?!

Maťko Daxa, sestra, brat, matka - všetci hovoria súčasne. Celú kakofóniu náhle utne zvonenie telefónu.

Sestra sa po ňom vrhne prvá, ale sklamane vyfučí.

Sestra (vecne): To je pre teba, Matej.

Maťko Daxa: Prosím... Čo sa deje, Bimbo?! Čo si nedošiel... Jáj, no prídem, keď treba, ty exot, ale (dôrazne) čo sa deje?!... A týmto tu si to mohol vytárať?... Teraz mám nervy ja, idem!

Prudko zloží telefón.

Matka (opatrne): Nedáš si predsa len niečo ... na jedenie?

Maťko Daxa (na odchode): Nemám čas!

Sestra: Na týchto tu nemá čas.

Maťko Daxa: Máš pravdu, zabijem ťa až nabudúce.

Matka: Preboha, deti!

Brat: Tak zoberieš ma k sebe?!

Maťko Daxa: Čaute!

Brat (pre seba): Tak predsa si tam vodí frajerky...

 

                NIE JE TO bohviečo, dozvedieť sa, že kamarát nedošiel na oslavu vlastných narodenín, pretože ho kvôli čomusi vyšetrovali na polícii. Z Bimbovho splašeného opisu („kámo, *** nič ti teraz nepoviem, ale musíme sa stretnúť, rozumieš, osobne a tak...“) nie je jasné, či to u Bimba skončí a tentoraz je na Maťkovi, aby dumal nad tým, čo spáchal v poslednej dobe zaujímavé pre vyšetrovateľov. A keďže si nevie spomenúť, rozhodne sa urobiť opatrenia akoby všetko, čo urobil mimo spánku, jedla a učenia bolo protištátnym činom. Našťastie toho na ukrývanie na podnájme veľa nemá. Nejaké samizdatové texty od Džordža, staré výtlačky novín z augusta 1968, ku ktorým sa dostal ani nevie ako (žeby ich vyňúral z otcových založených novín?). V knižnici knihu „Jeden deň Ivana Denisoviča“ od Solženicyna. Keď to zloží všetko na malú kôpku na starom písacom stole nastáva dilema - kam s tým? Na treťom poschodí obytného domu sa ťažko niečo zakopáva. S balíčkom vybraných textov a knihou prekráča celý malý priestor, ktorý má k dispozícii. Krátku chodbu s výklenkom pre malý varič. Záchod so vstavanou skriňou na plynomer a stupačkou potrubia. Kúpelňu s obitým umývadlom a vaňou poznačenou odkapávaním vody z netesných kohútikov. Jedinú obývaciu miestnosť so starým šatníkom, písacím stolom, preležaným gaučom a rozsušeným sekretárom s presklenou vitrínou (a pre Maťka fascinujúco tvarovanou kľúčovou dierkou, ktorú chcel naozaj vážne kúpiť od spriateleného majiteľa kľúčovej dierky i bytu). Ako postupne vylučuje jedno miesto za druhým, vyjde mimovoľne na malý balkón. A tu konečne dostáva spásonosný nápad - zavesí to všetko v taške z balkónu! Celý hrdý na svoje konšpiratívne schopnosti, prekráča s balíčkom v ruke zasa do predsiene pre špagát, keď ho privedie k infarktu náhle ostré zvonenie pri dverách. Maťko ztuhne prekvapením. Ak je to domová prehliadka, tak je fakt v keli. Zvonku vidieť, že sa svieti a je doma. Ujsť nemá kam, na nápad s balkónom je už neskoro. Zvonec vytrvalo, naliehavo vyzváňa. Do toho ešte energické klopanie. Maťko to vzdáva, vloží v panike kompromitujúci balíček jednoducho pod varič a otvorí. „Je tam chlap!“ Dada vráža do dverí s očami navrch hlavy. „Kde?“ „V tvojom laboratóriu. Teraz odtiaľ idem. Ten chlap tam leží na zemi ako mŕtvola. Možno je po ňom.“ „Ako si na to prišla?“ „Pozrela som sa cez okno. Laboratórium je na prízemí a svetla je tam dosť od žiariviek nad tými vašimi rastlinkami...“ „Fytotrón.“ „Tak fytotrónu, ale ten chlap tam je normálne vystretý.“ „Baby!“ „Žiadne baby som nevidela...“ „Chápem, ideme.“

 

                ZÁCHRANNÁ AKCIA sa míňa účinkom. V labáku už Baby nie je. Veľmi pravdepodobne vyliezol oknom. Nenájdu ho v laboratóriu, ani na chodbe a okno z pracovne je otvorené. Maťko Daxa hneď zneužije situáciu, čo deva zvaná Dada príjme chápavo, ale s pohľadom na hodinkách, lebo doma má prísny režim. Po následnej veľkej radosti vykonanej striedavo na laboratórnom pulte, otáčacej stoličke a nakoniec predsa len s klasickým záverom na gauči, Dada spokojne odchádza a Daxa končí na tom istom gauči ako predtým Baby. Akurát, že hlavu si nepodloží stoličkou a z jednej zo skríň vytiahne vyblednutú deku. Bimba už v dohovorenej krčme nemá šancu stihnúť. Je po záverečnej a trepať sa nočnými spojmi cez celé mesto späť do podnájmu sa už tiež neoplatí. Tak prespí v labáku, koniec-koncov nebude to po prvý krát.

 

 

 

 

                STREDA, 2.apríl.

 

                V LABÁKU nie je budík a Maťko ledva stíha dobehnúť na takzvanú nultú (ešte včasnejšiu než prvú) prednášku v starej univerzitnej budove v strede mesta. Teraz je aktuálny problém ako sa nenápadko a hlavne nehlučne preplaziť aspoň do poslednej z dlhých lavíc klasického schodovitého akademického amfiteátra. Na javisku sa pred niekoľkometrovou špinavou tabuľou práve odohrávajú zložité genetické kombinácie ako epizódy v predstavení jedného herca. Je ním asistent, ku ktorému Maťko patrí na cvičenia v rámci špecializácie, a tak by si to s ním rozhodne nemal rozhádať zbytočným vŕzganím lavice. Lenže, čo narobíš, keď tieto suchotiny škrípu, vŕzgajú a praskajú už asi od Komenského reformy? Ešte šťastie, že sa obzrie len zopár spolužiakov. Maťko sa nakoniec slastne a s úľavou rozkladá. Práve v okamihu, keď prednáška končí. Po predošlom tichu je tu náhle veľký rachot prvých radov lavíc až k Maťkovi, ktorý by si tak rád ešte posedel. Ale nie je čas, treba zachraňovať zameškané vzdelanie.

                „Hej Ivy, naval prednášku, budem ťa mať za to rád... Chápeš, čistý, úprimný sex...“ Iva sa chichoce, lebo čistý, úprimný sex by jej iste pomohol pohnúť kostrou poctivo usedenou zo všetkých prednášok a povinných cvičení. „Daxa, poďte sem na moment.“ Z požičiavania, čistého sexu, ani klasického poprednáškového piva v blízkej pivárni teda nebude nič. Vrcholové družstvo spolužiakov-pivárov odchádza bez Maťka. Toho čaká slovo do duše. Najväčšiu vojnu na Univerzite vždy robili asistenti, takže Maťko sa už automaticky stavia do stoja spojného, previnilého. „Že vás vidím, Daxa, čo robí vaša diplomovka?“ Asi nič, keďže Maťko momentálne nezaznamenal žiadne pokroky. Koniec-koncov, asistent je prvý kto sa za dlhú dobu pýta na niečo také. Maťkov vedúci diplomovky má dosť starostí s hospodárskou kriminálkou a vysvetľovaním ako je to s falošnými dušami. Napríklad s tou jeho. Ale na toto asi asistent naozaj nie je zvedavý. „Vraj ste sa celkom slušne vytiahol na ŠVOČ-ke...“ Študentská vedecká odborná činnosť, alias ŠVOČ, je to posledné, do čoho stihol Maťka šéf katedry namočiť. Teraz sa zdá, že nie vždy mal len zlé nápady. „Čo keby ste to dotiahli u nás ako ašpirantúru... po skončení školy...“ Hudba sladkej budúcnosti, že by Maťko dobre počul?

                „Dobre ste počuli, šikovného ašpiranta by sme na univerzitnom Ústave potrebovali. Už som o tom hovoril riaditeľovi. Celkom sa mu to pozdáva, tak sa priebežne príďte ukázať. A hlavne, porozmýšľajte o tom.“ O čom všetkom má Maťko doporučené rozmýšľať, keď sa ženie na električku a späť do vzdialeného labáku. Zašitého v suteréne jednej z obstarožných, osamelých univerzitných budov na okraji mesta. Lebo diplomovka naozaj nepočká.

 

                PRÍCHOD do labáku pripomína návštevu rodičovskej domácnosti z čias neskorých nočných návratov. Samé výčitky. Tu si ich zobrala utrápene na starosť laborantka, pani Churavá, ktorá patrí k tým záhadným bytostiam, ktorých meno sa už od čias rímskych porekadiel zhoduje s osudom. Okrem jej vlastných problémov a náchylnosti brať život ako permanentné utrpenie, má aj vážny dôvod na sústavnú stratu nálady. Jej manžel po náleze rakoviny kostí sa už šiesty rok lieči a to najmä tým, že leží a celý labák vie, že keď zmizne čistý lieh, nepatrí sa pýtať kam. Manžel pani Churavej si ním, v rôznej bylinkovej a extraktovej podobe mierni bolesti, ktoré sa periodicky stupňujú. Na rozdiel od Babyho neobľubuje šprinty, ale kvôli permanentnej bolesti, skôr dlhé trate. Medzi pani Churavou, ináč veľmi obetavou a pracovitou laborantkou, a Maťkom panuje sústavné nedorozumenie. Maťko totiž nezakrýva svoju fixnú ideu, že všetko musí dobre dopadnúť, zatiaľčo pani Churavá je presvedčená, že naopak.

                „Dobrý deň.“ „Ako komu dobrý... mne osobne by bolo hneď lepšie, keby ste si upratali svoj stôl a dali na miesto mikroskop. Zase ste tu večer žúrovali, čo? Však ono vás to skoro prejde.“ Pani Churavá okrem iného nemôže zdvíhať ťažké predmety a toto privilégium si ostentatívne chráni. Pani Churavá je na schôdzach ROH tiež najaktívnejšia v okamihoch prejednávania výšky infekčného príplatku a jej aktivita sa stupňuje do paniky pred každou kontrolou, ktorá hrozí pripraviť ju oň. Tesne pred príchodom kontroly pani Churavá z vlastnej iniciatívy aranžuje kútik s potravinami na predpisovom mieste. Odľahlom od všetkých chemikálií a pracovných priestorov, kdesi kde by tiež v živote nikoho nenapadlo ísť si zabufetiť. Obetované potraviny tu obvykle prečkajú ešte zopár dní po kontrole, aby nakoniec skončili v koši, lebo márnosť nad márnosť predpisy sú predpisy. V takých chvíľach mimoriadne nepije kávu v labáku nielen pani Churavá, ale nikto v jej dosahu nesmie o jedle ani len prehovoriť. Dnes sa naopak hovorí len o jedle. A v tretej osobe aj o Maťkovi, ktorý svojimi skúmavkmi, zošitmi a mikroskopom nekolegiálne upiera priestor šalátovým misám, tanierom s chlebíčkami, zákuskami a vyhlásenou špecialitou panej laboratória - kurčatami grilovanými v ultratermostate. Jediný, kto okrem nej používa tento termostat pre teploty nad 100 stupňov Celzia, je na nešťastie opäť Maťko so svojimi pokusmi. Ešte, že práve dnes sa ich záujmy nebijú a tak Maťkov ústup do kúta laboratória je kvitovaný tým, že sa jeho meno vynecháva z akútnej konverzácie. Hovorí sa už len o jedle – „Kde sú papriky? Jolka, podaj to korenie na kapustnicu... vďaka, vďaka, chleba bude dosť, len keby ho niekto nakrájal, zavolajte Ďuska, či nemá čas...“ Je úžasné ako špičkovo môže byť univerzitné pracovisko u nás vybavené - kuchynským riadom. Dokonca aj pekáče sa tu nájdu. Čo lepšie servisy prináša samozrejme oslávenec z domu. Lebo dnes je oslava. Šéf oddelenia vyfasoval docentúru, podľa najnovších pravidiel bez habilitačnej práce a bez slávnostnej docentskej prednášky. Prosto len tak, za zásluhy. A nie že by nejaké nemal. „Bacha, už ide! Jolka, zavolaj dievčatá... Ferko, nechaj tie klobásy, dočkáš sa, radšej otvor víno... Kde sú kvety?“

 

                V LABORATÓRIU vrcholí oslávenecké nadšenie, v ktorom sa Maťko mení na nemenovaný, ale tiež neočíslovaný inventár úradne zvaný DKP. Nikto si ho nevšíma, lebo sa akurát šikuje šťastne švitoriaci zástup gratulantov, vedeckých pracovníkov všetkých vekových kategórií, ktorých zjednocuje biely plášť a láska ku kolektívu. Keby sa opýtali Maťka na názor, vytočil by ich do fialova prehlásením, že podľa neho tu nejde o katedru vedeckých pracovníkov, ale o štátom dotovanú ochutnávku vín. Lenže k pohoršeniu nemôže dôjsť, pretože zástup gratulantov sa, na čele s kyticou a jačiacimi ženami, už pohol. Než si stačí Maťko vydýchnuť, sú tu zase, ale tentoraz bleskovo odnášajú celú vychystanú hostinu na neznáme miesto - najpravdepodobnejšie do (za tie roky osláv už rutinne) vyzdobenej knižnice. Konečne ostáva Maťko sám s vlastnou zásobou zmrznutých párkov, ktoré vyťahuje spomedzi pestrej zbierky chemikálií, medzi ktorými isteže nechýba ani nejaká tá tekutá rakovinka. Keby o tom vedela pani Churavá, tak po Maťkovi nezostane ani to DKP. Lenže Maťko je ešte medzi živými. Pozná sa to podľa hladu a zvuku nemiestnych protestsongov v žalúdku. Vylamuje zo sáčku jednu párkovú dvojnožku a hádže ju do laboratórnej kadinky, sídliacou permanentne na malom variči. Zaleje vodou a zapne. Zvyšné párky vracia do doby ľadovej, vyťahuje zošity, selektívne farbivá na chromozómy, na kahane zohrieva čaj z predvčerajška (tiež zdroj trápenia pani Churavej, veď ako môže niekomu chutiť taký magorák?) a sťahuje z mikroskopu umelohmotný obal. Zo šuflíka vyťahuje malý ruský, škaredý, ale hravý tranzistorák. Bublanie vody s párkami, pomalé vytrvalé pohyby, kedy kombináciou podložného sklíčka, buniek, farbiva a krycieho sklíčka vzniká tzv. rýchly preparát, zaostrovanie v mikroskope a spomienky – to je Maťkove splendid isolation na najbližšie hodiny.

 

                SPOMIENKA. Maťko Daxa už niečo obdobné, čo mu Bimbo celý vyšašený oznámil do telefónu, zažil. Cez Džordža sa dostal k veľkej bitve medzi ochranármi a komunistickými papalášmi o záchranu historických cintorínov. Maťko ako spolupracovník novín, kam napísal už zopár článkov o ochrane životného prostredia, a s oficiálnym povolením redakcie vyrazil na lov informácií za tlačovým tajomníkom primátora. Tlačový tajomník primátora menom Tchor ho skúšal veľmi blahosklonne vyviesť z omylu, žeby tu bol preto, aby podával informácie novinám. A keď to nešlo, udal Maťka ako špióna ochranárov, či ako to označil „zelených“. Maťka predvolali na Mestskú prokuratúru, Oddelenie občianskeho dozoru. Lenže to všetko Maťko, keď sa dostavil na predvolanie, samozrejme nevedel. A na prvý pohľad sa zdalo, že ani Námestník mestského prokurátora a jeho pomocník, Vyšetrovateľ, to nevedia. Ale zato im bolo všetko jasné.

 

***

 

                „Nám je to jasné, ide len o to, aby sme sa zbytočne nezdržovali...“. Námestník si zhadzuje rázne sako a chystá sa vysúkať rukávy na dederónke. Hrozí, že sa Maťko presvedčí, do akých rúk sa dostal. Lenže Námestník mestského prokurátora úvodnú procedúru nedokončí, nečakane sa zastavuje pri okne, chytí sa za kríže, zúfalo mrkne na svet vyložený v skratke za sklom a veľmi neúradne, tíško zaskučí. „Aby bolo jasné,“ pomáha rýchlo Vyšetrovateľ, len o pár rokov starší od Maťka. Usadil si návštevníka pekne oproti a snaživo vysvetľuje; „ide o to, aby ste zbytočne nezdržoval.“ Maťko im to mlčky sľubuje, hoci Námestníkov boľavý chrbát to zjavne nemôže utíšiť. Ale mladý Vyšetrovateľ je spokojný. „No fajn, viete prečo sme vás predvolali?“ „Nie.“ „Tak vy neviete? Aha...“ Maťko zisťuje, že predvolávať na prokuratúru sa dá aj z nevedomosti. „A čo myslíte... spomeňte si... nemal ste v poslednej dobe pocit, že sa dopúšťate nejakej neuváženosti... Napríklad trestného činu?!.. Nestýkal ste sa s podozrivými osobami? Spomeňte si!“ Maťko si nemôže spomenúť, kde už takúto zbierku otázok počul. Že by vo filme? Tak potom tento film musí škaredo dopadnúť, lebo Námestník sa vracia od okna celý dokrčený a zamračený. Na Maťka ani nepozrie. „Skurvene ma bolia kríže.“ Vyšetrovateľ súcitne prikývne, Maťko súcitne prikývne. Ticho, pauza. Maťko sa tu začína cítiť ako doma. Námestník sa k nemu zrazu otáča naozaj otcovsky. „Počúvajte, Daxa, úprimne vám poviem, neskúšajte to na nás... fakt...“ A rovnako otcovsky k Vyšetrovateľovi. „Jéžíš, to je bolesť!“ A zase rodičovsky dôverne k Daxovi. „My sme vás pol roka sledovali, takže veci sú jasné, aspoň nám...“ A hneď na to synovsky zlomene do plafónu. „Au, bože, au-vajs...“ Z plafóna zase tvrdo a rovno Maťkovi na hlavu. „...teraz je to len otázka, jak vy sa k tomu postavíte...“ To ako sa k tomu stavia námestnícky prokurátor sa fakt nedá opísať. Mohlo by sa to kvalifikovať aj ako marenie výkonu úradnej moci veľmi neúradným postojom s rukami na krížoch. Ale prečo úradnú moc seklo akurát v takejto napínavej chvíli, to Maťkovi naozaj nejde do hlavy. Má ju totiž plnú inventúry, čo takého spáchal za posledného pol roka. Je to zúfalé, ale nevie si spomenúť. A čo je horšie, uberá to tejto inštitúcii na vážnosti, lebo Maťka hneď napadne, že ak ho sledoval tu prítomný Vyšetrovateľ, tak kvôli Maťkovi museli toto oddelenie asi dočasne zavrieť...

                „Tak dosť!“ Námestník sa očividne chce rozčúliť, ale nejde to, fakt nie. S takými bolesťami treba ísť rovno na vyšetrovňu, lenže zdravotnícku. „Nie, to nejde, fakt... to sa nedá vydržať...“ Námestník si pokusne sadá, ale ani tak to nejde. Vyšetrovateľ ho s bolesťou v tvári, účastne pozoruje. Maťko účastne a netrpezlivo pozrie na Vyšetrovateľa. Tak čo ďalej? „...človeče, ja asi pôjdem za naším závoďákom, alebo radšej za tým Hrabošom, čo mi sľúbil brufen...“ Námestník je už plne zamestnaný odchodom, veľmi opatrne si berie sako a prehadzuje si ho zmierlivo cez ruku. Do toho tíško, až zamyslene: „Ty, Viktor, urob to, prosím Ťa... a nečakajte na mňa...“ Keď prechádza okolo Daxu, nedá mu to, aby sa nepokúsil nahodiť pátravý pohľad a venovať bezplatnú radu. „Majte sa, Daxa... a radím vám... žiadne finty...“ Vo dverách sa Námestník zase zlomí a tak ich zatvára nadmieru opatrne. Po takom dramatickom vodopáde by si Daxa asi zaslúžil prestávku, lenže nadchádza Vyšetrovateľova chvíľa. Tentoraz si zvlieka sako on, vyťahuje rukávy, šliape k oknu a – nesekne ho. Díva sa z okna a za chrbátom si klepe po ruke Daxovým občianskym preukazom, ktorý si vypýtal preventívne už na samom začiatku. Občiansky za chrbtom je mu zjavne zbytočný, lenže zobrať niekomu občiansky je zrejme čosi ako zabaviť mu totožnosť. „Takže od začiatku. Ako sa voláte...“

                P.S.: Táto pozoruhodná príhoda zo života dopadla pre Maťka šťastne. Námestník šiel k závodnému, ten mu doporučil kľud a saunu. A v saune stretol šéfredaktora novín, pre ktoré chcel Maťko napísať článok o cintorínoch. Dotyčný šéfredaktor v horúcej pare schladil Námestníkovu krvilačnosť po mladých dopisovateľoch. Prípad uzavreli Maťkovým písomným prehlásením, že nie je špión a už vôbec nie „zelený“. Vyšetrovanie však spôsobilo, že želanie primátorského tajomníka a udavača Tchora sa stalo skutkom hneď dva krát. Keďže Maťko zamýšľaný článok už nemohol publikovať, odovzdal súhrn svojich zistení Džordžovi, aby jeho práca na prípade mala aspoň nejaký zmysel. Celé to spísal ako beletrizovaný príbeh, ktorý aj vďaka Džordžovi dodnes koluje takmer v podobe samizdatu. On to vlastne samizdat je, ale Maťko k tomu došiel vlastne samospádom a bez toho, aby si to takto hrdinsky pomenoval a vôbec uvedomil. Takže nakoniec splnil perfektne úlohu zeleného špióna, hoci by si jedno i druhé sám len ťažko pripustil.

 

                „A PROTOŽE jsme v naší dnešní relaci mnoho pěkného neslyšeli, i když jsme se vás snažili informovat o všem od zemědělství, až po nejnovější poznatky z ochrany přírody u nás, zahrajeme si na závěr aspoň hezkou písničku... Ram tam ram ta ta... Dals život koňúúúm a já jsem tvá...“ Maťka z úvah pri mikroskopovaní náhle vyruší genetická záhada, vďaka ktorej sa podarilo speváčkinmu milovanému dať život koňom. Jediné, čo Maťka ešte v unavenej mysli napadne (keď sa pomaly vystiera, aby na chvíľu odľahčil chrbtici) je to, že táto stanica sa volá Hviezda. Koho by napadlo, že nejde o odkaz na vesmír, ale o hviezdu zo straníckych legitimácii?

 Pesnička, ktorá nasleduje Maťka presvedčí, že všetkého už bolo na dnešný večer priveľa. A tak ústupové zamätanie stôp po mikroskopovaní už opäť vypĺňa snaživá stanica Hviezda: „...postoj krásna chvíľa, veď som ako víla v rukách svojho baníka... krúti sa mi hlava, keď nás zľava-zprava pozdravujú baníci: Zdar boh!“

 

                KLUB SPISOVATEĽOV sídli v podzemí budovy plnej literárnych redakcií a jediného povoleného vydavateľstva tzv. pôvodnej, krásnej literatúry, s veľmi nepôvodným názvom „Slovenský spisovateľ“. Maťko zbehne dolu schodmi a hoci ho vrátnik pozná, nikdy sa už nezbaví pocitu, že sa pašuje do uzavretého, cudzieho, pre seba žijúceho sveta. Odráža klasickú schizofréniu slovenskej literatäry - spisovatelia sú tu viac vážení, než čítaní. Rasťo Egalla je tu naopak ako doma a rád ho tým svetom prevádza. „Starec, sleduj hentoho geronta v rohu, toho čo sedí s dvomi mladými šuškami. Národný umelec v preťahovaní nádejných poetiek. A ten, čo sedí tak sterilne pri nich, je literárny kritik Slepúch. Za mladých čias sa vraj vyznamenal tým, že keď náš Národný umelec na nejakej besede s robotníčkami v textilnej fabrike zbalil jednu z tých ochotnejších a vysvetľoval jej básnický rytmus rukolapne v parku, Slepúch nad ním úslužne držal plášť.“ „Ako sa volá ten Národný?“ „Mrožík – »Čo roky pre mňa zrelo, dozrelo. Duša, cnosť? Ó, daj mi svoje telo, duše mám vlastnej dosť.« To napísal on a veľmi dôsledne to plní. Založil celú stajňu pegasníc v jedinej povolenej literárnej prílohe, ktorú pochopiteľne vedie. No a každý mesiac tam v Listárničke vyzýva zvlášť nádejné adeptky na návštevu v jeho riaditeľskej kancelárii opäť jediného celoslovenského vydavateľstva... „Počul som.“

 

                SPOMIENKA. Maťkova predpredposledná priateľka v zápale mladíckeho nakopnutia múzou absolvovala takúto návštevu. Starý Mrožík, ju potešene privítal vo svojej pracovni, vyoblizoval, mimochodom opáčil mladé prsíčka a po chvíli poetickej debaty skúsil siahnuť nižšie. Nádejná poetka sa následne nestala oficiálnou poetkou, lebo tento trasľavý exkurz nezvládla a s plačom utiekla z riaditeľne aj Mrožíkovho náručia. Pri tom veľkom plači, ale utekala dosť pomaly na to, aby ešte zachytila ako sa sekretárka obracia na Národného umelca: „Ty počuj, Vojto, čo ty s tými babami robíš? Čo sa už fakt nevieš ovládnuť?“ „Ale kľud Vierka,“ zahulákal bard zo svojej pracovne, vyloženej sto jedenástimi svojimi opusmi (zväčša vydanými v tom istom vydavateľstve, ktorému šéfuje), „to ja len tak skúšam. Keď podrží, poteší. A keď nepodrží – ja sa ospravedlním.“

                Celý fór je v tom, že poetické púčky aj pučky (tie čo Mrožíkovi nedali, aj tie čo mu dali), vyfabrikovali doteraz pod jeho vedením stohy zabudnuteľných veršov. Na druhej strane však, ako Rasťo Maťka pohotovo inštruoval, pri obetovaných básničkárkach sa zviezla aj celá banda celkom schopných veršotepcov, ktorým Mrožík pod pás nemôže siahať. Tí sa tu naučili jedno veľmi dôležité – remeslo. A toto remeslo, táto schopnosť vedieť si správne nafúkať gumy, keď už chcem bicyklovať povedzme v poézii, chýba tým, ktorí si verše rozmnožujú sami a šíria ich po desiatich, od kopírovania cez prieklepový papier nečitateľných, exemplároch. Rovnako ako bezprostredná odozva čitateľov i kolegov, čo Mrožík dôsledne vyžaduje ako predpoklad základného autorského pohybu odkiaľsi kamsi. Aspoň tak sa to Rasťovi zdá a preto by sa na tejto vlne tiež rád zviezol. Šepká sa totiž (a Rasťo to má od otca z prvej ruky), že začne vychádzať aj prozaická príloha a tam by sa snáď miesto na kus literárneho scenára našlo. Zatiaľ ale v klube zastupujú mládežníkov, aj to neoficiálne, len nádejní poeti.

 

                AKO TENTO, čo si akurát prisadol k Rasťovi s Maťkom. Krátko predtým stihol Rasťo šepotavo označiť prisadnuvšieho ako geniálneho básnika, ktorý žiaľ viac než verše, zbožňuje vlastné životné ságy. „Absolútny narcis,“ zhrnul Rasťo rýchlo, keď videl, že sa dotyčný blíži. „Vo svojich 25-tich rokoch už stihol vydať vlastným nákladom na čierno svoj životopis. Rodinné chujoviny na druhú.“ „Čau, ja som Miloš.“ „Čau Miloš, ja ťa poznám. Ja som Rasťo a toto je kamoš.“ „Čo tu robíte, chalani?“ „Ale máme takú reč o scenári a tak.“ „Jáj, tak to nebudem rušiť.“ „A ináč? Píšeš?“ „Nie. Študujem marxizmus, treba sa tým kurvám postaviť ich vlastnými zbraňami. Ortodoxný marxizmus, to je to správne kladivo na nich.“ „Aha.“

                To „aha“ je jediný diskusný príspevok Maťka. Všetko ostatné zaobstaráva diplomaticky ústretový Rasťo. S Milošom (zvaným Šroťák, lebo si už stihol našrotiť do hlavy takmer všetko, čo na poli humánnych vied vyrástlo, či len klíči; a ortodoxný marxizmus je jeho zatiaľ poslednou záľubou) to totiž nie je vôbec ľahké. Nedávno, ako Rasťo dôverne oznamuje Maťkovi, Šroťák ušiel akože z domu, lebo chcel byť „bližšie životu; medzi robotníkmi, čo vedia o čom ten život je.“ „A prečo má tie fáče na zápästiach.“ „To si on tak občas podrezáva žily. Ale nie veľmi.“ Veď aj jeho útek za robotníkmi „čo vedia o čom je život“ skončil v žilinskej nemocnici. Vraj sa náš básnik otrávil. Všetci jeho nádejní poetickí rovesníci vypili na jeho počesť nemálo vína, kým sa dotyčný náhle na všeobecné prekvapenie zjavil práve tu, v Spisovateľskom klube, aby uviedol veci na správnu mieru. On totiž vlastne neušiel z domu, len šiel navštíviť kamaráta do Žiliny, zhodou okolností robotníka v miestnej továrni. A treba priznať, otrávil sa. Ale z pokazenej klobásy... No, čo už, nedá sa asi čakať priveľa od nádejného slovenského básnika.

                „Sleduj hentoho, no sleduj.“ Rasťo je tu takmer domáci a už sa, ako správny fajnšmeker, teší na nové číslo tohto neobvyklého panoptika. „To je tiež básnik. Tretia liga, ani si nepodrezáva žily, ani nepreťahuje mladé básničkárky. Starý koreň, ale vždy narobí bordel. Mimochodom, vášnivý hubár, s mojím tatkom o tom prekecajú... No čo hovorím, už je ožratý...“ Básnik tretej ligy v tejto chvíli celkom slušne zápasí s čašníkom, ktorému sa nepáči, že mu ktosi lezie za bar-pult. Do začínajúceho súboja krásne jačí excentrická dlhovláska, s ktorou sa práve pokúša nonšalantne konverzovať, už nám známy ortodoxný marxista, Šroťák. „Chrenová,“ predstavuje na diaľku zasvätene Rasťo, „jej lyrický subjekt Národnému umelcovi nedá, ale je tiež dosť chytrá, aby pred Národným zasa príliš ďaleko neutiekla. Perspektívny káder, prijímali nás spolu do strany. Permanentne sa vytŕča na ÚV SZM. Veľmi aktívna...“ „Tiež je v katalógu?“ Rasťo Egalla smutne zavrtí hlavou. O tomto sa mu fakt nechce rozprávať.

 

                SPOMIENKA. Keď sa Rasťovi Egallovi v jednej slabej chvíli chcelo o tomto rozprávať, opísal Maťkovi pestrý život ústredných szmákov. To boli tí odrastení chlapci, ktorým už rástli stranícke pupky a ešte museli trčať v pionierskych krátkych gatiach. Tak, aby sa nenudili, prešli od malých pokútnych kšeftov s falšovaním účtov za stravu na rôznych szmáckych konferenciách, k podstatne zaujímavejšiemu obchodu.

                „To vieš, s jedlom rastie chuť. Tak raz za mnou došli, robil som vtedy v komisii mladého filmu, že či by som nemal chuť nakrútiť niečo súkromne.“ Súkromne mal náš čerstvý straník Rasťo Egalla nakrútiť veľmi umiernené porno s dvomi šumienkami, čo ústredným szmákom oficiálne varili kávu a neoficiálne pózovali nahé pre „katalóg“. „Byť to niekde na Západe, tak by sa tí naši ideologickí mládežníci celkom dobre uchytili ako manažéri v nejakom erotickom salóne, alebo by mohli manažovať miestny časopis Playboy. Ale tu sa ja tými chytrákmi do ničoho namočiť nenechám.“ A tak náš čerstvý straník Rasťo Egalla nenatočil ne-budovateľský film s dvomi nahotinkami a tiež už nesedí v Komisii mladého filmu. Aj preto už asi nie je v tejto veci taký rečný, ako býval. Radšej rýchlo zahovára. „Sleduj tú Chrenovú... sleduj ako sa na ňu nenápadne lepí ten plešatý, vedľa Šroťáka. Volajú ho Daniel L., lebo sa takto, aby bol zaujímavý, podpisuje pod tie častušky, čo pácha na objednávku. Skvelo už ospieval Brežneva a rodnú stranu na sto krát. Najskôr ospieva a potom chodí trúsiť kritické reči sem do klubu, aby mu nebolo ľúto, že sa tak lacno predáva. Rodený kádrovák, na každého má niečo. Minule sa ma naňho pýtal Džordžo, vraj sa začína opatrne ukazovať na zakázaných akciách. Henten Miloš ho tam dovliekol. Tento Daniel sa nestratí v žiadnom režime. Vždy perspektívny káder ako Chrenová, tiež komoš. Momentálne sa dobrovoľne podujal strážiť vedúcu úlohu našej rodnej strany na Zväze spisovateľov...“

                Čím nám začína byť jasné, že aj Rasťo je perspektívny káder. Kým sa ho na to Maťko stihne opýtať, Rasťo pohotovo prehodí výhybku na spoločné scenáristické plány. „Čo si mi doteraz navrhol, som už natočil. Takže otázka znie, čo si splodil nové. Máš nejaké nápady?“ „Ani nie...“ Maťko má, ale veľmi by sa tým pred Rasťom nemal chváliť...

 

                Nečíslovaný obraz (Perinová scéna ako SPOMIENKA)

 

                 Vďaka klasickej „misionárskej“ polohe trčí jedna noha spod periny. Doráža na ňu pes. Tí dvaja sa ešte chvíľu snažia pokračovať, ale nakoniec perina odletí a spod nej vyskočí Maťko Daxa.

 

Maťko Daxa: Ja sa na to vykašlem! Čo som safalátka, aby ma ten kretén okusoval?!

Žena pod Daxom je pokojná: Kľud, bráni majetok svojho pána, je to dobrý pes.

Pes doráža. Maťko Daxa vylezie z postele rovno na stôl. Tam sa usadí vedľa fľaše s vínom a dvoma pohármi. Zapáli si, skríži nohy pod seba a pozerá na dotierajúceho psa. Hovorí akoby k nemu.

Maťko Daxa: Prečo mu to robíš?

Žena sa bojovne usadí v posteli.

Žena (tiež k psovi): A prečo mu to robíš ty?!

Pes, zmätený pohľad z jedného na druhého.

Maťko Daxa psovi: Neviem. Asi že by si bola šikovná frajerka, keby si nebola vydatá. Aj navaríš, aj to..."

Žena uspokojene vylieza z postele a vyháňa psa z izby.

Žena: To prvé chutí aj jemu, na to druhé furt nemá čas. Keď netočí, tak si lepí hentam lietadielka! A ty si kamarát, tak je to ako v rodine...

Žena sa vráti a zvodne zastane medzi dverami (hoci tá zvodnosť je sporná pri jej veľmi nízkej postave, takmer žiadnych prsiach a obrovských bokoch). Maťko Daxa medzitým zliezol zo stola a s naozajstným, znaleckým zaujatím sa prizerá zbierke plastikových lietadielok na poličke nad pracovným stolom. Okolo samé filmárske rekvizity. Žena pristúpi k stolu a zoberie si pohár vína.

Žena (skôr pre seba): Nemaj obavy, on je možno aj rád, že sa vďaka tebe doma toľko nenadrie.

Žena sa pritúli k Daxovi: Poď dokončiť, čo si začal. Psa som zavrela v kúpeľni.

Maťko Daxa sa odťahuje: Sorry, musím už ísť.

Žena naštvane: A to ma necháš len tak?

Maťko Daxa sa začína obliekať: Dnes som tu naposledy. Narazil som si jednu fajn babu. Tak preto a vôbec... Otočí sa k žene. Tá si sadne na posteľ a roztiahne krátke tučné nohy, v lone drží pohár s vínom. Zdá sa, že to čakala a tak sa veľmi rýchlo otrasie.

Žena: Tak to si musíme na rozlúčku poriadne vypiť.

Maťko Daxa si sadá. Navlieka si ponožky, tvári sa odmietavo, ale nič nehovorí. Žena k nemu pristupuje, podáva mu jeho pohár vína. Daxa ho berie do rúk. Žena si k nemu kľakne, pozerá mu do očí, ale popritom skúsenou rukou vyloví jeho úd z trenírok a začne ho silno hladiť.

Žena: To by si mi neurobil, aby si ma na rozlúčku ešte nepotešil.

Žena pozrie dolu. Presvedčí sa, že Daxova mužnosť naozaj funguje. S majetníckym cmuknutím bozkne nabiehajúcu, fialovú hlavu slepo nahor sa derúceho údu. Potom rozhodne vstane a obkročmo si naňho sadne. Prestrih – Maťko Daxa zvrátený v kresle, oči vyvalené k stropu, rytmicky ním myká pri každom ženinom dosadnutí.

Maťko Daxa šeptom do stropu: Bože môôôôôj...

                Krasojazdkyňa na Daxovi sa volá Elena. Je to žena Rasťa Egallu. Naposledy si takto zajazdila pred tromi mesiacmi.

 

                „TAK K NÁM príď niekedy na večeru,“ nalieha Rasťo, „budeme písať spolu. Elena dobre varí.“

 

                SPOMIENKA. Maťko vie, že Rasťova žena Elena dokonca veľmi dobre varí. Veď na to ho vlastne aj nalákala. Keď bol Rasťo prvý krát na polročnej filmovačke v Čechách a jej to prišlo dlho. Tak jednoducho pozvala Maťka na večeru (s tým, že aj Rasťo príde na skok domov) a ako tak čakali, aj večeru si dali, aj víno vypili, čakali a ešte čakali, a Maťko za boha nevie ako, ale nakoniec sa ocitli v ich manželskej posteli, kde mu uprostred rytmického prirážania pošepla do ucha „však sme to obaja chceli“. Tým to bolo pre ňu vybavené. Rasťova žena je skvelá gazdinka, mimoriadne poriadkumilovná, ktorá chce mať všetko na správnom mieste. Aj chlapského vtáka. Maťka by si asi najradšej celého vymydlila (čo zasa vzhľadom k jeho starostlivosti o hygienu nie je až tak nepochopiteľný nápad), vyšampónovala, vyčesala mu chlpy na ohanbí a použila tak často, ako je to len možné. Maťka fascinuje jej nezakrytý apetít po dobrom jedle a jeho vtákovi, ktorého zaradila tiež medzi dobré veci na svete. Či skôr vyznáva zásadu, že je lepší tento vták v hrsti, než nič.

                A bolo to opäť pri varení, keď možno z vďačnosti či hladu, prišla hriešna myšlienka mimoriadne na Maťka a hneď ju pri tom šporáku pod širokou sukňou opáčil. Zvlhla pohotovo, opatrne vypla plyn, starostlivo skontrolovala rukou poza jeho opasok, či je Maťkova túžba naozaj naliehavá, a potom odovzdane naľahla na blízku chladničku, tak ako to Maťkova naozajstná naliehavosť velila. Maťko si dodnes pamätá ten hrozivý objav, keď sa spod vyhrnutej sukne a napoly stiahnutých nohavičiek vyliala jej obrovská ritisko, dve enormné polovice ružových šuniek, medzi ktoré Maťko s odhodlaním, naslepo zasúval a zasúval, po slepu hľadal, vo faldách sadla zúfalo búšil do bránky, ktorú nevedel nájsť, a až keď konečne, v poslednej chvíli, našiel súci otvor, s hrôzou zistil, že sa vyprskal do ústia jej konečníka (alebo „rytky“ ako to ona volala). Rasťovu ženu to nijako nezmiatlo a aby ukázala, že jej to nevadí, zlizla hneď zvyšky semena z jeho vädnúceho žaluďa. „Bazmek nemá oko. A ty máš hneď dve, ty bazmek,“ komentoval to filozoficky Baby, keď sa mu zmätený Maťko zveroval s nečakanou skúsenosťou. Maťkovi to však nijako v jeho ďalšom erotickom vývine nepomohlo.

                Na ďalší raz, keď došlo k zadnej polohe, Rasťova žena už celkom chápavo, automaticky siahla rukami dozadu a roztiahla si obe mohutné polovice zadku sama. Maťko až v tej chvíli s hrôzou zistil, že mu odteraz celkom samozrejme ponúka obe dierky, pretože si myslí, že to tak má rád. Bol najvyšší čas na rýchly útek a zjavenie sa Dady celú vec len zjednodušilo. Padol tým argument, že nie je do čoho pichnúť a za odrobené sa dá navyše aj dobre najesť.

 

                „STAREC MUSÍME dať niečo dokopy. Je to o tebe, tak vymýšľaj. Alebo spomínaj čo by sa hodilo!“ Maťko tuší prečo Rasťo tak nalieha. Maťko má vážne podozrenie, že Rasťova enormná cieľavedomosť je prácou jeho maličkej, okrúhľučkej ženy. To ona ho svojim tichým, nenásilným, ale neustálym naliehaním tlačí dopredu. S takou samozrejmosťou ako vie roztiahuť čertovu bránku svojho tela, tak prirodzene dotláča svojím malým, ale húževnatým mäkkým telom Rasťa kamsi, kde by sa asi v živote dobrovoľne neocitol. Ona sa v ňom vidí. Nastavovať môže aj inému, ale tohoto tu, tohto chlapca z funkcionárskej rodiny, predčasne plešatejúceho, v zásade utiahnutého, chce vidieť na všetkých tých filmových premiérach a festivaloch, kam ju dovedie. Všetko, čo Rasťova žena Elena robí, odvíja sa od poriadkumilovnosti. Žena má mať minimálne raz do týždňa chlapa medzi nohami, a ak sa veci vyvíjajú tak, že to nemôže byť ten vlastný, tak sa proste zasunie na príslušné miesto náhradník. Maťko mal chvíľami podozrenie, že to všetko čoho sa účastnil (ten trpný rod je tu na mieste!) nemalo tak veľa so samotnou erotikou ako skôr s tým, že pre Rasťovu ženu je práve tá poriadkumilovnosť, trvanie na dodržiavaní vecí a zvyklostí, na úrovni neodkladnej erotickej naliehavosti. A tak, ak mal Rasťo kedykoľvek akékoľvek pochybnosti o svojom talente alebo napríklad o nutnosti vstupu do strany, celkom určite mu to pohotovo vyhovorila. Jej muž musí byť úspešný, pretože ona má byť ženou úspešného muža. Nič menšie by neprijala. A tak Maťkov kamarát Rasťo klopí uši a podľa predstáv vlastnej ženy Eleny šplhá po rebríku určeného úspešným mužom. Má to len jeden háčik. K pracovitosti a horúčkovitej aktivite sa dá dokopať aj tak principiálne nevýbojného človeka ako je Rasťo, hoci by najradšej len sedel doma a lepil modely lietadielok z druhej svetovej. Ale než by počúval všetky tie reči svojej ženy, radšej sa zoberie a ide niečo točiť. To všetko sa dá. Nedá sa však dokopať k nápadom človeka, ktorý v živote žiadny poriadny nápad nemal. A práve to je Rasťo. Preto tak vytrvalo nalieha a ešte vytrvalejšie nalieva. Rasťo rád opakuje naučenú vetu, že až to čo je nafilmované, stáva sa skutočnosťou a že dokonca film vytvára skutočnosti normálne neskutočné. Ale aj tak mocná mašina zastane, keď chýba pohon nápaditej myšlienky. A tá sa čaká od Maťka. Maťko má pritom dráždivé podozrenie, že keby toto Rasťova žena tušila, tak navarí a nastaví znova. Alebo sa už stalo?

 

***

 

                „CHCE TO nápad. Ale nie ako tá prostoduchosť, čo si predviedol teraz ako prvo-aprílový fór. Nemyslím na námestí, ale to čím si oboslal Džordža, Bimba a Babyho. Ináč, to že si ma do tých zmlúv napísal za režiséra, to máš ešte u mňa. Džordžo sa ma vážne pýtal, či si má niečo nachystať a Baby na mňa pokrikuje 'ahoj, Jurij Ozerov', lebo vďaka tomu tvojmu fóru vraj konečne pochopil, že nejlepšie sa hodím na vojnové filmy. Samoška, že ten tvoj trik hneď odhalil. To vieš, zišiel by sa nejaký humor, ale takéto primitívne srandičky nie...“

 

                SPOMIENKA. Maťko sa na prvo-aprílovej srandičke náhodou dobre vyzabával. Minulý rok, keď ešte býval u rodičov, Baby s Bimbom vymysleli „úžasný“ prvý apríl, kvôli ktorému Maťko trpel až do mája. Niekde totiž vyčuchali, že sa ľudia strašne zháňajú po garážach. Úplne najžiadanejšie sú murované a v blízkosti centra mesta. Tak neváhali a zaplatili stručný inzerát, že sa predáva murovaná garáž v blízkosti centra, rýchlo a lacno, a pridali Maťkove telefónne číslo. Ich túžba po veselosti došla tak ďaleko, že nedali inzerát do hociktorých novín, ale do odborárskeho denníka Práca, do sobotného vydania. Denníky sa kolportujú ráno o šiestej. A prvý telefonát u Maťkovcov zvonil v sobotu presne šesť hodín ráno a päť minút. Od tej chvíle sa neodmlčal. To, že ide o fór, Maťkovi došlo až keď následne stretol Babyho s Bimbom. Zákernosť ich činu však bola v tom, že tento fórik sa už nedal zastaviť. Poslední zúfalí záujemcovia o garáž volali ešte začiatkom mája. To už bol Maťko skúseným inzerentom, ale pravda je, že telefonáty zdvíhali za tie štyri týždne postupne všetci členovia Maťkovej rodiny a každý mu za to po svojom pekne poďakoval. Nedalo sa čakať nič iné, Maťko prisľúbil sladkú pomstu.

                Vďaka Rasťovi sa Maťko ešte v to leto dostal na brigádu za pomocného produkčného (alebo tiež dievča pre všetko) do Hlavnej redakcie armády, bezpečnosti a brannosti (podľa najnovšej drastickej reorganizácie, začlenenej pod HZDS – Hlavné zastúpenie pre dokument a spravodajstvo). Samí lampasáci a zelené mozgy. A na ich čele nechvalne povestný plukovník Mečúň, prezývaný tiež Kretén Kreténovič. To odvtedy, čo jednu poldennú poradu vyplnil vlastným monológom o tom ako si s oficiálnymi ruskými kolegami v Moskve vymieňali skúsenosti z televíznej tvorby. Plukovník Mečúň, ako nezabudol pripomenúť, vniesol do diskuzie praktický tón, keď ruských kolegov presvedčil, že jednotlivé listy v scenároch by nemali spájať prepichovaním špendlíkom v ľavom hornom rohu, ale praktickou kancelárskou pomôckou - sponkou. Maťko strávil omylom práve to doobedie čakaním na svojho produkčného šéfa, ktorý Mečúňove družobné kydy rutinérsky odspal. Ale to dlhé čakanie v kancelárii produkčného prinieslo zato zaslúženú odmenu. Maťko dostal formuláre zmlúv za účinkovanie a dokonca dopredu opečiatkované. Dostal ich pre prípad nečakaných vybavovačiek na výjazdoch, kde zaskakoval za svojho produkčného. Tri zmluvy pritom ušetril a zobral domov. Počkal do prvej polovice marca, vyplnil ich a so sprievodným listom odoslal trom výtečníkom (respektíve dvom výtečníkom, Bimbovi a Babymu, no a v náhlom pocite geniálneho nápadu, pridal aj Džordžovu adresu). V sprievodnom liste stálo:

                „Vážený súdruh, na základe Vašej doterajšej umeleckej, spoločenskej, ale i občianskej činnosti, dovoľujeme si Vás pozvať na nakrúcanie aprílového vydania kultúrneho mesačníka pre vojakov Azimut. V krátkom rozhovore (cca 5-7 minút) by ste stručne pohovorili o svojom živote. Podrobnosti konzultujte s režisérom programu, súdruhom Rastislavom Egallom. So súdružským pozdravom „Za mier“...“.

 

                TAK TAKÝTO geniálny nápad doviedol Maťko aj do reality a očakával veľkú veselosť, ktorú spôsobia horúce telefonáty postihnutých Rasťovi a hlavne tá očakávaná ukážka ich lakoty (navrhol im v zmluve celkom slušných 300 Kčs). Ale žiadna veselosť sa zjavne nekoná. Dokonca ani Rasťo sa z takejto ukážky Maťkových nápadov neteší a na dnešok to vzdáva.

                „Starec, dnes už nič nevymyslíme, ale určite si na to sadni aspoň doma. Rob si poznámky, alebo tak... Poď ideme, však sme tu už poslední. Všimni aké je to tu celé vykapané, večer prázdno. Prozaikov uvidíš ak tak na obede. To tu stoja ako v menze v štvorstupe. Už to tu nie je, ako mi to otec popisoval, keď sa kedysi slovenskí básnici bili v Klube na nože...“

 

                V SPISOVATEĽSKOM KLUBE zatvárajú skoro a tak má Daxa ešte šancu vypátrať Bimba náhodne po krčmách. U Bimbovcov totiž nikto nedvíha telefón. Na druhej strane je tu veľká šanca zastihnúť Bimba v pivárni Zlatý Bažant, pod obstarožnýim hotelom Carlton, kam chodí denne.

 

                Obraz 2/1/1 (U Zlatého bažanta):

 

                Maťko zíde schodmi, na ktorých posedáva a fajčí kopa chalanov. Momentálne improvizácia po najnovších nariadniach proti fajčeniu. Letmo sa s nimi pozdraví a ponáhľa sa ďalej. Pri vysokých stolíkoch však Bimba nenájde. Pri poslednom stojí ich spoločný známy. Pred sebou má šesť polorozpitých pív. Vedľa neho sa dve ryšavé devy bavia o čomsi, čo by mohlo mať niečo spoločné s módou, lebo sa osiahavajú ako teplé.

 

Maťko: Nevidel si Bimba?

Známy: Bol tu chvíľu, ale šiel ešte na Vysokú.

 

Výraz Vysoká platí pre vysokoškolskú vináreň na Vysokej ulici. Bimbo je tam za štamgasta. Kým sa Maťko odporúča, k ich pultíku sa prihrnie so širokým uvítacím, rozrehotaným úsmevom neznámy chalan a uvedie sa nehynúcim pozdravom: „Čaute kokoti, čaute piče.“ Nálada pri pultíku zamrzne. Maťko cíti, že je čas sa odpútať. Maťko zájde nielen na Vysokú, ale aj do blízkej Šenkvickej vinárne. Vždy je Bimbovi tesne na stope, ale nikde ho nenájde. Maťka v poslednej chvíli napadne zájsť sa Džordžom, ktorý má strážnícku búdu na nádvorí neďalekých tlačiarní. Možno sa Džordžo s Bimbom už stretol a bude vedieť o celej veci viac.

 

                Obraz 2/2/1 (U Džordža v službe):

 

                Buchot na plechovú bránu.

 

Džordžo: Kto je?!

Maťko Daxa: Jéžiškovehusle, čo nevidíš?! Ja!

Džordžo: Nevidím a nenerváč, už ti otvorím.

Džordžo otvára plechovú bránu a vedie Daxu do strážneho domčeka. Vnútri hrá tichá nočná hudba s občasným, nezrozumiteľným spravodajským vstupom v pozadí. Zreteľné je počuť len hlásenie času.

Džordžo: Usaď sa. Dáš si čaj?

Maťko Daxa: Rád. Čo páchaš?

Džordžo: Prepisujem nejaké ochranárske materiály. Chcel by som vydať monočíslo nášho Spravodaja s históriou prípadu tých historických cintorínov. Súpis sťažností, protestov... Použijeme aj tvoje materiály, však vieš.

Maťko Daxa (ustarostene): No práve...

Džordžo: Čo si taký zvädnutý?

Maťko Daxa: Starosti.

Džordžo (so smiechom): Aké ty môžeš mať starosti?!

Maťko Daxa: Stretol si Bimba v posledných dňoch, povedzme dnes?

Džordžo (pozrie na Daxu s prekvapením i náznakom podozrenia): My sa s Bimbom zasa až tak často nestretávame. Posledne som ho videl pri akcii na námestí, na vlastnú oslavu neprišiel...

Daxa: No práve, to má vážny dôvod...

Džordžo: Zaujímavé. Rozprávaj... preháňaj.

Maťko Daxa: Bimba vyšetrovali a idú vraj aj po mne. Ale viac neviem, nemôžem ho zohnať.

Džordžo: To je jasné. Ten vrátnik nás nabonzoval za akciu na námestí a papaláši z toho teraz idú robiť aféru. Aj ja čakám každú chvíľu predvolanie. Tentoraz si iste dajú záležať.

Maťko Daxa: Myslíš, že to môže mať nejaké následky?

Džordžo: Tak mne už ťažko viac uškodia. Akurát Eva bude zase nervózna ako pes a ten jej synček to cíti. Pocikáva sa, chudák malý. Keby som to mal ja tak prežívať, tak som mokrý stále. Papaláši nám skrátka idú po krku. Teraz už aj tebe. Ale zvládneš to, niečo ti dám... Niekde by som tu mal mať taký zaujímavý papier.

 

                Vyťahovanie zásuviek, Džordžo sa prehrabuje papiermi. Maťko sa na neho díva a v uchu mu ešte znie to podivuhodne jemné slovo „synček“. Ako môže byť autoritatívny, cieľavedomý vodca podzemníkov Džordžo schopný tak rýchlo prepnúť na citlivý tón, ktorého by sa Maťko napríklad zdráhal, hanbil? Je to len okamih, ale Maťkovi sa zdá akoby v duchu k Džordžovi pokročil o obdivne-závistlivý krôčik bližšie. A hneď na to urobí zmútene dva kroky vzad, keď si spomenie na Babyho opis Džordža, ktorému za to, že sa vzdá podzemníctva eštebáci ponúkali zahraničné lieky pre jeho ťažko chorú matku. Džordžo odmietol a radšej odišiel od svojej matky, aby ho nerušil pohľad na to ako trpí aj kvôli jeho rozhodnutiu. Čo je to za tvora, tento Džordžo, pýta sa v duchu Maťko a čaká, že mu menovaný sám odpovie. Alebo aspoň naznačí...

 

Džordžo: No, tu to je. Ešte posledná kópia. Ale vrátiť!

Maťko Daxa: Čo to je.

Džordžo: Taký malý návod ako sa správať pri vypočúvaní. Naštuduj si to, pre istotu.

Maťko Daxa: Moje nervy. A to máš tu, len tak?!

Džordžo: No, neboj sa, že tie dôležitejšie papiere mám dobre zašité.

Maťko Daxa pozrie rozpačito do papierov.

Džordžo: Len kľud, to čítanie sa ti zíde. Hlavne si zapamätaj, že vždy sú dvaja. Jeden ťa spovedá a tvári sa milo. Bude ťa ponúkať cigaretami a tak; a druhý ťa len pozoruje. Ten ide zasa na ostro.

Náhle ostré zvonenie na bráne. Maťkov spýtavý pohľad na Džordža.

Džordžo: Kľud, zvonil tri krát, to je niekto od nás...

Po chvíli do miestnosti vstúpi na Maťkove prekvapenie nádejný adept básnictva a ortodoxného marxizmu Šroťák. Šroťák sa nedôverčivo pozrie na Maťka, potom k nemu pristúpi.

Šroťák: Ja som Miloš.

Daxa: Už sme sa videli, v klube...

Šroťák: V akom klube?!

Daxa: No v spisovateľskom...

Šroťák: Aha... (vôbec sa netvári, že by mu to nejako pomohlo Daxu zaradiť, pozrie neisto na Džordža)

Džordžo: To je v poriadku...

Šroťák (náhlivo): Však ja som aj tak len zaskočil...

 

                Veci, ktoré doniesol, má v regulérnom turistickom plecniaku na chrbte. Zvyk, ktorý príde do módy až o desať rokov. Preto tiež teraz, keď sa z toho veľkého ruksaku vyvlieka, vyzerá to naozaj pračudesne. Najmä, keď ruksak je vlastne prázdny a len zo samého dna vyloví niekoľko knižiek.

 

Šroťák: Mám tu niekoľko tých kníh čo si chcel. Dá sa to nájsť normálne v Univerzitke, v knižnici. Doporučujem tohoto Šachtina, to by mohlo byť občas oficiálne použiteľné. Ako taká ideologická protizbraň.

Džordžo (so skeptickým úsmevom): Smradľavá bomba marxizmu proti marxizmu..?

Šroťák: Náhodou, to je na dlhšiu reč, ale musím ešte stihnúť nočný spoj. (Už si zasa dáva ruksak na chrbát, keď si spomenie a vyloví z neho ešte jednu knihu zabalenú do novín) Skoro som zabudol, toto posiela Častuškár. Zohnal to niekde v knižnici ÚV, alebo Marxistického ústavu. To je ten Toffler, Tretia vlna, čo ste sa vraj o nej spolu bavili...

Džordžo (tvári sa nezúčastnene): V poriadku. Prečítam, vrátim.

Šroťák: Do týždňa! (pripomína už na odchode)

Džordžo: Do týždňa. (opakuje automaticky)

Daxa: Tiež už pôjdem.

Džordžo: V poriadku. Povedali sme si všetko?

Šroťák sa na to spýtavo obráti od dverí, ale Džordžo sa pozerá priamo na Daxu. Ten kývne, že asi áno. Odchádzajú...

 

                ŠROŤÁK s Daxom chvíľu šliapu pustými ulicami mlčky a Daxu nenapadne nič lepšie, než pripomínať ich stretnutie v Klube. „V tom klube sme sa videli len pred pár hodinami. Hovoril si s Rasťom Egallom, tým filmárom...“ „Áno?“ Zdá sa, že na Šroťáka táto informácia nijako nezapôsobila. „No jasne, hovoril si tam pri bar-pulte tiež s takým jedným starším básnikom. Také čudné meno s iniciálkami, niečo ako Richard Daniels...“ „Daniel L., Častuškár. O ňom som pred chvíľou hovoril.“ „Ale veď ja som počul, že je komunista...“ Šroťák sa prvý krát pozrie na Daxu pozornejšie a v rýchlom tempe, aký nasadili smerom k zastávke nočných spojov, mimovoľne zvoľní. Nasadí prednášateľský tón. „Pozri... komunisti, čo vstúpili do strany v tomto desaťročí, teda po tom všetkom, čo tu napáchali Rusi a naši poskokovia, títo straníci nemajú žiadne naivné predstavy, či ideály. To už nie je tá generácia, kde bol môj otec, a možno aj tvoj. Žiadne svetlé zajtrajšky. Častuškár je z tých, čo chcú svetlý už dnešok. To sú straníci bez zábran a bez morálky. A práve s takými musíme začať jednať. To je tá erózia v povestnom monolite komunistickej ideológie. Žiadni fanatici. Prospechári, kariéristi, manažérske typy. Častuškár bude prvý, kto zahodí stranícku legitimáciu, keby sa náhodou situácia otočila. To už len tým našim fotríkom... teda, pokiaľ ich ešte nevyhodili zo strany, toho môjho áno...“ „Aj môjho...“ „Tak vidíš. To len im by bola hanba urobiť také niečo zo dňa na deň. Tí ešte majú svedomie, a načo im je? Na prd. Častuškár je typ budúcnosti, ver mi. Ten nás ešte raz bude cvičiť v tom, kto je tu ten 'pravý demokrat'! Džordžo je idealista, takzvaný vodcovský typ, permanentne v kolotoči konšpiračných kombinácií. Tí v revolúciách odpadávajú prví. Častuškár je pragmatik. Neboj sa, o tom ešte budeme počuť. Presadí sa presne takými metódami, aké sa naučil v strane. Jačaním o ideologickej čistote. Dnes je to komunistická, zajtra demokratická. Nechápe, že demokracia je systém bez názorných marxistických poučiek a leninského návodu na použitie. Pre neho je to takisto ideológia, len s opačným znamienkom. Vieš, čo je to politická korektnosť?“ „Nie.“ „Začína to byť veľká móda na amerických univerzitách. Nebudem ti to vysvetľovať, naštuduj si to sám. Ale jedno si zapamätaj.“ Šroťák sa náhle zastaví a ukáže prstom na Daxu. „Častuškár je politicky korektný a ani nevie, že niečo také existuje. Teraz je tu komunistický režim, on je k nemu politicky korektný. Ak tu zajtra bude opačný, bude prvý medzi korektnými...“ „Ty myslíš?“ „Nemusím myslieť, viem. Veď preto radoví nacisti po druhej svetovej bez problémov naplnili žiadané masové stavy východonemeckej komunistickej strany, a ak by dostali šancu, budú z tých istých skvelí nacionalisti, bojujúci za zjednotenie všetkých Nemcov. A keby to nevyšlo, tak sa dajú na bigotný katolicizmus... Oni sú už navždy odliati z jednej formičky, milujú formu! A nezáleží im na obsahu. Ja viem, že je to svinstvo, ale práve na takých musíme teraz vsadiť. To je nová stranícka generácia. Oni tú stranu pochovajú pri prvej možnej príležitosti. Bohužiaľ oni sa tiež budú prví hrnúť za budovateľov novej demokracie.“

                Šroťák, zaujatý sám svojím monológom, ďobe Daxu bolestivo do pŕs pridupľujúc tak každú vetu. A znova. „Takí ako Častuškár chcú vždy ľudí kádrovať, dávať im nálepky hodných a nehodných. Robia to za tohto režimu a budú to robiť za každého iného. A zapamätaj si, toto je doba Častuškárov. Videl si ako sa dneska Džordžo tváril, keď som mu dával tú knihu, toho Tofflera? Džordžo vo svojej naivite ani len netuší, že práve Častuškár mu bude raz zvysoka šťať na lopatky. Toto ma napadlo, keď som sa hrabal stohmi marxistickej makulatúry... Ideológiu neuvádzajú do života vizionári, ale prízemní pragmatici. Vykladači. A Častuškár si vždy bude všetko vykladať po svojom. Politikár-obojživelník, človek ktorý nikdy nezapochyboval, že pravda je to, čo si on práve myslí. A takíto si aj vďaka nám môžu zajtra myslieť niečo celkom iné. Pochopil?“ Šroťák prestane ďobať prstom na Daxu. Nadýchne sa, akoby chcel ešte niečo povedať, ale zrazu prudko zareaguje na zvuk štartujúceho motora dolu na námestí. V okamihu sa otočí a beží preč, dolu dlhým hlavným námestím k stanovišťu nočných autobusov. Ešte zakričí cez rameno: „Ide mi to, čau!“ Zamáva, dobehne rozbiehajúci sa autobus a naskočí. Daxa ostane nerozhodne stáť. Jemu autobus ujde.

 

                POD LUXORKOU, pod štrbavou girlandou nedbalo nafarbených žiaroviek, stojí každú noc zopár zamastených vysokých stolov a pri nich noční vtáci, ktorí si čakanie na poslednú električku, či nočný autobus krátia obhrýzaním pripečenej klobásy a popálenými, zamastenými prstami potom zdvíhajú umelohmotné poháre s vínom k unaveným polnočným prípitkom. Maťko sa sem v rozpakoch došuchce. Má pred sebou hodinu čakania. Ale odrazu zbadá živúci námet na ďalší obraz umeleckého dokumentu „Hrdina našej doby“. Pri pultíku sa nad horúcou klobásou hrbí skutočný hrdina našej doby. Aspoň Maťko, ktorý ho pozná z občasných osláv u Egallovcov, je o tom presvedčený.

 

                Obraz 2/3/1 (polnočné stretnutie s Vladom Zubrom):

 

                Daxa vstúpi odhodlane na územie špinavého stánkového Nočného bufetu. Kopa zamastených tácok sa váľa po stoloch a po zemi. Vedľa okienka bufetu stojí plný kôš odpadkov.

 

Daxa: Čo tu robíš, Vlado?!

Zubor: Večeriam, gazda.

Daxa: Toto?

 

Zdá sa to neuveriteľné, ale vo svojej nádejnej režisérskej tridsiatke, po niekoľkých provokatívnych krátkych dokumentárnych filmoch, ktoré by mu Rasťo Egalla mohol závidieť (jeden práve ocenili na medzinárodnom festivale a u nás doma práve za to zakázali aj s pôvodcom), je Zubrova večera rovnako biedna, ako tých ožranov okolo, čo sú tu každý večer ako doma. Treba dodať, že na rozdiel od Egallu, Zubor nevstúpil do strany, začal s filmom najskôr ako radový zamestnanec v Štátnom filme a až dodatočne, ako skúsený praktik, vyštudoval zároveň s Egallom filmový dokument.

 

Zubor: Ponúkajú mi teraz, aby som šiel robiť do Štátneho filmu. Ako pomocný režisér... To je neuveriteľné, gazda. Teraz keď mám za sebou školu aj zopár filmov, rozumieš, ja sa mám vrátiť k tomu, čo som už robil ako ucho?! To sú čuráci...

Daxa: Tak, čo budeš robiť?

Zubor: Čo ti ja viem, gazda. Akurát som si istý, že to takto už asi dlho nevydržím. Rozumieš, to sa dá vo filme, alebo knihe, že takzvaný hrdina desať rokov furt len čosi skúša jak taká čurina, robí vytrvalého ako že si verí a vydrží aj bez oficiálneho úspechu. Gazda, desať rokov čakania na šancu! Na plátne to strihom odbavíš za dvadsať sekúnd. A teraz si len predstav takýto nočný záber, akože filozofická debata uprostred opilcov – no nádhera, exotika, toho by aj zahraničná porota ľahla popolom. Lenže po pravde by si mal tým ľuďom premietnuť všetky tie večery za tých desať takzvane hrdinských rokov a to už nehovorím, že by si ich mal džgať týmto svinstvom... Divák by nevydržal sedieť pri premietaní štyroch takýchto bufetových večerí. Ten chce happyend do deväťdesiatich minút, maximum na sto dvadsať to môžeš natiahnuť aj so smutným detstvom. A ja to mám žiť dnes a denne?!... Skoč ešte pre dve deci, gazda."

Fronta pred zamrežovaným okienkom našťastie nie je veľká, tak sa Maťko za chvíľu otáča aj s vínom. Vlado Zubor je už pokojnejší, už sa nadžgal klobásovým svinstvom. Aj horčicu z papierovej tácky chlebom povytieral.

Zubor: To máš tak, môžeš byť za hrdinu, na čas. Ale potom prídeš do rokov, kedy budeš chcieť vidieť, že si dobrý, že na to máš. Kedy budeš chcieť večer poriadnu večeru od poriadnej baby. A aby si mal poriadny gauč, kde by si ju potom mohol poriadne vydrieť. Lebo aj tú babu to po čase prestane baviť pod bránou, nehovorím už o klobásovej romantike. Čo mám z toho, do riti, že mi všetci klepú po pleci aký som fasa, lebo som TÝM hore predviedol ako sa robí dobrý film? Keď vďaka NIM ho skoro nikto nevidel. Úspech, za ktorý ti nikto nezaplatí – to nie je úspech. Zapamätaj si to, gazda, lebo skončíš na klobásach.

 

Maťko si to pamätá. A čo je mu to platné?

 

                ŠTVRTOK, 3. apríl.

 

                DNES SI Maťko zbytočne privstal. V labáku sa dejú veci, pri ktorých ho nikto nechce vidieť. Laboratórium, spolu s niekoľkými pracovňami, knižnicou a fotokomorou, je umiestnené v budove Herbára. Je to samostatná budova uprostred veľkej záhrady, stratená vo štvrti rodinných domov a tým pádom dokonalo izolovaná od celej Univerzity. Preto tu tiež panuje atmosféra rodinného dvora, kde sa všetko varí v jednom malom hrnci. Každý vie o každom a nikto im do toho nekecá. Svet, Univerzita a veda sú niekde inde. Tu je posádka malej, ale našej podkatedrálnej lodičky. A tejto lodičke (s vysnívaným cieľom pokojného dôchodkového prístavu) nevelí oficiálne uznaný šéf oddelenia, ale pani Blatúchová. Maťko je vždy na rozpakoch, či je pani Blatúchová aj titulovaná, teda doktorová, ale asi áno. Pri jej papuli si iste aspoň malý doktorát vydobyla. Veď jej tiež ostatní, vo chvíľach, keď sú si absolútne istí, že nepočuje (a to je málokedy, pretože tu aj steny majú uši pani Blatúchovej), volajú Veľká huba. Na pani Blatúchovej je všetko veľké. Je to mucha-mäsiarka v gigantických rozmeroch bez krídiel. Obrovská hlava s ešte väčším ampliónom, ktorým melie od rána do večera. Ruky ako kurič, nohy sú dva mastné, statné koly, ktoré pri sedení rozcapí do široka, takže ak by sa našiel zúfalec, mohol by vidieť pomedzi ne až do malej Ameriky. Doktorka Blatúchová vyvoláva v Maťkovi sústavný obranný reflex. Táto mastná osoba, ktorú počuť ďaleko po chodbách i pivniciach Herbára, vyvoláva pocit, že keby chcela, tak si vás podá ako malinu. Pre Maťka je záhadou, čo je vlastne jej pracovnou náplňou, ale to sa v rámci pudu sebazáchovy nepokúša vypátrať asi nikto. Isté je, že nerobí ani to málo, čo jej ostatné kolegyne na oddelení, ktoré sa aspoň hrajú na vysokoškolské učiteľky tým, že klavírujú do každého nového ročníka študentov tú istú odležanú klobásu múdrostí ako pred dvadsiatimi rokmi. Možno vo svojej intelektuálnej nenáročnosti ani netušia, že sa im tak podarilo z Univerzity urobiť vyššiu strednú školu, kde praktické cvičenia pripomínajú doučovanie po škole. Odmakajú si to tu ako pri každej inej výrobnej linke, akurát, že tu vraj vyrábajú budúcu inteligenciu. Dobrovoľným údelom týchto paní v domácnosti s vedľajším príjmom z hlavného zamestnania je – v robote úväzky, doma záväzky (teda deti). Pokrok vedy sem ešte nedorazil a kým tu bude vládnuť Blatúchová, ani nemá prečo. Maťko si svojho času predstavoval, že asi takto musela vyzerať nechvalne známa sovietska amatérska vedátorkyňa Lepešinskaja, bábuška ruskej vedy. Prostá žena, ktorá sa "vypracovala". Blatúchová však len navonok vyzerá ako prostá sedliacka matróna, ktorá omylom zablúdila do univerzitnej knižnice, zistila, že je tam teplo a tak sa rozhodla, že zostane. Doktorky Blatúchovej sa kvôli jej nevymáchanej papuli síce všetci boja, ale sa jej tiež všetci držia. Ona je totiž stelesnením toho, čo si asi naivní budovatelia komunizmu predstavovali, nepoznajúc Blatúchovú. Blatúchová je „hlas ľudu“. Ak nie je isté, čo je jej pracovňou náplňou, viac ako isté je, čo celé dni robí. Bojuje za spravodlivosť. Samozrejme pre seba a potom ešte pre zopár verných. Tým, že oficiálne nemá čo robiť, má dosť času na zháňanie klebiet, zaručených správ a overovanie tých zaručených správ, kávičkovanie s úradníčkami na dekanáte a fabrikovaním nových zaručených správ. Doktorka Blatúchová má dokonale preštudovaný Zákonník práce a keby náhodou niečo nevedela, vie na koho sa má obrátiť. Doktorka Blatúchová; verte, či neverte; vedie spravodlivý zoznam o tom, kto kedy na oddelení dostal zvýšenie platu a kto má nárok zažiadať si na budúce. Samozrejme, že je to neoficiálny zoznam, ale len by sa niekto skúsil ním neriadiť! "Hlas ľudu" by začal jačať na frekvencii, na ktorú sa nezmohli ani známe trúby z Jericha. A účinok by bol zaručene fatálnejší. Hlavnou zbraňou vedeckej pracovníčky, doktorky Blatúchovej, je totiž to, že na každého niečo vie. A z genialitou vychcaného prostáčika to trúsi vždy tam, kde treba a kde to najviac bolí. A ako Maťko vyrozumel z náznakov pani laborantky Churavej, jej najnovšou obeťou sa veľmi pravdepodobne stal práve súčasný vedúci oddelenia a šéf Maťkovej diplomovky. Hrabal sa totiž privysoko. Jednak chcel prinútiť staré podkatedrálne žoldácke typy, aby zabrali vo vede (a Blatúchovú mal prvú na zozname), a druhak chcel chudáčisko na tej biede univerzitného platu aj niečo zarobiť. A to nemal. Na jednej strane stúpil na otlak najväčšej matróne v okolí, na druhej sa dopustil chyby vo vlastnej obrane, keď sa nechal zlákať vidinou vrátnikovho platu (viď čierna vrátnická duša). Tak si Blatúchová počkala a keď to najmenej čakal, nabonzovala ho (iste chytrolínsky nepriamo, proste sa niekde „preriekla“) kam bolo treba. Dnes má šéf oddelenia kopu starostí sám so sebou a Blatúchová kľud na svoju prácu pre blaho celku. Pretože, pozor, Blatúchová a nikto iný dodáva tejto brigáde skutočne socialistickej práce všetko to, čo jej socializmus môže poskytnúť. To ona každý rok z rozpočtu na chemikálie napríklad vybaví, že celá tretina financií ide na čistý, pitný, lieh. A potom opäť ona ten čistý lieh, z titulu správkyne skladu chemikálií, rozdeľuje zaslúžilým kolegyniam a kolegom už komunistickým systémom „každému podľa jeho potrieb“. Na Vianoce fasujú dupľu a vďačná pani Churavá má sociálnu dávku navyše pre roky umierajúceho manžela. To pani Blatúchová objednala a naozaj doviezla pol kilometra najfajnovejšieho alobalu v dvoch masívnych meter širokých roliach. Len vďaka nej majú vďačné kolegyne do konca života zásoby alobalu na balenie a pečenie v domácnosti. A je to ona, doktorka Blatúchová, ktorá ako zvláštnu prémiu organizuje raz do roka najsvetlejší deň v pedagogickom a vedeckom živote oddelenia – šklbanie husí. Áno, počuli ste dobre a Maťko dobre vidí, čomu jeho oči nechcú uveriť. Na záhrade pred budovou Herbára sa dnes odohráva scénka ako vyšitá z kolorovaného filmu "Zvyky našej dediny". Vedecké pracovníčky tu za veselého jačania šklbú statné husy z peria. Dôvod je prostý. Doktorka Blatúchová býva na dedine blízko Bratislavy a pochopiteľne vie zohnať z blízkeho JRD lacné kŕmne husy. Nechá ich vždy raz do roka doviezť toľko, koľko si húf jej srdcu blízkych spolupracovníčiek naobjednáva, no a aby si vysokoškolské učiteľky nerobili doma zbytočne bordel, šklbú tie vyhrmené tvory po smrti priamo na dvore oddelenia. Mimochodom, z estetického hľadiska je to celkom zaujímavý pohľad. Na veľkej sviežo zelenej ploche, posypanej našklbaným perím, biele telá husí a biele plášte nad nimi sa mordujúcich univerzitných pracovníčok. Nezabudnime medzi ne zarátať aj tých zopár laborantiek (pani Churavá dnes mimoriadne odložila svoje bolesti i telesné nedostatočnosti, a aj ona zručne šklbe tú svoju bielu húsku), nájdeme tu medzi nimi na prekvapenie jedného statného šoféra z dekanátu (nie je to geniálne, doviezť celý ten náklad husí ešte aj úradným autom na úradnú faktúru?!) a pajdavého dôchodcu-herbaristu na kibicovanie. Je tu samozrejme aj pani knihovníčka, ktorá už desaťročia nemá čo robiť, ale nevyhodili ju, pretože má kvalifikáciu knihovníčky a na oddelení knihovňa existuje (vpravde socialistická logika). Naopak tu nie je, a teda nezavadzia, šéf oddelenia, ktorý behá po advokátoch a jediný ďalší docent oddelenia sa schoval pre istotu vo svojej pracovni. Všetci ostatní sú tu však v jednej veselej kope, zadychčaní od námahy a chechotu (lebo ktosi sa nezabudol aj fľašu vína zavďačiť, keď už je taká príležitosť), rozparádení ako veľké šťastné deti. Keby ich tak Marx videl, asi by zaplakal od radosti nad toľkou nadhodnotou z manuálnej práce zľahka pokropenej vysokým vzdelaním prítomných. A keby sem, nedaj bože, padol na padáku nejaký zahraničný vedec z kapitalistickej cudziny, iste by ho (veď padák je tiež biely) ošklbali skôr, než by si dokázal uvedomiť aká je veda v socializme plná ľudského porozumenia. Lenže predstave cudzinca na padáku sa v tejto chvíli nebezpečne blíži náš Maťko a pani Churavej stačí len jedným okom škaredo zazrieť, aby vedel, že teraz a tu skúšať nad čímsi bádať by bolo neodpustiteľným previnením voči pravidlám súžitia v socialistickom kolektíve. A Maťko aj pri svojej mladíckej nerozvážnosti vie z kádrových posudkov, čo to znamená byť "v kolektíve neobľúbený".

 

                DOCENTA Bobrova Maťko nemá rád, pretože je to opačný extrém oproti Blatúchovej. Len do seba zahľadený intelektuál, ktorý leží permanentne v nových knihách a správach z vedeckého sveta. Ale na nekonečnú smolu svojich študentov a spolupracovníkov, vyťahuje z tohto zdroja hlavne všetky fantazmagórie, na aké si kto kedy trúfol pomyslieť. A opäť v opačnom extréme oproti katedrálnym kvákalkám, tento docent si prednášky stále obmieňa a tak ich minulý semester trápil prednáškou na témy svojich doterajších publikovaných odborných článkov. To by sa ešte dalo vydržať, ale na záver im ako semestrálnu prácu zadal výrobu „plagátu s tématikou ochrany životného prostredia“. A tak milí vysokoškoláci tvorili v duchu nadšených školáčikov zo ZDŠ. Tým najsnaživejším udeľoval Bobrov za odmenu reprinty svojej poslednej práce, publikovanej v jeho najobľúbenejšom miestnom časopise, pretože tam je mimo zvyklostí odborných časopisov vycapený so všetkými titulmi a dokonca aj fotkou. Tento semester sa Bobrov rozhodol sprostredkovať študentom biológie „najnovšie objavy v odbore“ a tak sa dozvedajú, čo si najnovšie pán docent naštudoval z obrázkových časopisov. Doteraz ich totiž stihol už ohúriť objavom „mentiónov“, elementárnych čiastočiek ducha, alebo vlastným vysvetlením úžasného ekonomického znovuzrodenia v druhej svetovej vojne porazeného Japonska tým, že sa po dvoch atómových bombách údajne vyvinuli spontánne mutovaní Japonci s extrémne pracovitou sadou génov. Maťko prestal tieto bludy počúvať odvtedy, čo zistil, že kritická diskusia na témy zvolené docentom Bobrovom je prakticky nemožná a vlastne životunebezpečná, pretože tento narcis by sa neváhal náležite pomstiť na skúške.

 

                A OPAŤ celkom iný je, druhý prednášajúci tohto dopoludnia, doktor Drozdovský. Jeho základnou traumou je, že nie je doktor. Z nejasných dôvodov (a je veľmi pravdepodobné, že aj ideologických) mu univerzitní úradníci tento titul odopreli a on sa za to mstí na nevinných – študákoch. Pravda ale je, že Drozdovský je absolútna špica Univerzity vo svojom odbore – zoologickej systematike. Ten človek je chodiaca encyklopédia a národná knižnica dokopy. Skvelý latinčinár a brilantný systematik, ktorý pohŕda študentmi, pretože im môže zľahka dokázať akí sú z jeho predmetu dutí. To všetko by sa ešte dalo vydržať, ale ne-doktor Drozdovský sa v skúškovom období stáva nočnou morou fakulty, upírom mladých študentských tiel a zdrojom najrôznejších legiend o svojich fenomenálnych skúšacích postupoch. Asistent Drozdovský totiž vyvinul a uviedol do praxe celú škálu spôsobov vyhodenia zo skúšky. Najmiernejšou formou je, keď smutným hlasom doporučí skúšanému, či skúšanej (pohlavie naozaj nezaváži), aby navštívil psychiatra a nechal sa pre blbosť úradne odhlásiť zo školy. Vyšší stupeň je, keď Drozdovský berie hrôzou zmŕtveného študenta za límec a vynáša ho vo vysoko zdvihnutej pravici z pracovne až ku schodom, kde ho dobre nacvičeným kopancom posiela do horúcich pekiel. Aj to sa už stalo. No zatiaľ vrcholným číslom sa predviedol, keď nešťastníkovi, ktorý ho svojou nevedomosťou zvlášť nazúril, napľul do indexu. Maťko však s asistentom Drozdovským vychádza nadmieru dobre. Rád chodí na jeho prednášky, pretože sú fakt skvelo podané a jedinou smolou je, že Maťka zoologický systém v zásade nezaujíma. Ale to už je osud študenta Všeobecnej biológie, čo je predmet natoľko široký, že sa so všetkými päťdesiatimi prednáškami za štúdium jednoducho nemôžete skamarátiť. Zato Maťko vyšiel veľmi dobre zo skúšobného súboja s Rýchlou smrťou, ako Drozdovského študenti prezývajú. On totiž, ako všetci nadšenci svojho odboru, trpí obecným nedostatkom záujmu o svoje vedomosti. Na prednáškach sa ho pre istotu nikto nič nepýta, rodinu nemá a kolegovia sa mu radšej vyhýbajú. Niektoré roky mal dokonca zakázané skúšať, pretože bravúrnym manévrom vyhodil zo skúšky celé učebné skupiny a raz aj celý ročník študentov. A práve tu vycítil Maťko svoju veľkú šancu. Tak osamelý človek sa predsa potrebuje porozprávať. A kedy je na to príležitosť ak nie v nudnej sérii vyhadzovaní tupých študentov? Preto sa pri prvej a zatiaľ poslednej skúške u Drozdovského nevyzbrojil Maťko vedomosťami, ale zvedavosťou. A už vstup do Drozdovského pracovne naštartoval otázkou, že nech sa vážený skúšajúci nenahnevá, ale tuto Maťko narazil práve pred chvíľou na veľký problém. Nedokáže totiž presne určiť, čo za tvora to stojí od včerajška vo vitríne v chodbe pred Drozdovského pracovňou. Drozdovského v tej chvíli nadvihlo, ale nebolo to od zlosti. Ožil, uši mu zastrihali a vyrazil na chodbu. Maťko trafil náhodou do čierneho. Toho tvora totiž dodali z nejakého ďaleka len nedávno a Drozdovský nemal čas ho umiestniť do príslušnej vitrínky a už vôbec nie označiť príslušnou tabuľkou. Za to odmenil Maťka súkromnou prednáškou a pôvode a systematickou zaradení tohto nového prírastku. A keď už Drozdovský našiel nečakaného záujemcu, dychtiaceho po poznaní, s rozochvením sa zveril, že je tu ešte zopár tvorov z tej istej zásielky, ktorí dokonca nie sú ani rozbalení! A tak Maťko tri hodiny s ne-doktorom Drozdovským rozbaľoval debny so stružlinami, vyťahovali a oprašovali najrôznejšie vypchaté zvieractvo a zasvätene si šepotali pikantérie z ich života. Teda, aby sme boli presnejší, Maťko hovoril hlavne „íha“ a „naozaj?“. A asi budete musieť naozaj zobrať na vedomie, že Maťko ako prvý v dlhom rade padlých predchodcov nielenže skúškou prešiel, ale dokonca dostal neuveriteľnú známku „výborný“. Na Drozdovského dobrej nálade sa potom zviezli ešte dvaja ďalší s trojkami a jedna, nesmierne nadupaná (vlastnú škaredú mladosť obetovala štúdiu práve tejto skúšky) z veľkej protekcie dostala dvojku. Od tej doby Maťko s asistentom Drozdovským na seba spiklenecky pokyvujú na pozdrav a medzi spolužiakmi je Daxa uznávaným odborníkom na prežitie v skúškovom období. Dve prednášky za doobedie je však maximum, čo Maťko znesie. Zároveň s poslednmi slovami od katedry Maťko štartuje do ďalšieho krátkeho šprintu na dlhej trati zvanej veda.

 

                DO LABáKU Maťko dobieha s kompletným obedom v ruke. Prvý hot-dog ako predjedlo i polievka, druhý hot-dog ako hlavné jedlo a zákusok. A to všetko sa navyše dá zlikvidovať v pokluse. Neprichádza tentoraz nevhod, je totiž "došklbané". Stopy zahladené a spokojné pracovníčky v kľude vyčkávajú, po rôzne dobre zašitých kútoch oddelenia, koniec pracovnej doby. Aj Maťko by rád dožul v kľude za mikroskopom, ale pani Churavá ho obetavo vyvádza z ilúzií mladosti. „Volali z katedry. Máte ísť hneď na sekretariát. Zase nejaký prúser, čo?“ Maťka na sekundu za všetkých miestnych jazykovedcov zamrzí, že pani Churavá vo svojom praktickom živote ignoruje najnovšie výskumy Slovenskej akadémie vied a nepoužíva správny slovenský výraz „prieser“. Celkom iste je ľahostajná aj k obetavému vynálezeckému úsiliu kultúrne-ministerského úradníka Mariana Myška, ktorý vo voľnom čase za nás všetkých domýšľa tie najsprávnejšie super-slovenské výrazy ako napríklad „záprška“, čo je prosím pekne drobný dážď. Alebo „knižník“, namiesto nedostatočne slovenského knihovníka. Maťko radšej, medzi predposledným a posledným hltom, ubezpečí pani Churavú, že jeho názor ako vždy počíta s optimistickou variantou budúcnosti. Je totiž ohlásený na piatok k šéfovi katedry kvôli zmene vedúceho diplomovky, no tak to absolvuje o deň skôr. Ešte náhlivo mrkne do termostatu, kde pri štandardnej teplote 24-och stupňov Celsia starne jeho pokus, ktorý mal odobrať už pred hodinou, a vyštartuje stráviť práve dožuté objemové krmivo do hromadného dopravného prostriedku, zvaného električka. Univerzitné katedry sú improvizovane rozstrkané v starých budovách po celom meste a sekretariát tej ich sídli samozrejme na opačnom konci. Totiž, aby nič nebolo jednoduché, Zákon zachovania úradníckej činnosti velí v pravidelných intervaloch reorganizovať čokoľvek, čo má úradník na starosti. V prípade Univerzity je najjednoduchšou formou prežitia úradníckeho stavu a zdôrazňovania jeho dôležitosti pravidelná, pulzujúca integračno-dezintegračná reorganizácia. Momentálne sme v štádiu integrácie katedier a tak sekretariát, kam Maťko ide, je šéfstvom troch pôvodných katedier. Z dvoch menších sa stali oddelenia, resp. pod-katedry, Maťkove kroky teda vedú na miesto kde sídli "capo di tre capi". Ale nedostane sa ďalej ako po sekretárku.

 

                „RADŠEJ sa umilovať k smrti, ako na starobu spomínať na pracovné úspechy“ – to je heslo sekretárky šéfa katedry, vylepené na skrinke s rezervnými kľúčmi, pre prípad, že by tu ktosi láskou k práci zahorel až tak, že by vznikol požiar. Keď tu bol Maťko prvý raz, podarilo sa mu pri hľadaní kancelárie šéfa katedry omylom zabrusliť do jednej z tmavých chodieb. Tu sú, proti všetkým predpisom a vyučovaným pravidlám správnej laboratórnej praxe, katedrálne laboratóriá a na posledných dverách svieti čerstvý nápis „Kultivácie“. Zvedavý Maťko za nimi vtedy prekvapil kultivovanú laborantku, ktorá si pri vysvetľovaní, že určite zablúdil, rýchlo dopínala biely plášť, zatiaľčo za kultivačnými boxami sa ktosi mrvil a pokúšal sa dočiahnuť sako.

 

                PRE MAŤKA má šéfova sekretárka dosť napínavý odkaz – čakať na docentku Cvikľovú. Meno tak neznáme (žeby nová šéfka diplomovky?), že Maťko ostáva v optimistickej nálade až do príchodu dámy v nažehlenom bielom laboratórnom komplete, s veľkým drdolom a plechovým hlasom. Táto scéna by stála za pozornosť Rasťovej kamery, totiž v takejto chvíli idú hrdinovia našej doby obvykle do kolien.

 

                Obraz 3/1/1 (Maťko pri spovedi).

 

                Klasická kancelária akejkoľvek menšej inštitúcie. Dve osoby v dialógu, tretia v pozadí. Docentka Cvikľová rázne premeriava kanceláriu od okna k dverám, zatiaľčo Daxa striedavo vstáva a zase si sadá do kresla vedľa stola sekretárky, úmerne tomu ako sa debata vyvíja v jeho prospech, či neprospech. Sekretárka po väčšinu času búši do stroja, ak pravda práve neodpočúva odvíjajúci sa dialóg.

 

Cvikľová: Vy ste Daxa? Konečne, Daxa, že sa aj ukážete na katedre! Ešte som vás tu nevidela.

Nápodobne – hovorí si Maťko v duchu, ale má ho to prejsť.

Cvikľová: Čo momentálne robíte?

Daxa: Diplomovku.

Cvikľová: To ma nezaujíma! Čo robíte v SZM, ako sa angažujete? A čo to vaše ZČSSP, to čo malo znamenať?!

 

                SPOMIENKA. Tentoraz veľmi dramatická, hoci všetko začalo dosť nevinne. Ako rozdali celej Maťkovej triede na strednej škole SZM-ácke preukazy, tak hromadne vyfasovali aj preukazy Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Najťažšie na tomto hromadnom priateľstve bolo zohnať včas fotografiu, tou totiž všetko aj skončilo. Preukazy sa zase zozbierali, aby ich šťastní majitelia nepostrácali, a jediným prejavom aktivity tejto skutočne masovej organizácie mali byť pravidelne vyberané príspevky na členské známky. Lenže nikto nič nevyberal. Tak sa Maťko časom ocitol na vysokej škole v slastnom omyle, že je stále vzdialeným, hoci neplatiacim členom jednej organizácie navyše, ktorou môže vypĺňať notoricky neodbytné kolónky dotazníkov. Všetko by asi dobre dopadlo, nebyť okrúhleho výročia VOSR a nadšeneckého docenta, tiež zhodou okolností špecializovaného na kultiváciu. Tento pre zmenu náruživo pestoval svoju funkciu fakultného šéfa ZČSSP, o to viac, že sa k nej výnimočne dostal ako nestranník. A aby ukázal, že poturčenci ani v tomto storočí nevymreli, rozhodol sa venovať na počesť výročia VOSR-u celý, nič netušiaci, biologický ročník so sto percentnou účasťou v ZČSSP. Začal príkazom na hromadný zber preukazov a Maťkov samozrejme chýbal. Maťkovi vôbec akútne chýba pud sebazáchovy. Zaujatý práve v tej dobe zoznamovaním sa s Dadou, trestuhodne nedocenil vplyv Veľkej socialistickej revolúcie na svoje ďalšie štúdium. A trest sa dostavil.

                „Daxa, mňa do toho nič, ale na dekanáte hovorili, že ste na tom veľmi bledo... no, však uvidíte....“, oznamovala vtedy kávovej sadline pani Churavá. Práve si doveštila chmúrnu budúcnosť a keďže nemala, čo robiť, rozhodla sa predpovedať budúcnosť aj Maťkovi, ktorý si v kúte otravne vytrvalo farbil preparáty. „Čo uvidím...“ „Docent Jazvec sa na vás hnevá...“ „...hm... no a...“ „Vraj nie ste v ZČSSP.“ „Ale som, pani Churavá, som.“ „Neexistuje, to by o tom na dekanáte museli vedieť.“ „A čo s tým má dekanát?“ „Mali by ste tam zájsť...“ „Hm...“ „...docent Jazvec tvrdí, že ste demonštratívne odmietli vstúpiť do ZČSSP. Kvôli vášmu negatívnemu postoju k nášmu socialistickému zriadeniu... čo je, čo sa naraz rozčuľujete... ja len hovorím, čo on vraj hovoril... ale ste si sám na vine... Mali by ste ísť na ten dekanát, skôr než bude prúser.“  Nažhavený Maťko samozrejme nešiel na dekanát, ale rovno za docentom Jazvecm a tak sa na mieste naštval, že prúser sa stal neodvratným. Docent Jazvec ho totiž s prehľadom odkázal na príslušného katedrového šéfa ZČSSP a aby ukázal dobrú vôľu, odkráčal s Maťkom cez tri chodby priamo za dotyčným. „Lebo viete, to vaše demonštratívne odmietnutie v súvislosti s VOSR si môže kdekto zle vysvetliť...“ A hneď vysvetlil vydivenému Maťkovi, že on si to vysvetľuje ako mladícku nerozvážnosť a nezrelý politický postoj, ktorý v konečnom dôsledku niektorých môže viesť k otázke ako je možné, že takýto študent ešte ostáva na našej výberovej vysokej škole. Túto otázku si položil najmä docent Jazvec a hneď si aj odpovedal, že treba zvážiť život mladého človeka a pokúsiť sa úprimnou sebakritikou delikventa ešte niečo napraviť. To všetko dlhou chodbou okolo mnohých dverí, až k tým, kde čakalo na oboch prekvapenie. „Ja som nehovoril, že demonštratívne odmietol, ja som hovoril, že nemá záujem, Imro, nemá záujem... že Daxa... pamätáte si ako som minule na vás volal na chodbe, že Daxa, čo bude s tým preukazom a vy ste mi neodpovedali, pamätáte si?!“

                Maťko si nepamätal, akurát si spomenul, že dotyčný katedrový šéf ZČSSP je povestný alkoholik Čížik, podľa ktorého na celej fakulte platila neoficiálna desaťstupňová miera opitosti, kde posledné tri stupne idú v poradí „do nemoty – do bezvedomia – do Čížika“. Možnože aj preto Maťko na chvíľu stratil povinný predklon pred týmito takzvanými fakultnými autoritami a požiadal dôrazne oboch, aby sa zdržali rozvíjania ďalších fantazmagórií (nahlas použil samozrejme slovíčko „fabulácií“) až dovtedy, kým nedonesie svoj preukaz. Lenže docent Jazvec bol iného názoru. „Takže vy na nás idete takto – s krikom a palicou, čo?! A čo myslíte, Daxa, že nás to zaujíma, či ste členom a či máte niekde nejaký preukaz?! Tak si ho okamžite nájdite! A vypadnite, zdržujete nás od dôležitejšej práce!" A ako tak Maťko celý v šoku vypadával, zachytil ešte v ľavom uchu šepot katedrového šéfa ZČSSP a nadšenca družobných vodiek všetkých značiek, Čížika. „Ty, Imro, vieš, ja som aj tak proti sto percentnej účasti vo Zväze. No nehnevaj sa, fakticky, keď nemáme sto percent, tak ešte furt máme koho získavať, nie?“

 

                TAKŽE si poučený Maťko nakoniec musel nájsť jeden zabitý poldeň, zájsť na rodné gymnáziu a vyštrachať tam zabudnutý preukaz. Tam ho s láskou privítali (niektoré Maťkove články z ochrany životného prostredia dorazili až sem), a poľutovali (správne by mal totiž zaplatiť členské za všetky tie roky dozadu) a vystavili mu nový preukaz. Po tom ešte nasledoval ceremoniál kajania sa vo tri vrhy pred docentom Jazvecom a všetkými ďalšími záujemcami (keďže, ako vysvitlo, kde kto je Maťkovým dobre utajeným tútorom v ZČSSP). Teraz však už môže aj pani docentku Cvikľovú ubezpečiť, že nemusí pre jeho politickú nespôsobilosť trpieť nespavosťou. Lenže márne, docentka Cvikľová sa už dostala do dobre nacvičenej vývrtky.

 

                Obraz 3/1/2 (Spoveď pokračuje).

 

                Scéna nemenná, len sekretárka momentálne nebúši do stroja, lebo prepla na živý odposluch.

 

Cvikľová: Čo ma je do toho, že ste členom, všetci sme členmi! Ale mňa zaujíma, či ste aj aktívnym členom, pretože pasívnych máme dosť! A to si mám vycucať z prsta, či sa angažujete? Na budúci rok končíte a ja od vás nemám jedno poriadne potvrdenie?! Ako pracujete v SZM, kde ste vykonával spoločensko-politickú prax, aké máte funkcie... to všetko vám ide do posudku, súdruh vysokoškolák, a vy by ste všetci chceli tie najlepšie posudky! Však ste tiež všetci jedna banda...

Záver je určený pre načúvacie radary šéfovej sekretárky, ale tá okamžite sklápa odposluch a začína sa okázalo hrabať v papieroch, ktorých je na takom sekretárskom stole vždy dosť.

Daxa: Viete, pani docentka, ja teraz akosi nemám čas...

Cvikľová: A na vypisovanie do novín máte čas?! V poslednej dobe ste ešte aj namyslený! Predvčerom ste ma v električke naschvál nepozdravili, viete o tom?! Vy si asi myslíte, že keď sa tvárite, že čítate knihu, tak nemusíte pozerať, kto nastupuje...

Docentka Cvikľová márne hľadá zjavnú podporu u sekretárky, ktorá teraz pre zmenu telefonuje.

Cvikľová: Všeličo vám lieta po rozume, ale že by ste urobili nejaký krúžok pre pionierov, povedzme o životnom prostredí, keď vás to tak interesuje... to nie, čo?!

Daxa: Ja mám teraz pokusy na diplomovku...

Cvikľová: A kto nemá pokusy... čo ste tu jediný?! To by si každý chcel robiť len vedu!! Do budúceho týždňa chcem nejaké podklady na ten váš posudok...!

(otočka k sekretárke, ktorá práve dotelefonovala, zmena hlasu docentky Cvikľovej na medovníkový)  Sekretárka sa neotočí, len pokrúti hlavou.

Cvikľová: ...nevadí, Anička, prídem neskôr...

Len čo sa za docentkou Cvikľovou zaplesnú dvere, sekretárka bez obzretia vyloví zo šuflíka príslušné tlačivo a podá ho Maťkovi.

Sekretárka: Napíšte si tam nejakú činnosť a zožeňte si razítko, však máte nejakých známych, nie... V osvetovom stredisku, alebo od tých pionierov... Nech je pokoj... pani docentka to myslí asi dobre... Musíme vám tam niečo napísať... však to budete potrebovať aj do zamestnania.

 

Keď Maťko odchádza, všimne si na dverách ďalší poučný nápis, umiestnený nepochybne sekretárkou: „Nevyrušovať! Som príliš stará do penzie, primladá na dôchodok a príliš unavená nato, aby som si s niekým začínala.“ Maťko sa medzi dverami v duchu ubezpečuje, že tu si určite nemá chuť s nikým nič začínať.

 

                SPOMIENKA. Nepríjemná pretože čerstvá. Maťko sa ešte stihol dohrnúť z katedrálneho sekretariátu do laboratória, aby na mieste zistil, že už zasa nestíha vzhľadom k večernému plánu. Poskúsil sa aspoň zavolať k Bimbovcom, či by dotyčného predsa len nezohnal. Zdvihla to pani Bimbová a Maťkovi ešte teraz zalieha pravé ucho od tej sirény. Ak by sa zo zvukového záznamu monológu pani Bimbovej, podarilo odseparovať jačanie a iné zvukové prejavy nevôle, samotná správa je pomerne stručná. O prípade už vie celá rodina, pretože Bimba si vyšetrovatelia predvolali telefonicky opäť na dnes. Pred dvomi hodinami odišiel a ešte sa nevrátil. U Bimbovcov vládne panika a zhrozenie. Starý Bimbo žhaví telefóny zo svojej rektorskej pracovne, aby zachránil nehodného syna. O samotnej podstate vyšetrovania sa Maťko dozvedel len toľko, že za všetko môže on a tí jeho (Maťkovi, Bimbovi?) podarení kamaráti. Potom to už pani Bimbová nevydržala s nervami a zložila...

 

                SLOVENSKÁ, momentálne, populárna pieseň tvrdí, že „...výťah stále nechodí...“, čo je zrejmý následok skúsenosti s bývaním v najnovšej a najväčšej slovenskej panelákovej nocľahárni pre l5O tisíc ľudí zvanej Petržalka. * VÝŤAH * Na štyridsaťštyri tisíc bytov sú tu stovky výťahov poľskej výroby, ktoré zasa v rámci ich najnovšej národnej tradície sústavne štrajkujú. Maťka táto choroba náhražkovej civilizácie našťastie nemrzí, lebo dom, v ktorom býva, stavali ešte v päťdesiatych rokoch. Je v ňom len toľko poschodí, koľko človek dokáže každodenne vyšliapať. Zato je tu ale skvelý vynález schodiskového osvetlenia s časovým spínačom, ktorý vás vycvičí zažínať na každom druhom poschodí. Maťko sa obvykle tak ženie do schodov, že zažínať ani nemá zmysel. Ešte šťastie, že to má len po tretie poschodie. „Dobrý večer.“ „...večer...“ Na druhom medziposchodí vládne tepláková idyla. Sused chodí fajčiť na chodbu, lebo doma by ho žena kvôli šednutiu záclon asi zlynčovala. A tak klepe popol do malej hrdzavej konzervy od sterilizovaného hrášku a práve pridáva ďalší špak k ostatným tu vystretým a vysušeným súdruhom spolušpakom.

 

                „ZDE DOMOV MŮJ“ hlásal nápis na stene útulnej a naozaj domáckej pražskej krčmičky pri intráku Kajetánka, kde bol Maťko ubytovaný minulé leto počas svojej preddiplomovej praxe. Maťkov podnájomnícky domov nemá žiadny nápis na stene, zato malebný bordel, na ktorom je poznať, že sem ženská noha vkročí len raz za čas a aj to je prevažnú dobu zamestnávaná starosťou, aby sa vôbec stretla s druhou nohou majiteľky. Rozhodne tu nie je veľa príležitostí na poriadkumilovné myšlienky. To ale nebránilo niektorým dávnejším návštevám, pokúsiť sa zaviesť tu náležitú poradovosť a organizovanosť vecí. Rozkokošná bývalá gymnastka Ina si už na druhú návštevu priniesla dokonca prášok na drhnutie vane. Za trest bola vydrhnutá v kúpeľni aj s práškom v ruke. Ale to už bolo dávno. Ozaj, kedy je to – dávno... Lenže nie je čas na myšlienočku, treba si švihnúť, lebo dnes je deň už vlastne pravidelných Dadiných štvrtkových návštev. Takže zvyšok červeného vína putuje zo starodávnej (je tak stará, že už je starodávna!) chladničky na stôl. Na stole je poznať, že bývame neďaleko chemickej veľkotovárne, lebo šedivie prachom už po troch dňoch bez údržby. A Maťko na údržbu a nekonečný boj s prachom naozaj nemyslí. Myslí na to, že je za dnešok fakt uštvaný a že by to bola nádhera, keby Dada prišla zajtra. Alebo aspoň o hodinu neskôr. Takto treba švihom nahádzať šaty do omlátenej skrine, spojenej s knižnicou, plnou písačiek z prednášok a starých obálok nabitých papiermi s poznámkami. Maťko stihne v behu ešte zapnúť televízor, ktorý občas naskočí. Aj to asi len keď si spomenie na svojho majiteľa, stojaceho momentálne na dočasnej stráži trvalého mieru. Ešte treba hodiť neumelo zošitý plátený poťah na písací stroj, ktorý jediný je tu relatívne nový. Zato bol ale už tretí krát v oprave. Nič prekvapujúce v náhražkovej spoločnosti, ktorej dobre organizovanú nefunkčnosť si začína Maťko uvedomovať až teraz, keď skúša život na vlastnú päsť. Medzičasom znenávidený písací stroj (vypovedal službu už prvý deň po kúpe, pri ktorej Maťkovi predavačka rovno oznámila, že mu ho späť za žiadnych okolností nevezmú; tak sa s ním musel tri krát vliecť chromou dopravou cez celé mesto, aby sa pohádal pri reklamácii, na ktorú má právo, a z toho dva krát sa prehnal zbytočne, lebo v dotyčnej opravovni mu to písacie hebedo vždy po týždni s kľudom vydali, bez toho, aby sa doň pozreli...) a zase prijatý na milosť (na tretí krát si už Maťko dal pozor a pri výdaji rovno stroj vrátil na okamžitú opravu... bože môj, prečo musí myslieť na takéto kraviny, prečo musí byť sústavne v strehu uprostred spoločenstva ľudí, ktoré, zdá sa, v rámci najpokrokovejšieho spoločenského pokroku predovšetkým porušuje všetky spoločenské zmluvy?!). Stručne teda, tento jeho jediný majetok zakrýva Dadin ručný výrobok. Ten poťah je výsledkom jej snahy zmysluplne prečkať v tejto jedinej obývacej izbe predminulú sobotu, kedy musel odskočiť do labáku vysadiť mutagén v pokuse. Ozaj, keď už sme pri tom písacom stroji – aké asi články o sebe očakáva táto spoločnosť od chalana, ktorému najskôr predala šmejd a ešte ho s tým šmejdom tri krát úradne previezla? To totiž vôbec nie je akademická otázka, veď doteraz v každej redakcii, pre ktorú čosi napísal, sa našiel súdruh, ktorý mu priateľsky poradil „nevŕtajte sa furt v samých nedostatkoch, nájdite si pozitívne príklady...“. Ale aké?

                Nie je čas zamyslene postávať (Maťkova choroba, na ktorú tak rád trpí), treba skontrolovať dobre maskované letisko v skrini (ide o paplón bez obliečky, na ktorom sa pristáva vo dvojici, preto je husto maskovaný škvrnami neznámeho pôvodu). No a už ostáva len napraviť poťah na kresle, do ktorého by Maťko najradšej skočil flopom, ale vzhľadom k momentálnej nulovej kondícii Maťkovej a chabej životaschopnosti kreslovej, ide o zvítanie staromilsky tiché a jemné. Chvíľočka pohody, do ktorej šemotí čísi televízny hlas, že vo svete už zasa ubehlo 24 hodín a tak si pozrime o čom. Miesto zvonenia, energický klopot na dvere a miesto zvítania, Dadina reklamácia nefungujúceho zvončeka. Čo už sa na to dá o desiatej večer povedať? Maťko nič nehovorí, skúša prešacovať Dadu hneď v predsieni ako to práve odpozoroval v televízii z najnovších protiteroristických kontrol na letiskách. A na rozdiel od policajtov a teroristov, nálezy potešia oboch.