prológ

 

                Našiel som Ťa náhodou. Náhoda je nesprávne pochopený prvok deterministickej reality? Tato moja úvaha je nedokončená a asi tak ako zostane nedokončené PhD človeka o ktorom píšem. Nestojím o hlbšiu kritiku diela, lebo môj text nie je premyslený. Je skôr otázkou samému sebe. Otázkou, ktorej asi ani podstatu veľmi nerozumiem. Ale nebraním sa hlbšej kritike prológu!

 

                dielo

                Chcel som vidieť "family" Tvojej manželky (vieš, že veľa znamená v európskom go) a našiel som fotku syna a pri nej strohú správu, že drahý manžel zomrel po mnohých rokoch boja so zákernou chorobou...

 

                Chcel som Ťa vidieť a tak som pozrel googla hľadajúc Tvoje meno a nachádzal som veľa odkazov, Tvoju prácu, konferencie na ktorých si sa zúčastnil, odkazy na diela, ktoré si napísal, citácie, ktoré si získal, zoznam PhD študentov, do ktorého si patril. A našiel som aj výsledky z turnajov ktoré si hral.

 

                Ba dokonca som našiel záznam partie, ktorú si hral v decembri 95. Pozrel som Tvoje ťahy a videl som partiu ktorú si ... (náhodou!) prehral. Ohmatal som si Tvoju chybu, ktorej si sa dopustil. V závere si totiž stratil veľkú skupinu. Hral si však rýchlejšie ako súper a v závere si mal viac času (na premýšľanie). Napriek tomu (alebo preto? ) si prehral. Asi už vtedy si však bojoval partiu, ktorá Ťa napokon stála život. Padol Ti čas. Vyhral si (napriek tomu)?

 

                Si už tam? Vidíš mu z tvare do tvare? Čo tým všetkým chce povedať??? A prečo tomu vôbec, ale vôbec nerozumiem??? A si ešte vôbec? Alebo už len ako tieň, s ktorým sa práve stretávam? A ak si len tieň, poradíš ako budovať svoj vlastný tieň?

 

                Predstavujem si takúto situáciu a zdá sa mi reálne ľudská: "Doriti! Prečo si začal s nami spolupracovať, keď si vedel, že si chorý! Teraz to nedokončíš a my aby sme si hľadali za Teba náhradu! Doriti, doriti! Narobil si nám samé problémy!" Ja dúfam, že si sa s tým nestretol, ale čosi také o Tebe mohlo odznieť od tretiej osoby. Mohlo, lebo takí sme. Pachtíme sa za tým, aby sme vytvárali svoj vlastný tieň, nutkaní silami, ktoré nechápeme a často sa ani len nesnažíme pochopiť. Ale možno sme len láskavou nerukou ochraňovaní pred pochopením toho, čo pochopiť nevládzeme. Čoho pochopenie by nás horšie ako zabilo.

 

                Zostane tento text po mne ako smutný tieň, ku ktorému sa niekto niekedy dokliká (cez googla)? Alebo bude posilou a povzbudením pre niečiu snahu nájsť v živote čosi, čo ma naozajstnú hodnotu?