prológ
Našiel som Ťa náhodou. Náhoda je nesprávne pochopený prvok
deterministickej reality? Tato moja úvaha je nedokončená a asi tak ako zostane
nedokončené PhD človeka o ktorom píšem. Nestojím o hlbšiu kritiku diela, lebo môj
text nie je premyslený. Je skôr otázkou samému sebe. Otázkou, ktorej asi ani
podstatu veľmi nerozumiem. Ale nebraním sa hlbšej kritike prológu!
dielo
Chcel som vidieť "family" Tvojej manželky (vieš, že veľa
znamená v európskom go) a našiel som fotku syna a pri nej strohú správu, že
drahý manžel zomrel po mnohých rokoch boja so zákernou chorobou...
Chcel som Ťa vidieť a tak som pozrel googla hľadajúc Tvoje meno a
nachádzal som veľa odkazov, Tvoju prácu, konferencie na ktorých si sa
zúčastnil, odkazy na diela, ktoré si napísal, citácie, ktoré si získal, zoznam
PhD študentov, do ktorého si patril. A našiel som aj výsledky z turnajov ktoré
si hral.
Ba dokonca som našiel záznam
partie, ktorú si hral v decembri 95. Pozrel som Tvoje ťahy a videl som partiu
ktorú si ... (náhodou!) prehral. Ohmatal som si Tvoju chybu, ktorej si sa
dopustil. V závere si totiž stratil veľkú skupinu. Hral si však rýchlejšie ako
súper a v závere si mal viac času (na premýšľanie). Napriek tomu (alebo preto?
) si prehral. Asi už vtedy si však bojoval partiu, ktorá Ťa napokon stála
život. Padol Ti čas. Vyhral si (napriek tomu)?
Si už tam? Vidíš mu z tvare do
tvare? Čo tým všetkým chce povedať??? A prečo tomu vôbec, ale vôbec
nerozumiem??? A si ešte vôbec? Alebo už len ako tieň, s ktorým sa práve
stretávam? A ak si len tieň, poradíš ako budovať svoj vlastný tieň?
Predstavujem si takúto
situáciu a zdá sa mi reálne ľudská: "Doriti! Prečo si začal s nami
spolupracovať, keď si vedel, že si chorý! Teraz to nedokončíš a my aby sme si
hľadali za Teba náhradu! Doriti, doriti! Narobil si nám samé problémy!" Ja
dúfam, že si sa s tým nestretol, ale čosi také o Tebe mohlo odznieť od tretiej
osoby. Mohlo, lebo takí sme. Pachtíme sa za tým, aby sme vytvárali svoj vlastný
tieň, nutkaní silami, ktoré nechápeme a často sa ani len nesnažíme pochopiť.
Ale možno sme len láskavou nerukou ochraňovaní pred pochopením toho, čo
pochopiť nevládzeme. Čoho pochopenie by nás horšie ako zabilo.
Zostane tento text po mne ako
smutný tieň, ku ktorému sa niekto niekedy dokliká (cez googla)? Alebo bude
posilou a povzbudením pre niečiu snahu nájsť v živote čosi, čo ma naozajstnú
hodnotu?