V blízkych dňoch sa na slovenskej knižnej scéne udeje na pohľad nepatrná a predsa významom obrovská udalosť. Na pultoch predajní sa objaví čerstvý a prvý preklad Losského diela O mystickej intuicií. Bude to už druhý zlomok z jeho rozsiahleho diela, ktorý u nás vychádza takmer 40 rokov po jeho smrti (predtým vyšli napr. tieto diela: N. O. Losskij: Absolútne kritérium pravdy, Matica slovenská Martin 1946 alebo N. O. Losskij: Filozofia intuitivizmu, Christiania Poprad 2000).

Keby som vás teraz požiadala, aby ste sa na chvíľku zamysleli a hľadali v pamäti, či vám niečo nehovorí toto meno, drvivá väčšina z vás by sa pripočítala k tým, ktorí by si nespomenuli – resp. nemali na čo spomenúť. A predsa tento veľký mysliteľ strávil na území vtedy mladej Československej republiky a na akademickej pôde jej univerzít viac než 20 rokov svojho dlhého a plodného života. Socialistický režim ho umlčal: po prevrate v 1948 sa jeho knihy prestali prekladať a vydávať, jeho názory sa prestali publikovať, jeho žiaci sa stratili z kultúrneho i akademického života spoločnosti… Jeho knihy nevychádzali ani ako tzv. samizdaty: nebol spisovateľ, hoci sa o to v mladosti pokúšal, na literárnom poli nedosiahol nikdy úspech ani svojou poéziou, ani svojimi poviedkami, či románovým pokusom; nebol ani teológ… bol predovšetkým filozof a tento druh literatúry sa medzi samizdatmi objavoval len veľmi zriedkavo. Ani ja, ani autori a redaktori nového prekladu zatiaľ nemajú informácie, že by v období socialistického štátu existovalo niečo z jeho diela aspoň v tejto podobe.

Ba ešte ani dnes sa nijaká univerzita nechváli tým, že na jej pôde pôsobil a prednášal človek, ktorého poznal celý vtedajší intelektuálny svet, ktorého knihy sa prekladali do všetkých hlavných európskych jazykov a ktorý bol v roku 1930 na medzinárodnej filozofickej konferencii v Oxforde zvolený za člena jeho stáleho medzinárodného výboru. Vo filozofických slovníkoch nie je o jeho filozofickej koncepcii ani jediná zmienka.

Na ľahko priehľadnej kritike a zosmiešňovaní jeho teórie si mladí nádejní správne politicky orientovaní intelektuáli budovali imidž horlivej loajality s vládnucou straníckou filozofiou a rýchlu kariéru. O ideologickej motivácii takýchto kritikov hovorí aj Losského žiak a asistent Jozef Dieška: „Ostane faktom, že správnosť alebo nesprávnosť, reakčnosť alebo pokrokovosť vedy a filozofie možno merať a vážiť len logickým zreteľom pravdy a správnosti, a nie dovolávaním sa mocenských, politických a iných prostriedkov.“

A práve preto si myslím, že je nutné si na tohoto zabudnutého veľkého muža spomenúť hoci aj v tomto časopise.

Nikolaj Onufrijevič Losskij sa narodil r. 1870 na území dnešného Lotyšska ako desiate z pätnástich detí Onufrija Ivanoviča a Adelaidy Antonovny Losských (medailón je spracovaný podľa P. Mornár: Dielo Nikolaja O. Losského – prvý originálny plod autoafirmácie ruského ducha, prekladateľov predhovor v Losského Filozofii intuitivizmu). R. 1881 jeho otec zomrel, ale matka bola rozhodnutá aj napriek chudobným pomerom poskytnúť svojim deťom vzdelanie. V tom istom roku nastupuje Nikolaj do gymnázia. V pätnástich ho oslovili revolučné idey socialistov a odvrhuje cirkev i vieru. Pre propagáciu socialistických a ateistických ideí bol krátko po nástupe do siedmeho ročníka vylúčený z gymnázia, a to bez práva prestúpiť na inú školu. Cesta za vzdelaním sa mu na čas prerušila. Preto sa rozhodol emigrovať na Západ, dúfajúc, že mu bude umožnené pokračovať v štúdiách na univerzite vo Švajčiarsku. Tu sa najprv aktívne angažoval v revolučnom hnutí radikálnych ruských emigrantov. Po čase však ich rady rozčarovaný opustil. Jeho kroky ďalej viedli na prírodovedeckú fakultu v Berne, ale čoskoro mu začali dochádzať finančné prostriedky. Dúfal, že na provinciálnej univerzite by mohol študovať za výhodnejších finančných podmienok a tak čoskoro opustil i Bern. Nasleduje Marseille, Alžír… Nakoniec ho nedostatok financií prinútil rozpredávať svoje knihy, opäť prerušiť štúdiá a naverbovať sa do cudzineckej légie. Aby sa z nej neskôr dostal, predstieral šialenstvo a až potom sa sklamaný a bez prostriedkov vrátil pešo naprieč Európou späť do Ruska.

V roku 1889 sa usadil v Petrohrade. Pôvodne si tu chcel len zaobstarať prostriedky na ďalší pobyt v zahraničí. Tu onedlho nadaný mladík zaujal profesora Konstantina F. Gostulského, špecialistu na mongolský jazyk a literatúru. Bol to práve tento muž, ktorý išiel za Losského orodovať k ministrovi národnej osvety. A tak konečne mohol pokračovať a dokončiť štúdium na gymnáziu. Po jeho absolvovaní sa zapísal na prírodovedecké oddelenie Fyzikálno-matematickej fakulty v Petrohrade, kde študoval najprv fyziku, chémiu, botaniku, špecializoval sa na fyziológiu rastlín. V treťom ročníku sa do jeho pozornosti dostala psychológia. Ešte stále bol ateista a materialista, ale už sa ukazuje, že materialistické atomistické a mechanistické ponímanie sveta ho nedokáže uspokojiť. Začína sa zaujímať o názory veľkých filozofov minulých storočí a stal sa z neho takpovediac filozof – samouk. V tomto období sa zoznámil s Alexejom A. Kozlovom (predstaviteľ neoleibnizianizmu) a nechal sa ním ovplyvniť. Ale až v r. 1894 sa konečne zapísal na historicko-filologickú fakultu Petrohradskej univerzity. Tu ho najviac ovplyvňovali Alexej I. Vvedenskij a Vladimír S. Solovjov, na ktorého podnet sa pustil do prekladu Kantových diel do ruštiny. Losského preklad Kritiky čistého rozumu (1907) sa používa v Rusku dodnes.

V r. 1898 zložil Losskij štátnu skúšku z filozofie. Už vtedy však začal pracovať na vlastnom filozofickom systéme, teórii intuitivizmu. Roky 1901-1903 strávil na zahraničných študijných pobytoch striedavo v Götingene a v Lipsku. Po návrate do Petrohradu obhájil magisterskú prácu a bezprostredne po nej pristúpil k práci na svojej teórii. Kniha Odôvodnenie intuitivizmu mu priniesla všeobecné uznanie a vyniesla ho na výslnie vtedajšieho ruského vedeckého života. Táto teória je potvrdením definitívneho rozchodu Losského filozofického myslenia s materializmom a ateizmom. V tomto čase sa oženil. S manželkou Ľudmilou Vladimirovnou mali štyri deti, troch synov a jednu dcéru.

Nečakane a tragicky zasiahla do života Losských v Petrohrade Veľká októbrová revolúcia r. 1917. V meste odrezanom od prísunu potravín a liekov najprv umrela desaťročná dcéra Losských Marusija na záškrt. V r. 1921 bol profesor Losskij ako prívrženec protirevolučnej a „protipokrokovej“ buržoáznej ideológie prepustený z katedry filozofie. V tom istom roku bol aj zatknutý počas komunistami organizovaného masového zatýkania ruských intelektuálov. Ako ľudí nepoužiteľných pri budovaní socializmu ich čakala smrť. Na Trockého návrh boli napokon „iba“ vypovedaní z vlasti: mnohé z týchto osobností mali totiž na Západe takú publicitu, že bolo lepšie neriskovať ich odstránenie. V decembri toho istého roku prišli teda Losskí do Prahy. Losskij znovu prednášal a písal, hosťoval na univerzitách po celom západnom svete. „Idyla“ však trvala sotva 20 rokov.

Po rozpade Československa počas nacistickej okupácie Čiech a Moravy, keď došlo k zatvoreniu vysokých škôl, dostal r. 1941 Losskij pozvanie od slovenského prezidenta Jozefa Tisa na univerzitu do Bratislavy. Tu v krátkom čase rozvinul i bohatú publikačnú činnosť. Niektoré z jeho kníh vyšli prvýkrát práve v slovenčine, niektoré venoval práve slovenskému prostrediu. Tu zomrela a je pochovaná jeho žena. Po jej smrti starnúci profesor odišiel najprv za svojimi synmi do Paríža (1945). Odišiel práve včas, ako nám ukazujú smutné politické udalosti po roku 1948. No už v r. 1947 bol pozvaný do New Yorku na Svätovladimírsku duchovnú akadémiu ako profesor filozofie. A opäť hosťoval na univerzitách v USA i Kanade. R. 1958 náhle stráca ďalšie zo svojich detí. Sám zomiera vo veku 95 rokov (1965) v Paríži. Je pochovaný na cintoríne Saint Geneviève. Na hrobe má miesto epitafu nápis: Свят, свят, свят, Господь саваоф (Svätý, svätý, svätý, Pán Boh zástupov).

Losského žiakmi a priateľmi počas jeho pobytu v Prahe a Bratislave boli: (?) Otokar Březina, (?) Miloš Bezděk, MUDr. Ctibor Bezděk, doc. F. Pelikán, Dr. Karel Vorovka, prof. Vladimír Hoppe, prof. Oskar Kraus, (?) František Novotný, Dr. Jozef Dieška, (?) Jozef Papin, Dr. P. Gula…

Intuitívny realizmus alebo intuitivizmus je Losského originálna epistemologická náuka. Možno ju klasifikovať ako druh naivného realizmu, pretože poznanie sa chápe ako akt bezprostredného nazerania (intuícia) predmetu poznávajúcim subjektom (ja). Pričom poznanie je vstúpením nazeraného predmetu do vedomia subjektu, nie však ako symbol alebo konštrukcia rozumu, ale vo svojej realite (originalite, tak ako je), bez toho, že by bol (predmet) aktom poznávania nejako ovplyvnený.

To znamená, že napr. kôra brezy je biela, pretože je to jej vlastnosť, ako taká (biela) je postavená predo mňa – pozorovateľa, nie preto, že ja ju tak pozorujem, ani ju ja netvorím bielou aktom svojej pozornosti. Farby, zvuky, vône… nie sú psychické stavy pozorovateľa, ale existujú objektívne: vôňa kvetov v tejto váze objektívne napĺňa vzduch v tejto miestnosti bez ohľadu na prítomnosť alebo akt pozornosti pozorovateľa. Sledujúc smejúce sa a výskajúce deti pri hre, bude to ich radosť, čo skutočne vstúpi do môjho vedomia, keď si ublížia, bude to ich bolesť, ktorá bude opravdivo napĺňať moju myseľ: subjekt je totiž nezávislý činiteľ, ktorý môže byť nositeľom iba svojich vlastných stavov; vonkajší svet pozostáva práve tak z ďalších nezávislých činiteľov, z ktorých každý môže byť nositeľom len svojich vlastných stavov.

Podľa Losského všetky teórie, ktoré tvrdia, že modrá obloha, smaragdová zeleň listov, hučanie prílivu… existujú len v mojej mysli ako moje subjektívne psychické stavy, popierajú silu a význam prírody a predsa sami nič z jej titanskej sily nezískavajú, ba práve naopak, v oblasti pravdivosti poznania končia v sebadeštruktívnom solipsizme alebo skepticizme.

Všetko, čo je, je objektívne (ako) a len takto môže byť predmetom bezprostredného nazerania v origináli (pôvodnej skutočnosti) – nielen ja, ale aj všetky súcna (každé nie ja), dokonca aj Boh, rozumej: všetky predmety môjho subjektívneho/vnútorného sveta (ja: moje pocity, vášne, túžby, chcenie…) a všetky predmety transsubjektívnej/vonkajšej (mňa prekračujúcej) skutočnosti (ako napr. zelená farba listov, hučanie prílivu, vôňa kvetov vo váze, radosť/bolesť dieťaťa…), lebo všetko je imanentné všetkému – svet je organický celok, všetky jeho elementy sú medzi sebou spojené a splývajú v jednu bytosť, sú koordinované medzi sebou (doslova: sú koordinované jeden s druhým a existujú jeden pre druhý) – sú súpodstatné. Len v tejto súpodstatnosti (vlastný abstraktný aspekt bytia) je v podvedomí koordinovaný celý svet, a preto môžem ja – poznávajúci subjekt – bezprostredne nazerať nielen svoje psychické zážitky, ale aj vnútro každého cudzieho bytia (svet, Boh). Poznávanie je teda činnosť subjektu, ktorá ho jednak vedie za hranice jeho individuality; vedomie ako celok obsahujúci aj subjekt, aj daný (pozorovaný/vnímaný) objekt, je niečo nadindividuálne: pojíma najmenej dve individuality (moju a individualitu vnímaného); a zároveň uvádza do vzťahu koordinácie: ja – uvedomujúci si a pozorujúci – a vonkajší svet – uvedomované a pozorované – tvoríme jednotu vedomia a tento vzťah (koordinácia) medzi subjektívnym a transsubjektívnym je nadpriestorový a nadčasový.

V tomto zmysle je potom kritériom pravdivosti poznania (vedenia) očividnosť (a je to absolútne kritérium). Očividnosť však v Losského terminológii znamená, že poznanie sa skladá z toho, čo vo vedomí existuje.

Losského filozofický systém sa snaží zjednotiť v sebe empirizmus a racionalizmus. Losskij rozoznáva tri druhy intuície: zmyslovú (vnímanie zmyslových kvalít, empirické vedenie), intelektuálnu (nahliadanie abstraktných ideí – matematika, kauzalita… – myslenie, racionálne vedenie) a mystickú (nazeranie ideálneho bytia), ktoré zodpovedajú trom druhom ľudskej skúsenosti – zmyslovej, nadzmyslovej a náboženskej.

O Losského koncepcii mystickej skúsenosti si môžeme povedať nabudúce.

Losského intuitivistická teória sa napokon zmenila na rozsiahle celoživotné dielo, ktoré prekročilo hranice epistemológie a našla svoje praktické uplatnenie a dôsledky napr. aj v etike. Ale o tom si tiež môžeme povedať niekedy inokedy.

V tejto práci som sa zamerala na nasledovné ciele: získať čo najviac materiálov a informácií o Losského osobnosti, jeho originálnej filozofii intuitivizmu, jeho škole a jeho živote; spracovať ich tak, aby mohli poslúžiť prípadne aj na študijné účely, aby aj táto práca bola aspoň chabou náplasťou na biele miesto v slovníkoch, encyklopédiách a učebniciach dejín filozofie. Zatiaľ sme tohoto mysliteľa na akademickej pôde stále nerehabilitovali a nielen jeho, mám pocit, že nám ešte stále chýba a dlhujeme si akúsi „Antológiu násilím umlčaných ideí“.